Utekali sme pred bombami spred 50 rokov!

„Zakrátko tu vybuchnú bomby. Všetci do krytu!“

TÝMITO slovami varoval policajt môjho manžela i mňa, aby sme opustili dom a ukryli sa v blízkom betónovom bunkri. Toto oznámenie prišlo ako blesk z jasného neba. Napokon, neboli sme v nejakej oblasti sveta rozorvanej vojnou; boli sme na návšteve u priateľov na jednom z krásnych vonkajších atolov Marshallových ostrovov v Mikronézii.

Prišli sme stráviť týždeň s priateľkou a jej manželom na malom ostrove Tõrwã. Priateľka bola jediným svedkom Jehovu na ostrove a chceli sme jej pomôcť kázať ľuďom, ktorí tam žijú.

Obyvatelia Marshallových ostrovov majú priateľskú povahu a veľmi radi sa rozprávajú o Biblii. Keďže nedávno bola vydaná kniha Môžeš žiť navždy v pozemskom raji v miestnom jazyku, mali sme dobrú príležitosť rozšíriť množstvo výtlačkov. Všetci, ktorí túto knihu chceli, nás uistili, že ju budú čítať a nepoužijú ju ako ken karawan čiže „amulet“ na odohnanie démonov. Všeobecne rozšíreným zvykom je dať jeden list z Biblie do fľaše a zavesiť ju na trám alebo na blízky strom, lebo ľudia veria, že to odháňa zlých duchov.

Niekoľko dní sme mali radosť z nášho pobytu, no keď prišla sobota, čoskoro sme si uvedomili, že bude odlišná od predchádzajúcich dní. Deň sa začal príjemným ranným plávaním v priezračnej, teplej vode lagúny. Keď sme sa vracali z pláže, videli sme, ako sa k ostrovu blíži hrozivo vyzerajúca sivá loď. Zakrátko sme zistili, čo priniesla. Policajt nám vysvetlil, že tím siedmich amerických vojakov prišiel zneškodniť staré bomby na ostrove. Na zaistenie bezpečnosti verejnosti mali byť domy evakuované a ostrovania mali stráviť ten deň v bunkroch, ktoré počas druhej svetovej vojny postavili Japonci.

Tieto bunkre, ktoré návštevníci Tõrwy zbadajú takmer hneď, svedčia o hrôzach minulosti. Z určitej vzdialenosti vyzerá ostrov ako skutočný tropický raj, ale pri pohľade zblízka je očividné, že krása Tõrwy je poznačená jazvami vojny, ktorá sa skončila asi pred 50 rokmi. Kedysi bol tento ostrov dôležitou japonskou leteckou základňou a je posiaty troskami pripomínajúcimi druhú svetovú vojnu. Všade hrdzavejú pozostatky vojny — bojové lietadlá, rozostavené delá a torpéda — obrastajúce tropickou vegetáciou.

Najväčšie obavy však vyvolávajú bomby, ktoré tu zostali. Počas vojny americká armáda zvrhla na Tõrwu viac než 3600 ton bômb, napalmu a rakiet, a japonské jednotky mali na pôde ostrova vlastné sklady bômb a zbraní. I keď nie je pravdepodobné, že by 50-ročná bomba sama explodovala, vždy je tu potenciálne nebezpečenstvo, ktoré vysvetľuje, prečo od roku 1945, keď sa druhá svetová vojna skončila, pyrotechnici navštívili tento ostrov už najmenej päť ráz.

Boli sme zvedaví, či je varovanie naozaj pravdivé, a tak sme išli na miesto, kde sa pyrotechnici vylodili, a rozprávali sme sa s nimi. Nielenže varovanie bolo pravdivé, povedali, ale bomby začnú už o hodinu vybuchovať! Oznámili nám, že ak sa neschováme v bunkri, musíme hneď z ostrova odísť.

Naša priateľka sa rozhodla zostať na Tõrwe a spolu s viacerými rodinami našla úkryt vo veľkom bunkri, ktorý slúžil ako guľometné hniezdo. Neskôr nám povedala, že jedinými oknami v starom betónovom bunkri boli strieľne a vnútri bolo nepríjemne teplo a tesno. Keď prežívala deň v bunkri, pripomenulo jej to vojnové roky a priznala sa, že zatiaľ čo výbuchy bômb ju ako dieťa fascinovali, teraz sa jej zdali strašné.

Jej manžel súhlasil s tým, že nás v malom člne vybavenom motorom odvezie na ostrov Wollet vzdialený asi päť míľ od Tõrwy. Boli sme preč iba niekoľko minút, keď sme počuli hlasné dunenie. Otočili sme sa smerom k Tõrwe a zbadali sme, ako neďaleko obývanej časti ostrova stúpa stĺp dymu. Čoskoro sme začuli ďalšiu explóziu a potom tretí, oveľa silnejší výbuch.

Ten deň sme strávili na Wollete kázaním a bol to deň rušený vzdialenými výbuchmi bômb. Staré bomby boli vyhľadané a označené niekoľko mesiacov vopred. Výbušniny sa nachádzali široko-ďaleko — na pobreží, vo vnútrozemí pri pristávacej dráhe letiska a dokonca v záhradách obyvateľov! Aby sa počet výbuchov znížil, pyrotechnický tím zhromaždil množstvo malých bômb a potom ich odpálil naraz.

Keď sme sa vracali na Tõrwu, slnko takmer zapadalo. Ako sme sa blížili k ostrovu, všimli sme si, že dobre známy dym z ohňov na varenie chýba. Uvedomili sme si, že niečo nie je v poriadku. Náhle sa pred nami objavil malý čln a varoval nás, aby sme sa nepribližovali. Blízko útesu zostala ponorená ešte jedna veľká bomba, ktorú bolo treba odpáliť. Keď sme sa takmer za tmy presunuli ďalej od pobrežia, boli sme svedkami niečoho, čo väčšina ľudí žijúcich dnes nikdy nevidela — výbuchu bomby z druhej svetovej vojny pod vodou, ktorý zdvihol do vzduchu oblak vody a dymu vysoký stovky stôp.

Našťastie, v ten deň nebol na Tõrwe nikto zranený. Odstránili pyrotechnici z ostrova skutočne všetky zostávajúce bomby? Pravdepodobne nie. Vedúci tímu povedal, že predpokladajú, že v budúcnosti ostrovania narazia na ďalšie staré výbušniny. To nám, samozrejme, poskytlo aktuálnu tému na rozhovor s ľuďmi, kým sme na Tõrwe ukončili svoju kazateľskú činnosť. Bola to naozaj výsada hovoriť týmto ostrovanom o čase, keď Jehovovo Kráľovstvo spôsobí, „aby prestali vojny až do najvzdialenejšej končiny zeme“. — Žalm 46:9.

Rozprávala Nancy Vander Veldeová

[Obrázok na strane 27]

Nevybuchnutá bomba