Služba Bohu tvárou v tvár smrti

ROZPRÁVA JOÃO MANCOCA

Dvadsiateho piateho júna 1961 prerušili vojaci naše kresťanské zhromaždenie v Luande v Angole. Tridsiatich z nás odviedli do väzenia a bili nás tak kruto, že vojaci sa každú polhodinu chodili pozerať, či niekto z nás nezomrel. Niektorí z nich hovorili, že náš Boh musí byť ten pravý, pretože sme všetci prežili.

PO TEJTO bitke som zostal päť mesiacov vo väzení v São Paule. Potom, počas nasledujúcich deviatich rokov, som bol premiestňovaný z jednej väznice do druhej a zakúsil som mnoho bitiek, nedostatku a vypočúvaní. Krátko po mojom prepustení z väzenia v roku 1970 som bol znovu zadržaný a poslaný do neslávne známeho tábora smrti v São Nicolau, teraz Bentiaba. Držali ma tam dva a pol roka.

Možno si kladiete otázku, prečo by občan ako ja, ktorý dodržiava zákony, mal byť uväznený za to, že rozprával iným o svojej viere založenej na Biblii, a kde som prvýkrát počul dobré posolstvo o Božom Kráľovstve.

Požehnaný dobrým vzdelaním

Narodil som sa v októbri 1925 blízko mesta Maquela do Zombo na severe Angoly. Keď v roku 1932 môj otec zomrel, matka ma poslala k svojmu bratovi do Belgického Konga (dnes Konžská demokratická republika). V skutočnosti nechcela, aby som odišiel, no nemala žiadne prostriedky, aby sa mohla o mňa postarať.

Môj ujo bol baptista a povzbudzoval ma, aby som čítal Bibliu. Hoci som sa stal členom jeho cirkvi, to, čo som sa dozvedel, neuspokojilo môj duchovný hlad ani ma to nepodnietilo slúžiť Bohu. Ujo ma však poslal do školy a pomohol mi získať dobré vzdelanie. Okrem iného som sa učil po francúzsky. Po čase som sa začal učiť aj portugalčinu. Keď som vyštudoval, zamestnal som sa ako rádiotelegrafista v ústrednej rozhlasovej stanici v Léopoldville (teraz Kinshasa). Čoskoro nato som sa ako dvadsaťročný oženil s Mariou Povovou.

Nové náboženské hnutie

V tom istom roku, teda v roku 1946, ma ovplyvnil jeden vzdelaný angolský zbormajster, ktorý bol členom baptistickej cirkvi. Snažil sa vzdelávať a pozdvihnúť ľudí hovoriacich jazykom kikongo, ktorí žijú na severe Angoly. Zbormajster mal portugalské vydanie anglickej brožúrky Kingdom, the Hope of World (Kráľovstvo, nádej sveta), ktorú vydala Watch Tower Bible and Tract Society a ktorú rozširovali Jehovovi svedkovia.

Túto brožúrku preložil do jazyka kikongo a používal ju ako podklad na týždenné biblické rozhovory s nami Angolčanmi, ktorí sme pracovali v Belgickom Kongu. Po čase tento zbormajster napísal do ústredia spoločnosti Watch Tower v Spojených štátoch, a tak získal ďalšiu literatúru. Informácie, ktoré nám predkladal, boli však pomiešané s tým, čo učili iné náboženstvá. Preto som nebol schopný jasne rozlíšiť pravé kresťanstvo od nebiblického učenia takzvaného kresťanstva.

Uvedomil som si však, že biblické posolstvo obsiahnuté v literatúre spoločnosti Watch Tower sa odlišuje od všetkého, čo som dovtedy počul v baptistickej cirkvi. Zistil som napríklad, že Biblia kladie veľký dôraz na Božie osobné meno Jehova a že praví kresťania sa vhodne nazývajú Jehovovi svedkovia. (Žalm 83:18; Izaiáš 43:10–12) Moje srdce potešil aj biblický sľub večného života na rajskej zemi pre tých, ktorí budú Jehovovi verne slúžiť. — Žalm 37:29; Zjavenie 21:3–5.

Hoci moje poznanie biblickej pravdy bolo obmedzené, cítil som sa ako prorok Jeremiáš, ktorý nemohol potlačiť planúcu túžbu hovoriť o svojom Bohu, Jehovovi. (Jeremiáš 20:9) Členovia našej biblickej študijnej skupiny ma sprevádzali v kázaní z domu do domu. Dokonca som usporadúval verejné zhromaždenia na ujovom dvore a ľudí som na ne pozýval pomocou tlačených pozvánok. Stretávalo sa tu až 78 ľudí. Tak sa utvorilo nové náboženské hnutie pod vedením angolského zbormajstra.

Moje prvé uväznenia

Nevedel som, že každé hnutie, ktoré by sa spájalo so spoločnosťou Watch Tower, je v Belgickom Kongu zakázané. A tak 22. októbra 1949 boli niektorí z nás uväznení. Pred súdnym konaním hovoril sudca so mnou súkromne a snažil sa nájsť spôsob, ako ma oslobodiť, lebo vedel, že som štátny zamestnanec. No aby som získal slobodu, mal som zavrhnúť hnutie, ktoré vzniklo vďaka nášmu kázaniu, a to som odmietol.

Po dva a pol mesiaci väznenia sa úrady rozhodli poslať tých z nás, ktorí boli Angolčania, späť do našej krajiny. Keď sme sa však vrátili do Angoly, portugalské koloniálne úrady rovnako nedôverovali našej činnosti a obmedzili našu slobodu. Z Belgického Konga prišli ďalší členovia nášho hnutia a časom nás bolo viac ako 1000 roztrúsených po celej Angole.

Po čase sa k nášmu hnutiu pripojili nasledovníci popredného náboženského vodcu Simona Kimbangua. Títo ľudia nemali záujem o štúdium biblickej literatúry spoločnosti Watch Tower, lebo verili, že Biblia môže byť vysvetľovaná iba prostredníctvom špiritistického média. Väčšina členov nášho hnutia podporila tento názor a podporil ho aj zbormajster, ktorý bol naďalej uznávaný ako náš vodca. Vrúcne som sa modlil, aby nám Jehova umožnil stretnúť sa so skutočnými zástupcami spoločnosti Watch Tower. Dúfal som, že by to presvedčilo celé naše hnutie, aby uznalo biblickú pravdu a zavrhlo nebiblické praktiky.

Niektorí členovia hnutia sa pohoršovali nad tým, že niekoľkí z nás kážu. Preto nás udali úradom a obvinili nás z toho, že sme vodcami politického hnutia. Výsledkom bolo, že viacerí z nás boli vo februári roku 1952 zadržaní, a to vrátane Carlosa Agostinha Cadiho a Salu Ramosa Filemona. Boli sme zatvorení v cele bez okien. Jeden strážca nám však bol priateľsky naklonený a nosil nám jedlo, ktoré nám posielali manželky. Priniesol nám aj písací stroj, a tak sme mohli robiť kópie brožúrok spoločnosti Watch Tower.

Po troch týždňoch sme boli deportovaní do Baía dos Tigres — púšťovej oblasti na juhu Angoly. Naše manželky nás tam sprevádzali. Boli sme odsúdení na štyri roky nútených prác pre jednu rybársku spoločnosť. V Baía dos Tigres nebol žiaden prístav pre rybárske člny, a tak sa naše manželky museli brodiť tam a späť od rána do noci a prenášať ťažké náklady rýb z člnov na breh.

V tomto väzenskom tábore sme stretli ďalších členov nášho hnutia a snažili sme sa ich presvedčiť, aby pokračovali v štúdiu Biblie. No oni radšej nasledovali Toca, zbormajstra. Po čase sa začali nazývať tocoisti.

Dlho očakávané stretnutie

V Baía dos Tigres sme získali adresu odbočky spoločnosti Watch Tower v Severnej Rodézii (teraz Zambia) a písomne sme požiadali o pomoc. Náš list poslali do odbočky v Južnej Afrike, odkiaľ nám odpísali a spýtali sa nás, ako sme sa začali zaujímať o biblickú pravdu. Ústredie spoločnosti Watch Tower v Spojených štátoch bolo o nás informované a boli urobené opatrenia, aby sa s nami mohol stretnúť zvláštny zástupca Spoločnosti. Bol to John Cooke, misionár s dlhoročnými skúsenosťami v zahraničnom poli.

Po príchode brata Cooka do Angoly trvalo niekoľko týždňov, kým mu portugalské úrady dovolili navštíviť nás. Do Baía dos Tigres brat Cooke pricestoval 21. marca 1955 a dostal povolenie zostať s nami päť dní. Jeho biblické vysvetlenie bolo veľmi uspokojujúce a ja som bol presvedčený, že zastupuje jedinú pravú organizáciu Jehovu Boha. V posledný deň svojej návštevy predniesol brat Cooke verejnú prednášku na námet „Toto dobré posolstvo o Kráľovstve“. Prítomných bolo 82 osôb vrátane hlavného správcu Baía dos Tigres. Každý prítomný dostal tlačenú kópiu jeho prednášky.

Počas svojho päťmesačného pobytu v Angole sa brat Cooke skontaktoval s mnohými tocoistami vrátane ich vodcu. Väčšina z nich však nemala záujem stať sa Jehovovými svedkami. A tak som spolu so svojimi spoločníkmi cítil povinnosť objasniť náš postoj autoritám. Urobili sme to 6. júna 1956 oficiálnym listom, ktorý sme adresovali „Jeho Excelencii, guvernérovi oblasti Moçâmedes“. Napísali sme, že už nemáme žiadne kontakty s nasledovníkmi Toca a mali by nás považovať za „členov Spoločnosti Jehovových svedkov“. Žiadali sme tiež o slobodu uctievania. Avšak namiesto toho, aby nám trest odpustili, predĺžili nám ho o dva roky.

Udalosti vedúce ku krstu

Nakoniec, v auguste 1958, sme boli prepustení a vrátili sme sa do Luandy, kde sme našli malú skupinu Jehovových svedkov. Rok predtým ju zorganizoval Mervyn Passlow, misionár, ktorý bol poslaný do Angoly namiesto brata Johna Cooka, no v čase, keď sme prišli, bol už z krajiny deportovaný. Potom, v roku 1959, nás navštívil ďalší misionár Jehovových svedkov, Harry Arnott. No hneď po pristátí na letisku bol zatknutý, rovnako ako traja z nás, ktorí sme naňho čakali.

Dvaja ďalší, Manuel Gonçalves a Berta Teixeirová, krátko pokrstení portugalskí svedkovia, boli prepustení, no varovali ich, aby už viac neorganizovali zhromaždenia. Brat Arnott bol deportovaný a mňa varovali, že ak nepodpíšem vyhlásenie, že už viac nie som svedkom, pošlú ma späť do Baía dos Tigres. Po sedemhodinovom výsluchu ma prepustili bez toho, že by som niečo podpísal. O týždeň neskôr som bol konečne pokrstený spolu s mojimi priateľmi Carlosom Cadim a Salom Filemonom. Prenajali sme si izbu v Muceque Sambizanga, na predmestí Luandy, kde bol vytvorený prvý zbor Jehovových svedkov v Angole.

Nové prenasledovanie

Zhromaždenia navštevovalo stále viac ľudí zaujímajúcich sa o pravdu. Niektorí nás chceli špehovať, no zhromaždenia sa im páčili a neskôr sa stali Jehovovými svedkami. Politická scéna sa menila a po povstaní nacionalistov 4. februára 1961 sa naša situácia stala zložitejšou. Napriek falošným správam, ktoré sa o nás šírili, sa nám podarilo usporiadať 30. marca Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti, ktorú navštívilo 130 osôb.

V júni, práve keď som viedol štúdium Strážnej veže, prerušila naše zhromaždenie vojenská polícia. Ženy a deti prepustili, no tridsať mužov odviedli, ako bolo spomenuté v úvode článku. Dve hodiny nás nepretržite bili drevenými palicami. Ešte tri mesiace potom som vracal krv. Bol som si istý, že zomriem; vlastne jeden z tých, čo nás bili, mi to sľuboval. Väčšina tých, ktorí boli bití, boli noví, nepokrstení študenti Biblie, preto som sa za nich úpenlivo modlil: „Jehova, postaraj sa o svoje ovečky.“

Vďaka Jehovovi nikto z nich nezomrel, čo vojakov prekvapilo. Niektorých z týchto vojakov to podnietilo chváliť nášho Boha, ktorý ako povedali, spôsobil, že sme prežili. Väčšina študentov Biblie bola nakoniec pokrstená a niektorí teraz slúžia ako kresťanskí starší. Jeden z nich, Silvestre Simão, je členom výboru odbočky v Angole.

Deväť rokov utrpenia

Ako som spomenul v úvode, počas nasledujúcich deviatich rokov som trpel rôznymi spôsobmi a bol som premiestňovaný z jednej väznice do druhej a z jedného pracovného tábora do ďalšieho. Na všetkých týchto miestach som mohol vydávať svedectvo politickým väzňom, z ktorých mnohí sú dnes pokrstenými svedkami. Mojej manželke Marii spolu s deťmi dovolili, aby ma sprevádzala.

Keď sme boli v pracovnom tábore v Serpa Pinte, štyria politickí väzni boli chytení pri pokuse o útek. Kruto ich umučili na smrť pred očami všetkých väzňov, aby sa ostatní neodvážili ani len pomyslieť na útek. Veliteľ tábora sa mi neskôr pred Mariou a deťmi vyhrážal: „Ak ťa prichytím ešte raz kázať, budeš zabitý rovnako ako tí, čo sa snažili ujsť.“

Nakoniec sme sa v novembri roku 1966 dostali do ďalšieho tábora, ktorý sa stal známym ako strašný tábor smrti v São Nicolau. Po príchode som bol zhrozený, keď som zistil, že správcom tábora je pán Cid, muž, ktorý ma takmer na smrť ubil vo väznici v São Paule! Desiatky ľudí bolo každý mesiac systematicky vraždených a moja rodina bola nútená pozerať sa na tieto brutálne vraždy. Následkom toho sa Maria nervovo zrútila a už sa z toho nikdy celkom nezotavila. Nakoniec sa mi podarilo získať povolenie, aby spolu s deťmi odišla do Luandy, kde sa o nich postarali moje dve staršie dcéry Teresa a Joana.

Sloboda a opätovné uväznenie

Bol som prepustený nasledujúci rok, v septembri 1970, a znovu som mohol byť so svojou rodinou a všetkými bratmi v Luande. Slzy sa mi tisli do očí, keď som videl, ako za deväť rokov mojej neprítomnosti kazateľské dielo pokročilo. Keď ma v roku 1961 vzali do väzenia, zbor v Luande tvorili štyri malé skupinky. Teraz tu boli štyri veľké, dobre organizované zbory a každých šesť mesiacov im prichádzal pomôcť cestujúci zástupca Jehovovej organizácie. Veľmi som sa tešil, že som na slobode, no moja sloboda netrvala dlho.

Jedného dňa si ma zavolal generálny riaditeľ dnes už neexistujúcej Polície pre vyšetrovanie a obranu štátu (PIDE). Po tom, čo mi lichotil v prítomnosti mojej dcéry Joany, predložil mi na podpísanie nejaký dokument. Boli na ňom vymedzené služby, ktoré mám vykonávať ako informátor PIDE, a sľúbené mnohé materiálne výhody za takéto služby. Keď som odmietol podpísať, pohrozili mi, že pôjdem späť do São Nicolau, odkiaľ sa vraj už nikdy nevrátim.

V januári 1971, iba po štyroch mesiacoch na slobode, sa táto hrozba uskutočnila. Spolu 37 kresťanských starších z Luandy bolo zadržaných a poslaných do São Nicolau. Tu sme boli väznení až do augusta 1973.

Prepustení, no stále prenasledovaní

V roku 1974 bola v Portugalsku vyhlásená náboženská sloboda a neskôr bola táto sloboda rozšírená aj na zámorské portugalské provincie. Jedenásteho novembra 1975 získala Angola nezávislosť od Portugalska. Aké vzrušujúce bolo zažiť v marci toho istého roku naše prvé krajské zjazdy na slobode! Mal som výsadu predniesť verejnú prednášku na týchto radostných zhromaždeniach na športovom štadióne v Luande.

Nová vláda sa však postavila proti nášmu neutrálnemu postoju a navyše v Angole začala zúriť občianska vojna. Situácia sa stala takou kritickou, že svedkovia bielej pleti boli nútení utiecť z krajiny. Traja z miestnych bratov sme boli poverení dohliadať na kazateľské dielo v Angole pod vedením portugalskej odbočky Jehovových svedkov.

Čoskoro sa moje meno začalo objavovať v novinách a bolo vysielané v rozhlase. Bol som obvinený, že som agent medzinárodného imperializmu, a pripísali mi zodpovednosť za to, že angolskí svedkovia sa odmietajú chopiť zbraní. Výsledkom bolo, že ma predvolali pred prvého guvernéra luandskej provincie. Úctivo som mu vysvetlil neutrálny postoj Jehovových svedkov na celom svete a že rovnaký postoj zaujali aj raní nasledovníci Ježiša Krista. (Izaiáš 2:4; Matúš 26:52) Keď som poukázal na to, že počas koloniálnej vlády som strávil vo väzeniach a pracovných táboroch vyše 17 rokov, guvernér sa rozhodol, že ma do väzenia nepošle.

V tom období si vyžadovalo odvahu slúžiť v Angole ako svedok pre Jehovu. Keďže môj dom sledovali, museli sme ho prestať používať ako miesto na zhromaždenia. No ako povedal apoštol Pavol, ‚boli sme tiesnení vo všetkom, ale nie nehybne zovretí‘. (2. Korinťanom 4:8) Nikdy sme neboli v službe nečinní. Pokračoval som v kazateľskom diele, slúžil som ako cestujúci služobník a posilňoval som zbory v oblasti Benguely, Huíly a Huamba. V tom čase som používal iné meno — brat Filemon.

V marci roku 1978 bolo naše kazateľské dielo opäť zakázané a z dôveryhodných zdrojov som sa dozvedel, že fanatickí revolucionári ma chcú zavraždiť. Preto som sa ukryl v dome jedného brata z Nigérie, ktorý bol zamestnaný na nigérijskom veľvyslanectve v Angole. O mesiac, keď sa situácia upokojila, som pokračoval v službe bratom ako cestujúci dozorca.

Na naše kázanie zareagovalo tisíce Angolčanov i napriek zákazu a občianskej vojne. Kvôli značnému vzrastu v počte tých, ktorí sa stávali svedkami, bol vymenovaný výbor krajiny, aby sa staral o kazateľské dielo v Angole pod dohľadom portugalskej odbočky. V tom čase som pri viacerých príležitostiach cestoval do Portugalska, kde som získal hodnotné školenie od spôsobilých služobníkov, ako aj potrebnú zdravotnícku starostlivosť.

Konečne môžeme slobodne kázať!

V pracovných táboroch sa mi politickí väzni často vysmievali a hovorili, že ak budem naďalej kázať, nikdy sa nedostanem na slobodu. No ja som odpovedal: „Ešte neprišiel čas, aby Jehova otvoril dvere, ale keď to urobí, žiaden človek ich nebude môcť zavrieť.“ (1. Korinťanom 16:9; Zjavenie 3:8) Tieto dvere možnosti kázať bez obmedzení sa pootvorili po páde Sovietskeho zväzu v roku 1991. V tom čase sme začali zažívať v Angole väčšiu slobodu uctievania. V roku 1992 bolo dielo Jehovových svedkov oficiálne legalizované. Nakoniec v roku 1996 bola v Angole zriadená odbočka Jehovových svedkov a ja som bol vymenovaný za člena výboru odbočky.

Počas tých mnohých rokov, ktoré som strávil vo väzení, bolo o moju rodinu vždy nejakým spôsobom postarané. Mali sme šesť detí a päť z nich stále žije. Naša milovaná Joana zomrela minulý rok na rakovinu. Štyri z našich detí sú pokrstenými svedkami, no jedno dieťa sa ešte nedalo pokrstiť.

Keď nás v roku 1955 navštívil brat Cooke, boli v celej Angole iba štyria zvestovatelia dobrého posolstva o Božom Kráľovstve. Dnes je tu viac ako 38 000 hlásateľov Kráľovstva, ktorí každý mesiac vedú vyše 67 000 biblických štúdií. Medzi tými, ktorí kážu dobré posolstvo, sú mnohí, ktorí nás predtým prenasledovali. Aké je to potešujúce a aký vďačný som Jehovovi, že ma chránil a že mi dovolil naplniť moju vrúcnu túžbu hlásať jeho slovo! — Izaiáš 43:12; Matúš 24:14.

[Mapa na strane 20]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Konžská demokratická republika

Kinshasa

Angola

Maquela do Zombo

Luanda

São Nicolau (teraz Bentiaba)

Moçâmedes (teraz Namibe)

Baía dos Tigres

Serpa Pinto (teraz Menongue)

[Prameň ilustrácie]

Mountain High Maps® Copyright © 1997 Digital Wisdom, Inc.

[Obrázky na stranách 22, 23]

Dole: S Johnom Cookom v roku 1955. Sala Filemon je vľavo

Vpravo: Stretnutie s Johnom Cookom po 42 rokoch

[Obrázok na strane 23]

S manželkou Mariou