Naozaj potrebujeme originály?
ASI pred 3 500 rokmi jeden muž v pokročilom veku na Strednom východe zostavil dejiny sveta až do svojej doby. Táto práca, ktorá nakoniec tvorila päť obsiahlych kníh, si ešte vyžiadala obrovské úsilie. Tento muž začal na svojej správe pracovať, keď mal vyše osemdesiat rokov. Ani on ani jeho národ nemali trvalý domov, ale putovali z miesta na miesto po Sinajskej púšti. Záznam, ktorý tento starý muž napísal, sa stal časťou najdôležitejšieho literárneho diela, aké kedy svet poznal.
Tým mužom bol Mojžiš, ktorý dostal od Boha výsadu, aby mohol vyviesť staroveký izraelský národ z otroctva v egyptskej krajine. Päť kníh, ktoré napísal, poznáme dnes pod názvom Pentateuch. Je to prvá časť svätej Biblie. Mojžiš bol vedený Božím svätým duchom čiže činnou silou. Preto môžeme mať z čítania jeho kníh veľký osobný úžitok. Ale niekedy sa ľudia pýtajú: „Môžeme slovám Mojžiša a slovám ostatných pisateľov Biblie naozaj dôverovať? Máme ich pôvodné rukopisy? Ak nie, čo sa s nimi stalo? A do akej miery si môžeme byť istí, že to, čo je v Biblii, naozaj zodpovedá dielu pôvodných pisateľov?
Materiály
Máme veľa dôvodov veriť, že Biblia sa od svojho vzniku v podstate nezmenila. Je pravda, že pôvodné rukopisy pisateľov Biblie nemáme. Ale v skutočnosti by sme ani nemali čakať, že by sa zachovali. Prečo? Súvisí to jednak s materiálmi, na ktoré sa písalo, jednak s historickým vývojom od času napísania a tiež s určitým starobylým židovským zvykom.
Najskôr uvažujme o materiáloch. Až dodnes existujú niektoré záznamy, ktoré sa napísali v čase, keď sa zostavovala Biblia. Také zápisy boli zaznamenané na kameni alebo na hlinenom materiáli, ktorý sa môže zachovať veľmi dlho. Avšak zdá sa, že Biblia bola pôvodne napísaná na oveľa menej trvanlivom materiáli. Niektoré časti biblického pisateľa Jeremiáša napríklad spálil kráľ Jojakim. (Jeremiáš 36:21–31) Kamenné alebo hlinené dosky by sa nemohli tak ľahko zničiť.
Aké písacie materiály používali pisatelia Biblie? „Mojžiš bol vyučený v celej egyptskej múdrosti“. V Egypte bol najbežnejší písací materiál papyrus. (Skutky 7:22) Je teda možné, že Mojžiš písal na tento netrvanlivý materiál. Iný materiál na písanie, ktorý sa bežne používal na Strednom východe, bol pergamen zo zvieracej kože. Jeremiáš možno písal na kožu. Koža i papyrus zhoreli, keď kráľ Jojakim hodil Jeremiášov zvitok do ohňa.
Je pravda, že v horúcom, suchom egyptskom podnebí sa veľa rukopisov na papyruse zachovalo počas dlhých stáročí. Ale to sa stáva výnimočne. Papyrus i koža sa zvyčajne ľahko rozpadávajú. Odborník Oscar Paret o tom hovorí: „Oba tieto materiály sú veľmi silne ohrozené vlhkosťou, pliesňami a rôznymi červami. Z každodennej skúsenosti vieme, ako ľahko sa papier a dokonca aj pevná koža kazí na vzduchu aj vo vlhkej miestnosti.“
Podnebie v starovekom Izraeli, kde vznikla väčšina biblických kníh, nebolo priaznivé pre uchovanie rukopisov. Preto sa pravdepodobne väčšina pôvodných rukopisov Biblie už dávno rozpadla. A keď sa nerozpadli, bolo veľmi nepravdepodobné, že by sa zachovali do našich čias, lebo Židia mali v staroveku určitý zvyk. Aký?
Pochovávanie rukopisov
V roku 1896 jeden učenec prehľadával v Káhire genízu a objavil pri tom 90 000 starovekých rukopisov, ktoré spôsobili revolúciu v štúdiu dejín Stredného východu. Čo je to geníza? A ako to súvisí s pôvodnými biblickými rukopismi?
Geníza je miestnosť, kde Židia v dávnych časoch ukladali opotrebované rukopisy, ktoré sa už nedali používať. Znalec Paul E. Kahle píše: „V takýchto miestnostiach vnútri alebo blízko synagóg Židia zvyčajne ukladali písané i tlačené materiály každého druhu; neukladali sa ako do archívu, ale mali tam ostať určitý čas. Židia sa obávali, že takéto spisy, ktoré obsahovali Božie meno, by sa mohli znesvätiť nesprávnym použitím. Takéto písané – a neskôr aj tlačené – záznamy sa z času na čas odnášali na posvätenú pôdu, kde sa pálili. Tak sa zničili. Na genízu v Káhire sa náhodou zabudlo a jej obsah tak unikol údelu, ktorý postihol iné genízy.
Čo ak sa nejaký pôvodný biblický rukopis zachoval až do času, keď vznikol tento zvyk? Takýto rukopis by sa určite používaním opotreboval a bol by pochovaný.
Historický vývoj
Keď uvažujeme o tom, čo sa asi stalo s pôvodnými rukopismi Biblie, musíme vziať do úvahy ako posledného činiteľa búrlivé dejiny biblických krajín. Zamyslime sa napríklad nad tým, čo sa stalo s knihami, ktoré napísal stárnuci muž Mojžiš. Čítame o tom: „A ihneď ako dopísal Mojžiš do knihy slová tohto zákona až po ich ukončenie, stalo sa, že Mojžiš začal prikazovať Lévitom, nosičom truhly Jehovovej zmluvy, a povedal: ‚Vezmete túto knihu zákona, uložíte ju po boku truhly Jehovu, svojho Boha.‘“ — 5. Mojžišova 31:24–26.
Truhla zmluvy bola posvätená a symbolizovala Božiu prítomnosť medzi Izraelčanmi. Bola (spolu s Mojžišovými rukopismi) prinesená do Zasľúbenej krajiny, kde sa uchovávala na rôznych miestach. Na nejaký čas sa jej zmocnili Filištínci. Neskôr izraelský kráľ Dávid priniesol truhlu do Jeruzalema, a nakoniec bola umiestnená v chráme, ktorý postavil kráľ Šalamún. Ale kráľ Achaz postavil v chráme pohanský oltár a nakoniec sa chrám zatvoril. Kráľ Manases ho naplnil pohanským uctievaním.
Čo sa medzitým stalo s truhlou zmluvy a s Mojžišovými spismi? Nevieme, ale asi sa niektoré z nich stratili. Za vlády kráľa Joziáša chrámoví robotníci objavili neočakávane „knihu Zákona“, azda skutočný dokument, ktorý napísal Mojžiš. (2. Kráľov 22:8) Kráľ predtým väčšinu jej obsahu nepoznal, a čítanie tejto knihy vyvolalo veľké oživenie. — 2. Kráľov 22:11–23:3.
Po Joziášovej smrti bol judský kráľ opäť neverný a nakoniec bol odvedený do Babylonu. Chrám bol zničený a všetko cenné sa odnieslo do Babylonu. Nemáme žiadnu správu o tom, čo sa stalo s truhlou alebo s cenným dokumentom, ktorý bol objavený v Joziášovej dobe. A po rokoch, keď boli mnohí Židia, ktorí sa vrátili do vlasti, povzbudzovaní, aby opäť postavili Jeruzalem a obnovili čisté uctievanie, čítal im kňaz Ezdráš a iní verejne z „knihy Mojžišovho zákona“. (Nehemiáš 8:1–8) Existovali teda kópie pôvodných spisov. Ako vznikli?
Opisovanie Božieho slova
Mojžiš predpovedal dobu, keď bude nad Izraelom vládnuť kráľ, a zapísal zvláštny príkaz: „A keď dosadne na trón svojho kráľovstva, stane sa, že si napíše do knihy odpis tohto zákona z toho, ktorý je zverený kňazom, Lévitom.“ (5. Mojžišova 17:18) Mali sa teda robiť opisy Písma.
Opisovanie Písma sa stalo v Izraeli povolaním. Žalm 45:1 hovorí: „Kiež je môj jazyk rydlom zručného opisovača.“ Opisovači ako Šafán a Cádok sa uvádzajú menom. Ale najznámejším starovekým opisovačom bol Ezdráš, ktorý prispel k Biblii pôvodnými spismi. (Ezdráš 7:6; Nehemiáš 13:13; Jeremiáš 36:10) A keď sa písali ďalšie časti Biblie, dokončené knihy sa už opisovali a rozširovali.
Keď bol Ježiš Kristus na zemi, bolo možné získať opisy Hebrejských písiem (od 1. Mojžišovej po Malachiáša) nielen v Jeruzaleme, ale zrejme aj v synagógach v Galileji. (Lukáš 4:16, 17) A dokonca aj vo vzdialenej Bereji v Macedónii mohli šľachetní Židia ‚denne skúmať Písma‘. (Skutky 17:11) Dodnes existuje asi 1 700 rukopisných opisov biblických kníh napísaných pred Ježišovým narodením, a asi 4 600 opisov kníh, ktoré napísali jeho učeníci (Matúš až Zjavenie).
Boli tieto opisy presné? Áno, boli veľmi presné. Profesionálni opisovači Hebrejských písiem (nazývali sa soferim) dávali veľký pozor, aby sa vyvarovali chýb. Kontrolovali svoju prácu tak, že počítali slová a dokonca aj písmená každého rukopisu, ktorý opísali. Preto Ježiš, apoštol Pavol a iní, ktorí často citovali predchádzajúcich biblických pisateľov, nepochybovali o tom, že opisy, ktoré používali, sú presné. — Lukáš 4:16–21; Skutky 17:1–3.
Je pravda, že židovskí opisovači a neskorší kresťanskí opisovači neboli neomylní. Do opisov sa dostali chyby, ale tieto chyby je možné vystopovať na základe mnohých existujúcich opisov. Ako? Rôzni opisovači sa dopustili rôznych chýb. Ak porovnávame prácu rôznych opisovačov, môžeme odhaliť mnohé z ich chýb.
Prečo môžeme mať istotu
V roku 1947 sa v jaskyniach pri Mŕtvom mori neočakávane objavili staroveké rukopisy. Z týchto rukopisov vieme, ako presne sa kedysi opisovalo Písmo. Medzi zvitkami bol opis biblickej knihy Izaiáša, ktorý bol asi o tisíc rokov starší ako ktorýkoľvek predtým dostupný rukopis. Ale pri porovnávaní sa ukázalo, že jediné rozdiely medzi rukopismi od Mŕtveho mora a neskoršími opismi sa týkali len slovosledu a gramatiky. Význam textu sa po tisícročnom opisovaní nezmenil! Učenec William Henry Green povedal o texte Hebrejských písiem: „Môžeme spoľahlivo povedať, že žiadne iné staroveké dielo nebolo prepísané tak presne.“ Podobné komentáre boli vyjadrené o presnosti prepisov Kresťanských gréckych písiem.
Je pravda, že by bolo napínavé, keby sa našiel pôvodný dokument, ktorý napísal Mojžiš alebo Izaiáš. My však originály nepotrebujeme. Dôležitý nie je dokument, ale jeho obsah. Je zázrak, že hoci prešlo veľa rušných stáročí a Biblia sa znova a znova opisovala, môžeme sa spoliehať na to, že stále obsahuje informácie, ktoré boli v pôvodných starovekých rukopisoch. Dokazuje sa pravdivosť biblického výroku: „Všetko telo je ako tráva a všetka jeho sláva je ako kvet trávy; tráva vädne a kvet opadáva, ale Jehovov výrok trvá navždy.“ — 1. Petra 1:24, 25.