Vzrušujúce prekvapenie

Dana Folz mal osem rokov, keď sa dozvedel, že bol adoptovaný. Po rokoch si začal klásť otázky: ‚Kto je moja matka? Aká je? Prečo ma dala adoptovať? Mám nejakých bratov alebo sestry?‘ Prečítajte si Danovo rozprávanie o tom, ako napokon našiel svoju vlastnú matku, a o vzrušujúcom prekvapení, ktoré nasledovalo.

NARODIL som sa 1. augusta 1966 v Ketchikane na Aljaške (USA). Moja sestra Pam bola odo mňa o dva roky staršia. Náš otec bol sociálnym pracovníkom Úradu pre indiánske záležitosti a často ho prekladali. Sťahovali sme sa po Aljaške z jedného miesta na druhé. Potom sme bývali v Iowe, Oklahome, Arizone a Oregone.

Keď sme raz v lete 1975 boli navštíviť príbuzných vo Wisconsine, niektorí moji bratranci hovorili o ďalšom bratrancovi nepekné poznámky. „Je adoptovaný,“ povedali, „a tak nie je skutočný Folz.“ Potom sme sa vrátili domov. Opýtal som sa na to matky a prekvapil ma šokovaný výraz jej tváre. Vysvetlila mi, čo je adopcia. Ten večer jej z očí tiekli slzy a povedala mi, že ma adoptovali, rovnako ako i moju sestru.

Adopcia pre mňa vtedy neznamenala veľa a nejaký čas som o tom takmer neuvažoval. Mal som mamičku a otecka a život sa mi zdal taký, aký mal byť. Moji rodičia sa rozhodli prestať sa sťahovať a usadiť sa s rodinou na jednom mieste. Keď som mal deväť rokov, usadili sme sa vo Vancouveri (Washington). S oteckom sme si boli veľmi blízki, zatiaľ čo s mamičkou sme si až takí blízki neboli. Niekedy som bol neposlušný a spurný a frustrácia, ktorú to u matky vyvolávalo, môže byť vysvetlením, prečo sa zdalo, že sa navzájom ešte viac vzďaľujeme.

Ľúbostný vzťah a štúdium

Keď som bol na strednej škole, spoznal som Trinu a hneď sme sa spriatelili. Po maturite som prijal štipendium na štúdium humanitných vied na Oregonskej štátnej univerzite v Corvallise (Oregon). Voľný čas som trávil tým, že som cestoval tam a späť do Vancouveru, aby som bol s Trinou, ktorej chýbal ešte rok do skončenia strednej školy. Štúdiu som sa dostatočne nevenoval, no myslel som si, že na univerzite bude i tak všetko v poriadku. Výsledky mojich prvých skúšok priniesli šok — boli najhoršie, aké som kedy mal! Bol som zarazený. Ale neprestal som Trinu navštevovať; iba som si vzal so sebou knihy, aby som mohol aj počas návštev študovať.

Potom, jedného dňa, keď som sa na motocykli vracal z Vancouveru späť do internátu, som mal vážnu dopravnú nehodu. Krátko nato som bol ešte vážnejšie zranený, keď ma pri prechádzaní cez cestu na priechode zrazilo auto. Začal som pracovať a už som netúžil vrátiť sa na univerzitu.

Zaujímam sa o náboženstvo

Časom som začal žiť s Trinou. Verili sme v Boha a chceli sme ho spoznať. Vycítili sme však pokrytectvo cirkví. Snažili sme sa teda sami čítať Bibliu, ale nerozumeli sme jej.

Jedného dňa si spolupracovníci v Portlande (Oregon) začali doberať istého muža, ktorého som považoval za jedného z najpríjemnejších ľudí, akých som kedy poznal. Randy tieto posmešky pokojne znášal. Neskôr toho dňa som sa ho opýtal: „Čo to znamená, keď hovoria, že si služobníkom?“

„Je to pravda, som služobníkom,“ povedal.

„Komu slúžiš?“ opýtal som sa.

„Patrím k Jehovovým svedkom.“

„Kto sú Jehovovi svedkovia?“

„To myslíš vážne?“ opýtal sa ma s prekvapeným výrazom tváre.

„Áno, kto sú Jehovovi svedkovia? Mal by som to vedieť?“

„Áno,“ povedal a usmial sa, „mal by si to vedieť. Čo robíš cez obedňajšiu prestávku?“

To bol prvý z našich početných rozhovorov o Biblii, ktoré sme viedli cez obedňajšiu prestávku. Jeden večer som o nich povedal Trine. „Nerozprávaj sa s Jehovovými svedkami!“ zvolala. „Sú to čudáci! Nie sú dokonca ani kresťanmi. Neoslavujú Vianoce!“ A rozprávala mi ďalšie veci, ktoré o Jehovových svedkoch počula.

„Niekto ti povedal kopu vecí, ktoré jednoducho nie sú pravdivé,“ povedal som. Po dlhšom rozhovore som ju dokázal presvedčiť, že ešte nepočula celú pravdu. Potom ma začala žiadať, aby som Randymu položil nejaké otázky, a ja som jej prinášal jednu jasnú biblickú odpoveď za druhou. Nakoniec Trina povedala: „Vôbec som nevedela, že toto všetko je v Biblii, ale i tak si myslím, že sú čudní. Ak sa chceš s Randym ďalej rozprávať o Biblii, neprekáža mi to; len nepríď domov a nenaliehaj na mňa, aby som tomu uverila.“

Nešťastné obdobie

Veril som tomu, čo som sa z Biblie dozvedal, ale cítil som, že jednoducho nedokážem podľa toho žiť. Zdalo sa, že sa s Trinou čím ďalej tým viac hádame. A tak sme sa ešte s jedným priateľom dohodli, že svoje priateľky opustíme a začneme nový život v Oklahome. V zamestnaní som si vzal dovolenku. Čoskoro sme sa s priateľom usadili v malom meste blízko texaských hraníc. Netrvalo dlho a ja som si uvedomil, ako veľmi mi Trina chýba, no rozhodol som sa, že sa i tak zabavím.

Dozvedel som sa, že v Texase je povolené piť alkohol už od 19 rokov, a tak keď išiel môj priateľ na výlet, jeden večer som prekročil hranice, aby som sa zabavil v dobre známom rockandrollovom bare. Riadne som sa opil, zničil som auto a odviedli ma do väznice. Časom som sa mohol skontaktovať s oteckom a z väzenia ma prepustili na kauciu. Aj Trina ma prijala späť a bol som jej za to vďačný. Vrátil som sa do zamestnania a pokračoval som v biblických rozhovoroch s Randym.

Začínam ovládať svoj život

Bolo to už pomaly dva roky, čo som po prvý raz počul o Jehovových svedkoch, a rozhodol som sa viac sústrediť na štúdium Biblie. Mal som 20 rokov a začali ma sužovať otázky o mojej adopcii, ktoré som spomenul na začiatku tohto článku. A tak som začal vážne hľadať vlastnú matku.

Zatelefonoval som do nemocnice na Aljaške, kde som sa narodil, a opýtal som sa, ako mám postupovať. Keď som sa dozvedel, čo mám robiť, získal som kópiu originálu svojho rodného listu a zistil som, že moja matka sa volala Sandra Lee Hirschová; ale meno otca tam uvedené nebolo. Keď som sa narodil, Sandra mala iba 19 rokov, tak som usúdil, že musela byť vyľakaným, slobodným dievčaťom, ktoré sa dostalo do problémov a muselo urobiť veľmi ťažké rozhodnutie. V rodnom liste nebolo dosť informácií na to, aby som svoju matku našiel.

Medzičasom prinieslo moje štúdium Biblie s Randym výsledky a nadobudol som presvedčenie, že som našiel pravé náboženstvo. No stále som sa nedokázal vzdať svojho nečistého zvyku fajčiť. (2. Korinťanom 7:1) Myslel som si, že Jehova mi už nedôveruje. Potom mi jeden svedok v sále Kráľovstva povedal niečo, čo mi skutočne pomohlo. Spomenul, že Satan je tým, kto chce, aby sme zlyhali, a že je smutné vidieť niekoho strácať večný život preto, lebo sa vzdal. „Musíme svoje bremená uvrhnúť na Jehovu,“ povedal, „a úplne sa spoliehať, že nám pomôže prekonať naše ťažkosti.“ — Žalm 55:22.

Bolo to presne to, čo som potreboval počuť! Začal som uplatňovať, čo povedal, a často som sa modlil k Jehovovi o pomoc. Zakrátko som sa tabaku vzdal, oženil som sa s Trinou a začal som pravidelne študovať Bibliu. Časom začala študovať aj Trina. Dňa 9. júna 1991 som svoju oddanosť Jehovovi symbolizoval krstom vo vode. Ani nie o dva týždne sa narodila naša prvá dcéra Breanna Jean.

Môj vzťah k oteckovi

S oteckom sme si vždy boli blízki. Bol to veľmi láskavý človek a vždy ma povzbudzoval, keď som sa cítil frustrovaný. No keď som potreboval disciplinovanie, vtedy bol pevný. Bolo pre mňa veľmi ťažké, keď som sa začiatkom roku 1991 dozvedel, že má rakovinu pľúc. Vtedy bývali otecko s mamičkou v Hamiltone (Montana). Často sme tam cestovali navštíviť ho a snažili sme sa podporiť mamičku.

Oteckovi sme dali knihu Končí sa všetko dnešným životom? Sľúbil, že si ju prečíta, a povedal, že si robí starosti o svoju rodinu. Na poslednej návšteve mi povedal, aký je hrdý, že som jeho synom, a ako veľmi ma miluje. Potom mu vyhŕkli slzy a hlavu otočil k oknu. Skôr než som odišiel, niekoľkokrát sme sa objali. Kým otecko 21. novembra 1991 zomrel, prečítal asi tretinu knihy.

Po oteckovej smrti a našom následnom presťahovaní sa do mesta Moses Lake (Washington) som pocítil ešte silnejšiu túžbu dozvedieť sa niečo o svojej minulosti. No napriek všetkému tomu času, ktorý som tomuto pátraniu venoval, sme nezanedbávali svoje duchovné záujmy. Trina bola 5. júna 1993 pokrstená a o šesť mesiacov sa nám narodila druhá dcéra, Sierra Lynn.

Ako som našiel vlastnú matku

Vytrvalo som žiadal informácie od aljašských úradov, písal som rôznym agentúram jeden list za druhým a údaje som vyhľadával aj pomocou osobného počítača. Všetko bolo bezúspešné. Neskôr, koncom roku 1995, som bol na lekárskej prehliadke, kde mi zistili arytmiu srdca. Mal som iba 29 rokov a lekár chcel poznať moju anamnézu.

Lekár napísal podrobnú, jasne formulovanú žiadosť a zdôraznil, že informácie v dokladoch o mojej adopcii môžu byť veľmi dôležité pre moje zdravie. Časom sme dostali odpoveď. Obsahovala vyhlásenie sudcu, že moje zdravotné ťažkosti nepovažuje za dosť závažné na to, aby obal s dokladmi otváral. Bol som zničený. No o niekoľko týždňov prišiel list od druhého sudcu. Bolo to súdne rozhodnutie, ktoré mi umožňovalo prístup k dokladom o mojej adopcii.

Doklady prišli poštou začiatkom januára 1996. Udávali domovské mesto mojej vlastnej matky a informácie o jej pôvode. Ihneď som pomocou počítača vyhľadal Sandrino meno spolu s názvom mesta, v ktorom bývala, a našiel som šesť telefónnych čísiel. Rozhodli sme sa s Trinou, že bude najlepšie, keď zatelefonuje ona. Na treťom telefónnom čísle žena povedala, že Sandra je jej neter, a dala Trine telefónne číslo netere.

Telefonát a prekvapenie

Keď Trina na to číslo zatelefonovala, žena, ktorá sa ozvala, odmietla povedať svoje meno. Nakoniec Trina otvorene povedala: „Môj manžel sa narodil 1. augusta 1966 v Ketchikane na Aljaške a potrebujem vedieť, či ste osobou, ktorú hľadám.“ Nasledovalo dlhé ticho a potom sa žena trasúcim hlasom opýtala Triny na meno a telefónne číslo a povedala, že nám zavolá. Nemyslel som si, že zavolá hneď, a tak som šiel do obchodu kúpiť nejaké veci, ktoré sme potrebovali.

Keď som sa vrátil, Trina telefonovala a v očiach mala slzy. Podala mi telefón. Keď sme sa s matkou pozdravili a povedali si niekoľko úvodných viet, Trina naliehavo zašepkala: „Skutočne si ťa chcela nechať.“ Keď mi matka začala o sebe rozprávať, v srdci som pocítil ľútosť. „Chcem sa ti poďakovať za to, že si mi darovala život,“ povedal som. „Mám sa dobre a mám všetko, čo potrebujem. Mal som dobrých rodičov, ktorí mi dali veľa lásky, a teraz mám vynikajúcu manželku a dve krásne dcéry. Som veľmi šťastný.“

Začala plakať. Ako sme v rozhovore pokračovali, povedala mi, že bola znásilnená, otehotnela a podľahla nátlaku, aby ma dala adoptovať; ďalej povedala, že potom sa vydala a o nejaký čas, keď bola v nemocnici a zotavovala sa po operácii, jej malé dievčatko aj s jej matkou zahynuli pri požiari. Povedala, že keď sa to stalo, myslela si, že jej Boh vzal tých najdrahších ako trest za to, že sa vzdala svojho syna. „Nie,“ okamžite som zareagoval, „Boh také veci nerobí!“ Povedala, že teraz to vie, lebo po tej tragédii „začala hľadať biblickú pravdu“ a „študovala Bibliu“.

Pomyslel som si: ‚To nemôže byť pravda,‘ a opýtal som sa: „S kým si študovala?“ Nastalo dlhé ticho. Potom povedala: „S Jehovovými svedkami.“ Bol som taký rozrušený, že som nemohol rozprávať. V slzách som napokon horko-ťažko povedal: „Aj ja som svedok.“ Keď som to zopakoval jasnejšie, bola od radosti celá bez seba. Bolo to všetko príliš krásne!

Matka sa stala svedkyňou v roku 1975, nejaký čas po smrti svojej maličkej dcérky. Keď jej manžel začal robiť duchovné pokroky, povedala mu o mne. Utešoval ju a povedal, že ma budú hľadať. Ale zanedlho nato zahynul pri dopravnej nehode a zostala sama s tromi malými deťmi. Niekoľko večerov po sebe sme sa celé hodiny rozprávali. Napokon sme sa dohodli, že druhý februárový týždeň 1996 sa stretneme vo Phoenixe (Arizona). Matka už predtým plánovala navštíviť tam istú kresťanskú sestru.

Pamätné opätovné stretnutie

Na túto cestu sme išli s Trinou, deti sme nechali doma. Keď som vystúpil z lietadla, uvidel som svoju matku a konečne som ju mohol objať. Keď sme sa objímali, povedala, že 29 rokov čakala na to, aby ma mohla objať, a dlho ma držala v objatí. Bola to nádherná návšteva, darovali sme si fotografie a porozprávali svoje životné príbehy. Najkrajšie však bolo sedieť vedľa matky v sále Kráľovstva vo Phoenixe! Boli sme spolu na zhromaždení a stáli sme vedľa seba, keď sme spievali piesne Kráľovstva. Bol to báječný pocit, ktorý si zapamätám navždy.

V apríli 1996 nás prišla z Iowy navštíviť moja nevlastná sestra Laura. Aké to bolo príjemné, tešiť sa zo vzájomného vrúcneho kresťanského spoločenstva! Telefonicky som hovoril aj so svojimi dvoma novonájdenými nevlastnými bratmi. Je vynikajúce byť zjednotený so svojou rodinou, no byť s ňou zjednotený v láske v Jehovovej organizácii je dar, ktorý môže dať iba náš veľký Boh, Jehova. — Rozprával Dana Folz.

[Obrázok na strane 23]

S vlastnou matkou