Videl som rast v južnej Afrike

Rozpráva Robert Albert McLuckie

ZVESTOVANIE kráľovstva v Južnej Afrike veľkolepo pokračuje. Z približne sto zvestovateľov koncom dvadsiatych rokov teraz asi 45 000 oznamuje dobré posolstvo v Južnej Afrike. A ďalších asi 150 000 zvestuje v iných krajinách, na ktoré predtým dozerala naša juhoafrická odbočka.

Mal som to potešenie sledovať tento podivuhodný rast v južnej Afrike za uplynulých šesťdesiat rokov. Rád by som vám o tom krátko porozprával, a tiež o tom, ako som mal prednosť spolu s rodinou podieľať sa na tomto raste.

Začalo to tragédiou

20. júna 1927 zomrela moja milovaná manželka Edna a nechala po sebe trojročnú Lyall a dvojročného Donovana. Mal som len dvadsaťšesť rokov. Po jej smrti som sa zožieral zármutkom a nevedel som si rady. Čo sa s ňou stalo? Neveril som, že by bola v pekle, a tak som sa v noci utešoval snami o tom, že je v nebi.

V júli mi podal malý Donovan leták, ktorý bol adresovaný niekomu inému, ale nejako sa dostal do našej pošty. Obsahoval prednášku Josepha Rutherforda, druhého prezidenta Spoločnosti Strážna veža. Obsah ma tak zaujal, že som si hneď objednal všetky publikácie zo zoznamu. Netušil som, že to zmení môj život.

Medzi brožúrami, ktoré prišli, upútala môj zrak jedna s nadpisom Peklo — čo to je? Kto je tam? Možno sa dostať von? Táto brožúra ma nesmierne vzrušila. Po dvoch–troch stránkach som sa doslova smial od radosti.

Dychtil som podeliť sa o to, čo som sa dozvedel, s druhými, a tak som buď písal alebo sa rozprával s rodičmi a inými členmi rodiny. Vďaka tomu o krátky čas prejavili záujem moji štyria bratia, Jack, Percy, William a Sydney, a začali zvestovať iným. Po rokoch prijal vieru aj môj otec, matka a dve sestry, Connie a Grace.

Nemohol som nájsť v našej časti Južnej Afriky žiadneho iného bádateľa Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia. Presťahoval som sa do Južnej Rodézie, terajšieho Zimbabwe, a asi rok som so svojím bratom Jackom pracoval na dobytkárskej farme. Čítanie literatúry Spoločnosti Strážna veža vo mne onedlho vzbudilo naliehavú túžbu slúžiť celým časom.

Nestretol som sa ešte so žiadnymi spoluveriacimi okrem tých, ktorým som vydal svedectvo. Podnikol som teda cestu vlakom, dlhú 2 300 kilometrov, do kancelárie odbočky v Kapskom Meste v Južnej Afrike. George Phillips, ktorý mal na starosti dielo v južnej Afrike, ma vrúcne prijal. 10. januára 1930 som bol pokrstený.

Rané priekopnícke roky

Napriek tomu, že som sa počas uplynulých rokov rozprával o Biblii so stovkami ľudí, zatiaľ som sa ešte nezúčastňoval služby z domu do domu. Avšak aj tak som bol prijatý do služby celým časom ako priekopník. Vtedy neexistoval žiadny program školenia. Zvestovatelia málokedy chodili do rovnakého domu spolu. Pretože sme mali tak málo zvestovateľov, nezdalo sa to praktické.

Samozrejme som sa zaujímal o blaho svojich detí, Lyall a Donovana, o ktorých sa starali starí rodičia. Pretože sa o nich dobre starali, cítil som, že je správne rozdávať sa v šírení posolstva o kráľovstve druhým. A tak som to robil.

Počas nasledujúcich troch rokov priekopníckej služby som mal päť spoločníkov vrátane môjho brata Syda. Neskôr dostal týfus a zomrel. V raných časoch nebola priekopnícka služba ľahká. Používali sme kryté nákladné auto s lôžkami, ktoré sa sklápali na oboch stranách vozidla. Tak sme mohli spať, sedieť, variť a jesť vnútri.

Najvýznamnejšou udalosťou mojich raných priekopníckych dní bolo nové meno Jehovovi svedkovia, ktoré sme dostali v roku 1931 spolu s brožúrou Kráľovstvo — nádej sveta. Jasne si spomínam, akú posvätnú úctu som cítil, keď som si pomyslel na toto slávne meno a ako som uvažoval, či ho budem schopný nosiť dôstojne.

Inou pamätnou udalosťou v raných rokoch bol krst môjho brata Jacka a jeho manželky Dorrell v rieke Nuanetsi v Južnej Rodézii, plnej krokodílov. Pred ponorením sme do rieky chvíľu hádzali kamene, aby sme odplašili číhajúcich krokodílov. Neskôr, v roku 1950, som krstil svoju matku vo vani.

V iných krajinách

V roku 1933 mne a môjmu piatemu spoločníkovi Robertovi Nisbetovi pridelili nový, nedotknutý obvod — ostrovy Mauritius a Madagaskar na juhovýchodnom pobreží Afriky. Strávili sme na týchto dvoch ostrovoch skoro štyri mesiace a zasievali sme semená biblickej pravdy. Je radostné, že je dnes na Mauritiu asi 800 zvestovateľov kráľovstva a na Madagaskare asi 3 000. Po návrate do Južnej Afriky sme sa s Róbertom rozlúčili. Neskôr slúžil ako priekopník s mojím bratom Sydom a ešte neskôr ako dozorca odbočky na Mauritiu.

Pred návratom do Južnej Afriky som navštívil Lyall a Donovana u svojich rodičov. Návšteva sa končila nevyhnutným lúčením sprevádzaným slzami. Cestoval som ďalej, aby som sa stretol s dozorcom odbočky, bratom Phillipsom, a dostal nové pridelenie. Bola to Njasa, teraz Malawi. Kúpili mi chevrolet z roku 1929, aby som ho tam mohol používať.

V roku 1934 som teda odišiel na cestu dlhú 1 900 kilometrov z Johannesburgu v Južnej Afrike do Zomby, hlavného mesta Njasa, väčšinou po prašných cestách. Konečne som prišiel do cieľa — do domova svojho afrického brata Richarda Kalinda. Stal sa počas môjho pobytu v Njasa mojím dôverným druhom a tlmočníkom. Časom som dostal dve izby v starom, už nepoužívanom hoteli. Jednu sme využili na sklad literatúry a druhú na bývanie.

V Njasa som mal predovšetkým za úlohu urobiť poriadok v zmätku, ktorý vznikol v dôsledku takzvaných hnutí Strážnej veže. Za vznik týchto hnutí bol pred rokmi zodpovedný jeden Afričan, ktorý poznal spisy prvého prezidenta Spoločnosti Strážna veža Charlesa Taze Russella, hoci sa sám nikdy nestal Jehovovým svedkom. — Viď Ročenku Jehovových svedkov 1976, angl. s. 71–74.

Navštevoval som zbory ľudí, ktorí používali literatúru Strážnej veže a čítal som rezolúciu o našom novom mene Jehovovi svedkovia. Všetci, ktorí boli za rezolúciu, mali zdvihnúť ruku. Urobila to síce väčšina, ale mnohí celkom nechápali, čo to naozaj znamená. Niektorí nerobili duchovné pokroky, ale iní celkom prestali podporovať toho, na koho sa pozerali ako na vodcu, a naozaj sa stali Jehovovými svedkami.

Po šiestich mesiacoch v Njasa som prešiel do Mozambiku, kde sa ešte nezvestovalo posolstvo o kráľovstve. Tam som sa stretol s mladým portugalským dôstojníkom, s ktorým sme sa s Robertom Nisbetom zoznámili na ceste loďou na Mauritius. Pozval ma, a tak som sa s ním mohol zasa rozprávať.

Inokedy, keď som bol v jednej dedine v severnom Mozambiku, zastavilo vedľa mňa auto. Bol v ňom guvernér tej oblasti. Pýtal sa, či by mi mohol nejako pomôcť, a pozval ma k sebe domov, kde prijal veľa publikácií Strážnej veže. Hoci je teraz zvestovateľské dielo v Mozambiku a Njasa [Malawi] zakázané, teší ma, že je tam činných veľa verných bratov a sestier.

Prednosti služby v Bételi

Aké prekvapenie ma čakalo po návrate z Njasa! Pozvali ma, aby som sa pripojil k osadenstvu kancelárie juhoafrickej odbočky v Kapskom meste, a namiesto mňa do Njasa poslali môjho brata Williama. Vydal som sa teda chevroletom na cestu dlhú 3 500 kilometrov. Navštívil som pri tom Donovana a Lyall. Mali už jedenásť a dvanásť rokov a nevidel som ich potom ďalší rok.

Dostal som za úlohu riadiť kanceláriu odbočky, kedykoľvek bol brat Phillips, dozorca odbočky, preč. Napriek tomu, že som sa za celých deväť rokov od chvíle, keď som prijal pravdu, pravidelne nezhromažďoval so žiadnym zborom Jehovových svedkov, bol som v roku 1936 menovaný za predsedajúceho dozorcu zboru v Kapskom meste, ktorý tvorilo asi dvadsať zvestovateľov.

Zmena stavu

Nechcel som obetovať svoje prednosti služby, ale Lyall a Donovan dospievali a robil som si starosti o ich blaho — aj duchovné. Našťastie sa blížilo riešenie.

6. júna 1936 ma brat Phillips predstavil novým obyvateľom, prichádzajúcim z Austrálie, sestre Seidelovej a jej príťažlivej osemnásťročnej dcére Carmen. Do roka sme sa s Carmen zosobášili. Zaobstaral som si teda svetské zamestnanie a zariadil domácnosť.

Rok som pracoval v Južnej Afrike, ale potom sa nám narodil syn Peter a presťahovali sme sa do Južnej Rodézie, kam ma pozval môj brat Jack, aby som sa k nemu pripojil v zlatokopeckom podniku. Keď sme sa zabývali, pripojili sa k nám Lyall a Donovan, ktorí boli medzitým u Carmeninej matky.

Prenasledovanie za vojny

V septembri 1939 vypukla 2. svetová vojna a nasledujúci rok bola zakázaná naša biblická literatúra. Rozhodli sme sa vyskúšať platnosť zákona a šíriť literatúru, nech sa deje čokoľvek. Nasledovalo zatýkanie a súdy a naše knihy a Biblie zabavovali a pálili.

Raz doobeda po zvestovateľskej službe nás vyzval detektív, aby sme si vyzdvihli deti na policajnej stanici, kam boli odvedené. Odmietli sme a povedali, že keď sú deti zjavne zatknuté, má sa o ne starať polícia. Keď sme sa poobede vrátili zo zvestovateľskej služby, našli sme deti v poriadku, ale nikde ani stopa po nejakom policajtovi.

Raz, v roku 1941, bola Carmen odsúdená na tri mesiace väzenia, hoci bola ťarchavá. Estrella sa narodila, kým Carmen nastúpila trest. Nechcela mi nechať dojča doma, a tak si ho vzala so sebou do väzenia. Estrella dostala za opatrovateľku Afričanku, ktorá zavraždila svojho manžela. Keď Carmen prepustili, vrahyňa bola taká rozrušená, že horko plakala. Estrella mimochodom začala slúžiť ako priekopníčka vo svojich pätnástich rokoch. Neskôr sa vydala za Jacka Jonesa a až donedávna, vyše dvadsať rokov, slúžila s manželom v Južnej Afrike. V súčasnosti sú v brooklynskom ústredí Spoločnosti Strážna veža v New Yorku.

Čoskoro som aj ja strávil niekoľko mesiacov vo väzení za zvestovanie. V januári 1942 zomrel Joseph Rutherford. Bol som sám v cele a neubránil som sa tej noci slzám. Mal som príležitosti svedčiť a raz v nedeľu ráno, keď všetci ostatní chodili po vonkajšom dvore, som pokrstil spoluväzňa, ktorý prijal posolstvo o kráľovstve.

Nová kancelária odbočky

Po prepustení z väzenia som sa zamestnal na železnici v Bulawayo. Carmen sa vo väzení naučila šiť, čo využila, aby sa zúčastnila na obžive rodiny. Lyall sa vrátila z Južnej Afriky, kde slúžila ako priekopníčka, a tiež prispievala na výdavky. Vďaka tomu sme mali čoskoro väčší príjem, než sme naozaj potrebovali, takže sme sa o tom porozprávali a dohodli sa, že by som sa opäť mohol ujať služby celým časom.

Mal som železničnú zľavu, a tak som v roku 1947 cestoval vlakom do Kapského mesta za bratom Phillipsom. Na svoje veľké prekvapenie som dostal za úlohu otvoriť sklad literatúry spoločnosti v Bulawayo. Nasledujúci rok prišiel na návštevu Nathan H. Knorr, tretí prezident Spoločnosti Strážna veža, a zariadil, že sa zo skladu od 1. septembra 1948 stala kancelária odbočky, kde sa stal dozorcom odbočky pre Južnú Rodéziu Erik Cook. Ďalších štrnásť rokov som mal prednosť pracovať v odbočke. Býval som samozrejme doma so svojou rastúcou rodinou. Som veľmi vďačný za hmotnú podporu, ktorú zaobstarávala Carmen a naše staršie deti, aby som mohol stále pracovať v kancelárii odbočky.

Ďalšie zvestovateľské pridelenie

V roku 1962 sme s Carmen zatúžili ísť niekam ďalej a pracovať tam, kde je väčšia odbočka. Predali sme teda dom, vzali svoje najmladšie deti Lindsaya a Jeremyho — ostatných päť už vyrástlo a odišlo z domu — a zamierili na Seychellské ostrovy.

Najprv sme išli asi 2 900 kilometrov autom po prašných cestách, do Mombasy v Keni. Nechali sme auto u jedného brata a vydali sa na Seychelly. Jeden záujemca nás predstavil iným a čoskoro sme mali zhromaždenia takmer v tieni biskupovho domu. Iné zhromaždenia sme mali na neďalekom ostrove v súkromnej lodenici obklopenej vysokými palmami, kde vlny obmývali breh.

Naša činnosť sa čoskoro stala známa a úrady nám nakoniec zakázali zvestovať. S tým sme jednoducho nemohli súhlasiť. (Skutky 4:19, 20) Preto nás deportovali, ale medzitým sme pokrstili päť osôb. V čase nášho päťmesačného pobytu na Seychellách Carmen čakala naše posledné dieťa, Andrewa. Po návrate do Južnej Rodézie nás naša dcéra Pauline pozvala, aby sme čas do Andrewovho narodenia strávili u nej a u jej manžela.

Požehnanie a uspokojenie

Som šťastný, že všetkých našich osem detí vrátane Lyall a Donovana sa podieľalo na priekopníckej službe. Naši štyria synovia a zaťovia sú teraz starší, dvaja služobní pomocníci. Navyše sme veľmi radi, že veľa našich vnukov a pravnukov zvestuje so svojimi rodičmi radostnú zvesť v nie menej ako štyroch krajinách a že desiatky iných členov rodiny McLuckieových tiež slúžia Jehovovi. Som presvedčený, že tieto výsledky vyplývajú z dôslednej rodinnej účasti na zhromaždeniach a z pravidelnej zvestovateľskej činnosti.

Teraz, v osemdesiatich deviatich rokoch, mám stále prednosť slúžiť ako starší v našom zbore v Pietermaritzburgu v Južnej Afrike. Keď sa pozriem na svoju vyše šesťdesiatročnú požehnanú službu Jehovovi, prináša mi to skutočné uspokojenie. Predovšetkým je požehnaním to, že som videl päť generácií svojej rodiny, vrátane svojich rodičov, prinášať chválu Jehovovi, veľkému Bohu celého vesmíru.