Ohola a Oholiba

V 23. kapitole knihy Ezechiel je Boží ľud ostro odsúdený za svoju nevernosť. Táto kapitola sa v mnohom podobá na 16. kapitolu. Aj v 23. kapitole je použitý obraz prostitútky. Jeruzalem je označený ako mladšia sestra a Samária ako staršia sestra. V oboch kapitolách sa hovorí o tom, ako sa mladšia sestra podľa vzoru staršej sestry stala prostitútkou, ale potom ju v skazenosti a nemravnosti prevýšila. V 23. kapitole Jehova dáva týmto sestrám mená. Staršej sestre Samárii, hlavnému mestu desaťkmeňového izraelského kráľovstva, dáva meno Ohola. Mladšej sestre Jeruzalemu, hlavnému mestu Judska, dáva meno Oholiba.a (Ezech. 23:1–4)

V týchto kapitolách nachádzame aj ďalšie podobnosti. Asi najvýraznejšie sú tieto: obe prostitútky sú na začiatku Jehovovými manželkami a potom ho zradia. V oboch kapitolách je aj prísľub nádeje. Hoci v 23. kapitole sa o nádeji nehovorí tak jasne ako v 16. kapitole, sú v nej zapísané Jehovove slová: „Skoncujem s tvojím hanebným správaním a s tvojou prostitúciou.“ (Ezech. 16:16, 20, 21, 37, 38, 41, 42; 23:4, 11, 22, 23, 27, 37)

Predstavujú takzvané kresťanstvo?

V minulosti sa v našich publikáciách vysvetľovalo, že dve sestry, Ohola a Oholiba, sú prorockými predobrazmi takzvaného kresťanstva a jeho katolíckej a protestantskej vetvy. Ale z ďalšieho výskumu a modlitieb vyplynulo niekoľko otázok. Bolo niekedy takzvané kresťanstvo v nejakom zmysle Jehovovou manželkou? Bolo s ním niekedy v zmluvnom vzťahu? Nie. Keď Ježiš sprostredkoval uzavretie „novej zmluvy“ s duchovným Izraelom, takzvané kresťanstvo ešte neexistovalo. A nikdy sa ani nestalo súčasťou duchovného národa pomazaných kresťanov. (Jer. 31:31; Luk. 22:20) Vzniklo až dlho po smrti apoštolov vo štvrtom storočí n. l. Túto skazenú, odpadlícku organizáciu tvorili falošní kresťania – „burina“ z Ježišovho proroctva o pšenici a burine. (Mat. 13:24–30)

Medzi Oholou a Oholibou a takzvaným kresťanstvom je aj ďalší výrazný rozdiel: Jehova sľúbil, že neverný Jeruzalem a Samáriu oslobodí. (Ezech. 16:41, 42, 53–55) Nachádzame v Biblii podobnú nádej aj pre takzvané kresťanstvo? Nie! Čaká ho podobný koniec ako zvyšok Veľkého Babylona.

Teda Ohola a Oholiba nie sú prorockými predobrazmi takzvaného kresťanstva. Pomáhajú nám však pochopiť niečo oveľa dôležitejšie: ako sa Jehova pozerá na tých, ktorí sa vyhlasujú za jeho služobníkov, ale znesväcujú jeho sväté meno a porušujú jeho normy na čisté uctievanie. V tom je takzvané kresťanstvo zvlášť vinné, lebo jeho nespočetné cirkvi tvrdia, že zastupujú Boha Biblie. Dokonca tvrdia, že Jehovov vlastný milovaný Syn, Ježiš Kristus, je ich vodca. Tomuto tvrdeniu však protirečia, lebo Ježiša vykresľujú ako súčasť trojjediného božstva a neposlúchajú jeho jasný príkaz nebyť „časťou sveta“. (Ján 15:19) Keďže takzvané kresťanstvo je vo veľkej miere zapletené do modlárstva a politických machinácií, jednoznačne patrí k „vplyvnej prostitútke“. (Zjav. 17:1) Preto ho postihne rovnaký osud, aký čaká svetovú ríšu falošného náboženstva.