„Zväčšujúca sa priepasť medzi duchovnými a laikmi“

„V AMERICKÝCH evanjelických cirkvách je medzi duchovnými a laikmi zväčšujúca sa priepasť,“ poznamenáva Robert K. Johnston, profesor teológie a kultúry. V časopise Svetovej rady cirkví Ministerial Formation uvádza niektoré z faktorov spôsobujúcich toto odcudzenie: Keďže sa zvyšujú tlaky v rodinách, pastori chcú taký plán práce, ktorý by sa podobal na „víkendové striedanie lekárov“. Ak pastor odpracuje cez týždeň nejaké hodiny navyše, očakáva, že za toto úsilie bude odmenený. A okrem toho, hovorí profesor, „ako rastú etické a právne tlaky“, v teologických seminároch sú absolventi upozorňovaní, aby predchádzali problémom tak, že budú mať „blízkych priateľov len vo svojom ‚klube‘ duchovných“ a že sa budú k svojim farníkom správať ako ku „klientom“. Preto neprekvapuje, že mnohí farníci sa zase na pastorov pozerajú ako na ľudí patriacich k nejakej elitnej vrstve, ktorá už nerozumie potrebám a problémom priemerného návštevníka kostola.

Akí pastori by mohli zmenšiť túto priepasť? V jednej štúdii, ktorá analyzovala, prečo pastori vo svojej službe zlyhávajú, sa zistilo, že pre farníkov nie je rozhodujúce pastorovo akademické vzdelanie a profesionálne skúsenosti. Členovia cirkvi nehľadajú intelektuálneho obra, výrečného rečníka ani zbehlého správcu. Predovšetkým chcú, aby ich pastor bol „Božím mužom“, ktorý koná to, čo káže. Ak mu táto vlastnosť chýba, hovorí profesor Johnston, túto priepasť nemôže preklenúť „žiadne množstvo informácií, ktoré poskytuje, ani zbehlosť, ktorú prejavuje“.

O akých požiadavkách na staršieho v zbore hovorí Biblia? „Dozorca má preto byť bezúhonný, manžel jednej manželky, umiernený vo zvykoch, zdravej mysle, poriadny, pohostinný, spôsobilý vyučovať, nie opitý výtržník, nie bitkár, ale rozumný, nie bojovný, nemilujúci peniaze, muž, ktorý vedie znamenitým spôsobom svoju domácnosť, ktorý drží deti v podriadenosti s celou vážnosťou... Okrem toho by mal mať tiež znamenité svedectvo od ľudí, ktorí sú vonku, aby neupadol do pohany a do Diablovho osídla.“ — 1. Timotejovi 3:2–4, 7.