Rozhovor so Samaritánkou

Ježiš a jeho učeníci sú na ceste z Judey do Galiley. Práve prechádzajú územím Samárie a sú veľmi unavení. Okolo poludnia sa zastavujú neďaleko mesta Sychar, aby si oddýchli pri studni, ktorú už pred stáročiami pravdepodobne vykopal alebo dal vykopať Jakob. Povráva sa, že táto studňa je tu dodnes a nachádza sa neďaleko mesta Nábulus.

Kým Ježiš odpočíva pri studni, učeníci idú do mesta nakúpiť potraviny. Medzitým prichádza k studni načerpať vodu nejaká Samaritánka. Ježiš sa jej prihovorí: „Daj sa mi napiť.“ (Ján 4:7)

Židia a Samaritáni majú voči sebe hlboko zakorenené predsudky, a preto sa bežne nestýkajú. Žena sa teda prekvapene pýta: „Ako to, že ty, Žid, si pýtaš piť odo mňa, hoci som Samaritánka?“ Ježiš jej odpovedá: „Keby si vedela, aký dar Boh ponúka a kto je ten, čo ti hovorí: ‚Daj sa mi napiť,‘ ty by si ho poprosila a on by ti dal živú vodu.“ „Pane, nemáš ani vedro, aby si načerpal vodu,“ namieta Samaritánka, „a studňa je hlboká. Teda odkiaľ máš tú živú vodu? Si azda väčší ako náš predok Jakob, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on, jeho synovia i jeho stáda?“ (Ján 4:9–12)

Ježiš jej odpovedá: „Každý, kto pije z tejto vody, bude zase smädný. Kto sa však napije z vody, ktorú mu dám ja, nebude už nikdy smädný, ale voda, ktorú mu dám, sa v ňom stane prameňom vyvierajúcej vody, ktorá dáva večný život.“ (Ján 4:13, 14) Je pekné, že Ježiš aj napriek únave ochotne hovorí so Samaritánkou o životodarných pravdách.

Vtedy ho žena poprosí: „Pane, daj mi tú vodu, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať vodu.“ Ježiš teraz zdanlivo mení tému a hovorí: „Choď, zavolaj svojho manžela a príď sem.“ Ona odpovedá: „Nemám manžela.“ Nasledujúce Ježišove slová ju veľmi prekvapia: „Dobre si povedala, že nemáš manžela... Lebo si mala päť manželov a ten, s ktorým žiješ teraz, nie je tvojím manželom.“ (Ján 4:15–18)

Samaritánka na základe týchto slov hneď pochopí, že tento muž je niekto výnimočný a udivene hovorí: „Pane, vidím, že si prorok.“ V jej ďalších slovách sa prejavuje záujem o duchovné veci: „Naši predkovia [Samaritáni] uctievali Boha na tomto vrchu [Gerizim, ktorý je neďaleko], ale vy [Židia] hovoríte, že miesto, kde sa má uctievať, je v Jeruzaleme.“ (Ján 4:19, 20)

Ježiš teraz vysvetľuje, že miesto uctievania nie je dôležité: „Prichádza čas, keď nebudete uctievať Otca ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme.“ Potom pokračuje: „Prichádza čas a už je tu, keď praví ctitelia budú uctievať Otca duchom a pravdou, lebo Otec hľadá tých, ktorí ho budú takto uctievať.“ (Ján 4:21, 23, 24)

Pre Otca nie je dôležité to, kde ho ľudia uctievajú, ale ako to robia. Na ženu tieto slová mocne zapôsobia. Hovorí: „Viem, že má prísť Mesiáš, nazývaný Kristus. Keď príde, oznámi nám všetko.“ (Ján 4:25)

Ježiš teraz odhaľuje dôležitú pravdu: „To som ja, ktorý s tebou hovorím.“ (Ján 4:26) Len si to predstav! Žena si príde napoludnie načerpať vodu a Ježiš jej otvorene povie niečo, čo dovtedy ešte nikomu nepovedal – že je Mesiáš. Väčšina Židov sa so Samaritánmi nestýka a navyše židovskí muži sa so ženami na verejnosti nerozprávajú. Teda to, čo Ježiš urobil, bolo niečo mimoriadne.

V JEŽIŠA UVERÍ MNOHO SAMARITÁNOV

Keď sa Ježišovi učeníci vracajú z mesta, vidia, že sa Ježiš rozpráva pri studni s nejakou Samaritánkou. Ale ako sa približujú, žena necháva džbán pri studni a odchádza do mesta.

V Sychare ľuďom rozpráva, čo jej Ježiš povedal. S presvedčením im hovorí: „Poďte a uvidíte človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som robila.“ A možno preto, aby vzbudila zvedavosť, pokračuje: „Nemohol by to byť Kristus?“ (Ján 4:29) Otázkou príchodu Mesiáša sa ľudia zaoberajú už od Mojžišových čias. (5. Mojžišova 18:18) A tak nie div, že sa Sycharčania vydajú k studni, aby Ježiša videli na vlastné oči.

Medzitým učeníci naliehajú na Ježiša, aby sa najedol, ale on im hovorí: „Mám pokrm, o ktorom vy neviete.“ Učeníci si začudovane hovoria: „Priniesol mu niekto niečo na jedenie?“ Ježiš im láskavo odpovie slovami, ktoré majú hlboký význam pre všetkých jeho nasledovníkov: „Mojím pokrmom je konať vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokončiť jeho dielo.“ (Ján 4:32–34)

Dielo, o ktorom Ježiš hovorí, nemá nič spoločné so žatvou, ktorá má byť asi o štyri mesiace. Hovorí o duchovnej žatve, ako to vidno z jeho ďalších slov: „Rozhliadnite sa a pozrite sa na polia, že sú zrelé na žatvu. Žnec už dostáva mzdu a zhromažďuje úrodu pre večný život, aby sa rozsievač a žnec spolu radovali.“ (Ján 4:35, 36)

Ježiš už pravdepodobne vie o tom, čo jeho rozhovor so Samaritánkou spôsobil medzi ľuďmi v Sychare. Mnohí v neho uverili na základe jej svedectva: „Povedal mi všetko, čo som robila.“ (Ján 4:39) Preto idú za Ježišom k studni a prosia ho, aby u nich zostal a povedal im viac. Ježiš ich pozvanie prijíma a zostáva v Samárii dva dni.

Keď ho Samaritáni počúvajú, uverí ich ešte viac. Hovoria tej žene: „Teraz už veríme nielen pre to, čo si nám hovorila, ale aj sami sme ho počuli a vieme, že je naozaj záchrancom sveta.“ (Ján 4:42) Samaritánka vzbudila v ľuďoch zvedavosť, takže sa chceli dozvedieť ešte viac. Tým nám dala pekný príklad, ako môžeme svedčiť o Kristovi.

Spomeňme si, že sú asi štyri mesiace pred žatvou, očividne žatvou jačmeňa, ktorá v tejto oblasti býva na jar. Takže teraz je zrejme november alebo december. To znamená, že po Pesachu roku 30 n. l. Ježiš a jeho učeníci strávili asi osem mesiacov v Judei, kde vyučovali a krstili. Teraz idú domov, na sever do Galiley. Čo ich tam čaká?