Mám tak veľa dôvodov byť vďačná!
ROZPRÁVA LOTTIE HALLOVÁ
STALO sa to v roku 1963 cestou z Kalkaty v Indii do Rangúna v Barme. Krátko po tom, ako sme odleteli z Kalkaty, si jeden brat všimol, že na krídlo vyteká palivo. Keď to oznámil, posádka ohlásila núdzové pristátie. Lietadlo muselo najprv vypustiť množstvo paliva, aby mohlo pristáť. Stevard zvolal: „Ak sa chcete pomodliť, urobte to teraz!“ Naozaj sme sa modlili, aby sme mohli bezpečne pristáť, ak je to Jehovova vôľa. A skutočne sme bezpečne pristáli a mali sme teda dôvod na vďačnosť!
ÁNO, a je toho viac, za čo môžem byť vďačná. Vo veku 79 rokov mám dosť zdravia a sily, ktoré využívam v službe celým časom. Navyše, okrem týchto požehnaní spoločných pre celý Jehovov ľud, mám veľa vynikajúcich skúseností. Za najcennejšie však považujem, že môžem slúžiť Jehovovi už vyše 60 rokov, pričom viac ako polovicu tohto času som bola priekopníčka celým časom.
Všetko to začal otec, keď sme žili v Cardbondale, v štáte Illinois. Otec bol spojený s denomináciou učeníkov Krista a chcel sa stať duchovným. No jeho skúsenosti s dvoma biblickými vysokými školami spôsobili rozčarovanie, lebo mal svoje vlastné názory na trojicu, nesmrteľnosť duše a večné muky.
Uspokojila ho nakoniec biblická pravda, ktorú mu priniesol kolportér Bádateľov Biblie v roku 1924, keď som mala 12 rokov. Môj otec bol rád, keď sa dozvedel, že aj iní cítia tak ako on, že trojica, pekelný oheň a nesmrteľnosť ľudskej duše je falošné učenie. Čoskoro sa naša rodina pravidelne stretávala s Bádateľmi Biblie, ako sa vtedy nazývali Jehovovi svedkovia. Poznávanie pravdy o Jehovovi a jeho Slove bolo niečo, za čo som bola naozaj vďačná.
Onedlho sa však prihodilo nešťastie. Muž, ktorý priniesol môjmu otcovi tieto pravdy, sa ukázal nečestným a nemorálnym. Môj otec sa na tom potkol, ale moja matka a ja nie. Mala som vtedy 15 rokov. Bola som najstaršia zo šiestich detí. Moja matka a ja sme sa držali pravdy.
V lete v roku 1927 bolo oznámené, že v Toronte, v Kanade sa bude konať veľký zjazd Bádateľov Biblie. Otec povedal, že si nemôže dovoliť tam ísť, ale matka bola rozhodná žena. Začala predávať rôzne veci z domácnosti a do zjazdu nazbierala osem dolárov. S touto sumou sme začali stopovať autá do Toronta vzdialeného 1 600 kilometrov. Trvalo to päť dní a na tridsiaty siedmykrát sme sa tam nakoniec dostali — jeden deň pred začiatkom zjazdu. Pretože naše prostriedky boli malé, požiadali sme a aj sme dostali ubytovanie zadarmo. Keď sa brat A. H. Macmillian dopočul o našom výlete, napísal o tom do zjazdových novín pod názvom: „Zdraženie cestovného železnice nerobí problémy týmto bádateľkám Biblie.“
Matka informovala otca pohľadnicami. V poslednej minúte sa nakoniec rozhodol prísť. Prišiel autom tesne pred verejnou prednáškou v posledný deň zjazdu. Teraz sme už nemuseli ísť autostopom naspäť domov. Aký to bol zjazd! Aká som bola vďačná, že sme ho mohli navštíviť a že to pomohlo môjmu otcovi opäť nadobudnúť duchovnú rovnováhu!
Keď sa ma niekto pýtal, aké je moje náboženstvo, roky som odpovedala: „MZBB,“ čo je skratka pre Medzinárodné združenie bádateľov Biblie. Ale nikdy som nebola spokojná s takýmto označením. Bola som preto vďačná, keď sme na zjazde v Colombe, Ohio, v roku 1931 prijali nové meno Jehovovi svedkovia.
Moja školská kariéra
Medzi mnohými požehnaniami, ktoré obohacovali môj život, boli aj požehnania spojené s hudbou. Hudbu som mala veľmi rada a naučila som sa skoro hrať na klavíri. Veľa rokov som mala prednosť sprevádzať zborový spev. Predtým ako Spoločnosť Strážna veža začala robiť nahrávky Piesní kráľovstva, jeden brat, misionár, ktorý slúžil v Papui–Novej Guinei, sa ma raz opýtal, či by som nemohla urobiť nahrávky niektorých našich piesní, aby sa ich Papuánci mohli naučiť spievať. To bolo niečo, čo som naozaj rada urobila.
Môj obľúbený nástroj bol klarinet. Rada som naň hrala v študentskom orchestri. Profesorovi na škole sa tak páčila moja hra, že sa ma opýtal, či by som nechcela hrať aj v mužskej skupine. Vtedy v mužskej skupine nehrala žiadna žena. Keď sa členovia skupiny dopočuli o profesorovom návrhu, chceli štrajkovať. Ale rozmysleli si to, lebo keby štrajkovali, boli by prepustení. Ďalšia tradícia sa porušila, keď ma požiadali, aby som so skupinou pochodovala na celodennej slávnosti. Noviny to hodnotili ako senzáciu a napísali o tom správu veľkými písmenami: „Hudobníčka v mori mužov.“
Nakoniec som sa mohla stať profesorkou hudby. Ale keď som zvážila všetky sporné otázky, ktoré by mohli vzniknúť, keby som vyučovala hudbu, ako napríklad vyučovanie alebo hranie náboženských a nacionalistických piesní, rozhodla som sa robiť niečo iné a bolo mi pridelené vyučovanie svetových dejín. Ale táto zmena ma neodradila, aby som o pár rokov neskôr nehrala na klarinete v zjazdových orchestroch v mnohých krajinách, keď som cestovala na medzinárodné zjazdy Jehovových svedkov.
Neskôr som sa stala učiteľkou svetových dejín na veľkej strednej škole na predmestí Detroitu. Raz ma riaditeľ požiadal, aby som odporučila jednu z viacerých nových učebníc. Keď som ich prezerala, bola som otrasená skutočnosťou, že kým teraz používaná učebnica sa zmieňovala o Jehovovom mene osemkrát, nové učebnice vypustili meno Boha Židov, hoci menovali mnohých bohov pohanských národov ako Ra, Molocha, Dia a Jupitera. Opýtala som sa obchodného cestujúceho, prečo sa jeho učebnice nezmieňujú o Jehovovi, a on odpovedal: „Nedávame toto meno do našich textov kvôli Jehovovým svedkom.“ Tak som mu povedala: „Dobre! Potom ja neodporučím váš text.“ Hodil knihu do tašky a buchol dverami.
Neskôr som povedala riaditeľovi, že naozaj nepotrebujeme nové učebnice a uviedla som veľa pádnych dôvodov. Súhlasil so mnou. Všetci boli spokojní s týmto rozhodnutím, keď sa o pár mesiacov rozhodlo, že sa svetové dejiny vynechajú z programu strednej školy. V celom 14-ročnom školskom systéme ho nahradil nový predmet nazvaný spoločenská veda. Keby bola škola kúpila nové učebnice dejín, aká by to bola strata!
Mala som veľa radostných skúseností, keď som učila v škole a vyžadovala som prísnu disciplínu. Vyplatilo sa to, lebo som mala mnoho celoživotných priateľstiev. Mala som tiež veľa príležitostí vydávať svedectvo. Ale čas a okolnosti ma nakoniec priviedli k službe celým časom.
Medzinárodné zjazdy
Keď som učila v škole 20 rokov, začal sa mi kaziť zrak. Aj moji rodičia cítili, že ma potrebujú. Otec chcel, aby som prišla domov a hovoril, že možno robiť dôležitejšiu vyučovaciu prácu a že Jehova zariadi, aby som netrpela biedu. V roku 1955 som prestala učiť a medzi moje prvé požehnania patrila návšteva série zjazdov „Víťaziace kráľovstvo“ v Európe. Aká som bola vďačná, že som bola v Európe so svojimi bratmi, z ktorých mnohí podstúpili tak veľa utrpenia počas druhej svetovej vojny! Bolo mimoriadnym požehnaním byť medzi 107 000 prítomnými, ktorí stáli na Zeppelinwiese (Zepelínovej lúke) v Norimberku, kde chcel Hitler uskutočniť víťazný sprievod po druhej svetovej vojne.
Bola to prvá z mnohých ciest po svete, ktoré som mala prednosť absolvovať. V roku 1963 sme boli s mojou matkou medzi 583 účastníkmi zjazdu, ktorí cestovali okolo sveta po zjazdoch „Večné dobré posolstvo“. Cestovali sme z New Yorku do Európy, potom do Ázie a na ostrovy v Tichom oceáne a naspäť do Pasadeny v Kalifornii. Bolo to počas zájazdu, keď sme zažili strašnú skúsenosť opísanú v úvode. Ďalšie cesty viedli na zjazdy do Južnej Ameriky, južného Pacifiku a Afriky. Tieto zájazdy naozaj obohatili môj život, a to, že som mohla hrať v zjazdových orchestroch na mnohých z týchto miest, bol pre mňa, milovníčku hudby, ďalší prínos.
Začiatok priekopníckej služby
V roku 1955, keď som sa vrátila z Európy, pripojila som sa na rok k mojej matke v priekopníckej službe. Potom ma Spoločnosť požiadala, aby som spolupracovala s malým zborom v Apalkachicole na západnej Floride. Sedem rokov sme ešte s jednou sestrou pomáhali dielu. Zbor mal čoskoro postaviť sálu kráľovstva, aby sa prispôsobil vzrastu. Rast pokračoval a v Port Saint Joe sa vytvoril ďalší zbor. V práci s troma zbormi na západnej Floride som strávila 11 rokov.
Raz ma požiadal krajský dozorca, aby som našla miesto na krajský zjazd. Našla som slávnu Centennial Building v Port Saint Joe len za 10 dolárov. Ale potrebovali sme aj jedáleň a mysleli sme, že použijeme školské zariadenie. No zistila som, že vedúci školy bol odporca a povedal, aby som sa dohodla so školskou radou. Na stretnutie prišiel aj starosta, lebo on chcel, aby sme jedáleň mohli použiť. Keď sa pýtal, aké sú námietky proti použitiu, predseda školskej rady povedal, že nie je zvykom, aby náboženské skupiny používali školské zariadenia. Starosta sa obrátil ku mne, aby som odpovedala. Mala som veľa lístkov, z ktorých vyplývalo, že sme používali školské zariadenia na naše zhromaždenia v iných mestách a potom som poukázala na Skutky 19:9, kde sa hovorí, že apoštol Pavol zvestoval v školskej posluchárni. To rozhodlo. Rada súhlasila so starostom, aby sme mohli použiť jedáleň za 36 dolárov.
Keď som mala 13 rokov a bola som pokrstená, modlila som sa: „Ó, Bože, dovoľ mi priviesť jedinú osobu k pravde.“ Táto modlitba bola veľakrát vypočutá, lebo som bola požehnaná, aby som pomohla značnému počtu ľudí zaujať postoj pre Jehovu a jeho kráľovstvo. Avšak viackrát, predtým ako študujúci dosiahol stupeň oddanosti a krstu, som bola pridelená do iného zboru. Stále mám prednosť sadiť a polievať a veľa týchto študujúcich sa stalo mojimi celoživotnými priateľmi. To, že som sa podieľala na takých užitočných činnostiach, bolo naozaj dobrým dôvodom, aby som bola vďačná.
Oznamovacie prostriedky pomáhajú
Kým oznamovacie prostriedky na mnohých miestach z času na čas hovorili o činnosti Jehovových svedkov nepriaznivo, som rada, že môžem povedať, že oznamovacie prostriedky v De Lande na Floride — v oblasti, kde teraz slúžim — mi pomáhali svedčiť. Napríklad, keď sme s matkou boli na jednom zájazde po svetových kongresoch, poslali sme dlhé depeše miestnym novinám, ktoré boli ochotné ich uverejniť aj s fotografiami. Správy boli cestopisnými článkami, ale vždy sme sa snažili použiť ich na svedectvo o Jehovovom mene a kráľovstve.
To isté platilo aj o mojom svedectve na ulici. Na rohu ulice som mala dve plátené stoličky. Na jednej som sedela a na druhej som mala rozloženú literatúru. Raz sa v miestnych novinách objavil polstranový článok s fotografiou pod titulom: „Delandská Lottie pokračuje vo svedeckom diele rodičov.“ V roku 1987 sa objavil ďalší polstranový článok v iných novinách s veľkou fotografiou a nadpisom: „Lottie má svoj vlastný kútik pre Krista.“ Nasledujúci rok vyšiel v ďalších novinách na titulnej strane obrázok s mojou fotografiou a poznámkami ako „Stále je tu“ a „Učiteľka v dôchodku sediac na plátenej stoličke využíva roh ulice na misionársku prácu Jehovových svedkov.“ Aj miestna televízna stanica štyrikrát uverejnila zábery o mojej svedeckej práci. Stále som sa podieľala v určitej miere na všetkých odvetviach služby kráľovstva — na zvestovaní z domu do domu, dodatočných návštevách a domácich biblických štúdiách. Avšak pre pokročilý vek a telesnú slabosť teraz trávim veľa času v službe na ulici.
Keď sa obzriem späť, musím povedať, že mám naozaj veľa dôvodov byť vďačná. Okrem požehnaní, spoločných pre celý Jehovov ľud, som mala radosť z toho, že som navštívila mnoho zjazdov na celom svete; moja priekopnícka služba bola veľmi plodná a bola som požehnaná aj v spojení s hudbou. Navyše som svedčila aj pomocou oznamovacích prostriedkov. Môžem naozaj povedať so žalmistom Dávidom: „Chcem chváliť Božie meno piesňou a chcem ho velebiť vďakyvzdaním.“ — Žalm 69:30; 69:31, RP.