Pevná nádej uprostred temnoty Černobyľa
Od dopisovateľa Prebuďte sa! na Ukrajine
DŇA 26. apríla 1986 sa v Černobyli na Ukrajine odohrala najhoršia havária jadrovej elektrárne v histórii. Neskôr v tom roku vtedajší sovietsky prezident Michail Gorbačov poznamenal, že táto tragédia bola krutou pripomienkou, že „ľudstvo ešte neovláda gigantické sily, ktoré objavilo“.
Nemecké vydanie časopisu Psychology Today z februára 1987 zdôrazňovalo dosah katastrofy v Černobyli a uviedlo: „Havária reaktora v Černobyli... bola medzníkom v histórii modernej civilizácie. A bola to katastrofa, ktorá nás bude značne ovplyvňovať po celé stáročia.“ Noviny The New York Times napísali, že „do vzduchu, pôdy a vody celého sveta [sa dostalo] toľko dlhodobej radiácie, koľko sa uvoľnilo pri všetkých jadrových skúškach a bombách vôbec“.
Nemecké noviny Hannoversche Allgemeine predpovedali, že „v najbližších 50 rokoch zomrie na celom svete približne 60 000 ľudí na rakovinu následkom roztavenia sovietskeho reaktora... Ďalších 5000 ľudí bude trpieť vážnym genetickým poškodením a do 1000 zdravotnými poruchami od narodenia.“
Pri tragédii Černobyľa sa vytvoril oblak strachu, úzkosti a neistoty, ktorý zatemnil státisíce životov. Predsa sa však niektorí začali tešiť z pevnej nádeje uprostred hustej temnoty. Pouvažujte nad rodinou Rudnikovcov, ktorú tvorí Viktor a Anna a ich dve dcéry Elena a Aňa. V apríli 1986 bývali Rudnikovci v Pripete, ani nie 3 kilometre od reaktora v Černobyli.
Deň havárie
V to tragické sobotňajšie dopoludnie hrdinské konanie požiarnikov na poškodenom reaktore zabránilo ešte horším následkom. O niekoľko hodín boli požiarnici postihnutí chorobou z radiácie a mnoho z nich neskôr zomrelo. Grigorij Medvedev, zástupca hlavného technika v Černobyli v sedemdesiatych rokoch, vo svojej knihe Burned Souls (Spálené duše) opisuje: „Mrak postupoval cez malú borovicovú plantáž, ktorá oddeľuje reaktor od mesta, a pokrýval malý les rádioaktívnym dažďom popola.“ Mnoho ton rádioaktívneho materiálu sa podľa správy vyparilo do atmosféry!
Je prekvapujúce, že život v Pripete, meste s vyše 40 000 obyvateľmi, išiel v tú sobotu zdanlivo normálne ďalej. Deti sa hrali na uliciach a ľudia sa chystali na oslavu sovietskeho sviatku 1. mája. Nedostali žiadne oznámenie o havárii ani varovanie pred nebezpečenstvom. Anna Rudniková bola vonku na prechádzke s trojročnou dcérou Elenou, keď stretla svojho nevlastného otca. On o havárii počul. Keďže sa obával nebezpečenstva radiácie, rýchlo ich zaviezol do svojho domu asi šestnásť kilometrov odtiaľ.
Rádioaktívny mrak vystúpil do atmosféry a tiahol sa stovky kilometrov cez Ukrajinu, Bielorusko, Rusko a Poľsko, a bol tiež nad Nemeckom, Rakúskom a Švajčiarskom. Nasledujúci pondelok sa vedci vo Švédsku a Dánsku znepokojili, keď zaznamenali vysoké hladiny rádioaktivity.
Nepriaznivé následky
Do Černobyľa boli poslaní sovietski vojaci, požiarnici, stavební odborníci a ďalší. Táto skupina — v počte asi 600 000 — sa stala známou ako „likvidátori“. Zabraňovali ešte horšej katastrofe pre Európu tak, že uzatvárali poškodený reaktor do sarkofágu z ocele a betónu, ktorý bol desať podlaží vysoký a dva metre široký.
Evakuácia blízkych oblastí sa začala v priebehu niekoľkých nasledujúcich dní. „Museli sme opustiť náš dom a všetko zanechať — šaty, peniaze, doklady, jedlo — všetko, čo sme mali,“ vysvetľuje Viktor. „Boli sme veľmi znepokojení, lebo Anna bola tehotná s naším druhým dieťaťom.“
Asi 135 000 ľudí sa muselo presťahovať — všetky osady v okruhu 30 kilometrov od reaktora boli opustené. Rudnikovci sa presťahovali k príbuzným. No tí sa začali obávať, že Rudnikovci na nich prenesú rádioaktivitu. „Boli stiesnení,“ hovorí Anna, „a nakoniec nás požiadali, aby sme odišli.“ Ďalší evakuovaní mali podobné bolestné skúsenosti. Napokon sa v septembri 1986 Rudnikovci usadili v Kaluge, asi 170 kilometrov juhozápadne od Moskvy.
„Vtedy sme konečne pochopili, že niet návratu,“ poznamenáva Anna. „Stratili sme náš milovaný rodinný dom, kde sme sa narodili a vyrástli. Bol to nádherný kraj, pokrytý kobercom kvetov a lúk, s leknami v potoku. Les bol plný plodov a húb.“
Nielenže bola narušená krása Ukrajiny, ale bola ovplyvnená aj jej úloha obilnice Sovietskeho zväzu. Väčšina úrody krajiny bola v tú jeseň kontaminovaná. Podobne v Škandinávii bolo 70 percent sobieho mäsa vyhlásených za nevhodné na jedenie, pretože zvieratá spásali rádioaktívne lišajníky. A v častiach Nemecka nechali zeleninu zhniť na poliach zo strachu z kontaminácie.
Účinky radiácie na zdravie
Oficiálne správy uverejnené päť rokov po nehode uvádzajú, že radiácii bolo vystavených 576 000 ľudí. Výskyt rakovinových aj nerakovinových ochorení je podľa správ medzi takýmito ľuďmi vyšší. Postihnutí boli najmä mladí ľudia. Ako uvádza časopis New Scientist z 2. decembra 1995, jeden z európskych odborníkov na choroby štítnej žľazy si myslí, že „až u 40 percent detí, ktoré boli vystavené najväčším množstvám rádioaktívneho spadu z Černobyľa, keď mali menej než jeden rok, sa môže v dospelosti prejaviť rakovina štítnej žľazy“.
Keďže Anna bola vystavená radiácii počas tehotenstva, lekári trvali na prerušení tehotenstva. Keď Viktor a Anna odmietli, museli podpísať vyhlásenie, v ktorom sľúbili, že sa o dieťa budú starať, aj keď sa narodí znetvorené. Hoci Aňa nie je znetvorená, je krátkozraká, má ťažkosti s dýchaním a trpí chorobami srdca a ciev. Od havárie sa navyše zhoršilo zdravie ďalších členov rodiny Rudnikovcov. U Viktora a Eleny sa objavili ťažkosti so srdcom a Anna je len jednou z mnohých, ktorí sú evidovaní ako invalidi Černobyľa.
Medzi tými, ktorí boli najviac ožiarení, boli likvidátori zapečaťujúci poškodený reaktor. Hovorí sa, že tisíce tých, ktorí pomáhali odstraňovať následky, predčasne zomreli. Mnohí prežijúci majú neurologické a psychosomatické ťažkosti. Je rozšírená depresia a samovraždy nie sú ojedinelé.
Angela je jednou z prežijúcich, ktorá má teraz vážne zdravotné ťažkosti. V čase havárie bývala v Kyjeve, hlavnom meste Ukrajiny, vyše 80 kilometrov od Černobyľa. Ale potom sa venovala zásobovaniu likvidátorov pri reaktore. Svetlana, ďalšia prežijúca, ktorá býva v Irpene neďaleko Kyjeva, má rakovinu a podstúpila operáciu.
Pohľad späť
V apríli 1996, desať rokov po tomto veľkom nešťastí, Michail Gorbačov pripustil: „Na takúto situáciu sme proste neboli pripravení.“ Ruský prezident Jeľcin zároveň poznamenal: „Ľudstvo nikdy nezažilo nešťastie takých rozmerov, s takými vážnymi následkami a s takým náročným odstraňovaním následkov.“
Nemecké vydanie časopisu Scientific American porovnalo nepriaznivé následky nehody v Černobyli s následkami nukleárnej vojny stredného rozsahu. Niektorí odhadujú, že počet tých, ktorí následkom tejto tragédie zomreli, je asi 30 000.
Podľa jednej novinovej správy z minulého roku v čase desiateho výročia havárie bol okolo elektrárne ešte stále 30-kilometrový okruh nevhodný pre ľudský život. No správa poznamenáva, že „647 odhodlaných usadlíkov sa tam prikradlo, podplatilo úradníkov alebo voľne vkročilo späť do tejto zóny“. Ďalej komentuje: „V okruhu 10 kilometrov od elektrárne nežije vôbec nikto. V ďalšom 20-kilometrovom pásme, ktoré tento okruh obklopuje, býva niekoľko stoviek ľudí, ktorí sa vrátili.“
Istota uprostred rozšíreného strachu
Pre mnoho tisíc ľudí, ktorí kedysi bývali neďaleko Černobyľa, život bol a ešte stále je veľmi náročný. Jedna štúdia, ktorá skúmala tých, čo boli evakuovaní, odhalila, že 80 percent je vo svojom novom domove nešťastných. Sú smutní, unavení, stiesnení, ľahko sa nahnevajú a sú osamelí. Černobyľ nebol len jadrovou haváriou — bola to sociálna a psychologická kríza obrovských rozmerov. Neprekvapuje, že mnohí hovoria o udalostiach podľa toho, či to bolo pred Černobyľom, alebo po Černobyli.
Na rozdiel od mnohých iných rodina Rudnikovcov sa s touto situáciou vyrovnala mimoriadne dobre. Začali študovať Bibliu s Jehovovými svedkami a vďaka tomu si rozvinuli silnú vieru v sľuby, ktoré sú v Božom Slove a týkajú sa nového sveta spravodlivosti. (Izaiáš 65:17–25; 2. Petra 3:13; Zjavenie 21:3, 4) Potom v roku 1995 Viktor a Anna symbolizovali svoju oddanosť Bohu krstom ponorením do vody. Neskôr bola pokrstená aj ich dcéra Elena.
Viktor vysvetľuje: „Štúdium Biblie nám umožnilo spoznať nášho Stvoriteľa, Jehovu Boha, a jeho predsavzatia s ľudstvom na zemi. Keďže vieme, že po príchode Božieho Kráľovstva sa takéto nehody už nikdy nestanú, nie sme viac skľúčení. Tešíme sa na čas, keď sa krajina okolo nášho drahého domova blízko Černobyľa zotaví zo svojho zúboženého stavu a stane sa časťou nádherného raja.“
Angela a Svetlana, ktoré takisto dôverujú v Božie sľuby o novom svete spravodlivosti, majú rovnako jasnú vyhliadku napriek chorobám spôsobeným radiáciou. „Bez poznania Stvoriteľa a jeho predsavzatí,“ poznamenáva Angela, „by bol život náročný. Ale blízky vzťah k Jehovovi mi pomáha, aby som zostala pozitívna. Mojou túžbou je ďalej slúžiť Bohu ako kazateľka Biblie celým časom.“ Svetlana dodáva: „Moji kresťanskí bratia a sestry sú pre mňa veľkou pomocou.“
Štúdium Biblie takýmto ľuďom odhalilo, že nehody, ktoré zapríčiňuje „čas a nepredvídaná udalosť“, postihujú ľudí bez ohľadu na to, kde žijú, a bez ohľadu na to, kým sú. (Kazateľ 9:11) Ale tí, čo študujú Bibliu, sa tiež dozvedeli, že bez ohľadu na to, aké zdrvujúce môžu byť ich ťažkosti, neexistuje škoda, ktorú by Jehova Boh nemohol napraviť, neexistuje zdravotné poškodenie, ktoré by nemohol vyliečiť, a neexistuje strata, ktorú by nemohol nahradiť.
Ako si môžete aj vy rozvinúť dôveru v Božie sľuby, a tak sa tešiť z jasnej nádeje? Pisateľ biblickej knihy Prísloví odpovedá: „Tebe som dal dnes poznanie, aby tvoja dôvera bola v samotnom Jehovovi.“ (Príslovia 22:19) Áno, je potrebné prijímať poznanie prostredníctvom pravidelného biblického štúdia. Jehovovi svedkovia vo vašom okolí vám v tom radi pomôžu. Ponúkajú bezplatný program štúdia Biblie, ktorý bude zabezpečený v takom čase a na takom mieste, aké vám budú vyhovovať.
[Zvýraznený text na strane 14]
„Ľudstvo nikdy nezažilo nešťastie takých rozmerov, s takými vážnymi následkami a s takým náročným odstraňovaním následkov.“ Ruský prezident Jeľcin
[Zvýraznený text na strane 15]
Černobyľ nebol len jadrovou haváriou — bola to sociálna a psychologická kríza obrovských rozmerov
[Prameň ilustrácie na strane 12]
Tass/Sipa Press