Maličkí nositelia svetla na Novom Zélande

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! NA NOVOM ZÉLANDE

NOC bola veľmi tmavá — bezmesačná a bezoblačná. Keď v kempingu zhasli svetlá, zdalo sa nám, že sme vo svete jasných hviezd. Išli sme dolu strmým chodníkom k termálnemu jazierku, ktoré bolo na dne úzkej rokliny. Okolo pariacej sa vody rástli rastliny. Ponorili sme sa do vody a po dlhom dni cestovania sme odpočívali. Toto jazierko s prírodnou horúcou vodou vyvierajúcou zo zeme bolo pri autokempingu, kde sme sa ubytovali na noc.

Spozoroval som, ako oblohou prudko preletela hviezda. Otočil som sa, aby som to povedal manželke, no pritom som sa zaknísal a voda hlasno šplechla. Na moje prekvapenie niekoľko hviezd náhle zmizlo — zaniklo! A keď som prekvapený prehovoril, zmizla celá skupina hviezd. Zdalo sa, že som zapríčinil dieru vo vesmíre!

Keď som sa snažil prísť na to, čo sa stalo, začala sa objavovať jedna hviezda za druhou, a teraz som videl, že jedna skupina hviezd je ku mne oveľa bližšie ako hlavná časť hviezd. Niektoré boli v skutočnosti tak blízko, že som sa ich mohol dotknúť. Prvýkrát sme sa na Novom Zélande stretli so svätojánskymi muškami. Viseli na neviditeľných stenách, ktoré vytvárala zeleň nad nami, a ich tlmené svetlá splývali s pozadím plným hviezd.

Svätojánska muška na Novom Zélande sa líši od svätojánskych mušiek v iných častiach sveta. Jej názov Arachnocampa luminosa by mohol naznačovať, že je to druh svietiaceho pavúka. Ale nie je to tak.

Krátko po našom prvom stretnutí so svätojánskymi muškami sme sa s nimi opäť stretli v jaskyniach Waitomo na Severnom ostrove Nového Zélandu. Dovoľte mi opísať našu cestu do jaskyne svätojánskych mušiek, kde sme sa na člne išli pozrieť na tieto maličké tvory.

Jaskyňa Waitomo

Jaskyňa svätojánskych mušiek je zázrak; je nádherne osvetlená, aby bolo vidieť vznešené umelecké diela v podobe stalaktitov a stalagmitov, ktoré sa tvorili mnoho tisíc rokov. Náš sprievodca namieril svetlá vždy na tú časť, ku ktorej sme sa blížili, a nás udivovali fascinujúce útvary a tunely — neočakávaný a zvláštny svet divov pod zemou. Naše kroky sa tajomne ozývali, kým sme sa zhromažďovali na vrchu schodiska, ktoré zostupovalo do temnoty. Keď si naše oči privykli na tmu, vysoko hore sme zbadali maličké záblesky zelenkastého svetla. Svätojánske mušky!

Dostali sme sa k mólu a nastúpili sme do člna. Ako sme sa vzďaľovali od móla, plavili sme sa do tmy. Potom, keď sme zašli za roh, priamo nad nami sa objavilo niečo, čo môžem opísať len ako stlačenú podobu celej Mliečnej cesty — strop jaskyne bol úplne pokrytý svätojánskymi muškami. Spisovateľ George Bernard Shaw toto miesto nazýval „ôsmy div sveta“.

Nádherná svätojánska muška

Keď sa prehliadka skončila, náš úžas nad svätojánskou muškou nás podnietil dozvedieť sa o nej viac. A to, čo sme sa dozvedeli, bolo také fascinujúce ako to, čo sme videli. Život začína ako maličká larva, ktorá má na zadočku už zažaté svetlo. Svätojánska muška na Novom Zélande si stavia sieť z hlienu a hodvábu zo samostatných žliaz v ústach a prilepí ju na strop jaskyne. Táto sieť je vlastne tunel, v ktorom sa larva môže pohybovať dopredu a dozadu.

Svätojánska muška potrebuje pre život potravu, a tak sa šesť až deväť mesiacov venuje lovu. No jej úlovok pochádza zo vzduchu, aj keď prichádza vodou. Hlavný tok prináša zásobu pakomárov, komárov, pošvatiek a podeniek, ktoré láka svetlo. Aby ich svätojánska muška mohla chytiť, spustí zo svojej siete niekoľko hodvábnych vláken (niekedy až 70). Každé vlákno sa v skutočnosti skladá z lepkavých kvapôčok hlienu, a tak sa vlákna podobajú náhrdelníkom z drobných perál visiacim rovno dolu.

Najfascinujúcejšia časť svätojánskej mušky je svetlo, ktorým osvetľuje vlákna spustené na lov. Svätojánska muška na Novom Zélande patrí do skupiny hmyzu, ktorého svetielkovanie nesúvisí s nervovým systémom. No i tak môže svetlo kedykoľvek vypnúť. Svietiaci orgán je umiestnený na konci vylučovacej trubice a časť dýchacieho systému larvy pracuje ako reflektor, ktorý vysiela svetlo smerom dolu. Svetlo vypne obmedzením kyslíka alebo chemikálií potrebných na vytvorenie svetla.

Avšak svetlo na konci tunela svätojánskej mušky nie je sľubným znamením, ktoré hmyz očakáva. Letí do smrteľného závesu, kde ho, ako sa predpokladá, môžu chemikálie postupne umŕtviť. Keďže larva cíti chvenie zápasiacej obete, nebezpečne sa vyvesí zo siete a ústami si vytiahne vlákno, pričom použije sťahy tela.

Keď prejde šesť až deväť mesiacov, počas ktorých larva loví a kŕmi sa, larva sa zakuklí a potom sa teší zo života ako dospelý jedinec. No či sa dospelá mucha skutočne teší zo života, je otázne. Žije len dva alebo tri dni, pretože dospelá mucha nemá ústa, a tak nemôže jesť. Jej zostávajúci čas je zasvätený reprodukcii. Dospelí samčekovia oplodnia samičky vo chvíli, keď vyjdú zo svojich zámotkov. Samičke môže trvať celý deň, kým nakladie vajíčka, jedno za druhým, a potom hynie. Keď prispejú k iskrivej galaxii, ktorá ľuďom spôsobuje nesmierne potešenie, 10- až 11-mesačný cyklus života maličkých nositeľov svetla na Novom Zélande sa končí.

[Obrázok na strane 16]

Predchádzajúca strana: Vstup do jaskyne svätojánskych mušiek

[Obrázok na strane 17]

Hore: Svetlá svätojánskych mušiek na strope jaskyne

[Obrázok na strane 17]

Vpravo: Vlákna, ktorými svätojánske mušky lovia

[Prameň ilustrácie na strane 16]

Obrázky na stranách 16 a 17: Waitomo Caves Museum Society Inc.