Vyrovnávam sa so svojimi slabosťami

Rozpráva Thomas Addison

KEĎ som bol chlapec, utekal som, aj keď sa na ceste predo mnou objavil neškodný vtáčik. Keď prišli na návštevu príbuzní alebo priatelia, videli tiché dieťa, ktoré sa schováva mame za sukňu. Mojou normálnou reakciou na návštevy bol čo najrýchlejší útek do spálne. V prítomnosti akejkoľvek autority, najmä učiteľov, som strácal reč.

Čo mi dalo silu zmeniť sa? Ako získal tak nešťastne plachý mladý muž schopnosť oslovovať tisícové zástupy na veľkých zjazdoch?

Rodičia ‚ohýbajú stromček‘

Pre rodičov — najmä pre otca, chudého, energického Škóta — som bol ťažko pochopiteľné dieťa. Otec, ktorý v trinástich rokoch osirel, bol pravý nebrúsený diamant. Naučil sa o seba starať od skorej mladosti. Mamička bola dcéra farmára a bola stelesnenou miernosťou. Vychovávali ma od útleho detstva láskavo a pevne, ale nie priveľmi úzkostlivo.

V roku 1945, keď som mal šesť rokov, som prvýkrát vystúpil v škole teokratickej služby. Prvý preslov prebehol vo svetle petrolejky v malom austrálskom zbore zloženom iba z troch rodín. Otec mi dlho pomáhal a vysvetľoval výhody spontánnej reči. Tiež zdôrazňoval, že sa nikdy nemáme báť toho, čo si myslia alebo hovoria iní ľudia. Hovoril: „My ľudia sme všetci hromada prachu. Niektoré kôpky sú trochu väčšie ako iné, ale to je všetko.“ Triasli sa mi kolená, potili dlane. V polovici preslovu som stratil reč a nedokázal som ho dokončiť.

Mal som asi desať rokov, keď ma vzal otec s mojím mladším bratom Róbertom na hlavnú ulicu mesta priamo pred kino. Držali sme časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! priamo pred očami spolužiakov. Časopisy ma ťažili ako olovo a niekedy skončili za mojím chrbátom. Zúfalo som sa krčil a snažil som sa byť nenápadný.

Ale keď som pozoroval otcov smelý príklad, veľmi ma to povzbudzovalo. Vždy hovorieval, že cúvať znamená poddávať sa satanovi a strachu z človeka. Iná skúška prišla v škole. Druhá svetová vojna sa skončila a nacionalizmus bol v Austrálii stále silný. Moja sestra Ellerie a ja sme zostali sedieť, keď sa pri školskom zhromaždení hrala štátna hymna. Bolo pre mňa skutočnou skúškou verejne sa odlíšiť, ale stála podpora a povzbudenie rodičov mi opäť pomohli, aby som sa nedopustil kompromisu.

Otcov vynikajúci príklad

Keď zvážim otcovo zázemie a povahu, mal so mnou naozaj veľkú trpezlivosť. Začal pracovať v anglických uhoľných baniach ako trinásťročný chlapec. Po dvadsiatke emigroval do Austrálie hľadať lepšie živobytie. Ale prišla kríza tridsiatych rokov, a tak prijal prácu za strašných podmienok, aby uživil rodinu.

Otec stratil ilúzie o všeobecných pomeroch a najmä o politike. Keď si prečítal knihy Spoločnosti Strážna veža, nebojácne odhaľovanie politického, obchodného a náboženského pokrytectva, našlo to v jeho srdci odozvu. Čoskoro sa oddal službe Jehovovi, krátko po tom, čo to urobila mamička. Napriek tomu, že prežil pri závale v bani zlyhanie pľúc a nemal žiadnu kvalifikáciu, sťahoval sa s rodinou, aby slúžil tam, kde bola duchovná potreba. Jeho spoliehanie sa na Jehovu urobilo na mňa hlboký dojem.

Spomínam si napríklad, ako sme sa presťahovali do banského mestečka, kde jedinými svedkami boli dve staršie sestry. Obe mali neveriacich manželov. Bolo ťažké nájsť ubytovanie, ale nakoniec sa nám podarilo najať si starý dom, vzdialený niekoľko kilometrov od mesta. Náš jediný dopravný prostriedok boli nohy a bicykel. Raz skoro ráno, keď sme my tri deti boli u priateľov, dom vyhorel. Rodičia vyviazli, ale inak sa nezachránilo vôbec nič. Neboli sme poistení a nemali sme ani peniaze.

Otec si na to spomenul krátko pred svoju smrťou v roku 1982. Povedal: „Pamätáš sa, synček, ako to najprv strašne vyzeralo, ale Jehova stál pri nás? Po požiari nám bratia z Perghu poslali nábytok, oblečenie a peniaze. Vďaka ich štedrosti sme na tom boli lepšie ako pred požiarom.“ Zo začiatku som si myslel, že je to od otca trochu odvážne, keď toľko rozprával o tom, ako nám Jehova v živote pomáha. Ale časté skúsenosti s tým, čo nazýval božskou pomocou, boli príliš početné na to, aby sa dali vysvetliť inak.

Mamičkino pozitívne zmýšľanie

Mojim veľkým problémom bolo negatívne zmýšľanie. Mamička sa často pýtala: „Prečo vidíš vždy všetko čierne?“ Jej vlastný príklad hľadania svetlých stránok ma podporoval, aby som sa stále snažil zmýšľať pozitívne.

Nedávno mamička hovorila o príhode v jednom poľnohospodárskom mestečku, ktorá sa stala krátko po našom nasťahovaní. Pobavila ju poznámka miestneho lekára. Usúdil, že rodičia sú zámožní, keď videl ich slušné oblečenie a upravený vzhľad. No my sme bývali vo veľkej stodole s prepážkami z ražných vriec. Nebola tam elektrina, plyn, ani tečúca voda. Raz sa nám do dverí dobýjal býk. Viete si predstaviť, kde som asi bol ja — pod posteľou!

Mamička nosila vodu zo studne vzdialenej 200 metrov v dvoch osemnásťlitrových bubnoch zavesených na vahadle, ktoré nosila na ramenách. Dokázala vidieť komickú stránku nepohodlia a s trochou povzbudenia od otca videla v každej ťažkej situácii výzvu, ktorú má zdolať, a nie prekážku. Zdôrazňovala, že síce v hmotnom ohľade toho veľa nemáme, ale tešíme sa z mnohých pozitívnych požehnaní.

Strávili sme napríklad veľa šťastných dní cestovaním do odľahlých obvodov, kde sme zvestovali, táborili sme pod hviezdami, smažili vajíčka so slaninou na otvorenom ohni a cestou sme si spievali piesne kráľovstva. Otec nám hral na harmonike. Áno, v tomto sme boli naozaj bohatí. V niektorých mestečkách sme si najímali malé sály a ohlasovali verejné prednášky, ktoré sa konali v nedeľu poobede.

Niekedy si mamička musela vziať svetskú prácu, aby doplnila otcov príjem, lebo sa obnovovali jeho zdravotné problémy. Roky opatrovala vlastnú matku a deduška a nakoniec i otca. Starala sa o nich až do smrti. Nikdy si nesťažovala. Napriek tomu, že sa mi stále vracali stavy depresie a často som mal negatívny postoj, mamičkin príklad a jemné povzbudzovanie mi dodávali chuť stále sa snažiť.

Boj s depresiou

Keď som mal okolo dvadsať rokov, všetky slabosti detstva, ktoré som pokladal za prekonané, sa vrátili s dvojnásobnou silou. Bol som zmätený otázkami o živote. Začal som sa pýtať, či majú všetci ľudia rovnakú príležitosť spoznať Jehovu a slúžiť mu. Čo napríklad dieťa narodené v Indii alebo v Číne? Jeho príležitosť spoznať Jehovu musí byť predsa oveľa obmedzenejšia oproti dieťaťu, ktoré malo prednosť vyrásť v rodine svedkov. Zdalo sa mi to nespravodlivé. Veľkú úlohu musí hrať aj genetika a prostredie, čo dieťa nemôže riadiť. Život sa zdal v mnohých ohľadoch nespravodlivý! Hodiny som sa s rodičmi prel o týchto otázkach. Bolo veľa vecí, ktoré sa mi nepáčili na sebe samom.

Keď som o tom rozmýšľal, deprimovalo ma to často celé týždne. Zanedbával som svoj zovňajšok. Neraz som tajne uvažoval o samovražde. Niekedy som nachádzal uspokojenie v sebaľútosti. Videl som v sebe nepochopeného mučeníka. Stiahol som sa do seba a raz na mňa padol desivý pocit. Všetko okolo mňa sa mi zdalo neskutočné, akoby som sa pozeral von zo zahmleného okna.

Pri tejto príhode som si jasne uvedomil, že sebaľútosť môže byť nebezpečná. V modlitbe k Jehovovi som sa rozhodol odhodlane usilovať o to, aby som viackrát neprepadol sebaľútosti. Začal som sa zameriavať na pozitívne, biblické myšlienky. Odvtedy som čítal mimoriadne pozorne každý článok v Strážnej veži a Prebuďte sa!, ktorý rozoberal rysy osobnosti, a zakladal som si ich. Starostlivo som si všímal aj myšlienky v Službe kráľovstva o tom, ako sa rozprávať s ľuďmi.

Mojím prvým cieľom bolo pokúsiť sa na každom kresťanskom zhromaždení čo najdlhšie sa rozprávať s jednou osobou. Zo začiatku trval každý takýto rozhovor asi minútu. Preto som veľakrát prichádzal domov skľúčený. Ale vytrvalosťou sa moja schopnosť rozprávať s druhými pomaly zlepšovala.

Začal som aj osobne skúmať otázky, ktoré ma miatli. Navyše som preskúmal svoju telesnú stravu a zistil som, že sa obohatenou výživou zlepšuje moja dispozícia i duševné sily. Neskôr som sa poučil, že depresiu môžu spôsobovať aj iné činitele. Niekedy ma napríklad niečo tak veľmi zaujalo, že som sa dostal do emocionálneho rozjarenia. To pravidelne spôsobovalo ochabnutosť, stratu energie a potom depresiu. Musel som sa teda naučiť zaujímať sa o veci vytrvalo, ale nevzrušiť sa priveľmi. Dodnes sa musím kontrolovať.

Ďalším krokom bolo chopiť sa cieľa, ktorý nám deťom rodičia vždy predkladali, totiž služby celým časom. Odhodlanie mojej sestry držať sa tejto prednosti priekopníckej služby vyše tridsaťpäť rokov bolo pre mňa pozitívnym podnetom.

Vyrovnávam sa s problémom svojho syna

Po niekoľkých rokoch samostatnej priekopníckej služby som sa oženil s Jozefou, ktorá bola tiež priekopníčka. Je po každej stránke mojím vynikajúcim doplnkom. Časom sa nám narodili tri deti. Najstarší Craig sa narodil v roku 1972 s ťažkou mozgovou obrnou. Jeho stav je pre nás naozaj náročný, pretože nedokáže nič okrem toho, že sa nemotorne naje lyžicou. Máme ho samozrejme veľmi radi, a preto som vyskúšal všetko, čím by som mu mohol pomôcť získať väčšiu nezávislosť. Vyrobil som mu rôzne pomôcky, aby mohol chodiť. Radili sme sa s mnohými odborníkmi, ale úspech bol malý. Tak som si uvedomil, že s niektorými okolnosťami v tomto živote sa jednoducho musíme zmieriť.

Počas prvých dvanástich rokov života prestával Craig neraz jesť a piť. Bolo to sprevádzané silným vracaním. Zdalo sa, že príčinou je nervové poškodenie. Doslova sa nám tratil pred očami. Modlitba nám pomáhala vydržať a predpísané lieky pomohli zdolať problém. Craig sa našťastie v poslednej chvíli spamätal a zasa nás očaroval svojím neodolateľným úsmevom a nekonečným repertoárom pesničiek.

Pre Jozefu bolo na začiatku veľmi ťažké vyrovnať sa s touto srdcervúcou situáciou. Ale láska a trpezlivá starostlivosť o všetky Craigove potreby nakoniec zvíťazila. Znamenalo to, že sme sa mohli sťahovať tam, kde bola väčšia potreba. S Jozefinou podporou a praktickou pomocou som mohol veľa rokov pracovať na čiastočný úväzok, mohol som byť pomocným priekopníkom a pritom živiť rodinu.

Potreba pozitívneho zmýšľania

Keď je Craig skľúčený opakovanými chorobami alebo svojimi obmedzeniami, posilňujeme ho jedným mojím obľúbeným textom: „My však nie sme takí, čo sa odťahujú.“ (Hebrejom 10:39) Tento text, ktorý vie naspamäť, má naňho povzbudzujúci vplyv.

Craig má odmalička zvláštnu lásku k zvestovateľskej službe. S použitím špeciálneho invalidného vozíka môže často chodiť s nami. Obzvlášť rád nás sprevádza, keď z času na čas slúžim iným zborom ako zástupca krajského dozorcu. Jeho obmedzené komentáre pri skupinovom štúdiu a jeho stále rozprávanie o biblických príbehoch vo zvláštnej škole, kam chodil, malo taký vplyv, aký sme my nedosiahli, hoci nemáme žiadne ťažkosti. Tak mi Craig pripomenul. že nás Jehova môže používať na podporenie svojej vôle a predsavzatia bez ohľadu na naše obmedzenia.

Prednedávnom som mal prednosť slúžiť ako inštruktor v Škole služby kráľovstva. Po dlhých rokoch služby som bol napriek tomu nervózny. Ale spoľahol som sa na Jehovu. Moje nervy sa čoskoro ukľudnili a opäť som pocítil podporu Jehovovej moci.

Keď sa obzriem späť na svojich päťdesiat rokov života, som presvedčený, že len Jehova mohol láskyplne vychovať zo mňa duchovného človeka.