Nachádzam útechu v ‚údolí hlbokého tieňa‘

Rozpráva Barbara Schweizerová

Niekedy, keď všetko išlo hladko, bol môj život ako príjemné ‚trávnaté pastviny‘. No viem aj to, čo znamená ísť ‚údolím hlbokého tieňa‘. Som však presvedčená, že sa môžeme vyrovnať s akoukoľvek situáciou, pretože Jehova je náš Pastier. — Žalm 23:1–4.

V ROKU 1993, keď sme s manželom mali takmer 70 rokov, sme sa rozhodli pustiť do nového dobrodružstva — slúžiť v Ekvádore na miestach, kde treba viac učiteľov Biblie. Hoci pôvodom sme Američania, obaja sme hovorili po španielsky a nemali sme žiadne finančné záväzky. Keďže sme vedeli, že v Ekvádore sa dobre darí ‚rybolovu ľudí‘, naplánovali sme si spustiť do tých produktívnych vôd naše siete. — Matúš 4:19.

Po niekoľkých vzrušujúcich dňoch v ekvádorskej kancelárii odbočky spoločnosti Watch Tower sme išli na autobusovú stanicu v Guayaquile a túžili sme odcestovať do Machaly — jedného z miest, kde bola mimoriadna potreba. No keď sme čakali na autobus, môj manžel Fred sa náhle začal cítiť zle, a tak sme sa rozhodli, že cestu odložíme. Išla som zavolať z telefónnej búdky, aby som zariadila náš návrat do odbočky, zatiaľ čo Fred sedel pri našej batožine. Keď som sa o niekoľko minút vrátila, môj manžel bol preč!

Viac som Freda živého nevidela. Priamo tam na autobusovej stanici, počas mojej krátkej neprítomnosti, došlo u neho k vážnemu zlyhaniu srdca. Keď som ho zúfalo hľadala, prišiel ku mne pracovník autobusovej stanice a povedal mi, že Freda odviezli do nemocnice. Keď som tam prišla, dozvedela som sa, že už zomrel.

Náhle som sa ocitla sama v neznámej krajine, kde som nemala ani domov, ani manžela, o ktorého by som sa mohla oprieť. Hovorím „oprieť“, lebo Fred vždy preberal vedenie a organizoval veci za nás oboch. Nie som silná osobnosť, a preto som bola rada, že to robil on. Ale teraz som sa musela rozhodovať sama, organizovať si život a zároveň som musela prekonávať svoj žiaľ. Bolo to zdrvujúce — akoby som bola vrhnutá do ‚údolia hlbokého tieňa‘. Budem si niekedy vedieť poradiť sama?

Spoznávame pravdu a zjednodušujeme si život

Keď sme sa s Fredom prvýkrát stretli, každý z nás už predtým žil v manželstve a potom sa rozviedol. Dobré priateľstvo sa rozvinulo do dôverného vzťahu, a tak sme sa rozhodli, že sa vezmeme. V Seattle (Washington, USA) sme chodili do kostola. No náboženstvo nehralo v našom živote veľmi dôležitú rolu, až kým k nám neprišla Jamie, príjemná mladá priekopníčka (evanjelistka celým časom). Bola taká milá, že som prijala jej ponuku štúdia Biblie.

Keďže záujem prejavil aj Fred, štúdium prevzali rodičia Jamie a o rok, v roku 1968, sme boli obaja pokrstení. Od začiatku sme záujmy Božieho Kráľovstva horlivo dávali na prvé miesto v našom živote. (Matúš 6:33) Manželská dvojica, ktorá s nami študovala, Lorne a Rudi Knustovci, nám v tomto smere určite dala dobrý príklad. Krátko po našom krste sa presťahovali do jedného mesta na východnom pobreží Spojených štátov, aby slúžili tam, kde to bolo viac potrebné. Tak zasiali do nášho srdca semienko.

Mali sme aj ďalší dôvod uvažovať o tom, že sa presťahujeme. Fred bol vedúci istého veľkého obchodného domu. Jeho práca ho veľmi pohlcovala; uvedomil si, že keď sa presťahujeme niekde inde, umožní mu to zjednodušiť si život a viac sa venovať pravde a našim dvom deťom. Z prvého manželstva som mala dcéru, ktorá už bola vydatá, a ona i jej manžel tiež prijali pravdu, a tak naše rozhodnutie odísť zo Seattlu nebolo ľahké. No chápali naše pohnútky a podporili nás v našom rozhodnutí.

Tak sme sa v roku 1973 presťahovali do Španielska, krajiny, kde boli v tom čase mimoriadne potrební kazatelia dobrého posolstva a bratia, ktorí by sa ujímali vedenia. Fred vypočítal, že ak budeme žiť skromne, naše úspory nám budú stačiť na zaplatenie našich výdavkov v Španielsku a väčšinu nášho času budeme môcť zasvätiť službe. A to sme aj urobili. Onedlho Fred slúžil ako starší a od roku 1983 sme boli obaja priekopníkmi.

V Španielsku sme slúžili 20 rokov; naučili sme sa hovoriť jazykom tej krajiny a tešili sme sa z mnohých krásnych skúseností. Často sme s Fredom spoločne kázali a študovali sme s manželskými dvojicami, z ktorých niekoľkí sú teraz pokrstenými svedkami. Po niekoľkých rokoch v Španielsku sa naše dve mladšie deti, Heidi a Mike, tiež ujali priekopníckej služby. Hoci sme po materiálnej stránke mali len málo, bolo to najšťastnejšie obdobie môjho života. Náš život bol jednoduchý. Veľa času sme mohli tráviť spolu ako rodina a naše starostlivo rozpočítané úspory sa nikdy neminuli, podobne ako vdovin olej zo správy v Biblii. — 1. Kráľov 17:14–16.

Opäť zmena krajiny

V roku 1992 sme opäť začali premýšľať o tom, že sa presťahujeme. Naše deti vyrástli a v Španielsku bola menšia potreba kazateľov ako predtým. Poznali sme misionára, ktorý slúžil v Ekvádore, a on nám povedal o naliehavej potrebe priekopníkov a starších v tej krajine. Boli sme príliš starí na to, aby sme premýšľali o opätovnom začiatku v novej krajine? Nemysleli sme si to, keďže obaja sme mali dobré zdravie a milovali sme kazateľskú prácu. A tak sme sa spojili s ekvádorskou odbočkou a začali sme si robiť plány. Ba aj moja dcéra Heidi a jej manžel Juan Manuel, ktorí slúžili na severe Španielska, túžili pripojiť sa k nám.

Napokon vo februári 1993 sme mali všetko zariadené a prišli sme do našej novej krajiny. Oboch nás nadchýnala vyhliadka priekopníckej služby v Ekvádore, kde tak veľa ľudí túžilo študovať Bibliu. Po srdečnom privítaní v odbočke sme plánovali navštíviť niekoľko miest, ktoré nám boli odporučené ako miesta, kde je naliehavo potrebné kázať. No vtom môj manžel zomrel.

V ‚údolí hlbokého tieňa‘

Najskôr som bola šokovaná, potom som mala pocit, že to vôbec nemôže byť pravda. Fred bol predtým len zriedka chorý. Čo mám robiť? Kam mám ísť? Nedokázala som o tom ani premýšľať.

V týchto najhorších chvíľach môjho života som bola požehnaná podporou súcitných duchovných bratov a sestier, z ktorých väčšina ma vôbec nepoznala. Bratia v odbočke boli veľmi milí a postarali sa o všetko vrátane záležitostí súvisiacich s pohrebom. Spomínam si predovšetkým na lásku, ktorú mi prejavili brat a sestra Bonnoovci. Starali sa o to, aby som nikdy nebola sama, a Edith Bonnoová dokonca niekoľko nocí spala so mnou v izbe, aby som sa necítila osamelá. Naozaj, celá rodina Bétel mi prejavila takú lásku a pozornosť, že to bolo akoby ma zabalili do hrejivej, ochrannej prikrývky lásky.

O niekoľko dní boli so mnou aj moje deti a ich podpora bola neoceniteľná. Hoci cez deň bolo okolo mňa mnoho láskavých ľudí, náročnejšie bolo prežiť dlhé noci. A vtedy ma podporoval Jehova. Kedykoľvek ma premohla hrozná osamelosť, obrátila som sa k nemu v modlitbe a on ma utešil.

Po pohrebe vznikla otázka: Čo mám teraz urobiť? Chcela som zostať v Ekvádore, lebo to bolo naše spoločné rozhodnutie, ale cítila som, že tam nemôžem zostať sama. A tak Heidi a Juan Manuel, ktorí plánovali presťahovať sa do Ekvádoru v blízkej budúcnosti, zmenili svoje plány, aby mohli prísť hneď a aby sme mohli slúžiť všetci spolu.

V priebehu mesiaca sme si našli dom v Loji, v jednom z miest, ktoré nám odporúčala odbočka. Zakrátko som mala plné ruky práce s organizovaním vecí, so zariaďovaním nového domu a so začínajúcim kázaním v novej krajine. Celá táto aktivita trochu zmiernila môj zármutok. A navyše, mohla som plakať so svojou dcérou, ktorá si bola s Fredom veľmi blízka, a to mi pomohlo dať najavo svoje pocity.

No po niekoľkých mesiacoch, keď sme sa zabehli v novom spôsobe života, začala som si intenzívnejšie uvedomovať svoju hroznú stratu. Zistila som, že nemôžem myslieť na šťastné obdobie, ktoré sme s Fredom prežívali, lebo ma to veľmi zarmucuje. Zatvárala som dvere pred minulosťou, žila som len z jedného dňa na druhý a nebola som schopná myslieť na budúcnosť. Ale snažila som sa vyplniť si každý deň niečím zmysluplným, najmä kazateľskou prácou. To ma držalo pri živote.

Kázanie a vyučovanie o Biblii som vždy milovala a v Ekvádore boli ľudia takí vnímaví, že táto práca bola potešením. Hneď spočiatku, keď som začala vychádzať do služby z domu do domu, stretla som jednu mladú vydatú ženu, ktorá povedala: „Áno, chcela by som sa učiť z Biblie!“ Začala som s ňou svoje prvé biblické štúdium v Ekvádore. Takéto skúsenosti úplne zaujali moju pozornosť a chránili ma pred tým, aby som sa príliš zaoberala vlastným žiaľom. Jehova bohato žehnal moju zvestovateľskú službu. Zdalo sa, že takmer vždy, keď som išla kázať dobré posolstvo, som mala vynikajúce skúsenosti.

Nepochybne bolo požehnaním pokračovať v priekopníckej službe. Zaväzovalo ma to žiť v súlade s tým, a poskytovalo mi to niečo pozitívne, čo som mohla každý deň robiť. O krátky čas som viedla šesť biblických štúdií.

Na znázornenie toho, aké uspokojenie mi služba prináša, by som sa rada zmienila o jednej panej stredných rokov, ktorá nedávno prejavila skutočné ocenenie pre biblické náuky. Keď jej ukážem nejaký biblický text, najskôr ho chce úplne pochopiť a potom chce jeho rady uplatňovať v praxi. Keď jej nedávno jeden muž navrhol, aby s ním začala žiť, pevne odmietla jeho návrh, hoci v minulosti žila nemravným spôsobom života. Povedala mi, aká je šťastná, že sa pevne drží biblických zásad, pretože má teraz taký pokoj mysle, aký nikdy predtým nepoznala. Takéto štúdiá rozradostňujú moje srdce a spôsobujú, že sa cítim užitočná.

Udržiavam si radosť

Aj keď mi dielo robenia učeníkov prináša veľa radosti, môj zármutok sa tak rýchlo nestratil. V mojom prípade je smútok niečo, čo prichádza a odchádza. Moja dcéra a zať mi poskytujú úžasnú podporu, ale niekedy, keď vidím, ako spolu prežívajú určité chvíle, cítim svoju stratu intenzívnejšie. Môj manžel mi veľmi chýba; nielen preto, že sme si boli takí blízki, ale aj preto, že som bola v mnohých veciach od neho závislá. Niekedy sú chvíle, keď mi to, že sa s ním nemôžem porozprávať, že ho nemôžem požiadať o radu, že sa s ním nemôžem podeliť o skúsenosti zo služby, prináša smútok a prázdnotu, ktorú vôbec nie je ľahké prekonať.

Čo mi vtedy pomáha? Vrúcne sa modlím k Jehovovi a prosím ho, aby mi pomohol myslieť na niečo iné, na niečo pozitívne. (Filipanom 4:6–8) A Jehova mi naozaj pomáha. Teraz, po uplynutí niekoľkých rokov, sa už dokážem rozprávať o niektorých pekných chvíľach, ktoré sme s Fredom spoločne prežili. Pomaly začínajú byť zjavné výsledky uzdravovacieho procesu. Mala som tak ako žalmista Dávid pocit, akoby som kráčala ‚údolím hlbokého tieňa‘. Ale Jehova bol nablízku, aby ma utešil a verní bratia ma láskavo viedli správnym smerom.

Čo som sa naučila

Keďže vždy všetko riadil Fred, nikdy som si nemyslela, že niekedy budem schopná ísť ďalej a že budem robiť všetko sama. Ale s pomocou, ktorú som dostala od Jehovu, od mojej rodiny a bratov, sa mi to podarilo. V niektorých ohľadoch som silnejšia ako predtým. Častejšie sa obraciam k Jehovovi a učím sa samostatne rozhodovať.

Som taká šťastná, že sme s Fredom slúžili tých 20 rokov v Španielsku, na mieste, kde to bolo viac potrebné. V tomto systéme vecí nikdy nevieme, čo sa stane z jedného dňa na druhý, a preto si myslím, že je veľmi dôležité robiť pre Jehovu a pre svoju rodinu to najlepšie, čo môžeme, kým máme na to príležitosť. Tie roky veľmi obohatili náš život i naše manželstvo a som presvedčená, že ma pripravili na to, aby som sa vyrovnala so svojou stratou. Pretože sa priekopnícka služba stala spôsobom môjho života ešte pred Fredovou smrťou, dávala môjmu životu zmysel, keď som bojovala, vyrovnávajúc sa s novou skutočnosťou.

Keď Fred zomrel, spočiatku sa mi zdalo, akoby sa skončil aj môj život. Ale, pravdaže, nebolo to tak. Mala som prácu, ktorú bolo treba vykonať v službe Jehovovi, a boli okolo mňa ľudia, ktorým bolo treba pomôcť. Ako by som sa mohla vzdať, keď som myslela na to, že toľkí ľudia okolo mňa ešte stále potrebujú pravdu? Pre mňa bolo dobré, keď som pomáhala druhým, tak ako to povedal Ježiš. (Skutky 20:35) Moje skúsenosti vo zvestovateľskej službe mi poskytli všetko, na čo som sa mohla tešiť a čo som si mohla plánovať.

Pred niekoľkými dňami ma opäť zovrel známy pocit osamelosti. Ale keď som odišla z domu na biblické štúdium, hneď som sa cítila lepšie. O dve hodiny som sa vrátila domov spokojná a povzbudená. Ako povedal žalmista, možno niekedy ‚sejeme so slzami‘, ale potom Jehova požehná naše úsilie a ‚žneme s radostným volaním‘. — Žalm 126:5, 6.

Nedávno som pre vysoký krvný tlak musela trochu upraviť svoj program, a teraz som pravidelná pomocná priekopníčka. Môj život je uspokojujúci, hoci si nemyslím, že v tomto systéme vecí niekedy úplne prekonám svoju stratu. Radosť mi prináša to, keď vidím, že moje tri deti sú v službe celým časom. Predovšetkým sa teším na to, že v novom svete opäť uvidím Freda. Som si istá, že bude nadšený, keď sa dozvie o práci, ktorú som mohla vykonať v Ekvádore — že naše plány naozaj priniesli ovocie.

Modlím sa, aby sa v mojom prípade aj naďalej dokazovali ako pravdivé slová žalmistu: „Dobrota a milujúca láskavosť ma istotne budú stíhať po všetky dni môjho života; a budem bývať v Jehovovom dome dĺžku dní.“ — Žalm 23:6.

[Obrázok na strane 23]

V službe v San Lucas (Loja, Ekvádor)