Priveľa bohov, kým som našla toho pravého

NARODILA som sa v roku 1921 v Croydone v Anglicku ako najstaršia z troch dievčat a dvoch chlapcov. Keď som mala tri roky, niektoré z nás detí ochoreli na záškrt. Ja som bola hospitalizovaná. Môj brat Johnnie zomrel, a keďže nebol pokrstený, anglikánska cirkev nedovolila pohrebný obrad. Môjho otca to rozrušilo a spýtal sa jedného kňaza, či by sa nepomodlil, keď budú Johnnieho truhlu spúšťať do zeme. Odmietol.

Ako povedala moja matka, otca to nadobro odvrátilo od náboženstva. No tak veľmi sa obávala, že by sa niečo mohlo stať aj mne alebo mojim sestrám, že nás vzala do kostola a dala nás pokrstiť bez toho, aby otec o tom vedel. Otec sa stal aktívnym členom komunistickej strany a povzbudzoval nás čítať materiál o dialektickom materializme vrátane kníh Huxleyho, Lenina a Marxa. Boh sa doma nikdy nespomínal, iba keď otec povedal, že žiaden Boh neexistuje.

V roku 1931, keď som mala asi desať rokov, som občas išla navštíviť rodičov môjho otca. Starého otca iní často kritizovali, ale v jeho milých modrých očiach vždy hrali ohníčky a bol vždy šťastný. Zvyčajne mi dal nejaké sladkosti a niečo na čítanie po ceste domov. Sladkosti som zjedla a materiál na čítanie som odhodila. Vtedy som nerozumela, prečo o ňom druhí hovoria negatívne.

Keď som dospievala, vstúpila som do zväzu mladých komunistov a po čase som sa stala jeho tajomníčkou. Na radnici som mávala prednášky a na ulici som každému, kto ma počúval, ponúkala noviny Výzva. V tom čase sa aktivizovala fašistická skupina zvaná Čierne košele a tá násilne odporovala komunizmu. Pamätám si, že keď som stála na chodníku a ponúkala som noviny Výzva, členovia Čiernych košieľ mali vo zvyku prísť ku mne a niečo mi hovorili, oslovujúc ma Slniečko, prezývkou, ktorú mi dali. Starší členovia komunistickej strany, s ktorými som bola spojená, zistili, že fašisti plánujú zbiť ma boxermi, a tak mi začali zabezpečovať sprievod.

Pri jednej príležitosti sme zistili, že fašisti budú pochodovať cez východnú časť Londýna (vtedy tam bývali prevažne Židia). Bolo nám povedané, aby sme sa postavili proti nim a vzali si so sebou tašky s guľkami, ktoré sme mali hodiť pod kopytá policajných koní, keď sa priženú, aby rozdelili bojujúce strany. Mnoho ľudí bolo v ten deň zatknutých, ale ja som našťastie medzi nimi nebola, lebo som sa rozhodla, že tam nepôjdem.

Moje svedomie sa začína prebúdzať

Pri inej príležitosti mi bolo povedané, aby som na verejnom zhromaždení hovorila niečo, o čom som vedela, že to nie je pravda. Odmietla som. Spýtali sa ma: „Čo na tom, ak tým presvedčivo vyjadríme naše stanovisko?“ Práve v tom období môjho života sa začalo ozývať moje svedomie a začala som sa zamýšľať nad mnohými vecami.

Niekedy na začiatku môjho dospievania ma matka povzbudila, aby som išla na bohoslužbu, len aby som videla, ako to vyzerá. Spomínam si, že mi povedali, aby som išla k oltáru a vyznala svoje hriechy. Keď som tam bola, všimla som si, že na prikrývke oltára sú vyšité tri spletené kruhy. Spýtala som sa, čo znázorňujú. Povedali mi, že je to „Svätá Trojica — Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý“. Pomyslela som si: ‚To je čudné. Oni veria v troch bohov, a môj otec hovorí, že neexistuje ani jeden!‘ Keď som položila ďalšie otázky, vysvetlili mi, že aj vajce má tri časti, ale v skutočnosti je to len jedno vajce. No ani to ma neuspokojilo. Potom mi povedali, že kladiem príliš veľa otázok. Odišla som domov a matke som povedala, že už viac do kostola nepôjdem; a viac som ani nešla!

Keď vypukla druhá svetová vojna, už som nebola činná vo zväze mladých komunistov. Vydala som sa za Kanaďana, ktorý slúžil vo vojsku, a mali sme syna. Náš prvý dom v Londýne zbombardovali. Jedna raketová strela dopadla pred náš dom, keď som bola vnútri so svojím synom. Prišli sme o všetok náš hmotný majetok. Boli sme pochovaní v troskách, ale mali sme to šťastie, že sme vyviazli živí. Manžel bol vtedy v Normandii vo Francúzsku.

Spomínam si, že asi v tom čase som sa rozprávala s dvoma mladými ženami a položila som im otázku: „Ak existuje Boh, prečo pripúšťa všetko toto utrpenie?“ Povedali niečo v tom zmysle, že bohom tohto sveta je Satan. „No,“ pomyslela som si, „ďalší boh, o ktorom nič neviem!“ Potom prišiel jeden mladý muž. Zasypala som ho otázkami a on povedal, že hľadá ovce, nie capov. Keďže som nepoznala Ježišovo znázornenie, spýtala som sa ho, či je duchovný, alebo farmár. Prešlo pár rokov a druhá svetová vojna sa skončila. Môj manžel sa vrátil domov po tom, čo videl, ako bolo 95 percent príslušníkov saskatoonskej ľahkej pechoty, v ktorej slúžil, zabitých vo vojne. Usadili sme sa v inom dome v Croydone.

Svedkovia prichádzajú na návštevu

V jednu nedeľu u nás zazvonili dvaja Jehovovi svedkovia. Manžel otvoril dvere a veľmi dlho sa s nimi rozprával. Zatrpkol voči všetkým náboženstvám pre ich pokrytectvo, ktorého bol svedkom počas vojny. Skutočnosť, že svedkovia zaujali neutrálny postoj, naňho zapôsobila. Povedal mi, že ich pozval na ďalší biblický rozhovor. Veľmi ma to znepokojilo, a tak som sa spýtala otca, čo mám robiť. Povedal, že sa do toho bláznivého náboženstva nemám zapliesť a že ak v tom môj manžel bude pokračovať, mám radšej podať o rozvod.

Rozhodla som sa, že si prisadnem k jednému z rozhovorov, aby som videla, o čo vlastne ide. Všetci sme si posadali okolo stola a svedok povedal: „Jedného dňa budete môcť objať leva, tak ako teraz môžete objať psa.“ ‚Ach, oni sú blázniví,‘ pomyslela som si. Na nič iné, o čom sa v ten večer hovorilo, som sa nemohla sústrediť. Potom som manželovi povedala, že nechcem, aby opäť prišli. Preliali sme mnoho sĺz a prebrali sme tému rozvodu.

Krátko nato nás navštívil iný svedok. Neskôr sme zistili, že to bol krajský dozorca, ktorý navštívil miestny zbor a dopočul sa o nás. Veľmi dobre sa naňho pamätám. Mal modré oči a veľmi milú, trpezlivú povahu. Pripomínal mi môjho starého otca. Vytiahla som zoznam 32 otázok, ktoré som si spísala. „Budeme ich preberať po jednej,“ povedal, a podľa toho sme aj postupovali. Pomohol mi pochopiť, že musím Bibliu čítať a študovať, aby som plne porozumela tomu, čo hovorí. Navrhol, aby nás niekto pravidelne navštevoval a študoval ju s nami. Súhlasila som.

Keď som postupne začala spoznávať nášho Stvoriteľa, Jehovu Boha, dojalo ma to až k slzám. Spomínam si, ako som išla do spálne, modlila som sa k Jehovovi a prosila som ho, aby mi odpustil a pomohol mi porozumieť Biblii a jeho predsavzatiam. Môj manžel, syn i ja sme boli v roku 1951 pokrstení. Keď sa o tom dopočul môj otec, veľmi ho to rozrušilo a povedal, že by ma radšej videl mŕtvu než ako Jehovovu svedkyňu.

Služba tam, kde je väčšia potreba

Môj manžel sa rozhodol vrátiť do Kanady a v roku 1952 sme sa presťahovali do Vancouvru v Britskej Kolumbii. Otec sa s nami odmietol rozlúčiť a už som ho nikdy nevidela, ani som od neho nedostala žiadnu správu. Niekoľko rokov sme bývali vo Vancouvri a potom zaznelo volanie ísť tam, kde je väčšia potreba, hlavne do takých oblastí ako Quebec, kde premiér Duplessis zaujal k Jehovovým svedkom podobný postoj ako Hitler.

V roku 1958 sme naložili celý náš pozemský majetok do auta a išli sme na medzinárodný zjazd do New Yorku. Odtiaľ sme išli do Montrealu v Quebecu, kde sme dostali pridelenie do francúzskeho zboru v meste Ville de Jacques-Cartier. Počas služby Jehovovi v Quebecu sme mali mnoho zaujímavých skúseností. Raz nám prevrátili auto, hádzali do nás kamene a nejaká žena na nás namierila hadicu s naplno pustenou vodou. To bolo na mieste zvanom Magog.

Inokedy sme spolu s partnerkou prechádzali okolo kostola práve vtedy, keď z neho vychádzali ľudia. Niekto nás spoznal a zakričal: „Témoins de Jéhovah!“ („Jehovovi svedkovia!“) A začala sa naháňačka, ktorú viedol kňaz. Ale bežali sme rýchlejšie ako dav. Veľakrát sme boli zatknutí. No mala som to potešenie, že som mohla pomôcť mnohým ľuďom dozvedieť sa o Jehovovi; mnohí z nich sú stále činní v službe.

Začiatkom šesťdesiatych rokov zamestnávateľ preložil môjho manžela do Los Angeles a v tamojšom zbore sme slúžili vyše 30 rokov. Akou radosťou bolo pre nás hovoriť o pravde ľuďom, ktorí sa do Los Angeles prisťahovali zo všetkých častí zeme! Mala som výsadu študovať s ľuďmi z Libanonu, Egypta, Číny, Japonska, Francúzska a Talianska; a to som vymenovala len niektoré krajiny. Spomínam si na stretnutie s mladou ženou, ktorá vôbec nehovorila po anglicky — našťastie jej manžel po anglicky hovoril. Tak sme spolu s mojím manželom študovali s oboma naraz. Napokon som s ňou študovala samostatne. Používala som knihu Boh nech je pravdivý v angličtine a ona si pozerala texty vo svojej čínskej Biblii a na otázky odpovedala po čínsky. Potom som ja odpovedala v angličtine a ona odpoveď po anglicky zopakovala. Napokon hovorila plynulou angličtinou, hoci s britským prízvukom. Som šťastná, že spolu s manželom sú teraz obaja oddanými služobníkmi Jehovu.

Nedávno sme sa presťahovali do Tucsonu v Arizone a máme výsadu vidieť všetkých členov našej rodiny verne slúžiť Jehovovi, vrátane našich pravnúčat, ktoré sú poučované o našom Veľkom Stvoriteľovi, Jehovovi.

Mimochodom, bola som vzrušená, keď som sa od bratov v Croydone dozvedela, že môj starý otec s ohníčkami v modrých očiach bol Jehovovým svedkom. — Rozprávala Cassie Brightová.