Radostná vytrvalosť na Strednom východe
Táto strhujúca správa pochádza od Jehovových svedkov v Libanone.
NÁŠ služobný rok 1990 sa začal vypuknutím prudkých delostreleckých útokov v Bejrúte. Potom bol pokoj, ktorý trval od konca septembra 1989 do januára 1990.
Počas týchto mesiacov bol zaznamenaný nový vrchol 2 659 zvestovateľov (v novembri) v porovnaní s 2 467 v služobnom roku 1989. Štyridsaťštyri osôb bolo pokrstených a každý mesiac bolo priemerne 65 účastníkov pomocnej priekopníckej služby. Prvý raz bolo hlásených vyše 2 000 biblických štúdií a začali sme si robiť plány, čo by sa mohlo dosiahnuť v budúcnosti.
Znovu však vypukla vojna vo východnom Bejrúte, kde je najviac zborov a tucty našich bratov museli utiecť do iných častí krajiny. Veľa dní sme nemali žiadny kontakt so zbormi na postihnutom území a správy zo zvestovateľskej služby boli neúplné. No tí, ktorí sa rozptýlili, sa pripojili k zborom na územiach, kam utiekli, a práca z domu do domu pokračovala s výbornými výsledkami po celej krajine. Medzitým bolo množstvo domov našich bratov vypálených alebo poškodených bombardovaním. Jedna sestra prišla o život.
S dôverou sme sa obracali na Jehovu očakávajúc pomoc a vedenie. Odvážni priekopníci sa dobrovoľne ponúkli zaniesť duchovnú potravu bratom na obsadených územiach spolu s potravinami a vodou pre nich. Vedení láskou k Jehovovi a k bratom, s odvahou prechádzali zamínovanými cestami. Bolo vydané krásne svedectvo ľuďom, ktorí videli, aká pomoc prichádza rodinám našich kresťanských bratov. Videli, čo dokáže skutočná láska, keď sú ľudia zjednotení v uctievaní jediného pravého Boha Jehovu. — Ján 13:34, 35; 15:13.
Počas služobného roku bratom nechýbalo ani jedno číslo našich časopisov. Podobne ako Strážna veža, od 8. januára 1990 aj Prebuďte sa! začalo vychádzať v arabčine súčasne s anglickým vydaním. Svedkovia a záujemci mali veľkú radosť. Bolo vzrušujúce vidieť v arabčine aj brožúry, ako Máme veriť v trojicu? alebo knihy, ako napríklad Biblia — slovo Božie, alebo ľudské? a Moja kniha biblických príbehov.
Tieto duchovné dary boli odovzdané v čase, keď sú mnohé továrne a iné podniky v Bejrúte zatvorené. Hospodárska situácia je zlá v celej krajine. Na mnohých miestach nie je elektrina, voda ani telefón. Nechajme teraz rozprávať našich bratov, ako našli radosť napriek ničivým následkom 15 rokov trvajúcej vojny.
„Pozitívna stránka“
Jeden brat z Bejrútu píše: „Predovšetkým zo srdca ďakujem Jehovovi, že nás zachoval v bezpečí jeho organizácie čistého uctievania, napriek všetkým ťažkým situáciám, ktorým sme museli vzdorovať. Počas nedávnych udalostí som mal niekoľko skúseností, ktoré mi priniesli radosť a považujem ich za pozitívnu stránku vojny.
Počas veľkého bombardovania sedeli sme so susedmi na schodoch, lebo to je najbezpečnejšie miesto počas delostreleckej paľby. Neprestajne sme s nimi hovorili o Božom kráľovstve ako o jedinom riešení ľudských problémov a často sme sa modlili k nášmu Bohu Jehovovi. Všetkým sa to stalo známe.
Ostreľovanie niekedy trvalo celé dni a vtedy sme nemohli odísť na zhromaždenie. Vzal som si teda svoju Strážnu vežu a študoval som ju na schodoch. To vzbudilo záujem našich susedov. Niektorí sa s nami predtým nerozprávali, lebo sme Jehovovi svedkovia. Ale keď bol náš dom zasiahnutý delostreleckým granátom, boli ohromení láskou, ktorú v tej situácii prejavili naši bratia. Už boli ochotní s nami hovoriť. To nám umožnilo získať medzi nimi niekoľkých predplatiteľov časopisu Prebuďte sa!
Tieto skúsenosti mi dali odhodlanie stále hovoriť o pravde. Jehova si zaslúži, aby sme ho nadovšetko uctievali, nadovšetko si ho vážili a nadovšetko ho oslavovali.“
„Jehovovo meno mi zachránilo život“
Jeden brat zo zboru Ras Bejrút rozpráva: „S manželkou a našimi dvoma malými chlapcami sme začali náš deň službou z domu do domu v západnej časti Bejrútu. Popoludní sme mali u nás zhromaždenie v angličtine. O 18.30 už bola tma. Na ulici nebolo iných ľudí okrem vojakov. Padali bomby. Väčšina obyvateľov nášho domu odišla. Nebolo vody ani elektriny. Potom sme začuli klopanie na dvere.
Mysleli sme, že by to mohol byť jeden z našich susedov, ktorý potrebuje vodu alebo chlieb, a tak moja manželka otvorila dvere. Stáli tam štyria ozbrojení muži. Namierili pušky na manželku a pýtali sa na mňa. Vyslovili moje meno. V ten týždeň takto odviedli deviatich mužov z domu a hneď ich zabili. Keď ma ozbrojený chlap uvidel, namieril automatickú pušku na moju hlavu a prikázal mi, aby som šiel s ním. Povedal som mu: ‚Pôjdem. Ale najprv ma nechajte, aby som sa obliekol.‘ Modlil som sa a keď som skončil, cítil som veľké uvoľnenie a začal som sa na týchto ozbrojených a hrôzostrašných mužov pozerať ako na obyčajných ľudí. Mohol som s nimi rozprávať bez strachu.
Opýtal som sa ich: ‚Čo odo mňa chcete? Porozprávajme sa trochu v dome, kým odídeme.‘ Zrazu, keď sme boli v obývacej izbe, sa ma ich vodca spýtal: ‚Akým právom ste vstúpili do domov a zvestovali?‘ Odpovedal som: ‚Vy nosíte pušku, aby ste presadili svoju vôľu a nikto vám nestojí v ceste. Ja prinášam dobré posolstvo pokoja, ktoré nám prikázal zvestovať Ježiš.‘ Potom som vysvetlil vieru a dielo Jehovových svedkov. Ako som spomenul meno Jehova, povedali: ‚Stačí, keď vás vypočujeme tu. Nie je potrebné, aby ste išli s nami.‘ Jeden z nich asi poznal nejakého nášho brata. Povedal: ‚Tento je ako Jarjoura.‘
Vydali sme týmto strelcom svedectvo a hodinu a pol sme odpovedali na ich otázky. Potom namiesto toho, aby ma odviezli so sebou v aute, ako to urobili s inými, ospravedlnili sa mi, pobozkali ma, ponúkli mi svoju pomoc, kedykoľvek by som ju potreboval, a odišli. Po celý ten čas som cítil Jehovovu ochranu. To, že som sa v to ráno zúčastnil na práci z domu do domu a popoludní navštívil zhromaždenie, ma posilnilo, aby som bol pevný. Jehovovo meno mi zachránilo život.“ — Príslovia 18:10.
„My sme boli obklopení Jehovovou starostlivosťou“
Iný brat píše takisto z Bejrútu: „Bolo to v stredu 31. januára 1990. Kým sme s bratom pracovali v dome istej sestry, znovu sa začalo bojovať. Všade vybuchovali bomby. Vonku zúril neľútostný boj a nebolo možné pomýšľať na návrat domov. Sestra bola veľmi pohostinná, hoci mala iba pár kúskov chleba.
Veľmi som sa bál o svoju manželku, pretože je Filipínčanka a neprivykla si na vojnové násilie. Ale na druhý deň som už mohol odísť domov. Na uliciach sa váľali hromady nábytku a zatarasovali cestu, no keď som prišiel domov, moja rodina bola, vďaka Jehovovi, v bezpečí. Po krátkom upokojení sa paľba začala znova. Skryli sme sa v dome brata, ktorý býval neďaleko nás. Bolo nás tam päť — moja manželka, môj dvojročný syn, brat a jeho manželka, a ja. Bomby, strely a rakety padali okolo nás, ale my sme boli obklopení Jehovovou starostlivosťou. Dva dni trvalo ostreľovanie a celý ten čas sme ležali na zemi s dymom bômb v nozdrách.
Načúvajúc výbuchom pripomínali sme si Dávidove slová zo Žalmu 18:1–9, 16–22, 29, 30. V tých ťažkých chvíľach a napriek všetkému, čo sa stalo, sme boli šťastní a stále sme sa usmievali. Modlili sme sa k Jehovovi, aby sme, ak máme zomrieť, zomreli ľahko, bez utrpenia. Naša nádej na vzkriesenie bola silná.
Nasledujúci deň bol neuveriteľný. Povedľa domu, kde sme sa skrývali, preletelo asi dvadsaťpäť bômb, ale žiadna nás nezranila. Viete si predstaviť naše pocity, keď sme tak mocne pociťovali Jehovovu ochranu? Nasledujúce ráno sme sa rozhodli ihneď odísť. Moje auto bolo na celej ulici jediné, ktoré nezhorelo. Jazdil som pomedzi bomby a míny a vďaka Jehovovi sa nám podarilo utiecť na územie, ktoré bolo trochu pokojnejšie ako naše. Tu nás bratia láskavo zaopatrili šatstvom, potravinami a peniazmi.
Napriek všetkým ťažkostiam sme boli šťastní, lebo bol s nami Jehova. Bolo to, akoby bol poslal svojich anjelov, aby od nás odrážali bomby. (Žalm 34:7; 34:8, RP) Naša radosť bola veľká. Ale bude ešte väčšia, keď prežijeme Armagedon.“
Pomoc postihnutým pracuje!
Niektoré oblasti Bejrútu vyzerali ako po zemetrasení. Mnohé domy našich bratov boli poškodené alebo zničené. Keď vznikla nedávno kríza, výbor odbočky utvoril výbor na pomoc postihnutým, aby sa staral o potreby bratov. Začal pracovať 16. februára 1990, práve v čase, keď sme už konečne mohli vstúpiť do postihnutých oblastí. Účel výboru bol trojaký: duchovne povzbudiť bratov; postarať sa im o peniaze, potravu a vodu; a pomôcť im opraviť alebo znovu postaviť ich domy.
Dobrovoľníkov nebolo treba zvolávať. Každý deň sa ich objavovalo množstvo už zavčasu ráno, ochotných pomáhať. Takto o tom hovoria niektorí z tých, ktorým sa pomohlo:
Jedna sestra, ktorej vyčistili a opravili dom, povedala: „Počula som už o pomoci, ktorú bratia poskytujú tým, ktorých postihla katastrofa. Teraz to vidím a cítim.“ Ba i jej suseda, moslimská žena, povedala tejto sestre: „Vy naozaj milujete jeden druhého. Vaše náboženstvo je to pravé. Teraz pôjdem do svojej dediny a tam každému poviem, čo vy tu robíte.“ Táto suseda priniesla aj jedlo dobrovoľným robotníkom.
Istá staršia sestra hovorí: „Čakala som, že ma prídete navštíviť, ale nečakala som, že Spoločnosť pošle niekoho, kto mi prinesie vodu.“ Plakala a bozkávala brata, ktorý jej prišiel pomôcť.
Trojčlennú rodinu — manželov, ktorí boli nepokrstenými zvestovateľmi, a ich malého synčeka — prišli bratia navštíviť a priniesli im veľkú krabicu mlieka, chlieb, pitnú vodu a peniaze. Keď počuli, že je to od Jehovových svedkov, manžel povedal: „Bol som jedenásť rokov v evanjelickej cirkvi a bol som veľmi aktívny. Ale tu za celých pätnásť rokov vojny v Libanone nepomysleli na to, aby pre svojich členov urobili čosi podobné.“ A dodal: „Toto je nazaj jediná Božia organizácia.“ Obaja manželia boli na zjazde, ktorý sa konal v máji 1990, pokrstení.
Istý starší povedal: „Nemám slov, aby som vyjadril našu vďaku za prejavy lásky, ktorú ste preukázali svojim trpiacim bratom. Bol som dojatý, až mi vyhŕkli slzy, keď som videl skupinu mladých bratov dobrovoľníkov, ako znovu stavajú môj rodičovský dom. Aj naši susedia, ktorí nie sú svedkovia, sa o tom vyjadrili s ocenením. Sme naozaj vďační Jehovovi a jeho organizácii za praktickú podporu, ktorej sa nám dostalo. Aké pravdivé sú slová žalmistu zo Žalmu 144:15: ‚Šťastný je ľud, ktorého Bohom je Jehova.‘“
„Čo ste vy za ľudia?“
Jedna sestra s rodinou napísala: „Chcela by som vysloviť, ako hlboko si vážim lásku Jehovu a jeho organizácie. Môj dom bol zničený mnohými granátmi a zhorel. Mnohí nám hovorili, že sa už nebude dať opraviť. A teraz stojí celkom opravený, akoby sa nič nebolo stalo, a okolo neho stovky domov na našej ulici, ktoré vyhoreli a boli zničené.
I naši susedia, ktorí nie sú Jehovovi svedkovia, sa pýtajú: ‚Kde sa berie takáto láska? Čo ste vy za ľudia? Kto sú tieto osoby, ktoré tak usilovne pracujú a tak ticho a pekne sa správajú? Nech je požehnaný Boh, ktorý vám dáva túto lásku a tohto obetavého ducha.‘ Aké priliehavé sú slová žalmistu zo Žalmu 84:11, 12 [84:12, 13, RP]: ‚Lebo Boh Jehova je slnko a štít; to, čo dáva, je priazeň a sláva. Jehova nezadrží nič dobré tým, ktorí chodia v bezúhonnosti. Jehova vojsk, šťastný je človek, ktorý ti dôveruje.‘“
Muž, ktorého manželka a deti sú Jehovovi svedkovia, napísal: „Rád by som sa poďakoval za vašu pomoc pri oprave nášho domu. Vaša práca bola dôkazom úprimnej kresťanskej lásky, ktorá je v týchto časoch veľmi vzácna. Nech Boh žehná vaše úsilie.“
Keď bol znovu postavený dom jedného zborového staršieho, brat povedal: „Naše ústa nedokážu vypovedať to, čo máme na srdci. Nenachádzame slová, ktorými by sme vyjadrili naše ocenenie Jehovu a jeho organizácie. V našom nešťastí sme pocítili Jehovovu blízkosť. Vaša láska povzbudila všetkých členov mojej rodiny, aby pomáhali iným v núdzi.“
V apríli sa v Libanone 194 osôb tešilo z prednosti pomocnej priekopníckej služby. Večer Pamätnej slávnosti bol pokojnejší ako iné večery a na slávnosti sa zúčastnilo dovedna 5 034 osôb. Všetky naplánované zhromaždenia sa konali a celkový počet pokrstených osôb za rok bol 121 napriek chaosu v krajine. Veľa rodín zo zborov odišlo z krajiny hľadajúc lepšie životné podmienky. Ale noví záujemci sa už blížia ku krstu a počet zvestovateľov Kráľovstva, ktorých je 2 726, ďalej narastá. Počas služobného roku 1990 všetok Jehovov ľud v Libanone zažil Jehovovu vernosť, keď sa On sám o nás staral a viedol nás cez búrlivé časy. — Žalm 33:4, 5; 34:1–5; 34:2 až 6, RP.