Čo o tom hovorí Biblia?
Je asketizmus kľúčom k múdrosti?
„PUSTOVNÍCI mali na sebe železné putá, reťaze, opasky a goliere s hrotmi... Iní boli omotaní tŕním a pŕhľavou, úmyselne sa nechávali bodať hmyzom, pálili sa ohňom a dráždili si rany tak, že im stále hnisali. Hladovanie bol spôsob života a niektorí ho vylepšili tak, že jedli len pokazené alebo inak nechutné jedlo.“ — The Saints (Svätí) od Edith Simonovej.
To boli askéti. Prečo so sebou tak zle zaobchádzali? V knihe For the Sake of the World—The Spirit of Buddhist and Christian Monasticism (Pre dobro sveta — podstata budhizmu a kresťanského rehoľníctva) autori vysvetľujú, že „najneskôr od čias Sokrata (piate storočie pred n. l.) sa všeobecne usudzovalo, že predpokladom skutočnej múdrosti je obmedziť sa v živote na nevyhnutné veci a nezaťažovať sa zmyselnými pôžitkami a hmotným prepychom“. Askéti si mysleli, že umŕtvovanie tela zvýši ich duchovnú citlivosť a povedie k pravému osvieteniu.
Presne definovať asketizmus je ťažké. Pre niektorých to proste znamená sebadisciplínu alebo sebazapieranie. Raní kresťania si takéto cnosti cenili. (Galaťanom 5:22, 23; Kolosanom 3:5) Sám Ježiš Kristus odporúčal jednoduchý život, ktorý by nebol poznačený úzkosťou, akú môže priniesť hmotársky spôsob života. (Matúš 6:19–33) Asketizmus je však častejšie spájaný s oveľa prísnejšími a často extrémnymi opatreniami, ako sú napríklad tie, ktoré boli opísané vyššie. Sú tieto asketické zvyky, a to najmä vo svojich extrémnejších podobách, skutočne kľúčom k múdrosti?
Založené na falošných predpokladoch
Vo filozofiách, na základe ktorých vznikol asketizmus, panuje predstava, že hmotné veci a telesné pôžitky sú samy osebe zlé, a preto prekážajú duchovnému pokroku. Ďalšou predstavou, ktorá otvára cestu k asketizmu, je všeobecne prijímaná viera, že človek sa skladá z tela a duše. Askéti veria, že fyzické telo je väzením duše a je jej nepriateľom.
Čo hovorí Biblia? Písma ukazujú, že keď Boh dokončil stvoriteľské dielo na zemi, vyhlásil, že všetko, čo urobil — všetko fyzické, hmotné stvorenie — bolo „veľmi dobré“. (1. Mojžišova 1:31) Boh chcel, aby sa muž a žena v záhrade Eden tešili z hmotných vecí. Samotný názov Eden znamená „Rozkoš“ alebo „Potešenie“. (1. Mojžišova 2:8, 9) Adam a Eva boli dokonalí a tešili sa z dobrého vzťahu so svojím Stvoriteľom, až kým nezhrešili. Odvtedy je nedokonalosť prekážkou medzi Bohom a človekom. No ak sa dodržiavajú Božie mravné zákony, uspokojovanie opodstatnených ľudských túžob alebo radosť z telesných pôžitkov daných Bohom nikdy nemôžu vytvoriť prekážku v komunikácii medzi Bohom a jeho ctiteľmi! — Žalm 145:16.
A navyše, Biblia jasne učí, že človek, ktorého telo bolo vytvorené z prachu, je duša. Písma nepodporujú ani predstavu, že duša je akási nehmotná a nesmrteľná podstata uväznená v hmotnom tele, ani predstavu, že telo nejako bráni človeku mať blízky vzťah k Bohu. — 1. Mojžišova 2:7.
Je jasné, že myšlienka asketizmu podáva pokrivený obraz vzťahu človeka k Bohu. Apoštol Pavol varoval, že niektorí takzvaní kresťania budú uprednostňovať klamné ľudské filozofie pred základnými biblickými pravdami. (1. Timotejovi 4:1–5) O tých, ktorí majú takýto názor, jeden náboženský historik hovorí: „Viera, že hmota je zlá... a že ľudská duša musí byť oslobodená od spojenia s hmotou, viedla k prísnemu asketickému zakazovaniu jedenia mäsa, sexuálnych stykov a podobne, ktoré môže rešpektovať len elita ‚dokonalých‘ čiže perfecti, ktorí podstúpili špeciálne zasvätenie.“ Takýto spôsob uvažovania nemá žiaden biblický podklad a raní kresťania niečomu takému neverili. — Príslovia 5:15–19; 1. Korinťanom 7:4, 5; Hebrejom 13:4.
Asketizmus nie je vôbec potrebný
Ježiš a jeho učeníci neboli askéti. Znášali rôzne skúšky a utrpenia, ale tieto utrpenia si nikdy nespôsobili sami. Apoštol Pavol varoval kresťanov, aby boli opatrní, aby ich klamné ľudské filozofie neodviedli od pravdy Božieho Slova a nezviedli k nerozumným, extrémnym zvykom. Pavol osobitne spomenul „prísne zaobchádzanie s telom“. Povedal: „Práve tieto veci majú naozaj zdanie múdrosti v samoľúbom spôsobe uctievania a zdanlivej pokore, prísnom zaobchodení s telom, ale nemajú hodnotu v boji proti uspokojovaniu tela.“ (Kolosanom 2:8, 23) Asketizmus nevedie k zvláštnej svätosti ani ku skutočnému osvieteniu.
Je pravda, že cesta kresťanskej poslušnosti zahŕňa veľkú námahu a sebadisciplínu. (Lukáš 13:24; 1. Korinťanom 9:27) Kresťan musí tvrdo pracovať na získaní poznania o Bohu. (Príslovia 2:1–6) V Biblii je aj prísne napomenutie, aby sme neboli zotročení „žiadosťami a rozkošami“ a aby sme ‚nemilovali viac rozkoše ako Boha‘. (Títovi 3:3; 2. Timotejovi 3:4, 5) Tieto biblické pasáže však neschvaľujú asketizmus. Ježiš Kristus, dokonalý človek, sa tešil z príjemných príležitostí, pri ktorých bolo jedlo, pitie, hudba a tanec. — Lukáš 5:29; Ján 2:1–10.
Pravá múdrosť je rozumná, nejde do extrémov. (Jakub 3:17) Jehova Boh vytvoril naše telo so schopnosťou tešiť sa z mnohých pôžitkov života. Chce, aby sme boli šťastní. Jeho Slovo nám hovorí: „Spoznal som, že nie je pre nich nič lepšie, než aby sa radovali a konali dobro za svojho života, a každý človek by mal jesť a piť a vidieť dobré za všetku svoju tvrdú prácu. Je to dar od Boha.“ — Kazateľ 3:12, 13.
[Prameň ilustrácie na strane 20]
Svätý Hieronym v jaskyni/The Complete Woodcuts of Albrecht Dürer/Dover Publications, Inc.