„To, za čím hydina beží v daždi...“

Od dopisovateľa Prebuďte sa! v Nigérii

KEĎ náš malý zbor v južnej Nigérii dostal zásielku traktátov Posolstvo o Božom Kráľovstve č. 34, ktoré sa rozširovali na celom svete, túžili sme zobrať ich do všetkých častí nášho obvodu. To nebola ľahká úloha. V našom obvode sú poľnohospodárske usadlosti, na ktorých sa pestuje maniok, sladké zemiaky a iné plodiny. Tieto usadlosti sú hlboko v tropickom dažďovom pralese. Dostať sa tam je náročné, ale v žiadnom prípade to nie je nemožné. Napokon, Božou vôľou je, aby sa dobré posolstvo dostalo k ľuďom každého druhu, aj k farmárom v džungli. — 1. Timotejovi 2:3, 4.

A tak 16. októbra 1995 o 7.30 sa nás 18 vydalo do poľnohospodárskej usadlosti zvanej Abomgbada, vzdialenej asi tri a pol kilometra. Časť cesty sme sa museli brodiť cez potok. Voda nám siahala po pás.

Aby sme sa v ten istý deň dostali do ďalšej usadlosti, museli sme prebrodiť väčší potok. Tentoraz sa cezeň dostali len štyria bratia a jedna sestra. Zvyšok skupiny zostal vzadu.

V ten deň sme našli mnoho ľudí, ktorí mali počujúce uši. K našej radosti prispelo aj to, čomu hovoríme prídel buša. Cestou sme zbierali a jedli ovocie, ktoré rastie v divočine. Stretli sme pohostinných farmárov, ktorí si cenili naše úsilie dostať sa k nim. Tí nám dali pomaranče, aby sme si uhasili smäd. Boli sme asi s 250 ľuďmi a rozšírili sme všetky traktáty, ktoré sme mali so sebou.

Náročná úloha

Pred skutočne náročnou úlohou sme stáli o dva dni neskôr. Vo vzdialenosti 12 kilometrov bola Ose Anasi, usadlosť, kam sa organizované kázanie asi ešte nedostalo. Niektorí váhali, či tam ísť. Prechod cez rieku Urasi bol nebezpečný a mnohí z nás nevedeli plávať. Keďže tam boli ostré pne stromov, brodenie mohlo byť nebezpečné. Bahnité oblasti boli šmykľavé a pády mohli spôsobiť zranenie. Niektoré z mostov, ktoré boli zhotovené ručne, neboli pevné. Boli tam hady, krokodíly a potoky zamorené pijavicami.

Šestnásti sme sa predsa rozhodli ísť. Kráčali sme asi jeden a pol kilometra a potom sme nasadli na kanoe, aby sme prešli cez prudkú a nebezpečnú rieku Urasi. No aby sme sa dostali ku kanoe, museli sme zostúpiť po strmom svahu. Práve bolo obdobie dažďov a rieka bola rozvodnená. V celej oblasti je ílovitá pôda a tá je v období dažďov veľmi šmykľavá. Keď sme vystúpili z kanoe, zistili sme, že chodník sa zmenil na potok, ktorý bol na niektorých miestach jeden meter hlboký. A tu sa začali naše skutočné ťažkosti.

Asi 30 minút sme sa brodili týmto potokom. Pôda bola taká šmykľavá, že mnohí z nás spadli do mútnej vody a premočili si Biblie, časopisy a traktáty. Mali sme dobrú náladu, a tak keď niekto spadol, všetci sme sa schuti zasmiali, vrátane toho, kto spadol.

Keď sme prechádzali cez jeden malý potok, na nohy sa nám prisali pijavice. Jedna mladá sestra, ktorej sa tiež na nohu prisala pijavica, hrozne zvrieskla. A kričala aj potom, keď už mala pijavicu odstránenú. Aj to sme brali s humorom ako časť dobrodružstva a pokračovali sme ďalej.

Keď sme prechádzali cez ďalší potok, jeden brat sa rozhodol, že sa nebude brodiť ako ostatní, ale že potok preskočí. Podarilo sa mu vyhnúť vode, ale nevyhol sa blatu. Šmykol sa a celý spadol do blata. Postavil sa, poprezeral sa, a keď zistil, že nie je zranený, povedal: „Žiaden problém; to patrí k zážitkom.“ Pripomenuli sme si, že aj apoštol Pavol sa stretal s „nebezpečenstvami na riekach“, zrejme oveľa väčšími, ako boli tie naše. — 2. Korinťanom 11:26.

Prechádzali sme cez ručne zhotovený most, ktorý vyzeral nebezpečne, ale všetkým sa nám podarilo cezeň prejsť. Za ním bola oveľa šmykľavejšia oblasť, takže pády boli bežnejšie.

Bol s nami aj pravidelný priekopník, ktorý má takmer 70 rokov. V to ráno nám prišiel zaželať, aby sa nám na našom výlete dobre darilo. No keď sme sa pomodlili o Jehovovo požehnanie, spýtal sa: „Ako môžem zostať doma, keď vy budete vonku zvestovať?“ Trval na tom, že pôjde s nami, a nikto ho od toho nemohol odhovoriť. Povedal, že Jehova bude s ním. A tak šiel.

Keď na šmykľavej zemi spadol na chrbát, nikto sa nezasmial. S obavami sme sa spýtali, či sa nezranil. Odpovedal: „Nie. Padal som pomaly, aby som nezranil zem.“ S úľavou sme sa zasmiali a pripomenuli sme si Izaiáša 40:31, kde sa hovorí, že „tí, ktorí dúfajú v Jehovu, znovu získajú silu“.

Poslucháči, ktorí majú ocenenie

Napokon sme sa dostali do cieľa našej cesty. Odozva ľudí nás veľmi povzbudila. Keď nás jeden muž videl prichádzať k svojej chatrči, naľakal sa, ale keď sa dozvedel, kto sme, povedal: „Je ťažké uveriť tomu, že ste tú náročnú cestu podnikli len preto, aby ste nám kázali. Ceníme si to.“ Odpovedali sme miestnym porekadlom: „To, za čím hydina beží v daždi, je pre ňu dôležité.“ Muž pochopil.

Ďalší farmár povedal: „To, že sa kázanie dostalo na toto miesto, znamená, že nás zastihla záchrana.“ Mnohí mali otázky, ktoré sme zodpovedali. Požiadali nás, aby sme prišli opäť, a my sme im to sľúbili.

V Ose Anasi sme rozšírili asi 112 traktátov — všetky, čo sme mali. Spolu sme zvestovali asi 220 ľuďom.

Na ceste späť sme zablúdili. Kým by sme sa vrátili späť na usadlosť, trvalo by to asi hodinu a pol, a noc sa rýchlo blížila. V duchu sme sa pomodlili k Jehovovi a rozhodli sme sa ísť ďalej, hoci to znamenalo brodiť sa cez hrozivý potok, ktorý nám siahal až po boky.

Keď sme ním prešli, našli sme cestu a na naše prekvapenie sme zistili, že už máme za sebou štyri pätiny cesty domov. Aj keď sme zablúdili, ukázalo sa, že sme šli skratkou, čím sme si cestu skrátili najmenej o hodinu! Pravdaže, všetci sme boli šťastní a ďakovali sme Jehovovi. Keď slnko zapadalo, prišli sme domov — unavení a hladní, ale veľmi šťastní.

Neskôr, keď sme rozprávali skúsenosti toho dňa, jedna sestra povedala: „Počula som o tom mieste rôzne historky, a tak som vedela, že budem padať. Keby to nebolo pre dobré posolstvo, nebola by som na to miesto išla ani za všetky peniaze na svete!“ Jeden brat zvolal: „Konečne sa dobré posolstvo dostalo do Ose Anasi!“

[Obrázky na strane 23]

Prechádzame cez miestny most

Prešli sme cez mnohé potoky zamorené pijavicami

Na konci tohto nebezpečného chodníka sme nasadli do kanoe, aby sme prešli cez rieku Urasi