Skutočnosť prevýšila moje očakávania

ROZPRÁVA WILLEM VAN SEIJL

Bol rok 1942 a naša krajina bola uprostred druhej svetovej vojny. Ja som bol jedným z piatich mladých mužov, ktorí sa ukrývali pred nacistami v Groningene v Holandsku. Sedeli sme v malej miestnosti a začali sme sa rozprávať o tom, aká je naša nádej na prežitie.

BOLO zrejmé, že naša nádej na prežitie nie je veľmi veľká. Ako sa ukázalo, traja z našej skupiny zomreli násilnou smrťou. Staroby som sa vlastne dožil napokon len ja. To je len jeden príklad toho, ako skutočnosť prevýšila moje očakávania.

V čase už zmienenej príhody som mal len 19 rokov a o Biblii a náboženstve som vedel len málo. Môj otec bol v skutočnosti proti všetkým náboženstvám. Matku jej hľadanie náboženstva priviedlo k tomu, že sa zaplietla do špiritizmu. Čo sa týka mňa, ja som nemal žiadnu nádej. Usúdil som, že ak by ma zabili pri bombovom nálete alebo nejakým iným spôsobom, Boh by nemal žiaden dôvod na to, aby si ma pamätal. Dokonca som sa ani nesnažil dozvedieť sa o ňom.

Hľadanie je odmenené

Krátko po tom rozhovore so štyrmi mladíkmi ma zajali nacisti a previezli ma do pracovného tábora v Nemecku, blízko Emmerichu. Našou prácou bolo odpratávať kopy trosiek a odstraňovať škody po bombardovaní spojeneckými vojskami. Koncom roka 1943 som utiekol, a hoci vojna stále zúrila, podarilo sa mi vrátiť späť do Holandska.

Nejakým spôsobom som dostal brožúrku plnú otázok a biblických textov. Túto brožúrku vydali Jehovovi svedkovia a používali ju pri štúdiu knihy Záchrana. Čítanie otázok a vyhľadávanie biblických textov vo mne vzbudilo hlboký záujem o spĺňanie biblických proroctiev.

O tom, čo som čítal, som sa rozprával so svojou snúbenicou Gré, ale spočiatku o to nemala veľký záujem. Naproti tomu matka sa zahĺbila do brožúrky. Zvolala: „Toto je pravda, ktorú som celý život hľadala!“ Rozprával som sa o tom aj s priateľmi a niektorí chceli vedieť viac. Jeden sa naozaj stal svedkom a prostredníctvom listov a návštev sme spolu udržiavali kontakt až do jeho smrti v roku 1996.

Medzitým Gré začala študovať Bibliu a vo februári 1945 sme boli obaja pokrstení. O niekoľko mesiacov sa vojna skončila. Po našej svadbe sme sa chceli stať priekopníkmi, ako Jehovovi svedkovia nazývajú služobníkov celým časom. Ale stáli sme pred prekážkami — chorobou a finančnými problémami. Naskytli sa tiež možnosti zarobiť si oveľa viac peňazí. Budeme najprv pracovať, aby sme sa do určitej miery finančne zabezpečili, a potom začneme s priekopníckou službou, alebo začneme ihneď?

Naša služba v Holandsku

Rozhodli sme sa hneď začať s priekopníckou službou, a to od 1. septembra 1945. V ten istý deň neskoro v noci som cestou domov vošiel do jednej reštaurácie, aby som sa niečoho napil. Dal som čašníkovi, ako som si myslel, jednoguldenovú bankovku a povedal som mu: „Drobné si nechajte.“ Keď som sa vrátil domov, zistil som, že som mu dal stoguldenovú bankovku! A tak nám na začiatok priekopníckej služby zostal presne jeden gulden!

Keď som v roku 1946 začal prednášať verejné biblické prednášky, mal som len jednu koženú bundu. Jeden priateľ, približne mojej postavy, slúžil ako predsedajúci. Uviedol moju prednášku, rýchlo zišiel za pódium a dal mi svoje sako. Potom som prednášal. Na konci prednášky sme to urobili zas opačne!

V marci 1949 sme s Gré dostali pozvanie do krajskej služby, navštevovali sme zbory Jehovových svedkov, aby sme ich duchovne posilňovali. Pre krajskú službu ma školil Fritz Hartstang, ktorý verne slúžil pred vojnou i počas nej. Dal mi dobrú radu: „Wim, riaď sa pokynmi, ktoré dostávaš od Jehovovej organizácie, aj keď si spočiatku nebudeš myslieť, že sú najlepšie. Nikdy to neoľutuješ.“ Mal pravdu.

V roku 1951 navštívil Holandsko Nathan H. Knorr, vtedajší prezident Watch Tower Bible and Tract Society. Vtedy sme sa s Gré prihlásili do školy pre misionárov v Spojených štátoch. Čoskoro sme dostali pozvánku do 21. triedy Gileádu, biblickej školy Watchtower. Keď sme v roku 1945 začali s priekopníckou službou, v Holandsku bolo asi 2000 svedkov, ale do roku 1953 ich bolo vyše 7000, čo vysoko prevýšilo naše očakávania!

Služba v našom novom domove

Boli sme pridelení do holandskej Novej Guiney, ktorá je dnes provinciou Indonézie; ale keď sme nedostali povolenie na pobyt, dostali sme nové pridelenie do Surinamu, tropickej krajiny v Južnej Amerike. Prišli sme tam v decembri 1955. V Suriname bolo vtedy asi len sto svedkov, ale boli veľmi ochotní pomôcť. Čoskoro sme sa tam cítili ako doma.

Je pravda, že sme sa museli prispôsobiť mnohým odlišným podmienkam a niekedy to bolo ťažké. Gré sa napríklad bála všetkého, čo má nohy a krídla. Keď v Holandsku našla v našej spálni malého pavúka, nešla spať, kým som ho neodstránil. Ale v Suriname sú pavúky desaťkrát väčšie a niektoré sú jedovaté! V našom misionárskom domove boli aj šváby, potkany, mravce, moskyty a kobylky. Navštívili nás dokonca aj hady. Gré si na tieto stvorenia tak zvykla, že dnes je pre ňu snaha zbaviť sa ich už iba rutinnou záležitosťou.

Po vyše 43 rokoch poznáme túto krajinu lepšie ako mnohí ľudia, ktorí sa tu narodili. Naučili sme sa tešiť z jej riek, dažďových pralesov a močiarov blízko pobrežia. Je nám tiež dôverne známa bohatá fauna tejto krajiny — dikobrazy, leňochody, jaguáre a dokonca aj mnoho druhov hadov, často nádherne sfarbených. Ale zvlášť sa tešíme z veľkej rozmanitosti tunajších obyvateľov. Predkovia niektorých z nich pochádzali z Afriky, ako aj z Indie, Indonézie, Číny a ďalších krajín. A niektorí sú americkí Indiáni, potomkovia pôvodných obyvateľov.

Keď v našej kresťanskej službe prichádzame k nim domov, stretávame ľudí zo všetkých týchto prostredí. Máme radosť z rovnako nádhernej pestrosti kresťanských bratov a sestier v našich sálach Kráľovstva. Videli sme vzrast z jedinej ošarpanej sály Kráľovstva v roku 1953 na vyše 30 príťažlivých sál Kráľovstva, nádhernú zjazdovú sálu a veľmi pekné priestory odbočky, ktoré boli zasvätené vo februári 1995.

Čo som sa naučil

Hlboko vo vnútrozemí Surinamu je niekoľko zborov potomkov afrických otrokov, ktorí unikli z plantáží a utiekli popri riekach tak ďaleko, ako len mohli. Opakovane ma prekvapovalo to, čo dokážu — napríklad ako využívajú rieku na prepravu a ako sa udomácňujú v dažďovom pralese. Vytínajú stromy, zhotovujú člny a manévrujú nimi cez vodopády a pereje. Potravu získavajú lovom zvierat a rybolovom, varia bez akýchkoľvek moderných zariadení a robia mnoho iných vecí, ktoré by boli pre nás veľmi náročné.

Počas tých rokov sme spoznali aj iné národy, ktoré tu v Suriname žijú, ich zvyky, ich spôsob myslenia a spôsob života. Spomínam si, ako som v päťdesiatych rokoch navštívil jednu osadu amerických Indiánov. Uprostred noci som prišiel do opusteného kempu v dažďovom pralese, odkiaľ sme spolu s mojím indiánskym sprievodcom mali podniknúť cestu na člne. Rozložil oheň, navaril jedlo, priviazal závesné lôžka. Bolo preňho úplne normálne robiť všetko za mňa, pretože si uvedomoval, že ja to neviem urobiť.

Nesmial sa, keď som uprostred noci vypadol zo závesného lôžka. Namiesto toho mi oprášil šaty a znova lôžko priviazal. Keď sme sa plavili po úzkej rieke, bola taká tma, že som pred sebou nevidel dokonca ani svoje vlastné ruky, ale môj sprievodca dokázal kormidlovať čln okolo mnohých meandrov a prekážok. Keď som sa ho opýtal, ako to robí, povedal: „Pozeráš sa zlým smerom. Pozeraj hore a všimni si kontrast medzi vrcholcami stromov a oblohou. Ukáže ti to, kde je v rieke meander. Pozeraj sa dole a sleduj jemné vlnky. Napovedia ti, či sú pred tebou skaly, alebo iné prekážky. A počúvaj. Zvuky tiež napovedajú, čo máš pred sebou.“

Plaviť sa vo vydlabaných kanoe, prechádzať perejami a prekonávať vodopády môže byť nebezpečné a unavujúce. Ale na konci cesty, keď sme stretli našich kresťanských bratov a sestry, ktorí čakali, aby nás privítali a zahrnuli nás vrúcnou pohostinnosťou, cítili sme sa osviežení. Vždy majú jedlo pre hostí, obyčajne misku polievky. Misionársky život bol často namáhavý a náročný, ale nikdy sme neboli sklamaní.

Čo nám pomohlo vytrvať

Neboli sme požehnaní výnimočným zdravím. Keďže z príbuzných bola svedkom len moja matka, nedostávali sme veľa povzbudenia od členov našej rodiny. Ale pomoc a povzbudenie od našich drahých priateľov vždy uspokojili naše potreby a podporovali nás, aby sme vytrvali v našom pridelení. Zvlášť matka bola pre nás povzbudením.

Po šiestich rokoch strávených v našom pridelení matka veľmi ochorela. Priatelia chceli, aby sme ju išli ešte raz navštíviť, ale mama napísala: „Zostaňte, prosím, vo svojom pridelení. Pamätajte si ma takú, aká som bola predtým, než som ochorela. Dúfam, že sa stretneme pri vzkriesení.“ Bola to žena so silnou vierou.

Až v roku 1966 sme sa mohli vrátiť do Holandska na dovolenku. Veľmi sme sa tešili zo stretnutia s našimi starými priateľmi, ale cítili sme, že teraz je už naším domovom Surinam. Preto vidíme rozumnosť rady od organizácie, aby sa misionári nevracali na dovolenku do domovskej krajiny, kým si neodslúžia aspoň tri roky vo svojom pridelení.

Ďalšia vec, ktorá nám pomohla, aby sme mali radosť z nášho pridelenia, je udržiavať si zmysel pre humor — vedieť sa zasmiať na čomkoľvek, aj na sebe. Jehova vložil humor dokonca aj do niektorých svojich stvoriteľských diel v prírode. Keď sledujete šantenie šimpanzov a vydier a najmä mláďat mnohých zvierat, vylúdi vám to úsmev na tvári. Je tiež dôležité pozerať sa na pozitívnu stránku vecí a nebrať sa príliš vážne — to sme sa počas tých rokov naučili.

Naša odmeňujúca práca v službe nám veľmi pomohla, aby sme vytrvali v našom pridelení. Gré začala biblické štúdium v Paramaribe s deviatimi mužmi v domove dôchodcov. Všetci mali vyše 80 rokov. Každý z nich bol alebo balatableeder (narezávač kaučukovníkov), alebo zlatokop. Všetci si zamilovali to, čo sa naučili, boli pokrstení a verne sa zúčastňovali na kazateľskej službe až do svojej smrti.

Jeden starý kazateľ zo Swedenborgovej Novej cirkvi, ktorý sa volal Rivers, počúval na štúdiu a mal sarkastické poznámky. Ale každý týždeň sa prisunul trochu bližšie a jeho zosmiešňovanie sa začalo zmierňovať. Nakoniec si sadol k ostatným a zapájal sa do štúdia. Mal 92 rokov a takmer nevidel a nepočul, ale dokázal citovať biblické verše, ako keby ich čítal. Naostatok sa začal s nami podieľať na službe a zvestoval každému, kto počúval. Tesne pred svojou smrťou nám poslal odkaz so žiadosťou, aby sme prišli. Keď sme pricestovali, bol už mŕtvy, ale pod jeho vankúšom sme našli správu o čase, ktorý strávil v tom mesiaci v službe.

V roku 1970 som bol po 25 rokoch kazateľskej služby celým časom vymenovaný za dozorcu odbočky v Suriname. Sedieť za stolom bolo pre mňa ťažké a závidel som Gré, ktorá dennodenne chodievala do zvestovateľskej služby. Dnes aj Gré pracuje v odbočke a obaja máme vo svojej starobe prácu, ktorá má zmysel.

Naozaj, ak porovnám počet menej ako 160 000 aktívnych zvestovateľov Kráľovstva na svete v roku 1945 s približne 6 000 000 dnes, vidím, že skutočnosť vysoko prevýšila moje očakávania. A od nášho príchodu do Surinamu v roku 1955 vzrástol počet tých, ktorí sa tu podieľajú na službe, viac než 19-krát — z vtedajších približne 100 zvestovateľov na vyše 1900 dnes!

Som presvedčený, že v budúcnosti uvidíme ešte veľkolepejší vývoj v spĺňaní Jehovových predsavzatí, ak len zostaneme verní nášmu Bohu. A práve to je naším odhodlaním.

[Obrázok na strane 13]

V roku 1955, keď sme prišli do Surinamu

[Obrázok na strane 15]

Využívanie kanoe v našej službe

[Obrázok na strane 15]

S manželkou