Vždy nachádzam čosi, čo môžem robiť pre Jehovu

Rozpráva Jean Queyroi

BOLO nádherné leto roku 1939. Krajinu okolo Martigny, vo švajčiarskom kantone Valais, ožarovalo augustové slnko. Nad nami sa týčili niektoré z najvyšších vrchov Álp, medzi nimi snehom pokrytý Grand Combin, vysoký 4 314 metrov. Trávil som niekoľko dní u pohostinnej kresťanskej rodiny a spoločne sme sa niekoľko hodín bezstarostne prechádzali po horských chodníkoch. Zdalo sa mi, že už som v raji.

Rýchlo prišiel čas rozlúčky a návratu do Paríža. Kúpil som si noviny na čítanie do vlaku a znepokojujúce správy ma hneď vrátili späť do skutočnosti. Svetová situácia sa veľmi zhoršila a vojna bola pred dverami.

Vrátil som sa ku svojej práci v parížskej kancelárii Spoločnosti Strážna veža, kde som bol už vyše roka. O niekoľko dní som dostal povolávací rozkaz a musel som sa hlásiť v kasárňach v pevnosti Vincennes na východnom predmestí Paríža. Môj život sa mal drasticky zmeniť.

Neutrálny postoj

Tretieho septembra Francúzsko a Veľká Británia vyhlásili Nemecku vojnu. Dostavil som sa do Vincennes a zaujal som k tomu postoj kresťanskej neutrality. Zakrátko som sa ocitol v postrannom vozíku vojenského motocyklu, ktorý viedol mladý vojak. Dostal rozkaz odviesť ma do neďalekej pevnosti Charenton. Vedel, prečo ma tam poslali, a preto chcel napriek ohlušujúcemu revu motocykla, aby som zmenil svoj postoj. Naliehal na mňa: „Queyroi, prosím ťa, netrvaj na tom. Neodmietaj bojovať, lebo skončíš zle.“ Rýchlo som ho uisťoval, že sa nebojím.

Potom prišla moja prvá noc vo väzenskej cele. Cela mala rozmery 2 metre krát 1,5 metra a boli v nej len dve deky a prična na spanie. Nebolo tam žiadne svetlo. Rozmýšľal som, čo by som v tejto situácii mohol robiť pre Jehovu. Keď som sa zobudil, zistil som, že tam nie je ani malilinké okienko, cez ktoré by mohol preniknúť len záblesk denného svetla. Celu som smel opustiť každý deň na štvrť hodinu, aby som sa mohol umyť, aj to pod dohľadom seržanta s revolverom v ruke, sprevádzaného dvoma vojakmi ozbrojenými puškami. Zaobchádzali so mnou ako s nebezpečným zločincom.

Jedlo mi nosili rôzni vojaci. Môj postoj vzbudil ich zvedavosť a tak som mal príležitosť robiť niečo pre Jehovu. Vydal som im dôkladné svedectvo a čoskoro niektorí pocítili ku mne sympatiu a nosili mi zápalky, sviečky a dokonca aj jedlo navyše. Na začiatku mi zhabali Bibliu, ale vďaka jednému dôstojníkovi mi ju vrátili. Veľmi som si to vážil, že som mohol pri svetle sviečky čítať jej vzácne slová.

Neskôr ma premiestnili do vojenskej väznice na rue du Cherche-Midi v Paríži, ktorá už dnes nejestvuje. Dostal som sa do samotky, kde som mal dosť času premýšľať o svojej situácii.

Mal som 27 rokov a dva roky som strávil službou celým časom. Moja rodina sa prvý raz dostala do styku s Jehovovými svedkami pomocou vysielania súkromnej rozhlasovej stanice Radio Vitus v Paríži. Bolo to v roku 1933. Ja som prijal pravdu v roku 1935, po skončení povinnej vojenskej služby. Pokrstený som bol v auguste v roku 1936 v Lucerne vo Švajčiarsku.

Moji rodičia, brat, sestra a ja sme vtedy boli spojení s jediným zborom v Paríži. Brat Knecht, ktorý bol vtedy zodpovedný za dielo vo Francúzsku, stále povzbudzoval mladých, aby prijali službu celým časom. Preto sme sa v apríli 1938 môj brat, sestra a ja rozhodli, že sa staneme priekopníkmi, čiže služobníkmi celým časom. Pridelili nás do Auxerre, do mesta vzdialeného asi 150 kilometrov od Paríža. Moja sestra Jeannette prepracovávala obvod priamo v meste a ja s mojím bratom Marcelom sme chodili na bicykloch do okolitých dedín v okruhu asi 30 kilometrov. V tom čase hlavnou súčasťou zvestovateľskej služby bolo rozširovanie biblickej literatúry. Dodatočné návštevy sa nevykonávali. Ešte dnes si spomínam na to, aké mi to robilo starosti.

V júni 1938 ma pozvali, aby som pracoval v parížskej kancelárii Spoločnosti Strážna veža. V tom čase sa skupina pracovníkov kancelárie, čiže rodina bétel, skladala z desiatich členov. Bol som pridelený do expedície. Pracoval som tam aj vtedy, keď ma povolali do vojska a ja som dostal „nové pridelenie“.

Moje nové pridelenie

Od začiatku som si uvedomoval, že moja viera rýchlo zoslabne, ak nebudem vo väzení hľadať hocijaký spôsob, hoci ten najmenší, niečo robiť pre Jehovu. Čoskoro som si mohol vytvárať príležitosti hovoriť o pravde z Božieho slova. O niekoľko týždňov po preložení do väznice Cherche-Midi som sa dostal do spoločnej cely s inými väzňami. Tam som sa stretol so študentom práva, ktorého odsúdili za to, že sa z vojenskej dovolenky vrátil o niekoľko dní neskôr. Bol tam aj študent katolíckeho seminára, ktorého odsúdili za krádež. My traja sme viedli dlhé rozhovory o biblickej pravde.

Jedného dňa som si všimol väzňa, ktorý stál celkom sám v kúte väzenského dvora. Keď som sa k nemu priblížil, uvidel som, že niečo číta. Oslovil som ho. Obrátil sa a ukázal mi svoju Bibliu. Predstavte si, bol to Jehovov svedok! Bol to Poliak, volal sa Ceglarski a do väzenia sa dostal tak ako ja pre kresťanskú neutralitu. Konečne sa môžem stretávať s kresťanom! Iste si viete predstaviť, akí sme boli obaja šťastní. Mohli sme teraz celé hodiny viesť budujúce rozhovory.

V tomto väzení sme mohli byť niekoľko hodín denne na dvore, takže sa mi podarilo rozprávať sa s niekoľkými väzňami, ktorí chceli počúvať biblické posolstvo. Niekedy sa k nám pripojili aj strážcovia. Našiel som teda čosi, čo môžem robiť pre Jehovu. Väzenie sa naozaj stalo mojím novým pridelením a dosiahol som toľko hodín ako priekopník, aj keď som to nemal komu oznámiť. Ale vôbec ma to neznepokojovalo.

Odchod

Plynuli mesiace takzvanej pozičnej vojny, keď sa takmer nič nedialo. Ale prišiel koniec mája 1940 a Nemci napadli Francúzsko. V júni francúzske úrady nariadili evakuáciu parížskych väzníc pred blížiacimi sa nemeckými vojskami. Naložili nás na nákladné autá a odviezli do Orleans, asi 100 kilometrov južne od Paríža. Po krátkom pobyte rozdelili civilných aj vojenských väzňov do skupín a prikázali nám, aby sme ďalej pokračovali pešo juhovýchodným smerom po severnom brehu rieky Loiry. Na kolónu dozerali ozbrojení strážcovia. Bol to ťažký pochod pod horúcim júnovým slnkom.

Medzi nami boli zločinci a strážcovia dostali príkaz zastreliť každého, kto by zastavil, spadol, alebo nemohol ďalej pochodovať. Na tretí deň brat Ceglarski dostal úpal. Keby zaostal, znamenalo by to pre neho istú smrť. Strážca mi dovolil, aby som ho s pomocou niekoľkých väzňov položil na deku a niesli sme ho. Na druhý deň sa už cítil lepšie a mohol zase kráčať.

Tesne pred príchodom do Briare, malého mesta položeného na severnom brehu Loiry, sa naša skupina stretla so zástupom ľudí, ktorí mali so sebou svoj majetok, čo vládali uniesť alebo odviezť na káre. Utekali pred postupujúcimi nemeckými vojskami na juh. Pri pohľade na tisíce ľudí, ktorí utekali, aby si zachránili život, sme si mohli urobiť obraz o tom, koľko civilného obyvateľstva odchádza.

Potom sme zistili, že naši strážcovia zmizli a nechali nás tak. Čo teraz máme robiť? Nedalo sa prejsť cez rieku Loiru a ísť na juh, lebo všetky mosty boli vyhodené do vzduchu. Naša malá skupina (brat Ceglarski, dvaja iní väzni a ja) sa rozhodla vrátiť sa do Paríža.

Našli sme niekoľko opustených koní, ktoré sme osedlali najlepšie, ako sme vedeli. Poranil som si koleno a nemohol som zohýbať nohu, a tak mi moji spoločníci museli pomôcť vyliezť koňovi na chrbát. Vtedy sme si všimli, že kríva aj môj kôň. Išli sme tak pomaly, ako krivkal môj kôň. Naša výprava sa veľmi rýchlo skončila. Po niekoľkých kilometroch sme narazili na nemecký vojenský oddiel a nemecký policajt nás vyzval, aby sme zostúpili z koní. Všetko sa skončilo tak, že nás začali strážiť iní.

Vojnový zajatec

Keď nás zajali, oddelili ma od brata Ceglarského, ktorý zostal nemeckým vojnovým zajatcom až do konca vojny. Ja som bol niekoľko mesiacov väznený v kasárňach v Joigny, v strednom Francúzsku a potom ma deportovali do Štetína, vtedajšieho prístavu vo východnom Prusku. Dnes je to poľské prístavné mesto.

Keď ma Nemci zajali, považovali ma za francúzskeho vojenského väzňa, preto ma dali do tábora vojnových zajatcov, kde boli také kruté podmienky ako v koncentračnom tábore. Tento tábor bol v obrovskom hangári, do ktorého sa vošlo 500 väzňov strážených ozbrojenými strážami. Väzni cez deň pracovali na rôznych pracoviskách v meste a večer ich vodili späť do tábora. Ako som mohol čosi robiť pre Jehovu, keď tí muži boli celý deň preč?

V hangári bola veľká tabuľa, kam sa smeli vyvesiť informácie, a mne dovolili využiť malý kúsok miesta na tejto tabuli. Našiel som kus papiera, ktorý som starostlivo povystieral a napísal som naň niekoľko biblických námetov. Dolu som pripísal, kde ma možno zastihnúť a kde by ma mohol navštíviť ten, koho by zaujímalo posolstvo o Božom kráľovstve.

Zvestovanie všetkým ľuďom

Tento spôsob priniesol dobré výsledky. Čoskoro som každý večer mohol usporiadať malé zhromaždenie so šiestimi, ôsmimi, ba dokonca aj s desiatimi prítomnými. Naše rozhovory často trvali hodinu i viac, podľa toho, aké otázky sme rozoberali. Niekedy sa k nám pripojil aj niektorý nemecký strážca, ktorý vedel po francúzsky.

Mal som iba jednu Bibliu, preto som napísal Červenému krížu do Ženevy a požiadal som, aby mi poslali toľko Biblií, koľko len budú môcť. Po dlhom čase som konečne dostal prvý balík použitých Biblií. Raz mi povedali, že mám ísť do kancelárie tábora, že ma chce vidieť zástupca Červeného kríža, ktorý navštívil tábor. Predstavil sa ako protestantský kňaz. Zrejme si myslel, že aj ja som protestant. Trochu bol sklamaný, keď sa dozvedel, že som Jehovov svedok.

Napriek tomu bol láskavý a blahoželal mi k tomu, čo robím. Uistil ma, že si môžem objednávať Biblie, že ich dostanem. Bola to pravda. Tak som mohol za svojho pobytu v tábore rozšíriť takmer 300 Biblií. Po vojne som sa veľmi tešil, keď som sa dozvedel, že jeden belgický väzeň, volal sa Wattiaux, ktorému som vydal svedectvo v Štetíne, prijal pravdu.

Počas zajatia v Nemecku som mohol dostávať od rodiny balíky s jedlom. Rýchlo som zbadal, že každý balík v sebe skrýva množstvo cenného duchovného pokrmu. Moja sestra napísala na stroji na veľmi tenký papier články zo „Strážnej veže“ a skryla ich do balíčka makarónov. Strážcovia ich nikdy nenašli. V jednom balíku s jedlom som raz dostal dokonca knihu „Deti“. Pre moju zvestovateľskú službu to bola kniha veľmi užitočná.

Rozširujem svoju službu

Som mechanik, preto mi nakoniec pridelili prácu v dielni, kde opravovali traktory. Pracovalo tam 20 Nemcov. Väčšina z nich bola pristará na to, aby ich povolali do vojska. Snažil som sa teda trochu sa naučiť po nemecky. Úprimne som túžil rozšíriť svoju službu a neobmedzovať sa vo zvestovaní len na francúzsky hovoriacich väzňov.

Musel som byť veľmi obozretný, lebo nemeckí robotníci sa báli verejne povedať svoj názor. Rozprával som sa preto s každým zvlášť. Obyčajne celkom dobre poznali Bibliu a počuli o Jehovových svedkoch. Niektorí dokonca vedeli, že mnohí svedkovia museli ísť do koncentračných táborov.

Dospel som tak ďaleko, že každý deň som sa postupne rozprával o pravde so spolupracovníkmi. Niektorí boli posolstvu naklonení priaznivo, ale vedúci veru nie. Asi som zašiel priďaleko, keď som na jeho pracovný stôl kriedou napísal „Jehovas Zeugen“ [Jehovovi svedkovia], keď som mu chcel vysvetliť, kto som. Keď ten nápis uvidel, veľmi sa preľakol a rýchlo ho zotrel. Ale nepotrestal ma. Po čase sa aj ďalší pracovníci začali správať priateľsky. Dokonca mi nosili toľko jedla, že som sa po návrate do tábora mohol oň podeliť s inými väzňami.

Jehova je pevnou vežou

Počas rokov som sa naučil, že vždy môžeme čosi robiť pre Jehovu a pre svojich blížnych, aj keď sú okolnosti akokoľvek ťažké. Štetín niekoľkokrát bombardovalo spojenecké letectvo. Snažili sme sa skryť v zákopoch, ktoré boli zakryté doskami a zemou. Tieto zákopy neboli vôbec bezpečné, pretože v nich prišli o život desiatky väzňov. Častokrát som počas náletu cítil, ako ma v tme chytila dajaká ruka, ktorej zovretie povolilo až po nálete. Asi si niektorý väzeň myslel, že mám zvláštnu ochranu, keď hovorím o Bohu.

Pri jednom nálete náš tábor vyhorel do základu od zápalnej bomby. Zostali sme na uliciach mesta ponechaní sami na seba a zažili sme hrozné scény. Civilisti s ťažkými popáleninami skákali do kanálov rieky Odry, ktorá tiekla cez Štetín. Keď tieto obete požiaru vytiahli z vody, znovu na nich začal horieť fosfor. Mnohí zomreli.

Ruské vojská postupovali, a tak sme dostali rozkaz opustiť Štetín a vydať sa smerom na západ na Neubrandenburg a Güstrow. Sedeli sme hore na veľkom traktore a viezli sme sa po ceste, na ktorú každú chvíľu dopadali sovietske granáty. Pri Güstrowe nás nakoniec dostihli ruské tanky. Sovietske úderné jednotky boli pánmi nad týmto mestom jeden týždeň. Blížili sa britské jednotky a sovietske úrady, keď čakali na stretnutie vojsk, oddelili vojenských väzňov od civilistov. Niektorých väzňov zadržali a ostatných (vrátane mňa) odovzdali Angličanom.

Tak sa skončil môj hrozný zážitok. O niekoľko týždňov som zase stál na nástupišti Severného nádražia [Gare du Nord] v Paríži. Bolo to v polovici mája roku 1945 po 69 mesiacoch zajatia.

Nachádzam ďalšie veci, ktoré môžem robiť pre Jehovu

V roku 1946 ma Spoločnosť pozvala, aby som slúžil v bételi, ktorý bol v Montmorency, na jednom severnom predmestí Paríža. Po niekoľkých mesiacoch nás spolu s bratom Paulom Dossmanom poverili, aby sme ako krajskí dozorcovia navštevovali zbory vo Francúzsku. Vtedy v celej krajine nebolo ani 2000 svedkov. A dnes, po vyše 40 rokoch, je tam vyše stotisíc zvestovateľov.

Neskôr ma zase zavolali do bételu, ktorý bol v jednej parížskej vilovej štvrti. Dvaja misionári z Anglicka ma povzbudili, aby som sa v roku 1949 začal učiť po anglicky. Musím sa priznať, že mi to robilo isté ťažkosti. Ďalší rok som dostal pozvanie do Biblickej školy Strážnej veže Gileád. Po návrate do Francúzska som nejaký čas slúžil ako krajský dozorca a potom ma Spoločnosť požiadala, aby som odcestoval ako misionár do Afriky. Medzitým som sa ale oženil s Titicou, sestrou Grékyňou. Päť rokov sme bývali v Senegale a mali sme tú prednosť, že sme zažili vytvorenie prvého zboru v Dakare. Zdravotné dôvody nás neskôr prinútili vrátiť sa do Francúzska.

Teraz som 50. rok v službe celým časom a za celé to obdobie som zažil tú radosť, že som mohol pomôcť vyše sto ľuďom zaujať postoj pre pravdu. Jehova je ku mne neprestajne dobrý a štedrý. Zo svojich životných skúseností som sa naučil, že nech sme v akejkoľvek situácii, vždy môžeme nájsť dajakú možnosť chváliť a ctiť nášho Boha, Jehovu.