Dôvera v Jehovu prináša šťastie
ROZPRÁVA JACK HALLIDAY NATHAN
Počuli ste možno výraz: „Narodil sa so striebornou lyžičkou v ústach.“ Keď som sa v roku 1897 narodil, takmer doslova to platilo v mojom prípade.
BOL šesťdesiaty rok vlády kráľovnej Viktórie, jej diamantové výročie. Deti, ktoré sa v tom roku v Anglicku narodili, dostávali do daru striebornú lyžičku. Britské impérium bolo na vrchole slávy, žalo osoh z priemyselnej revolúcie doma a z prosperujúceho obchodu v prekvitajúcich zámorských kolóniách.
Môj dedko bol Žid a môj otec bol vzdelaný v hebrejčine a zbehlý v Hebrejských písmach. Ale moja babička bola dcéra anglikánskeho biskupa a pod jej vplyvom môj otec prijal Ježiša Krista za Mesiáša. Oboch mojich rodičov ovplyvnili spisy Charlesa Taze Russella, takže sme nikdy neverili náuke o trojici ani o pekelnom ohni.
Za môjho detstva boli hlavným dopravným prostriedkom v Anglicku kone a vozidiel bez koní čiže automobilov bolo málo. Z lásky ku koňom som v roku 1913 nastúpil k vozatajskej jednotke domobrany (milícia). Keď vypukla 1. svetová vojna, preradili ma do pravidelného vojska a poslali na grécky front, kde som dostal maláriu. Neskôr na poslali na západný front do Francúzska ako guľometčíka a v roku 1917 som sa dostal do nemeckého zajatia.
Nachádzam zmysel života v Indii
Keď sa vojna v roku 1918 skončila, v Anglicku som nemohol dostať prácu, a tak som sa vrátil do armády a odišiel do Indie ako člen mierovej posádky. V máji 1920 sa mi vrátila malária, a tak ma poslali do hôr zotaviť sa. Tam som čítal, čo mi prišlo pod ruku, vrátane Biblie. Čítanie Písma posilňovalo môj záujem o Pánov návrat.
Po niekoľkých mesiacoch som v Kanpure vytvoril biblickú študijnú skupinu a dúfal som, že sa dozviem viac o Pánovom návrate. Tam som sa stretol s Frederikom Jamesom, bývalým britským vojakom, ktorý bol teraz horlivým bádateľom Biblie. Vysvetlil mi, že Ježiš je od roku 1914 neviditeľne prítomný. Bola to najvzrušujúcejšia správa, akú som kedy počul. Moje prvé rozhodnutie bolo odísť z armády. Krviprelievanie a smrť v európskej vojne ma znechutili. Chcel som byť pokojným misionárom a zvestovať toto dobré posolstvo o Kristovej prítomnosti.
Ale armáda s mojím prepustením nesúhlasila. Namiesto toho ma poslali do západnej Indie, dnešného Pakistanu. Tam som si prečítal Štúdie Písma od Charlesa Taze Russella a dospel som ešte k pevnejšiemu presvedčeniu, že by som mal reagovať na povolanie zvestovať. Začali ma prenasledovať nočné mory, ktoré vyvolali depresiu. V zúfalstve som napísal bratovi Jamesovi, ktorý ma pozval k sebe do Kanpuru. V deň, keď som prišiel, bola Pamätná slávnosť Pánovej smrti. Ten deň veľmi ovplyvnil môj život — rozhodol som sa ostať slobodný a stanoviť si za životný cieľ službu celým časom.
Opäť v Anglicku
Koncom roku 1921 ma odvelili naspäť do Anglicka a na jar 1922 ma z armády prepustili. Vtedy v lete prišiel do Anglicka J. F. Rutherford, druhý prezident spoločnosti Strážna veža, a ja som si šiel vypočuť s rodičmi jeho prednášku v Royal Albert Hall v Londýne. Zatúžil som ponúknuť svoje služby v bételi, ako sa nazývajú kancelárie odbočiek Strážnej veže, ale bol som láskavo povzbudený, aby som najprv chvíľu robil kolportérsku prácu (zvestoval celým časom). Odišiel som teda zo zamestnania a prijal pridelené územie na juhu Anglicka. Bez skúseností, s pár grošmi vo vrecku, a s dôverou v Jehovu som začal svoju dráhu služobníka celým časom. V marci 1924 som bol pozvaný do bételu.
Ale budúci rok ma požiadali, aby som z bételu odišiel. Bol som zničený. Cítil som sa trestaný za niečo, za čo som nebol zodpovedný. Za ten krátky čas sa stal bétel mojím životom. Ale keď som tento problém predložil Jehovovi v modlitbe a dôveroval, že sa stane jeho vôľa, dokázal som radostne pokračovať v priekopníckom pridelení, ktoré som dostal. V máji 1926 som bol pozvaný naspäť do bételu a ostal som tam jedenásť rokov.
Brat Rutherford prišiel do Anglicka v roku 1936 a pozval ma, aby som išiel do Kanady a podieľal sa tam na diele kráľovstva. Ale nedorozumením som si privodil neschválenie brata Rutherforda, lebo som odhalil isté dôverné informácie. Dodnes si doslova pamätám jeho slová: „Jack, nemôžem ti dôverovať. Roztrhaj cestovné lístky!“ Bola to zdrvujúca skúsenosť, ale bolo to veľmi potrebné pokarhanie. Potom som dostal ešte s jedným bratom priekopnícke pridelenie na budúcich osem mesiacov. Táto prednosť služby ma vytrhla zo skleslosti, a ja som sa z pokarhania poučil.
Rozšírená služba v Kanade
Pri ďalšej návšteve v Anglicku, asi o rok, sa brat Rutherford znovu zmienil o Kanade. Dychtil som po tejto príležitosti a pohotovo som prijal pridelenie. Keď som mal za sebou niekoľko mesiacov služby v kanadskom bételi, bol som pridelený ako cestujúci zástupca spoločnosti do juhozápadného Ontária. Väčšina zborov bola malá a potrebovala povzbudenie. Tieto skoré roky boli veľmi radostné napriek telesným útrapám v drsnom podnebí s neistou dopravou.
Nikdy nezabudnem na vrúcnosť a duchovné ocenenie jedného mladého domorodého indiánskeho zboru pri Brantforde. Bola zima a veľa snehu, takže moja fordka ním ťažko prechádzala. Nikto ma nečakal, a keď som prišiel, zistil som, že bratia odišli do lesa na drevo. Išiel som ich hľadať a brodil som sa po pás v snehu. Keď som ich konečne našiel, boli prekvapení, ale šťastní, že ma vidia. Všetko nechali tak, vrátili sa domov a ešte v ten večer usporiadali zhromaždenie.
V neďalekom Beamsville sme s vernými bratmi veľa mesiacov zápasili s volenými staršími a odpadlíkmi. Bolo veľkou prednosťou vidieť, ako Jehovov duch zapôsobil, aby sa situácia vyjasnila. Dôvera v Jehovu a verná oddanosť jeho organizácii spôsobila počas týchto skorých rokov mnoho požehnania pre zbory. Veľa detí z týchto zborov vyrástlo a vstúpilo do radov priekopníkov, išlo do bételu, tešilo sa z misionárskych pridelení a stalo sa cestujúcimi dozorcami. Nikdy som nezabudol na radosť z pobytu u verne oddaných kresťanských rodín, ktoré vychovali týchto vynikajúcich mladých ľudí. Tieto rodiny sa stali mojou rodinou a ich deti mojimi deťmi.
Roky pod zákazom
Za vojnovej hystérie v roku 1940 bolo dielo Jehovových svedkov zakázané. Bol to otras. Vládne rozhlasové vysielanie nám prikázalo, aby sme polícii dali svoju literatúru, zborové záznamy a kľúče od sál kráľovstva. Uvedomil som si naliehavosť situácie a obišiel zbory a nabádal ich, aby literatúru a záznamy ukryli. Bratia boli povzbudení, aby sa schádzali v súkromných domoch, každý týždeň niekde inde. Časom zbory obnovili službu z domu do domu, pričom používali len Bibliu. Prejavilo sa to ako požehnanie, lebo sme sa všetci naučili lepšie používať Bibliu.
Neskôr v tom roku sme dostali zo Spojených štátov veľkú zásielku brožúr Koniec nacizmu. Dostať túto zakázanú literatúru do Kanady vyžadovalo veľkú vynaliezavosť. Niektorí bratia brali ako stopárov vojakov, ktorí sedeli na krabiciach a nevedomky tak kryli zakázané brožúry. Jedného novembrového rána medzi treťou a šiestou prešli Jehovovi svedkovia celou krajinou a nechali brožúry na prahu väščiny kanadských domácností.
Počas zákazu som pokračoval v priekopníckej službe v západnej kanadskej provincii Britskej Kolumbie. Pred zákazom používali bratia loď, keď navštevovali ľudí na dedinách v osamelých zálivoch od Vancouveru až po Aljašku. Keď začal platiť zákaz, mali na palube veľa literatúry. Preto ju cestou do prístavu, kde mala loď ostať v úschove, nechali u priateľských ľudí. Neskôr som sa plavil na rybárskej bárke, aby som zistil, kde literatúra je, a aby som v sezóne lovu lososov zariadil, aby ju bratia od záujemcov vyzdvihli. Časom sa previezla do Vancouveru skrytá v podpalubí rybárskych lodí, aby sa mohla viac rozšíriť.
Koncom roku 1943 sme dostali správu, že zákaz Jehovových svedkov bol zrušený. Ale nebol zrušený zákaz Spoločnosti Strážna veža. Pokračovali sme teda v službe z domu do domu ako predtým len s Bibliou. Ale teraz sme mohli otvorene hovoriť, že sme Jehovovi svedkovia. Keď prišiel zákaz, svedkov bolo asi 6 700, a keď bol zrušený, bolo nás 11 000!
Život cestujúceho dozorcu
Ako cestujúci zástupca spoločnosti som v nasledujúcich rokoch precestoval nespočetné míle, spolupracoval som so zbormi a povzbudzoval ich. V zime som sprevádzal bratov na jedinečnom vozidle, ktoré sa nazýva caboose. Boli to kryté sane ťahané koňom, kde boli aj vzduchotesné kachle na drevo a komín. Často sme vychádzali pred svitaním až šiesti a cestovali sme 35 kilometrov po hlbokom snehu a po ceste sa zastavovali na farmách. Kočiš musel byť pozorný, lebo záveje mohli caboose prevrhnúť a vyklopiť cestujúcich aj so žeravým uhlím z kachieľ.
V roku 1947 som bol menovaný dozerať na prvú oblasť na tomto území, ktorá zaberala celú krajinu. Skoro každý týždeň som musel slúžiť na krajskom zjazde. Zjazdy sa konali na zimných štadiónoch, futbalových ihriskách, bežeckých tratiach, v spolkových i verejných sálach. Usporiadanie týchto zhromaždení si vyžadovalo veľa príprav, kým sa začal program. V roku 1950 bol za druhého oblastného dozorcu v Kanade menovaný Frank Franske a neskôr bolo menovaných ešte päť dozorcov.
Roky som cestoval malými lietadlami, rybárskymi bárkami, veľkými snežnými vozidlami s lyžami na podvozku, ktoré sa nazývali bombardéry, snehoplánmi (vozidlá s vrtuľou vzadu a s lyžami na riadení vpredu) i zvyčajnými prostriedkami — vlakom, autobusom a autom. V lietadle sme sa občas prehupli cez štíty majestátnych Skalistých vrchov a potom sa rútili dole do hlbokých skrytých údolí, aby sme sa dostali k osamelým skupinám bratov.
Veľakrát som prešiel celú Kanadu. Bývali sme v drevených zruboch, kde bola taká zima, že ráno sme videli svoj dych a v chalupách bez akýchkoľvek moderných vymožeností. Napriek tomu som mal veľký pocit uspokojenia, lebo som vedel, že konám Jehovovo dielo a povzbudzujem Jehovov ľud.
Ďalšie prednosti služby
Za uplynulých tridsať rokov som mal prednosť byť členom rodiny bétel a slúžiť aj ako zjazdový rečník v Anglicku, Európe, Afrike, Austrálii, na Novom Zélande a na Ďalekom východe. V Austrálii som stretol dcéru brata Jamesa, ktorý ma povzbudil v Indii. Brat James nebol nikdy misionár, ale svojej rodine odovzdal vynikajúce duchovné dedičstvo.
Dnes som v kanadskom bételi obklopený stovkami mladých mužov a žien. To, ako používajú svoju mladistvú silu v Jehovovej službe, je povzbudzujúce a podnetné. Moje oči sa zakalili, ale mladší mi čítajú. Moje nohy sú slabé, ale berú ma so sebou do zvestovateľskej služby. Niektorí sa pýtajú, ako zvládam zdravotné problémy, ktoré so sebou nesie pokročilý vek. Robím jedno: každý deň študujem Božie slovo. To udržiava moju myseľ a srdce pri duchovných veciach.
Je to naozaj veľká prednosť, že som mohol chodiť a rozprávať sa so svojím nebeským Otcom Jehovom šesťdesiatdeväť rokov života v oddanosti, z ktorých som šesťdesiatsedem strávil v službe celým časom. Vždy som nachádzal v Jehovovi milujúceho, súcitného Boha, ktorý odpúšťa ľudské slabosti, a tým, ktorí v neho dôverujú, dáva moc a silu. Dúfam, že si zachovám rýdzosť a vernú oddanosť Jehovovi a jeho organizácii až do konca, a dôverujem sľubu, že v patričnom čase budem spojený so svojím drahým Pánom, Ježišom Kristom, a s mnohými vernými bratmi a sestrami v nebeskej sláve. — Žalm 84:12; 84:13, RP.
[Obrázok na strane 12]
Snehoplány cestovali po krajine rýchlosťou až 80 kilometrov za hodinu
[Obrázok na strane 13]
Koňom ťahané caboose pri svedeckej službe v zime na kanadských prériách