Do uší dieťaťa

V JEDEN deň, keď som bola ešte malé dievčatko, prišiel do nášho domu v Coeburne (Virgínia, USA) istý pán, a kým sa rozprával s mojím otcom, jeho spoločník sa rozprával so mnou, aby ma zabavil. Slovami mi vykreslil obraz rajskej zeme, kde sa budem môcť hrať s divými zvieratami, ktoré mi neublížia. (Izaiáš 11:6–9) Vysvetlil mi, že nebudem musieť dokonca ani zomrieť, ale budem môcť žiť navždy priamo tu na zemi. Takáto budúcnosť znela nádherne! To, čo ten muž povedal o živote na zemi, na mňa hlboko zapôsobilo. — Izaiáš 25:8; Zjavenie 21:3, 4.

Túžim po náboženstve

Moji rodičia mali v manželstve veľa problémov, po niekoľkých rokoch sa rozviedli a ja som bývala s matkou. Matka sa vôbec nezaujímala o náboženstvo. Preto som sama navštevovala nedeľnú školu v ktoromkoľvek kostole, do ktorého som mohla dôjsť z domu pešo. Matka sa zakrátko opäť vydala a spolu s nevlastným otcom sme sa presťahovali do Indiany. Každé leto som však chodila do Virgínie navštíviť svojho otca.

Otec sa krátko po rozvode stal mormónom a snažil sa vštepovať mi svoje novonájdené náboženstvo. V lete 1960, keď som mala osem rokov, ma pokrstil. No keď som bola v Indiane, chodila som do akéhokoľvek kostola, ktorý bol blízko domu. Všetky cirkvi učili, že keď budeme dobrí, pôjdeme do neba, a keď budeme zlí, pôjdeme do pekla a tam budeme mučení. Keďže som si myslela, že nikto by nepochopil moju túžbu žiť na zemi, a nie v nebi, nikdy som o tom nikomu nehovorila.

Keď som mala 11 rokov, otec sa presťahoval do Oregonu. Bola som zdrvená a veľmi nahnevaná. Nevlastný otec bol ateista a alkoholik a robil mi pre moju vieru ťažkosti. Volal ma malá zbožná slečna, a keď som sa rozplakala, povedal: „Prečo nevoláš k svojmu Bohu, aby ti pomohol?“ Zdalo sa, že doma sa o Boha nikto nezaujíma. Boli to deprimujúce, ťažké roky. Bola som zneužívaná telesne, slovne i sexuálne. Úľavu som čerpala z rozhovorov s Bohom, pretože mnohokrát som cítila, že on je jediný, kto sa o mňa zaujíma.

Potom matka odišla od môjho nevlastného otca a zneužívanie sa skončilo. No boli sme veľmi chudobní a pre mamu bolo ťažké starať sa o naše živobytie. Keď som mala 13 rokov, išli sme späť do Virgínie navštíviť moju tetu. Bola to milá úprimná baptistka. Mala som ju veľmi rada. Keď ma požiadala, aby som s ňou išla do jej kostola, súhlasila som. Dokonca aj mama išla s nami a pamätám sa, ako úžasne som sa cítila, keď som tam bola so svojou rodinou. Na konci nášho pobytu som mala strach vrátiť sa domov. Bála som sa, že keď sa vrátim, zapletiem sa do nemravnosti. Preto som poprosila tetu, aby som tam mohla ostať, a matka mi to dovolila.

Teta mi kúpila Bibliu, Preklad kráľa Jakuba. Bola som na ňu veľmi hrdá a čítala som si z nej každý večer. V poslednej kapitole Biblie som si prečítala, že „ak niekto k tomu niečo pridá, Boh mu pridá rán, o ktorých sa píše v tomto zvitku“. (Zjavenie 22:18, 19) Uvažovala som: ‚Ako môžem veriť, že Mormonova kniha patrí k svätým Písmam?‘ Preto som sa rozhodla stať sa baptistkou.

Hoci som si istá, že otca to ranilo, keď som mu napísala a oznámila svoje rozhodnutie, povedal len, že je rád, že chodím do kostola. Často som chodila s naším baptistickým kazateľom k ľuďom do ich domovov pozývať ich na naše zhromaždenia duchovnej obrody, ktoré sme mávali v stane. Myslela som si, že konám Božiu vôľu, keď navštevujem ľudí v ich domovoch a hovorím im tak ako Ježiš.

Ale stále ma znepokojovala túžba žiť v pozemskom raji, nie v nebi. No potom som čítala biblickú pasáž, ktorá mi dala nádej: „Stále proste, a bude vám dané; stále hľadajte, a nájdete; stále klopte, a otvoria vám. Lebo každý, kto prosí, dostáva, a každý, kto hľadá, nachádza, a každému, kto klope, otvoria.“ — Matúš 7:7, 8.

Manželstvo a rodina

Nasledujúci rok som sa presťahovala späť a bývala som s matkou v Indiane. Keď som mala ešte len 15 rokov, vydala som sa a čakala som dieťa a odcestovali sme autobusom do južnej Kalifornie. Nepoznala som dobre manželovu rodinu, ale chcela som, aby ma prijala. Patrili k letnicovému hnutiu a manželova sestra mi povedala o dare hovorenia jazykmi. Keď som išla s nimi jeden večer na ich modlitebné zhromaždenie, modlila som sa, aby mi bolo umožnené hovoriť jazykmi.

Zrazu sa ma na zhromaždení zmocnil zvláštny pocit. Začala som sa celá chvieť a jazyk mi začal nekontrolovateľne bľabotať. Kazateľ zvolal, že duch prichádza prostredníctvom mňa, a začal ma potľapkávať po pleci. Potom ma každý objímal a hovoril mi, aké je úžasné, že ma Boh týmto spôsobom použil. Ale ja som sa cítila zmätená a vystrašená. Nemala som ani poňatia o tom, čo som povedala.

Krátko nato som mala komplikácie pri pôrode nášho prvého dieťaťa. Pastor cirkvi povedal môjmu manželovi, že Boh zväčšil moje pôrodné bolesti, pretože nie je kresťanom. Manžel prišiel za mnou so slzami v očiach a povedal, že ak si myslím, že to pomôže, dá sa pokrstiť. Povedala som mu, že som si celkom istá, že Boh nevydiera ľudí, aby mu slúžili.

Opúšťam cirkev

Raz v nedeľu po kázni pastor žiadal zbor o príspevky. Kostol potreboval opravu, pretože bol pri nedávnom zemetrasení poškodený. Keď kolovala miska na zbierky, dala som do nej všetky peniaze, ktoré som mala. Keď pastor spočítal peniaze, namiesto toho, aby zboru poďakoval, povzbudil ľudí, aby otvorili svoje vrecká i svoje srdcia na tento ctihodný účel. Potom nechal misku kolovať ešte raz. Nemala som už žiadne peniaze, tak som s veľkými rozpakmi rýchlo posunula misku ďalej. Pastor opäť rýchlo spočítal peniaze a znovu bez poďakovania povedal, že to jednoducho nie je dosť. „Určite nikto odtiaľto neodíde, kým nebudeme mať peniaze potrebné na Božie dielo,“ povedal.

Môj manžel čakal vonku a vedela som, že začína byť netrpezlivý. Nebol jediný. Pre nedostatok vďačnosti pastora som aj ja stratila trpezlivosť. S dieťaťom na rukách a so slzami stekajúcimi po tvári som pred všetkými vyšla z kostola. Vtedy som prisahala, že už nikdy viac nechcem mať s nijakou cirkvou nič spoločné. Hoci som prestala chodiť do kostola, neprestala som veriť v Boha. Stále som si čítala Bibliu a snažila som sa byť dobrou manželkou.

Spoznávam biblickú pravdu

Keď sa nám narodilo druhé dieťa, naši priatelia, ktorí sa sťahovali do Texasu, prehovorili majiteľa domu, v ktorom bývali, aby dom prenajal nám. Keď moja priateľka Pat odchádzala, povedala mi, že príde jedna žena, ktorá jej dlhuje peniaze. Pat ma požiadala, aby som jej ich poslala poštou do Texasu. O niekoľko dní klopali na dvere dve ženy. Myslela som si, že prišli s peniazmi, a ihneď som ich pozvala dnu. Vysvetlila som im, že Pat sa odsťahovala, ale povedala mi, že sa zastavia. „To bolo od Pat pekné,“ povedala jedna z tých žien, Charlene Perrinová. „Mali sme skutočnú radosť, že sme s ňou mohli študovať.“

„Prosím?“ opýtala som sa. „Študovať? Určite sa mýlite.“ Charlene mi vysvetlila, že začali s Pat študovať Bibliu. Keď sa Charlene dozvedela, že Pat sa odsťahovala, opýtala sa ma, či by som nechcela študovať Bibliu ja. „Iste,“ odpovedala som sebaisto. „Naučím vás, čo len chcete vedieť.“ Bola som hrdá na to, že si čítam Bibliu, a myslela som si, že by som ich mohla povzbudiť.

Charlene mi ukázala knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu a prečítali sme si Žalm 37:9: „Zločinci budú odrezaní, ale tí, ktorí dúfajú v Jehovu, budú vlastniť zem.“ Bola som šokovaná. V mojej vlastnej Biblii bolo napísané, že ľudia budú vlastniť zem. Potom som ich zahrnula mnohými otázkami, všetkými naraz. Charlene sa usmiala a povedala: „Len pomaly! Rozoberieme si veci krok za krokom.“ Vysvetlila mi, že je potrebné pravidelné, systematické biblické štúdium. Hneď ma pozvala do sály Kráľovstva, ako sa nazývajú miesta zhromaždení Jehovových svedkov.

Povedala som Charlene o mojom zážitku s miskou na zbierky a že už nechcem ísť opäť do kostola. Rozobrali sme si spolu Matúša 10:8, kde sa hovorí: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.“ Vysvetlila mi, že na zhromaždeniach Jehovových svedkov nekoluje žiadna miska na zbierky a že všetky dary sú dobrovoľné. Povedala tiež, že v sále je schránka na príspevky a ľudia, ktorí chcú, môžu dať príspevok do nej. Rozhodla som sa skúsiť to s náboženstvom ešte raz.

Pri štúdiu som sa dozvedela, prečo som sa cítila tak nepríjemne, keď som hovorila jazykmi v letnicovej cirkvi. Boží dar hovorenia rôznymi jazykmi bol daný raným kresťanom na dôkaz, že majú svätého ducha. Tieto zázračné dary slúžili aj na praktický účel, aby bola biblická pravda sprístupnená ľuďom z rôznych krajín, ktorí sa zhromaždili na Letnice v roku 33 n. l. (Skutky 2:5–11) Biblia však hovorí, že Boží dar hovorenia jazykmi prestane, čo sa aj zjavne stalo po smrti apoštolov. (1. Korinťanom 13:8) Ale Satan a démoni, aby zaslepili mysle ľudí, pôsobia, že niektorí bez súvislosti bľabocú spôsobom, ktorý vedie mnohých k názoru, že majú Božieho svätého ducha. — 2. Korinťanom 4:4.

Odpor rodiny

Zakrátko som pochopila Boží zámer so zemou i to, že nesmiem byť časťou zlého sveta. (Ján 17:16; 18:36) Dozvedela som sa tiež, že musím prerušiť všetky zväzky s Veľkým Babylonom, čo je označenie, ktoré Biblia používa na celosvetovú ríšu falošného náboženstva. (Zjavenie 18:2, 4) Keď som povedala otcovi, že sa dám pokrstiť, tentoraz ako Jehovov svedok, bol zdrvený. Prosil ma, aby som sa nestala svedkom. Bolo to po prvý raz, čo som ho videla plakať. Plakala som s ním, pretože som ho naozaj nechcela raniť. Ale vedela som, že som našla pravdu a že nikdy by som sa nemohla obrátiť k Jehovovi chrbtom.

Celá moja rodina sa postavila proti tomu, aby som sa stala Jehovovým svedkom. Na nejaký čas som prestala chodiť na zhromaždenia. To zmiernilo odpor rodinných príslušníkov, ale ja som bola veľmi nešťastná. Vedela som, že nikdy nebudem mať pokoj, kým nebudem konať Jehovovu vôľu. V jeden deň cez obedňajšiu prestávku som išla za Charlene domov a povedala som jej, že sa musím dať pokrstiť. „Nemyslíš si, že najprv potrebuješ začať opäť chodiť na zhromaždenia?“ opýtala sa. Povedala som jej, že tentoraz som rozhodnutá nedovoliť ničomu postaviť sa medzi mňa a Jehovu. Devätnásteho septembra 1973 som bola pokrstená.

Bolo to pred vyše 23 rokmi. Našťastie moja rodina začala odvtedy rešpektovať moje rozhodnutie a nikto na mňa nevyvíja nátlak, aby som opustila pravdu, čo si veľmi cením. No doteraz sa svedkom stala jedine moja najstaršia dcéra Kim. Jej lojálna služba Jehovovi bola pre mňa počas tých rokov veľkým zdrojom povzbudenia.

Nezabudnuteľné zhromaždenie

V roku 1990, keď som prišla na návštevu do Coeburnu (Virgínia), požiadala som matku, aby sme sa zastavili pri sále Kráľovstva, aby som sa mohla pozrieť, o koľkej sa v nedeľu začínajú zhromaždenia. Keď sme zatiahli na príjazdovú cestu, povedala mi, že kedysi sme bývali v dome priamo za sálou, za železničnými koľajami. Ten dom neskôr zhorel a zostal len komín z tehál. „Bola si vtedy len malé dievčatko,“ povedala mi, „nemala si viac ako tri či štyri roky.“

V nedeľu som bola v sále Kráľovstva srdečne privítaná. Keď som sa rozprávala so Staffordom Jordanom, medzi rečou som spomenula, že ako dieťa som bývala v dome, ktorý kedysi stál za sálou Kráľovstva. Uprene sa na mňa zahľadel. „Ja si ťa pamätám!“ zvolal. „Bola si malé dievčatko s vlasmi ako kúdeľ, asi takéto vysoké [ukázal rukou]. Pracovali sme v tomto obvode a môj spoločník sa začal rozprávať s tvojím otcom. Snažil som sa ťa zabaviť a hovoril som ti o Raji.“

Onemela som. Hlas sa mi zadrhával, keď som mu rozprávala, ako som hľadala biblickú pravdu. „Keď som bola ešte len dieťa, zasial si do môjho malého srdiečka semeno pravdy!“ povedala som. Potom mi povedal, že jeden môj príbuzný zo strany starého otca, Stephen Dingus, bol verným svedkom. Rodina o ňom nikdy nehovorila, pretože boli veľmi proti tomu. „Bol by na teba skutočne hrdý!“ povedal brat Jordan.

Keď sa pozerám späť na tie roky v Jehovovej organizácii, som naozaj vďačná za lásku a láskavosť, ktorá mi bola prejavená. Je pravda, že niekedy, keď v sále Kráľovstva vidím rodiny spoločne slúžiť Jehovovi, cítim sa trochu smutná, pretože ja som tam často sama. Ale rýchlo si pripomeniem, že Jehova je so mnou. On ma vždy pozoroval, a keď bolo moje srdce pripravené chopiť sa pravdy, ktorá sa dostala do uší malého dieťaťa pred toľkými rokmi, umožnil, aby vyklíčila a rozkvitla.

„Ďakujem ti, brat Jordan,“ povedala som, „že si si urobil čas, aby si rozprával o Raji neposednému malému dievčatku!“ — Rozprávala Louise Lawsonová.

[Obrázok na strane 13]

So Staffordom Jordanom, keď som sa s ním opäť stretla v roku 1990