Prežil som haváriu letu 801

KEĎ lietadlo klesalo pri pristávaní na Guame, pozrel som sa von oknom. ‚To je zvláštne,‘ pomyslel som si. ‚Pripadá mi to tu príliš tmavé.‘ Je pravda, že bolo už po polnoci a že silný dážď veľmi znížil viditeľnosť. Ale kde sú tie dobre známe svetlá tohto ostrova a kde sú osvetlené pristávacie dráhy letiska? Jediné, čo som mohol vidieť, boli nejasné svetlá na krídlach nášho jumbo jetu.

Jedna z letušiek nám dala bežné pokyny, ako sa pripraviť na pristátie, a počul som, ako sa vysúva podvozok lietadla. Odrazu bolo počuť silný hluk spôsobený trením lietadla o zem. Lietadlo sa vymklo spod kontroly a začalo ním triasť a cestujúci sa držali operadiel a kričali: „Čo sa deje?“

O chvíľu náš Boeing 747 narazil do úbočia vrchu päť kilometrov pred letiskom, zjavne pre pilotove nesprávne výpočty. Pri tejto leteckej havárii 6. augusta 1997 zahynulo 228 cestujúcich vrátane členov posádky. Prežilo iba 26 ľudí a ja som bol jedným z nich.

Tesne predtým ako som v Soule (Kórea) nastúpil do lietadla, zástupca leteckej spoločnosti zmenil moje pôvodne pridelené miesto v druhej cestovnej triede a pridelil mi posledné voľné sedadlo v prvej triede. Tak ma to potešilo, že som zatelefonoval svojej manželke Sun Dak, ktorá ma mala čakať na letisku na Guame. Ani vo sne by ma nenapadlo, aká užitočná bude pre mňa táto zmena sedadla.

Havária a to, čo sa dialo potom

Pre zníženú viditeľnosť si posádka lietadla pravdepodobne neuvedomovala blížiace sa nebezpečenstvo. Všetko sa odohralo tak rýchlo! V jednej chvíli som sa pripravoval na najhoršie a ďalšia vec, na ktorú si potom spomínam, je, ako som ležal na zemi mimo lietadla, ešte stále pripútaný k sedadlu. Nie som si istý, či som medzitým upadol do bezvedomia alebo nie.

‚Je to azda iba sen?‘ uvažoval som. Keď som si uvedomil, že to sen nie je, prvé, čo mi prišlo na myseľ, bolo, ako zareaguje moja manželka, keď sa dozvie o havárii. Neskôr mi povedala, že ani na chvíľu nestratila nádej. Dokonca aj vtedy, keď začula niekoho hovoriť, že prežilo iba sedem cestujúcich, stále verila, že ja som jedným z tých siedmich.

Naše lietadlo sa rozbilo na štyri časti, ktoré sa rozleteli po okolitom členitom teréne džungle. Všade navôkol boli roztrúsené telá. Niektoré časti lietadla horeli a popri výbuchoch som počul hrôzostrašné stonanie a krik. „Pomôžte mi! Pomôžte mi!“ volali hlasy naliehavo. Moje sedadlo pristálo v 1,8 metra vysokom poraste šachora a vo svetle plameňov naháňajúcich strach som nablízku videl strmý kopec. Boli približne dve hodiny nadránom a stále pršalo.

Bol som z toho všetkého taký ohromený, že ma ani nenapadlo, že by som mohol byť zranený, až kým som si nevšimol mladé dievča, ktorému visela koža z hlavy. Ihneď som si ohmatal hlavu a zistil som, že mi z rany nad ľavým okom tečie krv. Začal som si kontrolovať ostatné časti tela a zistil som, že mám mnoho ďalších menších rán. Žiadna z nich však našťastie nevyzerala vážna. No cítil som ochromujúcu bolesť v nohách, ktorá spôsobovala, že som sa nemohol hýbať. Obe nohy som mal zlomené.

Keď som sa neskôr dostal do nemocnice, lekári označili moje zranenia za „ľahké“. A ony naozaj boli ľahké, aspoň v porovnaní so zraneniami iných prežijúcich. Jeden muž, ktorého vytiahli z trosiek, prišiel o obe nohy. Ďalší utrpeli ťažké popáleniny vrátane troch ľudí, ktorí síce haváriu prežili, ale neskôr, po týždňoch mučivej bolesti, zomreli.

Znepokojujú ma plamene

Viac ako moje rany mi robilo starosti to, či ma záchranári nájdu včas. Prostredná časť lietadla, kde som mal pôvodne sedieť na sedadle druhej triedy, bola takmer úplne zničená. Čo z nej zostalo, horelo a cestujúci, ktorí tam boli uväznení, zomreli mučivou smrťou. Nikdy nezabudnem na ich volanie o pomoc.

Moje sedadlo ležalo pri prednej časti lietadla. Od jeho trosiek som bol vzdialený len na dĺžku ruky. Keď som natiahol krk smerom dozadu, videl som plamene. Mal som strach, že je to už len otázka času, kým sa dostanú až ku mne, ale našťastie sa ku mne nepriblížili.

Konečne zachránený!

Minúty plynuli pomaly. Prešlo už vyše hodiny. Nakoniec okolo tretej hodiny nadránom niekoľko záchranárov našlo miesto havárie. Počul som ich, ako sa rozprávajú na kopci a sú zhrození z toho, čo vidia. Jeden z nich zavolal: „Je tam niekto?“

„Tu som,“ hlasno som zakričal. „Pomôžte mi!“ Iní cestujúci reagovali tiež. Jeden zo záchranárov oslovoval druhého menom „Ted“. A tak som začal volať: „Hej, Ted, tu som!“ a „Ted, poď sem, pomôž nám!“

„Už ideme dolu! Vydržte,“ zaznela odpoveď.

Neprestávajúci lejak, ktorý možno zachránil niektorých pred plameňmi, sťažoval záchranárom zostup po šmykľavom úbočí. A tak prešla ďalšia dlhá hodina, kým sa dostali k prežijúcim. Čas, ktorý prešiel, kým ma našli, mi pripadal ako večnosť.

„Už sme tu,“ povedali dvaja záchranári s baterkami. „Nebojte sa.“ Čoskoro sa k nim pridali ďalší dvaja, a tak sa všetci spolu snažili preniesť ma. Dvaja ma chytili za ramená a dvaja za nohy. Keď ma však niesli takýmto spôsobom, bolo to veľmi bolestivé, zvlášť preto, lebo sa im nohy stále šmýkali v blate. Po prejdení krátkej vzdialenosti ma opäť položili na zem. Jeden z nich šiel po nosidlá a tak ma preniesli na miesto, odkiaľ ma vojenská helikoptéra mohla previezť k sanitke na kopci.

Konečne vidím svoju manželku!

Na pohotovostné oddelenie nemocnice som sa dostal až o pol šiestej ráno. Keďže moje zranenia boli vážne, lekári mi nedovolili telefonovať. Preto sa moja manželka dozvedela o tom, že som haváriu prežil, až o pol jedenástej, takmer deväť hodín po havárii lietadla. Povedal jej to istý priateľ, ktorý videl moje meno na zozname prežijúcich.

Keď okolo štvrtej popoludní dovolili mojej manželke navštíviť ma, zo začiatku som ju nespoznal. Zmysly som mal otupené liekmi proti bolesti. „Ďakujem ti za to, že žiješ,“ boli jej prvé slová. Ja si ten rozhovor nepamätám, ale neskôr mi povedala, že som vtedy odpovedal: „Neďakuj mne. Ďakuj Jehovovi.“

Udržiavam si správny rebríček hodnôt

Kým som sa zotavoval v nemocnici, mal som bolesti, ktoré už neboli pre mňa ničím neznámym. V roku 1987, ani nie rok po tom, čo som sa z Kórey presťahoval na Guam, som pri jednej pracovnej nehode spadol z lešenia vo výške tretieho poschodia a zlomil som si obe nohy. To spôsobilo v mojom živote obrat. Moja staršia sestra, ktorá je jednou z Jehovových svedkov, ma už istý čas nabádala k štúdiu Biblie. Obdobie šesťmesačného zotavovania mi na to poskytlo príležitosť. Viedlo to k tomu, že som v tom istom roku zasvätil svoj život Jehovovi Bohu a symbolizoval to krstom vo vode.

Od tej leteckej havárie často uvažujem o svojom obľúbenom biblickom citáte, ktorý hovorí: „Preto stále hľadajte najprv [Božie] kráľovstvo a Jeho spravodlivosť, a toto všetko vám bude pridané.“ (Matúš 6:33) Počas zotavovania sa z následkov leteckej havárie som mal príležitosť nanovo prehodnotiť svoj život.

Havária letu č. 801 mi veľmi silným spôsobom pomohla uvedomiť si, aký cenný je život. Tak ľahko som oň mohol prísť! (Kazateľ 9:11) Musel som však podstúpiť niekoľko operácií, aby bolo moje telo opäť v poriadku, a v nemocnici som strávil viac ako mesiac zotavovaním sa.

Teraz chcem nášmu Vznešenému Stvoriteľovi ukázať, že si skutočne cením jeho obdivuhodný dar života, ako aj jeho opatrenie, pomocou ktorého zabezpečí, že sa ľudia budú tešiť z večného života v pozemskom raji. (Žalm 37:9–11, 29; Zjavenie 21:3, 4) Uvedomujem si, že najlepší spôsob, ako môžem toto ocenenie prejaviť, je tým, že budem aj naďalej klásť záujmy Kráľovstva na prvé miesto vo svojom živote. — Poslané.

[Prameň ilustrácie na strane 23]

US Navy/​Sipa Press