Odvážne rozhodnutia prinášajú požehnania v Suriname

SURINAM bol kedysi „jedným z najbohatších karibských štátov,“ píše medzinárodný spravodajský časopis South. Príjmy z bauxitu, morských krabov, ryže, banánov a preglejky, doplnené pomocou rozvojovým krajinám, zabezpečovali 400 000 obyvateľom tejto bývalej holandskej kolónie väčší blahobyt ako väčšine susedov.

Ale v 80. rokoch hospodárstvo upadlo. Hojnosť sa zmenila na nedostatok a dlhé rady stojace na potraviny sa stali bežnými. V roku 1986 zahnala vojna asi desaťtisíc obyvateľov na útek z východného Surinamu do susednej Francúzskej Guayany, aby tam začali nový život v utečeneckých táboroch. Medzitým sa veľké časti džungle, ktorá je domovom asi 50 000 černochov a amerických Indiánov, dostali do rúk partizánov, čím sa stalo cestovanie do vnútrozemia nebezpečné. Tieto zmeny podľa časopisu South krajinu ochromili.

Ochromili tieto pomery aj činnosť Jehovových svedkov? Tí naopak svoje dielo rozvinuli. Napríklad počet svedkov vzrástol v roku 1980 z 920 na dnešných vyše 1400. V apríli 1989 tu slúžilo 338 pomocných priekopníkov, teda takmer 25 percent svedkov. Takéto požehnanie prišlo vďaka odvahe, rýdzosti a láske, ktoré prejavovali svedkovia v skúškach. Predkladáme nedávne príklady odvážnych rozhodnutí, ktoré priniesli v Suriname bohaté požehnania.

Rozhodnutie, ktoré mu zachránilo život

Lumey Hoever, štátny policajt, ktorý bude mať štyridsať rokov a je Jehovovým svedkom, sa rozhodol, že napriek zlej hospodárskej situácii nechá svoje zamestnanie. Prečo? Lumey vysvetľuje:

„Akonáhle som si prečítal v Strážnej veži článok, ktorý nás upozorňoval na nebezpečenstvo nosenia strelných zbraní, vedel som, že sa budem musieť tohoto zamestnania vzdať.a Váhal som, lebo sa musím starať o ženu a deti. Čím ďalej som rozhodnutie odkladal, tým viac ma trápilo svedomie. ‚Ak ma Jehovova organizácia povzbudzuje, aby som sa vážne zamyslel nad tým, či je takéto zamestnanie vhodné, musí mať na to dôvod,‘ pripomínal som si. Tak som sa v januári 1986 rozhodol.“

Ale policajný náčelník ho nechcel pustiť, dokonca mu sľúbil, že ho preloží do Tamanredja, veľmi vyhľadávaného miesta blízko hlavného mesta. Ale Lumey bol rozhodnutý. Napísal policajnému ministrovi, predložil mu svoje náboženské presvedčenie a prosil o prepustenie. V apríli 1986 prišla stručná odpoveď: „Žiadosti sa vyhovuje!“

Lumey čoskoro našiel zamestnanie na ministerstve lesníctva. Nemal taký dobrý plat, ale mal viac času chodiť s rodinou do sály kráľovstva na zhromaždenia. Uplynulo desať mesiacov. Raz sa Lumey so svojím bratom vracal domov po celodennej práci na rodinnom gazdovstve. Rozpráva:

„Keď sme sa približovali k stodole, všimol som si dvoch mužov v obnosenom odeve s hlavou obviazanou šatkou. Zavolali po surinamsky: ‚Kon dja‘ (poďte sem). Keď som k nim podišiel, objavil sa tretí muž s karabínou na pleci. Až vtedy mi svitlo: Partizáni!

Prezerali si ma od hlavy po päty. Potom jeden muž so šatkou vykríkol: ‚Toho chlapa poznám! Je to policajt!‘ Stuhli. Niekoľko sekúnd sme na seba hľadeli. Potom som počul tiché cvaknutie — tretí muž natiahol spúšť svojej pušky. Pomaly mi zacielil na prsia, pripravený popraviť ma. ‚Nestrieľajte! Mýlite sa. Ja už nie som policajt,‘ vyhŕklo zo mňa.

Zrazu som uvidel za domom tucet ďalších ozbrojených partizánov. Jeden z nich, svalnatý muž v bedrovom rúchu, na nahých prsiach mal dva pásy nábojov, v ruke automat, pokročil vpred. ‚Tak ty už nie si policajt. A prečo nie?‘, vyzvedal. Rýchlo som povedal, že som Jehovov svedok. Vysvetľoval som: ‚Svedkovia nenosia zbraň, a preto som odišiel od polície a pracujem teraz na ministerstve lesníctva. Sme politicky úplne neutrálni,‘ dodal som.

Keď počul, že som svedok, tvár sa mu trochu uvoľnila. ‚Uverí mi?‘, pýtal som sa v duchu. Potom prišiel môj mladší brat. Muž v bedrovom rúchu, zrejme veliteľ, ho začal vypočúvať. Keď brat potvrdil moje vyhlásenie, veliteľ vyzeral uspokojený. ‚Saka yu gon‘ (zohni pušku), prikázal druhému partizánovi. Uľavilo sa mi. ‚Ďakujem ti, Jehova, že si ma ochránil!‘ modlil som sa.“

O niekoľko dní čakal Lumeya ďalší otras. Neznámi strelci popravili troch policajtov v Tamanredje, práve na tej policajnej stanici, kam ho chcel veliteľ preložiť. „Keby som prehliadal radu z tohto článku v Strážnej veži, bol by som dnes mŕtvy,“ hovorí Lumey. A vďačne dodáva: „Jehova naozaj chráni svojich služobníkov.“

Láska ho prinútila, aby zachránil svojich bratov

Keď v októbri 1986 vypukol boj medzi vládnymi jednotkami a partizánmi v meste Moengo, kde sa ťaží bauxit, štyridsaťročný černoch Frans Salaoema sa musel rozhodnúť, čo bude robiť. Nakoniec so svojou ťarchavou manželkou, siedmimi synmi a s inými z mesta utiekol cez džungľu a cez širokú rieku Maroni do bezpečia vo Francúzskej Guayane.

Frans si ale stále robil starosti. Medzi utečencami nenašiel žiadnych svedkov zo zboru. ‚Kde sú? Mám sa pre nich vrátiť?‘, rozmýšľal. Ale to by bolo nebezpečné. Partizáni sú väčšinou černosi. Hovoril si: ‚Ak ma vládni vojaci uvidia, ako sa plazím džungľou, je so mnou koniec.‘ Napriek tomu sa rozhodol, že sa vráti hľadať svojich kresťanských bratov. Povedal niekoľkým svedkom vo Francúzskej Guayane: „Budúci týždeň mi príďte naproti k rieke.“

O týždeň prešli rieku, ale Frans tam nebol. Čakali do druhého dňa. Stále nešiel. „Počkáme ešte jednu noc,“ rozhodli sa. Potom sa objavil Frans a skupina svedkov. Čo sa im stalo?

Frans rozpráva: „Keď som bratov našiel, prešli sme pod paľbou do džungle a zamierili k hranici.“ Ale prečo sa zdržali? Frans ukázal na tri krabice, ktoré so sebou priniesol. Išiel do hlavného mesta pre zásobu biblickej literatúry pre utečených svedkov. Čakajúci bratia boli nadšení. Ešte v ten deň Frans, zachránení svedkovia a tri krabice bezpečne prekročili hranice.

Neskôr podnikol Frans ešte jednu výpravu, aby pomohol ďalším svedkom. Časom prekročilo hranice 37 svedkov a usadili sa v utečeneckých táboroch. Fransa umiestnili do bývalej kolónie malomocných vo Francúzskej Guayane, kde sa od utečencov nečakalo viac, než iba že sa budú hojdať v sieti a odháňať moskytov.

Ale Frans a jeho rodina nezaháľali. Za dobrý vplyv, ktorý mal, mu dokonca dovolili cestovať na motocykli, aby zvestoval aj v iných táboroch. Čo to spôsobilo? Dnes vedie štrnásť biblických štúdií s inými utečencami. Traja sa už dali pokrstiť.

Nedopustil sa kompromisu

„O dva týždne sa vrátim s novými zásobami,“ povedal Victor Wens, päťdesiatosemročný zvláštny priekopník. Nechal manželku a niekoľko záujemcov v dedine v džungli v strednom Suriname. Bolo to v júni 1987. Mieril do hlavného mesta.

Keď mu manželka a ostatní mávali na rozlúčku, ich vrecia ryže boli skoro prázdne. Partizánska vojna odrezala všetky dodávky. Čoskoro nastane hlad. Uvedomovali si, že Victorova plavba na kanoe je nebezpečná. Môže sa dostať do krížovej paľby alebo si ho pomýlia s partizánom. ‚Vráti sa bezpečne?‘, rozmýšľali, zatiaľ čo zvuk motorového kanoe utíchal.

O dva týždne pozorovala Victorova manželka rieku — ale po Victorovi ani stopy. Uplynuli ďalšie týždne. Potraviny sa minuli a ona ochorela. Modlila sa: „Prosím ťa, Jehova, chráň môjho manžela. Nech sa vráti!“ Prešli tri mesiace a Victora nikde. Čo sa stalo?

„Keď som prišiel do hlavného mesta, dostal som povolenie nakúpiť zásoby potravín a benzínu na pol roka,“ rozprával neskôr Victor. „Potom som požiadal o povolenie odcestovať domov. Príslušný úradník povedal: ‚Môžete ísť, ale zistite, kde sa schovávajú partizáni, a vráťte sa a oznámte nám to.‘ Srdce sa mi rozbúchalo. ‚To nemôžem,‘ povedal som. ‚Jehova nechce, aby sme zaujímali nejaký postoj k politike. My svedkovia sme neutrálni.‘ Odpovedal: ‚V tom prípade domov nepôjdete.‘ Každý týždeň som chodil a žiadal o povolenie, ale odpoveď ostávala rovnaká. Medzitým som sa dopočul, že manželka je chorá. Prial som si ísť domov a starať sa o ňu. Ale nechcel som sa dopustiť kompromisu. Cítil som sa bezmocný.

Keď som tam prišiel znova, na moje prekvapenie mi povedali, že môžem ísť. Vysvetlili mi, že dali povolenie na návrat nejakým letničiarskym pastorom z mojej oblasti a že môžem ísť s nimi. S potešením som sa začal chystať, no od priateľa som sa zrazu dozvedel, že duchovní súhlasili s tým, že budú robiť vyzvedačov. Pretože som nechcel vzbudiť dojem, že s tým Jehovovi svedkovia súhlasia, cestu som zrušil. A opäť som uviazol.“

Nakoniec bolo úradníkom jasné, že Victor sa svojho presvedčenia nevzdá. Keď za nimi nabudúce prišiel, dali mu povolenie.

Tak konečne v októbri 1987 začula skupinka svedkov motor a videla prichádzať naložené kanoe. „Bolo mi smutno, keď som videl manželku,“ rozpráva Victor. „Bola strašne vychudnutá. Ale bola aj šťastná, že som sa nedopustil kompromisu.“

„Victorovo odvážne rozhodnutie bolo pre nás požehnaním,“ hovorí cestujúci dozorca, ktorý pracuje vo vnútrozemí. „Úrady i partizáni sa poučili, že Jehovovi svedkovia sú neutrálni. Teraz rešpektujú náš názor a práca sa darí.“

V stredu svadba, v nedeľu krst

„Nebláznite,“ naliehali príbuzní. „Nežeňte sa!“ Šesť mužov z černošského kmeňa Aucaner v juhovýchodnom cípe krajiny chápalo pocity svojich príbuzných. Kmeňový zvyk káže, aby sa muž neženil, aby mohol ženu opustiť, ak sa mu zachce. Keď sa ale títo muži z Biblie poučili o Jehovovom názore na smilstvo, upravili svoje zmýšľanie, odolali nátlaku obce a odvážne sa rozhodli, že sa dajú riadne zosobášiť.

Vyskytli sa ale ďalšie prekážky. Pre vojnový stav sa zatvoril matričný úrad vo vnútrozemí a cestovať do hlavného mesta bolo prakticky nemožné. Aj šesť neviest túžilo po skutočných svadobných šatách. Vyplývalo to z miestneho záujmu o takýto odev, hoci pre kresťanov nie sú takéto šaty nevyhnutné.b

‚Kde zoženieme svadobné šaty v dažďovom pralese?‘ dumali muži. Ale odvážne rozhodnutie podľa biblických zásad prinieslo požehnanie. V stredu 16. septembra sa konala svadba šiestich neviest v nádherných šatách a šiestich ženíchov v elegantných oblekoch. Ako to bolo možné?

Daniel van Marl, cestujúci dozorca, ktorý ich sobášil, vysvetľuje: „V septembri sme poriadali oblastný zjazd v St. Laurente vo Francúzskej Guayane a pozvali sme svedkov z vnútrozemia. Zjazd poskytol príležitosť konať svadby.“

Člen výboru odbočky Cecil Pinas, ktorý sa stará o dielo vo vnútrozemí, vysvetľuje: „Začiatkom tohto roka som navštívil rodinu bétel v Holandsku a zmienil som sa o chystaných svadbách. Keď som rozprával o tom, že stále používame jedny šaty a prispôsobujeme ich pre každú ďalšiu nevestu, štyri sestry z bételu mi spontánne dali svoje svadobné šaty ako dar pre svoje ‚sestry‘ v Suriname. Bol som veľmi dojatý. Neskôr sa na jednom zjazde v Holandsku darovali ďalšie šaty.“

V svadobný deň sa ešte ráno prešívalo. „Rýchlo sme niektoré šaty rozširovali v páse a na iných upravovali dĺžku, ale stihli sme to načas,“ hovorí Margaret van de Reep.

Po svadobnom obrade bolo päť novomanželov pripravených na ďalší krok. V sobotu v tom týždni boli pokrstení v rieke Maroni. Dychtili po návrate do svojich dedín v džungli ako manželské dvojice a podieľaní sa na zvestovateľskom diele. Požehnal Jehova ich rozhodnutie?

„Tieto dvojice dokázali obci, že my svedkovia robíme to, čo zvestujeme,“ hovorí Nel Pinasová, ktorá začala zvestovať v oblasti v roku 1967. „Ich rozhodnutie uzavrieť manželstvo, aby sa stali pravými kresťanmi, vzbudilo záujem v odľahlých dedinách. Svedkovia teraz kormidlujú svoje kanoe po riekach, kde sme ešte nikdy nezvestovali, a nachádzame viac ľudí, ktorí sú ochotní učiť sa o Jehovovi.“

Áno, odvážne rozhodnutia Lueya, Fransa, Victora a mnohých iných priniesli bohaté požehnania im aj ich spolukresťanom v Suriname aj inde. Takéto skúsenosti znova a znova potvrdzujú pravdivosť biblického príslovia: „Dôveruj Jehovovi celým svojím srdcom a neopieraj sa o svoje vlastné porozumenie. Všímaj si ho na všetkých svojich cestách a on sám vyrovná tvoje chodníky.“ — Príslovia 3:5, 6.

[Poznámky pod čiarou]

[Mapy na strane 24]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

ATLANTICKÝ OCEÁN

GUYANA

SURINAM

PARAMARIBO

Tamanredjo

Moengo

St. Laurent

FRANC. GUIANA

BRAZÍLIA

300 km

200 mi