Hľadanie raja bez ťažkostí
„TO, ČO chceme, je vytvoriť bezpečný a možno staromódny životný štýl, spoločnosť, kde sa ľudia o seba zaujímajú,“ povedal jeden britský manželský pár. Rozhodli sa nájsť nejaký tropický rajský ostrov a tam založiť komunitu, ktorá by spolu žila pokojne. Bezpochyby dokážete ich pocity pochopiť. Veď kto by s radosťou neprivítal možnosť žiť v raji bez ťažkostí?
Je izolácia riešenie?
Predstava života na nejakom ostrove je príťažlivá pre mnohých ľudí, ktorí hľadajú raj, lebo izolácia ponúka určitú mieru bezpečia. Niektorí si vyberajú ostrovy pri tichomorskom pobreží Panamy alebo ostrovy v Karibskom mori, napríklad pri Belize. Ďalších priťahujú idylické miesta v Indickom oceáne — napríklad Seychely.
Keď však vezmeme do úvahy všetky detaily, je ťažké predstaviť si, že by bola založená nejaká izolovaná komunita. Aj v prípade, že je k dispozícii dostatok peňazí, vládne zákony môžu obmedzovať rýchle odkúpenie pôdy. Ale predpokladajme, že sa dá získať ideálny tropický ostrov — boli by ste tam šťastný? Naozaj by vo vašom raji neboli ťažkosti?
Odľahlé ostrovy pri pobreží Británie sú teraz domovom rastúceho počtu ľudí. Medzi ich nových obyvateľov patria najmä ľudia, ktorí hľadajú samotu a pokoj. Jeden muž, ktorý býva sám na 100-hektárovom ostrove Eorsa pri západnom pobreží Škótska, vyhlasuje, že sa nikdy necíti osamelý, lebo má veľa práce pri starostlivosti o svoje stádo, ktoré tvorí sto oviec. Iní, ktorí hľadali súkromie na nejakom ostrove, sa rýchlo stali osamelými. Podľa správ sa niektorí pokúsili o samovraždu a potrebovali pomoc.
Mnohí ľudia si myslia, že idylický tropický ostrovček by bol rajom. Bývať na mieste s miernym podnebím, kde sú len malé výkyvy počasia, je pre mnohých príťažlivé. Ale obavy z možného globálneho otepľovania a následného zvýšenia hladiny mora sú príčinou znepokojenia mnohých ostrovanov. Ohrození sa cítia aj obyvatelia nízkych atolov, ktoré tvoria územie Tokelau v západnom Pacifiku, ako aj roztrúsených maledivských ostrovov v Indickom oceáne, ostrovov, ktoré v čase prílivu sú nad hladinou mora len necelé dva metre.
Takmer 40 rôznych vlád sa spojilo vo Federácii rozvojových štátov na malých ostrovoch, aby získali pomoc proti tejto pohrome. Aj keď sa obyvatelia malých ostrovov vo všeobecnosti dožívajú vysokého veku a úmrtnosť dojčiat je tu nízka, naďalej stoja pred vážnymi problémami životného prostredia. Ropné škvrny a znečistené moria podkopávajú ekonomiku niektorých ostrovov. Ďalšie sa stávajú skladiskami toxického odpadu, ktorého sa chcú zbaviť väčšie krajiny.
Ale aj skutočnosť, že ostrovy sú veľmi žiaduce ako útočisko pre tých, čo hľadajú raj, predstavuje hrozbu. Prečo? Turisti, ktorí sa nahrnú na slnečné pobrežia ostrovov, sú príčinou mimoriadneho preľudnenia a odčerpávania skromných zdrojov. Títo návštevníci zväčšujú aj problém znečistenia. Napríklad v Karibskej oblasti sa nejakým spôsobom spracuje len desatina odpadových vôd po 20 miliónoch návštevníkov.
Niečo podobné sa deje aj v iných exotických oblastiach. Vezmime si napríklad ostrov Goa pri západnom pobreží Indie. „Hromadná turistika ‚ničí raj‘,“ vyhlásili londýnske Independent on Sunday. Oficiálne odhady ukazujú nárast z 10 000 turistov v roku 1972 na vyše milión začiatkom deväťdesiatych rokov. Jedna skupina upozorňuje, že krehkú ekológiu ostrova Goa a jeho jedinečnú kultúru ohrozuje chamtivosť majiteľov hotelov, ktorí sa dychtivo usilujú zarobiť na prílive turistov. Jedna správa indickej vlády potvrdzuje, že niektoré hotely boli nelegálne vystavané na pláži. Piesok bol vyťažený, stromy boli zoťaté a duny boli vyrovnané. Odpadová voda vyteká na pláž alebo preniká na neďaleké ryžové polia, čím sa šíri znečistenie.
Bez zločinnosti?
Postupný nárast zločinnosti kalí povesť aj tých najpokojnejších oblastí. Z maličkého ostrova Barbuda v Karibskom mori prichádza správa pod titulkom „Krviprelievanie v raji“. Detailne opisuje hroznú vraždu štyroch ľudí na palube luxusnej jachty, ktorá kotvila pri pobreží ostrova. Podobné incidenty zvyšujú znepokojenie z rozšírenia zločinnosti v celej oblasti.
„Drogy vyvolávajú vojny gangov v ‚raji‘,“ znie titulok správy o jednej krajine Strednej Ameriky v londýnskych The Sunday Times. Jeden miestny vydavateľ smúti nad tým, že pokoj je preč, a hovorí: „Teraz je bežné, že keď sa ráno zobudíte, nájdete na ulici 16-ročné dieťa ležať v kaluži krvi.“
Tí, ktorí sa usilujú žiť v komunite raja, dúfajú, že pritiahnu ľudí, ktorí budú súhlasiť s tým, že budú žiť pokojne. Ale aká je skutočnosť? V prípade britského páru spomenutého v úvode sa rýchlo vynorili nezhody. Niektorí z tých, čo mali záujem pripojiť sa k ich výprave, zjavne chceli na tomto projekte len zarobiť. „Nechceme žiadnych vodcov,“ vyhlásil zakladateľ. „Naším cieľom je spojiť sily, aby sme uskutočnili naše plány. Nazývam to utopická komunita.“ Takýto projekt vôbec nie je prvý. — Pozri rámček „Pokusy o rajskú komunitu“.
Ďalší, ktorí hľadajú raj, si myslia, že svoj cieľ dosiahnu tak, že vyhrajú v lotérii. No finančný zisk dosiahnutý týmto spôsobom len málokedy prináša šťastie. Vo februári 1995 The Sunday Times napísali, že v rodine muža, ktorý vyhral v britskej lotérii dovtedy najväčšiu výhru, nastal trpký vzájomný boj; výhra im nepriniesla nič okrem „rozhorčenia, sporov a rozčarovania“. V takýchto prípadoch to nie nič nezvyčajné.
V štúdii o ľudskom hľadaní utópie hovorí novinár Bernard Levin o „sne o okamžitom bohatstve“ a tvrdí: „Tak ako z mnohých snov, aj z tohto sa môže stať nočná mora. Je príliš veľa overených správ o tom, že okamžité bohatstvo vedie k úplnej katastrofe (vrátane samovrážd), než aby sme ich mohli odmietnuť ako náhodu.“
A čo sekty skazy?
Iné plány raja mali hrozivejší podtón. Keď isté noviny podávali správu o obliehaní, ktoré v roku 1993 viedli vládni agenti poverení presadzovaním zákona vo Wacu (Texas) proti sídlu kultu davidiánov, písali o „výbušnej zmesi zbraní, prania mozgov a proroka skazy“, ktorá viedla ku katastrofe. Žiaľ, nie je to ojedinelý prípad.
Nasledovníci dnes už zosnulého Bhagwana Shreeho Rajneesha, indického duchovného vodcu, založili komunitu v Oregone, ale urážali mravné cítenie svojich susedov. Bohatstvo ich vodcu a sexuálne experimenty, ktoré praktizovali, podkopávali ich tvrdenie, že založili „nádhernú oázu“.
Mnohé kulty, ktoré riadia ľudia túžiaci po raji, vyžadujú, aby ich nasledovníci vykonávali zvláštne rituály, ktoré sa niekedy končia násilnými konfliktmi. Ian Brodie, prispievateľ do novín, hovorí: „Kulty ponúkajú útočisko a usporiadanú spoločnosť pre tých, ktorí majú pocit, že žijú vo vákuu, alebo ktorí sa nemôžu vyrovnať s tlakmi reálneho sveta.“ Napriek tomu jeho slová dokazujú, že mnohí ľudia by privítali, keby mohli žiť v raji.
Raj bez ťažkostí
Zoznam ťažkostí sa zdá nekonečný: znečistenie životného prostredia, zločinnosť, zneužívanie drog, preľudnenie, etnické konflikty, politické prevraty — nehovoriac o tých ťažkostiach, ktoré postihujú všetkých ľudí, ako sú choroby a smrť. Je zrejmé, že nikde na tejto planéte nie je raj, ktorý by bol úplne bez ťažkostí. Ako priznáva Bernard Levin: „Na zázname ľudstva je čierna škvrna a zdá sa, že je tam takmer tak dlho ako ľudstvo samo. Spočíva v ľudskej neschopnosti žiť šťastne v tesnej blízkosti s viac než veľmi malým počtom druhých ľudí.“
Celosvetový raj, kde nebudú ťažkosti, však naozaj nastane. Jeho trvanie je zaručené nadľudskou mocou. No vyše päť miliónov ľudí už teraz pracuje na dosiahnutí tohto cieľa a už teraz sa medzi sebou tešia z drahocennej jednoty a z relatívne bezproblémových vzťahov. Kde môžete týchto ľudí nájsť? Ako môžete získať tú istú nádej a dobrodenie, z ktorých sa teraz tešia? A ako dlho bude ten prichádzajúci raj trvať?
[Rámček na strane 6]
Pokusy o rajskú komunitu
Začiatkom 19. storočia francúzsky socialista Étienne Cabet (1788–1856) a jeho 280 spoločníkov založili spoločnú usadlosť v Nauvoo (Illinois), kde chceli žiť podľa jeho ideálov. No v priebehu ôsmich rokov vznikli v komunite také nezhody, že sa čoskoro rozpadla, tak ako podobné skupiny v Iowe a Kalifornii.
Ďalší Francúz, Charles Fourier (1772–1837), rozvíjal predstavy družstevnej poľnohospodárskej komunity, kde by si všetci jej členovia striedali svoje úlohy. Každý mal dostať mzdu, ktorá zodpovedala úspechu skupiny ako celku. No komunity založené na takýchto zásadách mali krátke trvanie, či už vo Francúzsku alebo v Spojených štátoch.
Asi v tom istom čase waleský sociálny reformátor Robert Owen (1771–1858) naplánoval družstevné dediny, v ktorých by spolu žili stovky ľudí so spoločnou kuchyňou a jedálňami. Jednotlivé rodiny by bývali vo svojich bytoch a starali by sa o svoje deti, kým by nemali tri roky. Potom sa o deti mala starať celá komunita. No Owenove pokusy zlyhali a on prišiel o väčšinu svojho majetku.
John Noyes (1811–1886) sa stal zakladateľom toho, čo The New Encyclopædia Britannica nazýva „najúspešnejšou utopickou socialistickou komunitou v Spojených štátoch“. Keď jeho nasledovníci zavrhli monogamné manželstvá a dovoľovali sexuálne vzťahy jednoducho na základe vzájomnej dohody medzi všetkými, Noyes bol zatknutý za cudzoložstvo.
Mesto Laissez Faire, istý druh „kapitalistickej utópie“ v Strednej Amerike, je posledným pokusom o vytvorenie takejto utopickej komunity, ako sa uvádza v londýnskych The Sunday Times. Tento projekt potreboval investorov. Tí, čo hľadali raj, lákaní vyhliadkou na život v „zázračnom meste 21. storočia“, boli požiadaní, aby zaplatili 5000 dolárov, a tak sa pripojili k istej forme pyramídového predaja, a aby hľadali rovnako zmýšľajúcich ľudí, ktorí by tiež investovali svoje peniaze. Tieto peniaze sú údajne iba sumou za letenku na obzretie si projektu, „ak by sa nejaká krajina niekedy dala presvedčiť, aby naň dala stavebný pozemok a bol by tam postavený malý hotel“, znela novinová správa. Nie je reálna nádej, že by tam bol založený nejaký „raj“.
[Obrázok na strane 7]
Ostrov priťahuje mnohých ľudí, ktorí hľadajú raj. No dnes zločinnosť kalí aj tie najpokojnejšie oblasti