Sierra Leone objavuje svoje najvzácnejšie „diamanty“
V ROKU 1462 skupina neohrozených portugalských námorníkov prenikla na juh pozdĺž západoafrického pobrežia do vzdialenosti asi 800 kilometrov severne od rovníka. Nedali sa odradiť legendami o temnom mori plnom oblúd, ktoré sa vraj nachádzalo južne od Maroka. Neverili ani všeobecne uznávanému názoru, že pri rovníku slnko sála tak strašne, že oceán vrie.
Nádeje týchto námorníkov sa splnili a ich drevené lode ani nezačali horieť ani nevideli žiadne legendárne bezhlavé obludy. Naopak, našli nádherné pláže s bielym pieskom, za ktorými sa vypínali tmavozelené vrchy so sviežimi lesmi. Keď zem zaplavili tropické dažde a oblohu pretínali blesky, rozliehalo sa v týchto vrchoch burácanie a hrmenie ako rev dajakého obrovského zvieraťa. Moreplavci dali tomuto miestu zaujímavé meno Sierra Leone — „Levie vrchy“.
Rokmi ľudia spoznali, že bohatstvo Sierra Leone nespočíva len v jej kráse. Boli tu aj nerasty: železo, bauxit, rutil, chromit, platina a zlato. Až v roku 1930 tu objavili čosi, čím táto maličká krajina upútala pozornosť obchodného sveta. Našli tu diamanty. Zistilo sa, že je tu hojná zásoba týchto vzácnych drahokamov, a to prilákalo tisíce hľadačov.
Niektorí doslova zbierali diamanty z povrchu zeme. Istá žena našla veľký diamant, keď v potoku prala šaty. Jeden muž našiel 153–karátový drahokam, keď sadil na poli sladké zemiaky. Ale väčšinou bolo treba pri hľadaní drahokamov vynaložiť veľké úsilie. Niektoré diamanty sú ukryté hlboko v zemi, pevne usadené v kimberlite, čo je druh kameňa. Pri ich dobývaní treba kopať, odstreľovať, drviť a triediť. Na to je potrebná šikovnosť, vedomosti a trpezlivosť.
Rozsiahle práce v diamantových baniach trvajú až dodnes, ale od roku 1915 sa v Sierra Leone hľadajú inakšie drahokamy — duchovné diamanty oveľa väčšej ceny. V tom roku z Barbadosu odišiel Alfred Joseph a priplavil sa parníkom do tejto krajiny. Začal „hľadať“, lenže nie diamanty, ale ľudí, ktorí túžili slúžiť pravému Bohu „duchom a pravdou“. (Ján 4:24) Hľadal tak isto, ako takýchto ľudí hľadali kresťania v prvom storočí — „verejne a z domu do domu“. (Skutky 20:20) O sedem rokov sa k Alfredovi Josephovi pripojil v tejto činnosti William R. Brown, tiež pochádzajúci zo Západnej Indie.
Koncom roka 1923 v hlavnom meste Freetown založili malý zbor. V tomto zbore bolo 14 pokrstených ľudí. Dnes má na verejnom zvestovateľskom diele účasť 632 Jehovových svedkov v 30 zboroch. Ich úsilie nachádzať a objavovať to, čo možno považovať za najvzácnejšie duchovné diamanty Sierra Leone, sa stretáva s veľkým úspechom.
Ľudia, ktorí hľadajú pravdu
Niektorí noví učeníci Ježiša Krista sú ako diamanty, ktoré sa ľahko dajú zobrať z povrchu zeme. Sami vyhľadali Jehovových svedkov. To urobila kaderníčka Joan. Zatelefonovala do miestneho ústredia Jehovových svedkov vo Freetowne a požiadala o biblické štúdium.
Čo priviedlo Joan k tomu, aby zatelefonovala? „Pokiaľ si pamätám, v živote som stále hľadala Boha. Od detstva som navštevovala mnohé cirkvi a náboženské skupiny, ale nikde som nenašla duchovné uspokojenie.
Asi pred desiatimi rokmi som sa dozvedela o svedkoch, ale celkom bezdôvodne som si urobila názor, že sa mám týmto ľuďom za každú cenu vyhnúť. Keď sa naša rodinná priateľka stala svedkom, predplatila som si časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! len preto, aby som jej urobila radosť. Vôbec som sa nenamáhala čítať ich. Dokonca som s nimi čistila okná. Potom moju pozornosť upútalo jedno číslo Prebuďte sa! Titulný článok hovoril o tom, že potrebujeme lásku. [22. septembra 1986, angl.] Prečítala som si ho a hlboko na mňa zapôsobil. Tento časopis ma priviedol k tomu, že som požiadala o biblické štúdium.“ Joan robila rýchle pokroky, čoskoro sa dala pokrstiť a stala sa Jehovovým svedkom.
Iný človek, ktorý hľadal pravdu, bol mladý muž, ktorý sa volá Manso. Chcel sa stať kňazom, preto vstúpil do seminára. Ale keď videl pokrytectvo svojich učiteľov, odradilo ho to a odišiel. Začal chodiť na iné náboženské zhromaždenia. Raz, keď bol na návšteve u svojho strýka, uvidel knihu, ktorú vydala Spoločnosť Strážna veža — Je Biblia skutočne Božie slovo? Ležala na zemi v blate. Názov Mansa zaujal, knihu vytiahol, nechal ju uschnúť a prečítal si ju. Tu bola pravda, ktorú hľadal! Kniha povzbudzovala čitateľov, aby sa zúčastňovali na zhromaždeniach v miestnej sále kráľovstva. Manso tam išiel, začal so svedkami študovať Bibliu a čoskoro sa dal pokrstiť. Teraz zvestuje v priekopníckej službe celým časom.
Prijímajú trpezlivú pomoc
Iní noví učeníci boli skôr ako diamanty ukryté hlboko v kameni. Na ich „objavenie“ bolo treba vynaložiť skutočné úsilie. Donald, kresťanský starší, si spomína, akú trpezlivosť museli prejavovať, keď pomáhali žene, ktorá sa volá Marta. Rozpráva: „Hoci súhlasila so štúdiom, vždy nás nechala dlho čakať, kým sme sa k tomu dostali. Niekedy si naschvál nechávala na ten čas prácu, ktorú mohla urobiť predtým. Potom nás prosila, aby sme počkali, kým to nedokončí. Niekedy sme čakali aj vyše hodiny. Dúfala, že nás to odradí a že odídeme, ale my sme sa snažili každý týždeň jej povedať aspoň niekoľko dôležitých vecí. S akým výsledkom? Po čase si pravdu začala vážiť.
Ďalším problémom bolo priviesť Martu k tomu, aby začala chodiť na zhromaždenia. Zakaždým som vodil na jej biblické štúdium iných svedkov, aby sa cítila dobre, keď príde do sály kráľovstva. Tak dlho váhala, že keď nakoniec prišla, poznala už vlastne celý zbor.“ Trpezlivosť sa vyplatila. Marta je teraz pokrstená a prejavuje v zbore výborný postoj.
Pius zo začiatku pravde odporoval. Keď s ním začala jedna misionárska dvojica študovať Bibliu, mal už asi sedemdesiat rokov, bol horlivým členom istej politickej strany a vo svojej cirkvi bol pokladníkom. „Rozhorčene namietal proti každej myšlienke, ktorú sme preberali,“ povedali misionári. „Každý týždeň na začiatku štúdia bol pokojný, ale postupne sa rozohňoval. Každý týždeň to bol ozajstný boj a my sme sa často chceli vzdať a chceli sme ho nechať tak. Jediné, prečo sme sa stále vracali bolo to, že sa vždy na štúdium dôkladne pripravil.
Asi po roku nám Pius oznámil, že urobí nezávislý prieskum. Bol učiteľom na dôchodku, takže vedel, ako to má robiť. Dva týždne každý deň kráčal po strmej ceste do kopca, kde bola univerzitná knižnica a tam sa pohrúžil do biblických vysvetlení a príručiek. Potom nám oznámil: ‚Teraz som presvedčený, že všetko, čo ste mi hovorili, je pravda. Boh nie je trojica, pekelný oheň nejestvuje a duša nie je nesmrteľná. Pripúšťajú to aj niektorí v mojej cirkvi.‘ Potom Pius robil rýchle pokroky, zanechal politiku a vystúpil z cirkvi. Keď sa dal pokrstiť, slúžil ako pomocný priekopník a až do svojej smrti v roku 1987 trávil vo zvestovateľskej službe 60 hodín mesačne vždy, keď mohol.
Dlho sme nevedeli,“ rozprávajú misionári, ktorí s Piom študovali, „že jeho matka kedysi bola spojená s Jehovovými svedkami. Spomínal, ako s ňou v detstve chodieval na zhromaždenia. Ale po jej smrti išiel vlastnou cestou. Po krste Pius povedal: ‚Ľutujem len to, že ma teraz matka nevidí.‘ Potom s rozžiarenou tvárou dodal: ‚Ale uvidí ma v novom svete!‘“
Až dodnes sa tu hľadajú diamanty, aj učeníci. Honosné reklamy tvrdia, že „diamanty sú večné“. Ale majiteľ takéhoto vzácneho drahokamu sa z neho nemôže tešiť navždy, pretože bez Božieho prostriedku na záchranu všetkých hriešnych ľudí čaká smrť. (Ján 3:16, 17) Dielo Jehovových svedkov v Sierra Leone prináša väčší zisk, poklad, ktorý je oveľa vzácnejší ako diamanty: jeho výsledkom sú Boží služobníci a učeníci Ježiša Krista. Jehovovo Slovo sľubuje: „Ten, kto koná Božiu vôľu, zostáva naveky.“ — 1. Jána 2:17.
[Mapa/obrázky na stranách 22, 23]
(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)
[Obrázky]
Takáto je krajina v Sierra Leone, kde zvestovatelia kráľovstva nachádzajú duchovné diamanty