„Svätý Mikuláš“ — odkiaľ pochádza tento sviatok?

KEĎ sa budeš začiatkom decembra prechádzať po belgických uliciach, uvidíš pútavé divadlo: skupinky detí chodia z domu do domu a spievajú krátke rýmovačky známe ako „mikulášske piesne“. Domáci za to dávajú pôvabným deťom ovocie, sladkosti alebo peniaze.

Čo sa to deje? Je „svätého Mikuláša“. V Spojených štátoch a iných krajinách sa „Mikuláš“ alebo „Santa Claus“ spája s vianocami. Ale v Belgicku má fúzatý „svätý“ svoj vlastný deň. Áno, „svätý Mikuláš“ (sinterklaas alebo Sint Nicolaas), ktorý má sviatok šiesteho decembra, je jedným z najobľúbenejších svätých v Belgicku a Holandsku. Nazýva sa po ňom nejeden kostol, kaplnka, ulica alebo mestská štvrť. Je tradične známy ako „veľký priateľ detí“, ktorý im vo svoj sviatok ochotne rozdáva dary.

V predvečer tohto sviatku kladú deti svoje topánočky alebo papučky ku komínu a pritom spievajú rýmovačky. Povedali im, že v noci príde „svätý“ Mikuláš a jeho čierny sluha [Čierny Peter] parníkom zo Španielska. Potom pôjde „svätý“ na sivom koni po strechách domov a za ním Čierny Peter s metlou a veľkým vrecom hračiek a sladkostí. Mikuláš vezie aj jablká, orechy a iné plody. Často za sebou necháva hnedé korenené sušienky nazývané speculaas alebo biskupské sušienky, ktoré majú zvláštne zložité tvary.

Kto ich dostane? Deti, ktoré boli cez rok dobré. Ale neposlušné vraj dostanú metlou, alebo ešte horšie: Čierny Peter ich strčí do vreca a odnesie! Preto je pochopiteľné, že sa deti snažia týchto nočných návštevníkov udobriť. Na „svätého“ čaká pohárik ginu a pre jeho koňa je pripravená mrkva alebo niekoľko kociek cukru.

Mnohí rodičia v Belgicku pokladajú „svätého Mikuláša“ za najradostnejší čas roka. So záľubou sa pozerajú na radostné tváričky svojich detí, ktoré dychtia vedieť, čo im „dobrý svätý“ priniesol. Odovzdávajú teda povesti svojim potomkom a ani nevedia, kde majú tieto zvyky svoj pôvod. Keby to vedeli, boli by možno nemilo prekvapení.

„Svätý“ Mikuláš a Odin

Oosthoeks Encyklopedia vysvetľuje: „Oslava [svätého Mikuláša] v domácnosti vznikla z cirkevnej slávnosti [ku ktorej patrili prekvapenia pre deti], a ona zase vznikla z predkresťanských prvkov. Svätý Mikuláš, ktorý chodí po strechách, je pohanský boh Wodan [Odin] . . . Svätý Mikuláš bol aj vodcom divokého prenasledovania, pri ktorom duše zomrelých navštevujú zem.“

Áno, Teutóni verili, že Odin alebo Wodan, ich hlavný boh, v priebehu „dvanástich zlých dní“ od vianoc do troch kráľov [6. januára] vedie duše zomrelých v besnej jazde po kraji. Vznikajúca víchrica roznáša semená poľných plodín a povzbudzuje plodnosť. A čo jablká, orechy a iné jesenné ovocie, ktoré sa rozdáva na „svätého Mikuláša“? Boli to symboly plodnosti. Starovekí ľudia verili, že si môžu udobriť svojich bohov tak, že im za studených zimných dní budú dávať dary. To zabezpečí väčšiu plodnosť ľudí, zvierat i pôdy.

Odina sprevádzal jeho sluha Eckhard, predchodca Čierneho Petra, ktorý takisto nosil metlu. Ešte v stredoveku ľudia verili, že isté stromy a rastliny môžu dať ľuďom plodnosť a že stačí šľahnúť ženu ratolesťou takéhoto stromu a ona oťarchavie.

Kniha Feest — en Vierdagen in kerk en Volksgebruik (Sviatky a slávnosti v cirkvi a v ľudových zvykoch) sa zmieňuje o niekoľkých ďalších podrobnostiach medzi Odinom a „svätým“ Mikulášom: „Aj Wodan napĺňal topánky a dreváky pri komíne, ale zlatom. Pre Wodanových tátošov sa dávalo do drevákov seno a slama. Aj posledný snop z poľa bol pre koňa.“

Kniha Sint Nicolaas od B. S. P. van den Aardwega zdôrazňuje niekoľko iných nápadných podobností:

„Svätý Mikuláš: vysoká silná postava na bielom koni. Má dlhé biele fúzy, v ruke berlu a na hlave mitru . . . so širokým plápolajúcim biskupským plášťom.

Wodan: osoba vysokej postavy s bielymi fúzami. Má klobúk so širokou strechou narazený hlboko do očí. V ruke drží čarovnú kópiu. Oblečený je v širokom plášti a ide na svojom vernom sivom Sleipnirovi.

Týchto zjavných podrobností je viac: Wodan jazdil na svojom sivkovi vo vzduchu a trasúci sa ľudia mu ponúkali plnené koláče, mäso a poľné plody. Svätý Mikuláš chodí po strechách a deti pripravujú pre kone seno, mrkvu a vodu. Zázvorové pečivo a metla boli symbolom plodnosti dávno pred vznikom mikulášskej slávnosti.“

Novodobé rituály plodnosti

Aj veľa iných zvykov v spojitosti so „svätým“ Mikulášom prezrádza svoj pôvod. Napríklad v severských krajoch sa objavujú 4. decembra na uliciach chlapci od dvanástich do osemnástich rokov. Sú maskovaní, oblečení v groteskných kostýmoch zdobených perím, mušličkami a inými miestnymi ozdobami, a tak predstavujú „malých svätých Mikulášov“ čiže Sunne Klaezjen. Nasledujúci večer sú na rade muži nad osemnásť rokov. Podvečer sa túlajú po uliciach. Metlami, býčími rohami a polenami zaháňajú všetky ženy, dievčatá a malých chlapcov, ktorých stretnú. Mladé dievčatá musia tancovať alebo skákať cez palicu.

Aký to má zmysel? Opäť plodnosť — stále aktuálny problém starovekých kultúr: zima bola temné, úzkostné obdobie a často sa na ňu pozeralo ako na čas, kedy boh plodnosti spí alebo je mŕtvy. Vládli názory, že božstvu možno dať rôznymi spôsobmi nový život, alebo že sa dá bohu či bohyni aspoň nejako pomôcť. Dary, tance, hluk, údery metlou plodnosti — v tom všetkom videli prostriedky na zaháňanie zlých duchov a zväčšenie plodnosti ľudí, zvierat a pôdy.

Keď teda mladé dievčatá skáču cez palicu, napodobňujú svojich predkov, ktorí verili, že ako vysoko vyskočí, tak vysoko narastie ľan. Vyháňaním žien a detí opakujú mládenci rituál vyháňania zlých duchov.

Rozhodnutie pravých ctiteľov

Prečo sa stali takéto rituály súčasťou takzvaného kresťanstva? Lebo misionári cirkvi pred stáročiami netrvali na tom, aby sa ľudia obrátení na vieru riadili biblickým príkazom: „Vyjdite . . . z ich stredu, oddeľte sa . . . a prestaňte sa dotýkať nečistého.“ (2. Korinťanom 6:17) Namiesto toho, aby misionári kresťanstva pohanské zvyky odstránili, ich vlastne vzkriesili tak, že ich zmenili a využili. Potom sa takéto zvyky rozšírili po celom svete.

Holandskí vysťahovalci, ktorí sa usadili v Severnej Amerike, si so sebou priniesli slávnosť „svätého“ Mikuláša. Meno sa časom skomolilo na „Santa Claus“. Dôstojný biskup sa premenil na brutálneho tučka v červených šatách. Biskupskú mitru nahradila elfská čiapka a bieleho koňa sane ťahané sobom. Ale Santa Claus stále nosil darčeky, hoci sa jeho návšteva presunula na štedrý večer.

V nemeckých protestantských oblastiach katolíckeho „svätého“ Mikuláša nahradil neutrálnejší „Otec vianoc“. Ale pohanské prvky ostávajú dodnes zrejmé.

Ježiš Kristus povedal, že „praví ctitelia budú uctievať Otca duchom a pravdou“. (Ján 4:23) Pre úprimných ctiteľov znamenajú „svätomikulášske“ zvyky skutočnú výzvu: Budú stále pestovať staroveké obyčaje Odinovho kultu, alebo sa oslobodia od zvyškov pohanstva? Teraz je čas zamyslieť sa nad touto vážnou otázkou.