V Čade ‚stoja pevne ako jedno stádo‘
Jehovovi svedkovia v Čade, podobne ako ich bratia na celom svete, si cenia každoročné zjazdy, ktoré sa konajú na ich duchovné budovanie. Uvádzame správu z cesty, na ktorej sme navštívili zjazdy v južnej časti tejto vnútrozemskej krajiny v strednej Afrike.
Kvôli vzdialenosti a cestovným ťažkostiam sa zjazdy v Čade konajú v malých skupinách a sú načasované podľa počasia. Od júna do septembra obdobie dažďov spôsobuje také ťažkosti pri cestovaní, že v niektorých oblastiach je takmer nemožné. Keď prudké dažde pominú, konajú sa zvláštne zjazdové dni. Prázdniny na konci roka sú vhodné pre väčšie oblastné zjazdy. A dvojdenné krajské zjazdy sa konajú v júni, kým zasa nastanú dažde.
BOLO horúce a vlhké nedeľné popoludnie. Sálu kráľovstva v N’Djamena, hlavnom meste Čadu, naplnilo 184 ľudí. Napriek horúčave všetci so zaujatím počúvali hlavnú prednášku „Stojme pevne ako jedno stádo“. V to ráno boli šťastní, lebo boli svedkami krstu vo vode, ktorým traja ľudia symbolizovali svoju oddanosť Bohu Jehovovi. Bol to prvý zo šiestich zvláštnych zjazdových dní, na ktorých som mal prednosť slúžiť spolu s miestnym cestujúcim dozorcom.
Táto séria zjazdov mala tému „Stojme pevne ako jedno stádo“ a Jehovovi svedkovia v Čade, ktorých je tu 267, si ju veľmi ocenili. Žijú ďaleko od spolukresťanov z iných krajín. Dostávajú ale rovnaký duchovný pokrm a venuje sa im rovnaká starostlivosť a to ich povzbudzuje, aby pokračovali v práci v jednote so svojimi bratmi na celom svete. Praktické rady z tohto programu ich posilnili, aby pevne stáli proti zákernému vplyvu satanovho sveta a proti náporu prenasledovania a odporu.
V N’Djamena
Prvý zbor Jehovových svedkov v Čade sa vytvoril v roku 1964. Teraz má vyše 90 zvestovateľov dobrého posolstva o kráľovstve. Bolo potešením pozerať sa na poslucháčov a vidieť mnohých, ktorí verne slúžia od začiatku diela v Čade. Jeden brat v čase, keď prvýkrát počul biblickú pravdu, mal tri manželky. Čoskoro pochopil, že svoj život musí prispôsobiť biblickým meradlám. Zákonne sa oženil so svojou prvou manželkou a od ostatných sa oddelil, hoci ich zaopatril. V roku 1973 sa dal pokrstiť a odvtedy je stále činný v službe.
Jeden starší, ktorý sa podieľal na programe, zažil v minulosti ťažkú skúšku viery. V roku 1975 si vtedajšia vláda vynucovala účasť na určitých zvykoch, ktoré boli založené na uctievaní mŕtvych — každý, kto sa neprispôsobil, mohol byť usmrtený. Keď brat zostal pevný a nedopustil sa kompromisu vo svojej viere, úrady začali po ňom pátrať. Zachránila ho iba náhla zmena vlády.
Na ceste do Paly
Z N’Djameny sme sa vydali na cestu na juh, aby sme slúžili na ďalších piatich zjazdoch. Predtým sme tou trasou chodili často, ale len v období sucha. Ale teraz koncom septembra na konci obdobia dažďov bola všade bujná zeleň. Bol to utešený čas na cestovanie. Míňali sme polia prosa jedno za druhým. Strapce semien na dlhých steblách lemovali cestu a práve dozrievali. Čoskoro budú zožaté, vysušené a uskladnené v kužeľovitých sýpkach, ktorými je táto krajina priam posiata. Proso je hlavnou potravou pre väčšinu obyvateľov. Drví sa vo veľkom drevenom mažiari palicou, ktorá je často vyššia ako človek, ktorý ju používa. Múka sa potom zmieša s vodou do formy gule a je sa s omáčkou z okry [ibišek jedlý] alebo z arašidov.
Čím ďalej sme cestovali na juh, tým viac sme videli bavlníkových polí. Pretože krajina je plochá, zdalo sa, že kvitnúce polia siahajú až po obzor. Onedlho budú celé rodiny vonku na poliach a bavlnu ručne pozberajú. V Čade je bavlna najdôležitejšou vývoznou plodinou a v roku 1988 zožali 133 000 ton. Neskoro popoludní sme prechádzali okolo jazera Léré. Tu je krajina hornatá a veľmi malebná najmä v tomto ročnom období. Boli sme tu v pravú chvíľu, takže sme si mohli kúpiť čerstvo chyteného kapra, ktorého smažili hneď vedľa cesty. Také jedlo by mohol každý hostiteľ podať s pýchou.
Cestovanie v tomto období je ťažšie, lebo keď sa schyľuje k dažďu, cez cestu dávajú závory, aby zastavili dopravu. Prečo? Aby sa chránili cesty. A tak sme sa zľakli, keď sme videli, ako obloha pred nami sčernela ako atrament. Vôbec sme nemali chuť v daždi táboriť vedľa cesty. Ale horšie by bolo, že na nasledujúci zvláštny zjazdový deň by sme prišli neskoro. Našťastie najprudší príval tohto oneskoreného dažďa cestu nezasiahol. Hoci sme museli čakať pri niekoľkých závorách, predsa sme prišli neskoro v noci do mesta Pala, ktoré má asi 32 000 obyvateľov. Cestou sme však zažili čosi nádherné! V bezmesačnej noci sme mohli po daždi pozorovať hviezdy a Mliečnu dráhu. Bol to úchvatný pohľad, aký obyvatelia veľkých miest väčšinou nikdy neuvidia. Pripomenuli sme si, prečo musíme zostať pevní, aby sme vždy uctievali vznešeného Stvoriteľa nádherného vesmíru.
V Pala sa zišli dva malé zbory a jedna vzdialená skupina. Traja mladí bratia putovali na tento zjazd pešo vyše sto kilometrov. Zjazdy na juhu sú malé a je tam málo starších, a preto na zjazde v N’Djamena nahrali niektoré časti programu a tu ich reprodukovali. A tak bol zabezpečený veľmi kvalitný program aj pri malom počte prítomných. Tešili sme sa, že sme mali jedného uchádzača o krst.
Horlivá skupina v Kélo
Potom nasledovala krátka cesta do Kélo, kde v nedeľu bolo na programe 194 poslucháčov. Mnohé rodiny šli aj s malými deťmi pešo vyše 30 kilometrov, aby sa mohli zúčastniť na zjazde. Mali byť pokrstení dvaja, ktorí sa práve oddali Bohu. Ak sa zjazd nekoná blízko rieky, v období sucha je ťažko vykonať krst, preto boli mnohí pokrstení v sude. My sme tam ale boli na konci obdobia dažďov, takže všetko bolo ľahšie. Ale aj tak sme museli ísť vyše 20 kilometrov na vhodné miesto.
Jedným kandidátom krstu bolo mladé dievča, ktoré zažilo ťažkú skúšku viery. Jej rodina ju zasnúbila s mužom, ktorý sa nezaujímal o štúdium Biblie. Okrem toho uprednostňoval manželstvo podľa kmeňových zvykov, a nie zákonný sobáš. Bol ochotný zaplatiť za nevestu vysokú cenu, a preto na ňu rodina veľmi naliehala. Musela sa dokonca na nejaký čas odsťahovať inde, aby sa vyhla nebiblickému spojeniu, ktoré si jej rodina priala. Vo všetkých skúškach však vytrvala a robila pekné pokroky. Keď sa dala pokrstiť, odpor rodiny prestal. Ďakujeme Jehovovi za to, že medzi sebou máme takých verných!
Tunajší bratia majú aj iné dôvody na vďačnosť Jehovovi. V Čade zúrila občianska vojna, a potom v roku 1984 nastal krutý hlad. Miestny starší si spomína, ako sa raz v období hladu poobzeral po sále kráľovstva a pomyslel si, koľkí asi zostanú po niekoľkých mesiacoch nažive. Jehovova organizácia však poslala pomoc v podobe potravín a vyslobodila ich z tiesnivej situácie. Veľmi si to vážia a svoje ocenenie teraz prejavujú horlivou službou. V Kélo je silný priekopnícky duch. Počas októbra 1989 si vyše tretina zvestovateľov zariadila život tak, aby mohli slúžiť v zvestovateľskej službe celým časom.
Skúsenosť, ktorú získali v čase hladu ich poučila, že aj oni musia byť štedrí. Jeden starší v zbore minulý rok náhle ochorel a zomrel. Zostala po ňom rodina s deviatimi deťmi — najmladšiemu bolo práve niekoľko mesiacov. Rodina naliehala na jeho manželku, aby sa zúčastnila na smútočných obradoch, ku ktorým patrí uctievanie mŕtvych. Bratia ju podporili, takže mohla tomuto silnému nátlaku odolať. Potom zbor spoločne postavil pre ňu a jej mladšie deti dom a okrem toho jej aj inak hmotne pomáhali. V meste bolo tak vydané výborné svedectvo a ukázalo sa, aké radostné výsledky prináša činné kresťanstvo. — Skutky 20:35.
Koumra, Doba a Bongor
Ďalšou zastávkou bola Koumra. Cesty boli vysypané štrkom, takže 300 kilometrov dlhá cesta bola oveľa ľahšia. Cestou sme prechádzali okolo mesta Moundou, čo je priemyselné stredisko s vyše sto tisíc obyvateľmi. Koumru navštívilo 71 bratov. Z pódia tam hovoril jeden mladý brat, ktorý nemal žiadne vzdelanie. Vysvetlil, ako mu pomohol program ‚Nauč sa čítať a písať‘ v sále kráľovstva a ako mu dal potrebnú sebadôveru. Teraz vedie štyri biblické štúdiá.
Po zjazde v Koumre sme sa vydali späť do N’Djameny a cestou sme sa zastavili v Dobe, kde bol piaty zjazd. Niektorých prítomných prekvapil neskorý dážď a museli stráviť noc vedľa cesty. Napriek tomu všetci prišli na začiatok programu včas. Na zjazde sa zúčastnilo 51 ľudí a jeden sa dal pokrstiť.
Poslednou zastávkou bol Bongor. Je to oblasť, kde sa pestuje ryža a čudovali sme sa, aká je to rovina. Vrátane účastníkov v Bongore sa na programoch v Čade zúčastnilo celkom 630 ľudí. Tu boli pokrstení ďalší dvaja, takže celkove boli pokrstení deviati.
Vrátili sme sa do N’Djameny a tak sa skončila naša cesta dlhá takmer 2 000 kilometrov. Mali sme veľkú radosť, že sme mohli byť v spoločnosti Božích služobníkov, ktorí stoja pevne už mnoho rokov a že sme sa mohli zoznámiť aj s mnohými mladými, ktorí robia pekné pokroky. Povzbudzujúce bolo najmä ich nadšenie pre zvestovateľskú službu. V októbri 1989 bol v Čade vrcholný počet 267 zvestovateľov, čo je dvadsaťpercentný vzrast oproti minulému roku.
Vzdialení, a predsa jednotní
Keď sme prechádzali krajinou, uvedomili sme si, akou náročnou úlohou je rozširovať dobré posolstvo v krajine, kde sa hovorí dvesto rôznymi jazykmi. Úradnými jazykmi v Čade sú síce francúzština a arabčina, ale na každom zjazde museli program prekladať z francúzštiny do dajakého iného jazyka. Mnohí, ktorí prišli na zjazd, nehovorili tamojším jazykom, takže bolo ťažké im pomôcť, aby rozumeli programu.
Všade, kde sme prišli, nás bratia prijímali pohostinne. Na jedlo bola väčšinou guľka z prosovej alebo ryžovej múky v korenenej omáčke, ktorú sme už spomínali. Jedlo niekedy prinieslo mladé dievča na podnose pokrytom pestrofarebnou látkou. Podnos niesla elegantne na hlave a museli sme obdivovať pôvab, ako pri tom udržiavala rovnováhu.
Obyvatelia severného Čadu sú prevažne moslimi, ale na juhu sú hlavne katolíci, protestanti a animisti. Vláda teraz podporuje náboženskú slobodu a my sme šťastní, že sa môžme stretávať slobodne.
Program zvláštneho zjazdu pomohol malej skupine svedkov v Čade, aby si uvedomili, že hoci sú zemepisne od svojich bratov v iných častiach sveta veľmi vzdialení, sú s nimi naozaj spojení v jedno stádo. Tento program im pomohol ‚stáť pevne v jednom duchu‘ napriek nátlaku a odporu, s ktorým sa stretávajú. — Filipanom 1:27.