Naučili sme sa spoliehať na Boha za nepriaznivých okolností

ROZPRÁVA ROSIE MAJOROVÁ

Bola som v piatom mesiaci tehotenstva s prvým dieťaťom, keď si svokra všimla, že mám neobyčajne opuchnuté nohy. V ten deň, bolo to v marci 1992, sme s manželom Joeyom nemali ešte ani tušenia, že nás čaká niečo, čo vyskúša naše spoliehanie sa na Jehovu.

O TÝŽDEŇ moja pôrodníčka zistila, že mám veľmi vysoký krvný tlak. Keď mi odporučila hospitalizáciu, aby ma mohli pozorovať a urobiť testy, bola som, prirodzene, znepokojená. Testy ukázali, že sa u mňa vyvinula preeklampsia, potenciálne smrteľná komplikácia tehotenstva.a

Lekárka v nemocnici nám dôrazne odporúčala ihneď vyvolať pôrodné sťahy, aby ochránila mňa aj dieťa. Manžela i mňa to ohromilo. „Veď dieťatko ešte nemá ani 24 týždňov!“ vyhŕkla som skoro bez dychu. „Ako by mohlo naše bábätko prežiť mimo maternice?“ „Dobre, pokúsim sa získať nejaký čas,“ láskavo odpovedala lekárka. „No ak sa bude váš stav zhoršovať, budeme musieť pristúpiť k vyvolaniu pôrodu.“ Prešlo trinásť dní, a môj stav sa rapídne zhoršil. Lekárka zavolala môjho manžela a urobili sme náročné rozhodnutie, že si nechám vyvolať pôrod.

Pôrod

V noci pred pôrodom sa s nami stretol Dr. McNeil, pediater, a vysvetlil nám, s čím sa možno stretneme, keď sa narodí dieťa tak predčasne — možno bude mať poškodený mozog, pľúca nemusia byť dostatočne vyvinuté, aby správne fungovali, a vymenoval množstvo ďalších možných komplikácií. Modlila som sa o „Boží pokoj, ktorý prevyšuje každé myslenie“ a o silu prijať, čokoľvek sa stane, a vyrovnať sa s tým. (Filipanom 4:7) Nasledujúce ráno sa naše bábätko dostalo na svet cisárskym rezom. Dievčatko vážilo len 700 gramov. Dali sme mu meno JoAnn Shelley.

O päť dní som išla domov s prázdnymi rukami. Moja dcérka zostala v nemocnici na oddelení zvláštnej dojčenskej starostlivosti a bojovala o život. Po dvoch týždňoch dostala JoAnn zápal pľúc. Boli sme vďační, že sa jej stav stabilizoval, no o niekoľko dní sa u nej prejavila črevná infekcia a museli ju previezť na jednotku intenzívnej starostlivosti. O ďalších šesť dní sa JoAnn nejako zotavila a dokonca niečo pribrala na hmotnosti. Veľmi sme sa radovali! No naša radosť netrvala dlho. Dr. McNeil nás informoval, že JoAnn je anemická. Navrhol, aby sme sa pokúsili zadovážiť syntetický hormón erytropoetín (EPO), ktorý by podporil tvorbu červených krviniek. Kancelária odbočky tu na Bahamách sa skontaktovala so zástupcami Nemocničných informačných služieb v Brooklyne v New Yorku. Rýchlo poskytli Dr. McNeilovi najnovšie údaje o dostupnosti a spôsoboch použitia EPO a on začal s liečbou.

Ďalšie problémy

Prešlo niekoľko týždňov plných úzkosti. JoAnn teraz bojovala s infekciou čriev, so záchvatmi spôsobujúcimi občasné apnoe (krátkodobé zastavenie dýchania), s nízkou hladinou hemoglobínu a s bronchopneumóniou. Báli sme sa, že ktorýkoľvek z týchto problémov môže byť tou príslovečnou poslednou kvapkou. Ale JoAnn sa pomaly zotavovala. Ako trojmesačná bola JoAnn stále v nemocnici a vážila iba 1,4 kilogramu. No prvýkrát v živote dýchala sama, bez dodávania kyslíka. Hladina hemoglobínu jej stúpala na normálnu úroveň. Lekár povedal, že ak priberie ešte pol kilogramu, môžeme si ju vziať domov.

O tri týždne JoAnn prekonala vážny záchvat apnoe. Testy však neukázali príčinu. Záchvaty apnoe sa stále opakovali a nastávali vždy pri kŕmení. Nakoniec zistili, že JoAnn má gastroezofagálny reflux. Jej pažerák sa po prijatí potravy nezatvoril, a tak obsah žalúdka vyšiel späť do hrdla. Keď sa to stalo, kuckala a to jej zastavilo dýchanie.

Začiatkom októbra dostala JoAnn na novorodeneckom oddelení virózu. Mnoho predčasne narodených detí tu na ňu zomrelo. Taká zoslabnutá prekonala JoAnn najdlhší záchvat apnoe, aký kedy mala. Všetky pokusy o oživenie zlyhali. Pediater ju už chcel vyhlásiť za mŕtvu, keď zrazu z nevysvetliteľných dôvodov začala dýchať — ale vzápätí znovu dostala záchvat. Opäť jej dali dýchací prístroj a boli sme si istí, že to je jej koniec. No dostala sa z toho a my sme boli Jehovovi vďační.

Učíme sa väčšej dôvere v Jehovu

Problémy, s ktorými sme bojovali pred narodením JoAnn, by sa dali prirovnať k situácii, keď vypadnete z člna neďaleko prístavu, odkiaľ už môžete k brehu doplávať. Teraz sa zdalo, akoby sme z člna vypadli uprostred oceánu a žiadna pevnina nebola na dohľad. Keď sa pozeráme späť, uvedomujeme si, že pred JoAnniným narodením sme sa niekedy priveľmi spoliehali na seba. No počas skúseností, ktoré sme prežili s JoAnn, sme sa naučili dôverovať Jehovovi v situáciách, ktoré nemohol vyriešiť žiaden človek. Naučili sme sa robiť to, čo radil Ježiš — zaoberať sa naraz iba problémami jedného dňa. (Matúš 6:34) Naučili sme sa opierať o Jehovu, hoci občas sme ani celkom nevedeli, o čo sa máme modliť. Teraz ďakujeme Jehovovi za biblickú múdrosť a za „moc, ktorá je nad to, čo je prirodzené“, ktoré nám umožnili vyrovnať sa s veľkými ťažkosťami. — 2. Korinťanom 4:7.

V období kríz bolo pre mňa často náročné udržať si citovú rovnováhu. Nemohla som myslieť na nič iné, iba na JoAnn. Môj manžel Joey mi bol neoceniteľnou pomocou v tom, aby som si udržala duchovnú rovnováhu. A som mu za to veľmi vďačná.

JoAnn prichádza domov

JoAnnino zdravie sa postupne zlepšovalo. Raz si doslova vytiahla trubicu dýchacieho prístroja z úst. Dr. McNeil teraz usúdil, že JoAnn môže ísť domov. Boli sme celí bez seba! Pri prípravách na to, že ju vezmeme domov, sme sa učili, ako ju umelo kŕmiť. Dostali sme tiež zásobu kyslíka, prenajali sme si prístroj na kontrolu srdca a dýchania a absolvovali sme kurz pohotovostnej resuscitácie. Napokon bola JoAnn 30. októbra 1992 prepustená z nemocnice. Na oddelení zvláštnej dojčenskej starostlivosti strávila 212 dní, a my s ňou.

Rodinní príslušníci i členovia miestneho zboru Jehovových svedkov sa od začiatku ukázali ako skutočný dar od Jehovu. Prišli a upratali nám dom a dvor, uvarili jedlo, pomohli nám dostať sa do nemocnice a dozreli na JoAnn, takže som si mohla trocha pospať. Vtedy sme si všimli niektoré krásne stránky ich osobnosti, ktoré sme si predtým neuvedomili. Niektorí sa s nami napríklad podelili o duchovné myšlienky, ktoré im pomohli prekonať problémy, s ktorými sa stretli.

Náš život dnes

Tvrdo pracujeme, aby sme zabezpečili čo najlepšiu zdravotnícku starostlivosť, ktorú JoAnn pre mnohé problémy potrebuje. Keď mala 19 mesiacov, zistili sme, že má mozgovú obrnu — následok poškodenia mozgu. Potom, v septembri 1994, podstúpila vážnu operáciu gastroezofagálneho refluxu. V roku 1997 JoAnn prekonala záchvaty, ktoré ohrozovali jej život. Našťastie s úpravou stravy tieto záchvaty ustali. Zdravotné problémy JoAnn spomalili aj jej fyzický vývin. Teraz navštevuje špeciálnu školu a darí sa jej. Chodiť síce nemôže a jej reč je veľmi obmedzená, no berieme ju na všetky kresťanské zhromaždenia a do služby z domu do domu. Vyzerá šťastná.

Jehova nám v týchto obdobiach skúšok poskytol množstvo útechy. Sme odhodlaní naďalej sa spoliehať na Jehovu a „jasať v Jehovovi“ napriek neočakávaným ťažkostiam. (Habakuk 3:17, 18; Kazateľ 9:11) Dychtivo očakávame Božiu sľúbenú rajskú zem, kde sa naša drahá JoAnn bude tešiť z dokonalého zdravia. — Izaiáš 33:24.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 18]

Naša dcéra JoAnn

[Obrázok na strane 20]

Napriek svojim obmedzeniam je JoAnn šťastné dieťa