Čo ma naučil hrniec masti
K mojim prvým spomienkam patria hrôzy vojny; najmä ako sme pred koncom druhej svetovej vojny, keď som mal len štyri roky, utekali, aby sme si zachránili život. Naša sedemčlenná rodina žila vo Východnom Prusku, ktoré vtedy patrilo Nemecku.
UPRENE som hľadel do strašidelnej tmy a počúval som blížiacu sa letku ruských bombardérov. Medzi oslepujúcimi zábleskami a ohlušujúcimi explóziami sa náhle vznietili nádrže s palivom vzdialené niekoľko sto metrov. Vlak, v ktorom sme boli, sa na koľajniciach rozkýval a ľudia kričali. No čoskoro bombardéry odleteli a my sme pokračovali v ceste.
Pri inej príležitosti som sa zobudil z prerušovaného spánku a videl som nejakú ženu, ako kričí a snaží sa dostať von z vagóna pre dobytok, v ktorom sme sa viezli. Otec jej v tom zabránil a sotil ju späť dovnútra. Tá žena zaspala s dieťaťom v náručí blízko dverí. Keď sa zobudila, zistila, že jej dieťa zamrzlo. Muži potom mŕtvolu vyhodili von do snehu a táto matka, premožená zármutkom, sa snažila otvoriť dvere a vyskočiť, aby zomrela so svojím dieťaťom.
V boji s drsným chladom umiestnili do stredu nášho vagóna okrúhlu piecku. Malá zásoba dreva na jednom konci vagóna sa šetrne používala na varenie zemiakov. Zemiaky nám slúžili aj ako posteľ, keďže nás trochu izolovali od zmrznutej dlážky vagóna.
Prečo sme si útekom zachraňovali život? Ako naša rodina prežila tie mesiace, keď sme boli utečencami? Dovoľte mi to porozprávať.
Židovské dedičstvo
Narodil som sa 22. decembra 1940 ako najmladší z piatich detí v Lycku (Východné Prusko; teraz Elk, Poľsko). V druhej polovici 18. storočia náboženské prenasledovanie prinútilo mojich židovských predkov Nemecko opustiť. Počas jedného z veľkých hromadných sťahovaní v histórii sa odsťahovali do Ruska. Potom v roku 1917 sa môj starý otec, ktorý bol Žid, odsťahoval zo svojej dediny blízko rieky Volgy do Východného Pruska, aby unikol prenasledovaniu Židov, ktoré bolo v tom čase v Rusku.
Starý otec získal nemecké občianstvo a zdalo sa, že Východné Prusko je bezpečný prístav. Tí, čo mali prvé mená židovské, prijali árijské mená. A tak sa môj otec Friedrich Salomon stal známym ako Fritz. Mama však bola Pruska. S otcom, ktorý bol hudobníkom, sa zosobášili v roku 1929.
Zdalo sa, že život mojich rodičov je plný šťastia a nádeje. Stará mama Fredericke a prastará mama Wilhelmine (z maminej strany) vlastnili veľké hospodárstvo, ktoré sa pre mojich rodičov a nás deti stalo druhým domovom. Hudba hrala v našej rodine dôležitú úlohu. Mama hrala v otcovej tanečnej skupine na bubnoch.
Nacistická okupácia
V roku 1939 sa na politickej scéne začali objavovať hrozivé mraky. Hitlerovo takzvané konečné riešenie židovskej otázky začalo mojim rodičom robiť starosti. My deti sme o našom židovskom pôvode nevedeli až do maminej smrti v roku 1978 — deväť rokov po tom, čo zomrel otec.
Otec vstúpil do nemeckej armády, aby ho nikto nepodozrieval, že je Žid. Zo začiatku slúžil v hudobnom zbore. Avšak niekto, kto zrejme vedel o jeho pôvode, povedal, že je Žid, a tak celú našu rodinu vypočúvali a fotografovali. Nacistickí odborníci sa pokúšali určiť, či máme židovské črty, alebo nie. Podľa nich sme museli vyzerať dostatočne árijsky, lebo našťastie sme neboli zatknutí ani uväznení.
Keď 1. septembra 1939 Nemecko napadlo Poľsko, v našej kedysi pokojnej oblasti začal vládnuť strach. Mama sa ihneď chcela presťahovať do bezpečnejšej oblasti, ale nacistickí funkcionári v tom našej rodine násilne zabránili. Potom, keď sa v lete 1944 ruská armáda dostala k Východnému Prusku, Nemci sa rozhodli, že evakuujú Lyck a okolitú oblasť. Jedného júlového dňa sme dostali šesť hodín na to, aby sme opustili domov.
Hromadný odchod v zmätku
Pre mamu to bol šok. Čo vziať? Kam ísť? Ako cestovať? Vrátime sa niekedy späť? Každá rodina mala presne vymedzené, koľko si môže so sebou vziať. Mama sa múdro rozhodla pre základné veci — vrátane veľkej hlinenej nádoby, v ktorej bola vypečená masť z hovädzieho mäsa a kúsky slaniny — a bolo toho práve toľko, že sa to dalo pohodlne niesť. Iné rodiny sa rozhodli vziať si svoj cenný hmotný majetok.
Dňa 22. októbra 1944 vstúpili ruské vojská do Východného Pruska. Jeden spisovateľ povedal: „Bolo prirodzené, že ruskí vojaci, ktorí videli, ako boli ich rodiny vyvraždené, ich domy vypálené a úroda spálená, sa chceli pomstiť.“ Ničivé vlny sa hnali Východným Pruskom a ľudia v zmätku utekali.
V tom čase sme boli utečencami a bývali sme na západe Východného Pruska. Zdalo sa, že jedinou únikovou cestou je teraz Baltické more, a preto ľudia utekali do prístavného mesta Danzig (teraz Gdansk, Poľsko). Tam boli lode zabavené pre naliehavé záchranné akcie. Naša rodina nestihla vlak, ktorý nás mal dopraviť na palubu nemeckej osobnej lode Wilhelm Gustloff, ktorá 30. januára 1945 vyrážala na more z Gdyne neďaleko Danzigu. Neskôr sme sa dozvedeli, že ruské torpéda loď potopili a že v ľadovej vode zahynulo asi 8000 cestujúcich.
Keďže naša úniková cesta cez more bola zablokovaná, zamierili sme na západ. Otec na istý čas dostal voľno z armády, a tak sa pripojil k nám na ceste vlakom, ako to bolo opísané v úvode. Onedlho sa musel vrátiť do vojenskej služby a my sme v dlhej a nebezpečnej ceste pokračovali sami. Mama dávala pozor na hrniec masti a po troche nám masť pravidelne dávala. Tento doplnok k tej troche jedla, ktorú sme našli po ceste, nám pomohol prežiť dlhú, studenú zimu. Ukázalo sa, že tento hrniec masti je cennejší než akékoľvek zlato alebo striebro!
Napokon sme prišli do mesta Stargard, kde nemeckí vojaci a Červený kríž zriadili blízko železničnej stanice vývarovňu. Polievka bola pre veľmi hladné deti niečím skvelým. Po čase sme dorazili do Hamburgu — vyhladovaní a vyčerpaní, ale vďační, že sme nažive. Spolu s ruskými a poľskými vojenskými väzňami nás dali na jedno hospodárstvo pri rieke Labe. Keď sa 8. mája 1945 v Európe skončila vojna, naša situácia bola veľmi neistá.
Život utečencov
Otca zajali Američania a zaobchádzali s ním dobre, najmä keď sa dozvedeli, že je hudobník. Jeho schopnosti využili pri organizovaní osláv Dňa nezávislosti. Krátko nato sa mu podarilo ujsť a pricestovať do Hamburgu, kde sme sa opäť šťastne stretli. Usadili sme sa v jednom malom domčeku a čoskoro sa k nám pridali obe staré matky, ktorým sa podarilo bezpečne pricestovať.
Ale po čase sa miestni obyvatelia, vrátane tých, čo patrili k našej luteránskej cirkvi, začali hnevať na to, že je tam tak veľa utečencov. Jedného večera navštívil našu rodinu kňaz. Zdalo sa, že nás naschvál uráža tým, že hanlivo hovoril o našom postavení utečencov. Otec, pevne stavaný muž, sa rozhneval a zaútočil na kazateľa. Naša mama a staré mamy mu v tom bránili. Ale on duchovného nadvihol, priniesol ho k dverám a vyhodil ho von. Odvtedy pod svojou strechou nestrpel nijaký rozhovor o náboženstve.
Krátko po tejto príhode otec dostal prácu na nemeckých železniciach a presťahovali sme sa do okrajovej časti Hamburgu, kde sme bývali v nepoužívanom železničnom vagóne. Neskôr pre nás otec postavil menší dom. Ale nenávisť k utečencom pretrvávala a ako malé dieťa som sa stal terčom mnohého telesného a citového ubližovania zo strany detí v okolí.
Náboženstvo, pre ktoré sa naša rodina rozhodla
Keď som bol malý, obe staré mamy spávali so mnou v izbe. Napriek otcovmu zákazu mi často hovorili o Bohu, spievali cirkevné piesne a čítali Bibliu, keď otec nebol nablízku. Môj duchovný záujem sa prebudil. A tak keď som mal desať rokov, začal som v nedeľu chodiť do kostola, ktorý bol vzdialený asi jedenásť kilometrov. Musím však povedať, že som bol sklamaný, lebo na svoje mnohé otázky som nedostal uspokojivú odpoveď.
Potom v lete 1951 zaklopal na naše dvere elegantne oblečený muž a mame ponúkol časopis Strážna veža. „Strážna veža umožňuje hlbšie pochopenie Božieho Kráľovstva,“ povedal. Moje srdce poskočilo, lebo to bolo to, po čom som túžil. Mama slušne odmietla, nepochybne pre otcov odpor k náboženstvu. No ja som ju tak veľmi prosil, že sa dala obmäkčiť a zobrala jedno číslo pre mňa. O nejaký čas sa Ernest Hibbing vrátil a nechal nám knihu „Boh nech je pravdivý“.
Asi v tom čase mal otec v práci nehodu a zlomil si nohu. To znamenalo, že bude uväznený doma, na jeho veľkú zlosť. No aj keď mal nohu v sadre, mohol krivkať po dome. Boli sme zmätení, lebo cez deň obyčajne zmizol a ukázal sa len v čase jedla. Tak to išlo celý týždeň. Všimol som si, že vždy, keď zmizol otec, zmizla aj moja kniha. A potom raz, keď sme jedli, mi otec povedal: „Keď ten muž znovu príde, chcem ho vidieť!“
Keď brat Hibbing prišiel, na naše prekvapenie otec buchol knihou o stôl a povedal: „Táto kniha je pravda!“ Hneď sa začalo biblické štúdium a po čase sa k nemu pridali ďalší členovia našej rodiny. Brat Hibbing sa stal mojím verným radcom a pravým priateľom. Keďže som sa snažil deliť o svoju novonájdenú vieru s inými, o krátky čas ma vyhodili z nedeľnej školy. A tak som luteránsku cirkev opustil.
V júli 1952 som sa so svojím drahým priateľom začal podieľať na kázaní dobrého posolstva o Božom Kráľovstve z domu do domu. Každú nedeľu mi brat Hibbing pripomínal, aby som pozorne počúval, ako majiteľom domov predkladá posolstvo. O niekoľko týždňov ukázal na veľkú skupinu domov a povedal: „Všetky sú tvoje. Budeš pracovať sám.“ Po čase som prekonal nervozitu a mal som úspech v rozhovoroch s ľuďmi a pri rozširovaní biblickej literatúry.
Čoskoro som bol spôsobilý na krst, ktorým som symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi. S otcom sme boli pokrstení 29. marca 1953; neskôr v tom istom roku bola pokrstená aj mama. Napokon boli pokrstení všetci členovia našej rodiny vrátane mojej sestry Eriky, mojich bratov Heinza, Herberta a Wernera a našich veľmi drahých starých mám, ktoré mali vtedy hodne vyše 80 rokov. V januári 1959 som sa stal priekopníkom, ako sa nazývajú služobníci celým časom.
Služba v novej krajine
Otec na mňa vždy naliehal, aby som opustil Nemecko, a pri pohľade späť si myslím, že to bolo pre jeho stále obavy z antisemitizmu. Požiadal som o emigráciu do Austrálie a dúfal som, že to bude odrazový mostík, aby som mohol slúžiť ako misionár na Papue-Novej Guinei alebo na niektorom inom tichomorskom ostrove. Spolu s mojím bratom Wernerom sme 21. júla 1959 prišli do Melbourne v Austrálii.
O niekoľko týždňov som stretol Melvu Petersovú, ktorá slúžila ako služobníčka celým časom v zbore Footscray, a v roku 1960 sme sa zosobášili. Boli sme požehnaní dvoma dcérami, ktoré tiež milujú Jehovu Boha a oddali mu svoj život. Veľmi sme sa usilovali udržať náš život prostý a snažili sme sa ho zjednodušiť, aby sme sa ako rodina mohli plnšie venovať duchovným cieľom. Melva mnoho rokov slúžila ako priekopníčka, až kým jej v tom nezabránili zdravotné problémy. Ja som v súčasnosti starším a priekopníkom v zbore Belconnen v meste Canberra.
Od raného detstva som sa učil byť šťastný a spokojný s Jehovovými opatreniami. Ako to znázornil mamin hrniec masti, uvedomil som si, že prežitie nezávisí od zlata alebo striebra, ale od základných hmotných potrieb, a čo je ešte dôležitejšie, od štúdia Božieho Slova, Biblie a od uplatňovania toho, čo učí. — Matúš 4:4.
Hlboké slová Ježišovej matky Márie sú vskutku pravdivé: „[Jehova] plne nasýtil hladných dobrými vecami a bohatých poslal preč naprázdno.“ (Lukáš 1:53) Som šťastný, že po ceste biblickej pravdy kráča 47 členov mojej rodiny vrátane mojich siedmich vnúčat. (3. Jána 4) Spolu s nimi, ako aj s našimi mnohými duchovnými deťmi a vnúčatami sa s Melvou tešíme na nádhernú budúcnosť v bezpečí pod Jehovovou nežnou starostlivosťou a na veľkolepé opätovné stretnutie s našimi milovanými zomrelými, ktorí budú vzkriesení. — Rozprával Kurt Hahn.
[Obrázok na strane 21]
Ruské vojská postupujú cez Východné Prusko, rok 1944
[Prameň ilustrácie]
Sovfoto
[Obrázok na strane 23]
Môj brat Heinz, sestra Erika, mama, bratia Herbert a Werner a ja vpredu
[Obrázok na strane 24]
S manželkou Melvou
[Obrázok na strane 24]
Takýto hrniec plný masti nás udržiaval pri živote