Moja voľba medzi dvoma otcami

„Už nie si viac mojím synom! Ihneď opusti tento dom a nevracaj sa, kým sa toho náboženstva nevzdáš!“

A TAK som odišiel — iba s tým, čo som mal na sebe. V ten večer vybuchovali po celom okolí delostrelecké granáty a ja som nemal ani najmenšiu predstavu o tom, kam mám ísť. Uplynulo viac ako šesť rokov, kým som sa vrátil domov.

Čo môže rozzúriť otca do tej miery, že je schopný vyhodiť svojho vlastného syna z domu? Nuž, dovoľte mi, aby som vám vysvetlil, ako sa to všetko začalo.

Vyrastám vo svete naplnenom nenávisťou

Moji rodičia žijú v Bejrúte v Libanone, v krajine, ktorá bola kedysi preslávená ako turisticky atraktívne miesto. Od roku 1975 do roku 1990 sa však toto mesto ocitlo uprostred ničivej vojny. Narodil som sa v roku 1969 ako prvorodený z troch detí v jednej arménskej rodine. Moje spomienky z raného detstva sú teda spomienkami na pokojné časy.

Moji rodičia patrili k arménskej apoštolskej cirkvi, no matka nás brávala do kostola iba dvakrát do roka — na Veľkú noc a na Vianoce. Naša rodina teda nebola veľmi nábožná. Napriek tomu ma rodičia dali študovať na evanjelickú strednú školu, kde som absolvoval aj vyučovanie náboženstva. V tom čase však náboženstvo nezaujímalo ani mňa.

Jednou vecou, ktorú sa mnohí Arméni naučili už v detstve, bolo nenávidieť Turkov. Počas prvej svetovej vojny totiž Turci zmasakrovali státisíce Arménov a obsadili väčšiu časť Arménska. V roku 1920 sa zostávajúca východná časť Arménska stala jednou z republík Sovietskeho zväzu. Už v mladosti som bol rozhodnutý bojovať za to, aby sa spravodlivosť stala skutočnosťou.

Zmena myslenia

V osemdesiatych rokoch, v období, keď som dospieval, však veci, o ktorých mi hovoril môj strýko z matkinej strany, začali meniť moje myslenie. Povedal mi, že Všemohúci Boh čoskoro napraví všetky neprávosti. Vysvetlil mi, že prostredníctvom Kráľovstva, o ktoré Ježiš Kristus učil svojich nasledovníkov modliť sa, budú dokonca i tí, ktorí sa stali obeťami masakier, vzkriesení k životu na zemi. — Matúš 6:9, 10; Skutky 24:15; Zjavenie 21:3, 4.

Bol som tým nadšený. Keďže som chcel vedieť viac, stále som mu kládol otázky. To viedlo k biblickému štúdiu, ktoré sme mávali v dome ďalšieho svedka.

Keď som spoznával svojho nebeského Otca, Jehovu, a stále viac som ho miloval, začal som mať strach z toho, že jedného dňa budem stáť pred ťažkým rozhodnutím — vybrať si medzi mojou rodinou a Jehovom Bohom. — Žalm 83:18.

Náročná voľba v sedemnástich rokoch

Nakoniec sa mama dopočula o mojom kontakte s Jehovovými svedkami. Bola veľmi nahnevaná a prikázala mi, aby som prestal študovať Bibliu. Keď si uvedomila, že to so svojím presvedčením myslím vážne, pohrozila mi, že to povie otcovi. V tom čase ma to nijako netrápilo, lebo som si myslel, že budem schopný túto situáciu zvládnuť a zaujať pred otcom pevný postoj. Ale mýlil som sa.

Keď sa otec dozvedel, že sa stretávam s Jehovovými svedkami, rozzúril sa. Vyhrážal sa, že ma vyhodí z domu, ak s biblickým štúdiom neprestanem. Povedal som mu, že sa štúdia nevzdám, lebo to, čo sa učím, je pravda. Keď prestal kričať, vrieskať a preklínať ma, začal plakať ako malé dieťa. Doslova žobral, aby som sa prestal stretávať so svedkami.

Cítil som sa rozpoltený, rozpoltený medzi dvoma otcami — Jehovom a ním. Vedel som, že obaja ma veľmi milujú, a chcel som uspokojiť oboch; no zdalo sa mi to nemožné. Tento tlak bol väčší, ako som dokázal zniesť. Povedal som otcovi, že urobím, čo chce, uvažujúc, že keď budem starší, obnovím svoje štúdium a stanem sa svedkom. Mal som vtedy iba 17 rokov.

V nasledujúcich dňoch som sa hanbil za to, čo som urobil. Bol som presvedčený, že Jehova z toho nemal radosť a že ja som neprejavil dôveru v to, čo povedal žalmista Dávid: „I keby ma opustil vlastný otec a vlastná matka, i tak by sa ma ujal sám Jehova.“ (Žalm 27:10) Chodil som však ešte stále na strednú školu a moji rodičia hradili výdavky na moje vzdelávanie.

Zaujímam pevnejší postoj

Viac ako dva roky som svojho strýka nenavštívil ani som nemal nijaký kontakt so svedkami, lebo som vedel, že rodičia sledujú každý môj krok. Jedného dňa v roku 1989, keď som mal 20 rokov, som sa náhodou stretol s jedným svedkom, ktorého som poznal. Veľmi láskavo sa spýtal, či by som ho neprišiel navštíviť. Keďže sa nezmienil o štúdiu Biblie, nakoniec som ho teda navštívil.

Časom som začal opäť študovať Bibliu a navštevovať zhromaždenia Jehovových svedkov v sále Kráľovstva. Študoval som v zamestnaní, kde ma nikto nemohol rušiť. Výsledkom toho bolo, že som si ešte viac ocenil Jehovovu milujúcu osobnosť, ako aj to, že som lepšie porozumel, aké dôležité je mať blízky vzťah k Bohu a udržiavať si ho za každých okolností. V auguste toho istého roku som sa dokonca začal deliť s druhými o to, čo som sa učil.

Až dovtedy moji príbuzní o ničom nevedeli. O niekoľko dní som však opäť stál zoči-voči svojmu otcovi, ale s tým rozdielom, že teraz som bol na takúto konfrontáciu lepšie pripravený. Snažil sa ma pokojne spýtať: „Syn môj, je pravda, že sa ešte stále stretávaš s Jehovovými svedkami?“ Kým čakal na moju odpoveď, oči sa mu zaliali slzami. Mama a sestra ticho plakali.

Vysvetlil som mu, že sa so svedkami stretávam iba odnedávna a že som rozhodnutý stať sa jedným z nich. Potom udalosti nabrali rýchly spád. Otec sa rozkričal a povedal to, čo je uvedené v úvode tohto článku. Potom ma schytil a kričal, že dom neopustím živý. Oslobodil som sa, a ako som bežal dolu schodmi, počul som, ako sa môj mladší brat snaží otca upokojiť. „Odteraz si ty mojím otcom,“ modlil som sa k Jehovovi. „Vybral som si teba, a tak, prosím, postaraj sa o mňa.“

Represálie

O niekoľko dní šiel otec do domu môjho strýka, lebo si myslel, že ma tam nájde. Napadol strýka a chcel ho zabiť, no svedkovia, ktorí boli u strýka na návšteve, mu v tom zabránili. Otec odišiel, ale hrozil, že sa vráti. A zakrátko sa aj vrátil, spolu s ozbrojenými milicionármi. Tí vzali svedkov i môjho strýka, ktorý bol veľmi chorý, na svoju vojenskú základňu.

Potom sa začalo pátranie po ďalších svedkoch v tej oblasti. Milícia vtrhla do domu jedného z nich. Knihy vrátane Biblií nahromadili na ulici a spálili ich. To však nebolo všetko. Šiesti svedkovia, ako aj niektorí ľudia, ktorí s nimi iba študovali, boli zatknutí. Všetkých zavreli do malej miestnosti, vypočúvali ich a potom ich bili. Niektorých mučili tak, že im cigaretami spôsobovali popáleniny. Správa o týchto udalostiach sa rozšírila po okolí ako lesný požiar. Milícia ma hľadala všade. Môj otec ich požiadal, aby ma našli a aby ma prinútili zmeniť názor, bez ohľadu na to, aké metódy pritom použijú.

O niekoľko dní milícia vtrhla do sály Kráľovstva, kde mal jeden z našich zborov práve zhromaždenie. Prinútili celý zbor — mužov, ženy i deti —, aby opustili sálu. Zhabali im Biblie a museli ísť pešo až na vojenskú základňu, kde ich vypočúvali.

Utekám do Grécka

Po celý ten čas sa o mňa starala jedna rodina svedkov ďaleko od miesta týchto nepokojov. O mesiac som opustil krajinu a ušiel som do Grécka. Keď som tam prišiel, oddal som svoj život Jehovovi Bohu a svoju oddanosť som symbolizoval krstom.

V Grécku som pocítil láskavú starostlivosť duchovného bratstva, ktoré tvorili ľudia z mnohých národov — vrátane Turkov. Zažil som pravdivosť Ježišových slov: „Nikto neopustil dom, bratov alebo sestry, matku alebo otca, deti alebo polia pre mňa a pre dobré posolstvo, aby v tomto čase nedostal stonásobne viac, domov, bratov a sestier, matiek a detí a polí, s prenasledovaniami, a v prichádzajúcom systéme vecí večný život.“ — Marek 10:29, 30.

V Grécku som strávil ďalšie tri roky. Hoci som otcovi niekoľkokrát napísal, nikdy mi neodpovedal. Neskôr som sa dozvedel, že kedykoľvek sa u nás doma zastavili nejakí priatelia a pýtali sa ho na mňa, hovorieval: „Nemám syna s takým menom.“

Zmierenie po šiestich rokoch

Po skončení vojny som sa v roku 1992 vrátil do Bejrútu. Prostredníctvom jedného priateľa som oznámil otcovi, že by som sa rád vrátil domov. Odpovedal, že budem vítaný — ale iba ak som sa už vzdal svojej viery. A tak som ďalšie tri roky žil v prenajatom byte. Potom v novembri 1995 môj otec nečakane prišiel za mnou do práce a chcel ma vidieť. Práve som tam nebol, a tak mi nechal odkaz, že chce, aby som sa vrátil domov. Spočiatku som tomu nemohol uveriť. A tak som ho s veľkými obavami išiel navštíviť. Bolo to veľmi emotívne zmierenie. Povedal mi, že mu už neprekáža, že som Jehovov svedok, a že chce, aby som sa vrátil domov!

Dnes slúžim ako kresťanský starší a ako služobník celým časom v arménsky hovoriacom zbore. Často sa stretávam s ľuďmi, ako bol môj otec, ktorí odporujú svojim príbuzným, keď chcú slúžiť Jehovovi. Uvedomujem si, že môj otec úprimne veril, že robí to, čo je správne, keď sa stavia proti môjmu náboženstvu. Biblia na to kresťanov dokonca pripravuje, keď hovorí, že môžu očakávať odpor zo strany rodiny. — Matúš 10:34–37; 2. Timotejovi 3:12.

Verím, že jedného dňa bude aj môj otec, aj ostatní členovia mojej rodiny prechovávať tú istú biblickú nádej na príchod lepšieho sveta, akú mám ja. Potom už nebudú nijaké vojny ani masakry a ľudia už nebudú vyháňaní zo svojej domoviny ani prenasledovaní pre spravodlivosť. (2. Petra 3:13) A potom si už ľudia nebudú musieť voliť medzi dvoma možnosťami, z ktorých obe sú ich srdcu také drahé. — Poslané.