Čo o tom hovorí Biblia?
Mali by byť kresťania pacifistami?
„Cirkvi by mali byť opäť pacifistické, tak ako boli v prvých storočiach kresťanstva.“ Hubert Butler, írsky spisovateľ.
TIETO smelé slová napísal Hubert Butler vo svojej eseji v roku 1947 po návšteve Juhoslávie po skončení druhej svetovej vojny, no táto esej nebola až do minulého roku publikovaná! Bol šokovaný tým, ako „kresťanské cirkvi počas vojny prehliadali nevýslovné zločiny a veľmi ďaleko sa vzdialili od Kristovho učenia“.
Butler sa neobával otvorene hovoriť o nepopulárnych veciach alebo skupinách. A keď to urobil, obyčajne to urobil sám. Vyjadril sa bez strachu, keď porovnával správanie cirkví s odvážnym postojom Jehovových svedkov, ktorí boli v časopise The Irish Times opísaní ako „jednoznačne najnevinnejšia a najbezúhonnejšia apolitická náboženská sekta zo všetkých“. Vo svojej eseji „Správa o Juhoslávii“ Butler napísal, že svedkovia, „odmietajúci všetky sofizmy, ktorými vodcovia politického a náboženského života ospravedlňujú vojnu“, boli za to, že odmietli zúčastniť sa vojnového procesu, súdení juhoslovanskými vrchnosťami.
Je však z biblického hľadiska správne opisovať Jehovových svedkov ako pacifistov? Odpoveď na túto otázku môže závisieť od toho, čo sa myslí slovom „pacifista“. Butler použil tento výraz, keď svedkov chválil za statočnosť, pretože odmietli chopiť sa zbrane vo vojne, a to za veľkú osobnú cenu. Je však smutné, že mnoho ľudí, ktorých zachvátila vojnová horúčka, sa na pacifistu pozerajú len ako na „zbabelca alebo zradcu, ktorý sa snaží vyhnúť zodpovednosti voči svojmu národu“. Je tento názor správny?
Odpor voči vojne alebo násiliu
Webster’s Ninth New Collegiate Dictionary hovorí, že pacifista je ten, kto sa „silne a aktívne stavia proti boju, a najmä proti vojne“. „Pacifizmus“ definuje ako „odpor voči vojne alebo násiliu ako prostriedkom na vyriešenie sporu; zvlášť: odmietnutie nosiť zbraň na morálnom alebo náboženskom podklade“. Ako by sa dali tieto definície uplatniť na veriacich v ranom kresťanskom zbore?
Oni naozaj ‚odmietli nosiť zbraň na morálnom a náboženskom podklade‘ a vyhýbali sa každému ‚boju a vojne‘. Prečo? Lebo vedeli, že Ježiš povedal, že jeho nasledovníci nie sú „časťou sveta“ a že „všetci, ktorí berú meč, mečom zahynú“. (Ján 15:19; Matúš 26:52) V knihe The Early Church and the World (Raná cirkev a svet) nám jeden historik hovorí, že „až do obdobia vlády Marca Aurelia [161–180 n. l.] sa rozhodne žiaden kresťan po svojom krste nestal vojakom“. V knihe The New World’s Foundations in the Old (Základy nového sveta v starom svete) ďalšia historička hovorí: „Prví kresťania sa domnievali, že je nesprávne bojovať, a neslúžili v armáde ani vtedy, keď vláda potrebovala vojakov.“
Úlohou kresťanov bolo kázať dobré posolstvo. (Matúš 24:14; 28:19, 20) Chápali, že nemajú poverenie od Boha viesť vojnu proti jeho nepriateľom; konať, akoby boli Božími vykonávateľmi rozsudku. (Matúš 5:9; Rimanom 12:17–21) Len keď sa takzvaní kresťania ‚veľmi ďaleko vzdialia od Kristovho učenia‘, ako uviedol Butler, zaplietajú sa do vojen národov. Potom duchovenstvo požehnáva armády a modlí sa za víťazstvo, často na oboch stranách nejakého boja. (Porovnaj Jána 17:16; 18:36.) Napríklad v uplynulých storočiach bojovali protestanti s katolíkmi v mnohých krvavých vojnách, ktoré vyústili do „hrôz [zachvacujúcich] západnú Európu, pričom sa obe strany vyhlasovali za nástroj Božieho hnevu“, píše Kenneth Clark vo svojej knihe Civilisation. Argumenty na ospravedlnenie takejto vojny, hovorí McClintockova a Strongova Cyclopedia of Biblical, Theological, and Ecclesiastical Literature, „zjavne vyšli z túžby nakloniť si svetské moci a sú v jasnom rozpore so starou kresťanskou náukou a s celkovým duchom evanjelia“. — Jakub 4:4.
Úplný odpor voči vojne?
Boli však ‚stará kresťanská náuka a celkový duch evanjelia‘ skutočne pacifistické? Naozaj by mohli byť raní kresťania podľa predchádzajúcej definície opísaní ako pacifisti? Nie! Prečo? Jednak preto, lebo uznávali, že Boh má právo viesť vojnu. (2. Mojžišova 14:13, 14; 15:1–4; Jozua 10:14; Izaiáš 30:30–32) A okrem toho nikdy nepochybovali o Božom práve poveriť staroveký Izrael, aby zaňho bojoval, keď mu tento národ slúžil ako jediný nástroj na zemi. — Žalm 144:1; Skutky 7:45; Hebrejom 11:32–34.
Boh má nielen právo, ale aj povinnosť na základe práva odstrániť zlých ľudí zo zeme. Mnohí, ktorí konajú zlo, nikdy nezareagujú na výzvy, ktoré im Boh trpezlivo adresuje, aby napravili svoje cesty. (Izaiáš 45:22; Matúš 7:13, 14) Tolerancia zla u Boha má svoje hranice. (Izaiáš 61:2; Skutky 17:30) Kresťania si preto uvedomujú, že nakoniec Boh silou odstráni zlých zo zeme. (2. Petra 3:9, 10) Ako predpovedá Biblia, bude to pri „zjavení Pána Ježiša z neba s jeho mocnými anjelmi v planúcom ohni, keď uvedie pomstu na tých, čo nepoznajú Boha a na tých, ktorí neposlúchajú dobré posolstvo o našom Pánu Ježišovi“. — 2. Tesaloničanom 1:6–9.
Posledná kniha Biblie opisuje tento boj ako ‚vojnu veľkého dňa Boha, Všemohúceho‘ alebo Armagedon. (Zjavenie 16:14, 16) Hovorí, že Ježiš Kristus sa ujme vedenia a bude ‚viesť vojnu v spravodlivosti‘. (Zjavenie 19:11, 14, 15) Ježiš Kristus je právom nazvaný „Knieža pokoja“. (Izaiáš 9:6) Ale nie je pacifistom. Už vybojoval vojnu v nebi, aby ho očistil od všetkých Božích spurných nepriateľov. (Zjavenie 12:7–9) Onedlho bude bojovať v ďalšej vojne, „aby bola privedená skaza na tých, ktorí kazia zem“. Jeho nasledovníci na zemi sa však tohto božského súdu nezúčastnia. — Zjavenie 11:17, 18.
Praví kresťania milujú mier. Vo svetových vojenských, politických a etnických konfliktoch zostávajú úplne neutrálni. Ale jednoznačne nie sú pacifistami. Prečo? Pretože vítajú Božiu vojnu, ktorá napokon presadí jeho vôľu na zemi — vojnu, ktorá vyrieši veľkú spornú otázku univerzálnej zvrchovanosti a raz a navždy odstráni zo zeme všetkých nepriateľov pokoja. — Jeremiáš 25:31–33; Daniel 2:44; Matúš 6:9, 10.
[Prameň ilustrácie na strane 22]
Kristovi sa posmievajú/The Doré Bible Illustrations/Dover Publications, Inc.