Boli sme rukojemníkmi počas väzenskej vzbury
V SOBOTU 30. marca 1996 asi o tretej popoludní sme my traja — Edgardo Torres, Rubén Ceibel a ja — prišli do väznice tretej nápravnovýchovnej skupiny v Sierre Chica v provincii Buenos Aires (Argentína). Väznica bola postavená asi pre 800 väzňov, no teraz bolo v tejto preplnenej pevnosti 1052 odsúdených zločincov. Ich zločiny siahali od lúpeže po sériové vraždy. Išli sme tam na návštevu.
Pre Edgarda a Rubéna to bola iba jedna z mnohých sobotňajších ciest do tohto známeho väzenia. Ako starší miestneho zboru Jehovových svedkov pravidelne väznicu navštevovali a každý týždeň tu mali biblickú prednášku pre 15 väzňov. Pre mňa, cestujúceho dozorcu, to bola výnimočná príležitosť, lebo zhromaždeniu vo väzení som ešte nikdy nepredsedal.
Väzenie malo 12 blokov ciel postavených do tvaru vejára. Keď sme do tohto zariadenia vstúpili, v diaľke sme videli štyroch väzňov, ktorí nám nadšene mávali. Títo väzni pokročili v štúdiu Biblie tak ďaleko, že sa mohli stať nepokrstenými zvestovateľmi dobrého posolstva o Božom Kráľovstve. Rýchle nás odviedli do bloku číslo 9, kde sa malo konať zhromaždenie. Tam bola jedna miestnosť vymaľovaná a vyzdobená záclonami, čo jej dodávalo dôstojný vzhľad.
Vzbura sa začína
Niečo však nebolo v poriadku. Namiesto zvyčajných 15 väzňov bolo prítomných iba 12. Všetci sme sa čudovali prečo. Zhromaždenie sa začalo ako obyčajne piesňou a modlitbou. Po niekoľkých minútach sme sa strhli na hlasný zvuk výstrelov, po ktorých nasledovala streľba zo samopalu. Potom sme začuli rev a výkriky. Práve sa začala väzenská vzbura!
Do miestnosti, kde sa konalo zhromaždenie, vtrhlo niekoľko maskovaných väzňov ozbrojených nožmi vyrobenými po domácky. Boli prekvapení, koho tam našli — troch návštevníkov! Rýchle nás viedli chodbou plnou dymu. Matrace horeli, väzni zmätene pobehovali a na podlahe ležal ranený strážca. Strážna veža umiestnená uprostred pozemku väznice bola v ohni spôsobenom bombou vyrobenou po domácky. Vyviedli nás von a prinútili stáť asi 50 metrov od hlavného plota. Keď sme sa pozreli priamo pred seba, za plotom sme videli policajtov a väzenských strážnikov, ako na nás mieria puškami. Za nami sa skrývala skupina väzňov a na hrdlách nám držala nože. Používali nás ako ľudské štíty.
Ďalší rukojemníci
O päť hodín, po západe slnka, vodcovia vzbúrencov dovolili, aby vstúpil do väzenia lekár a ošetril ranených. Aj lekár sa stal rukojemníkom. Nakoniec, asi o deviatej večer, nás vzali do väzenskej nemocnice. Tam sme sa pripojili k skupine strážcov, ktorí tam boli tiež zadržaní ako rukojemníci. Teraz vzbúrenci donútili všetkých rukojemníkov, aby striedavo slúžili ako ľudské štíty.
Po chvíli vzbúrenci dovolili, aby sa jedna sudkyňa a jej tajomník s nimi stretli a pokúsili sa veci vyriešiť pokojne. Ale situácia sa zhoršila, keď ich väzni obidvoch opovážlivo zadržali ako rukojemníkov.
Po celú noc sa sporadicky bojovalo. Snažili sme sa spať, ale zdalo sa, že zakaždým, keď sme zadriemali, hlasný výkrik nás vytrhol z driemot. Potom, vo včasných ranných hodinách, opäť prišiel na nás rad slúžiť ako živé štíty.
Násilie sa stupňuje
V nedeľu 31. marca, v druhý deň vzbury, sa situácia ešte zhoršila. Vodcovia vzbúrencov sa nemohli zhodnúť na svojich požiadavkách. To vytvorilo atmosféru zlosti a násilia. Bandy vzbúrencov začali vyčíňať, ničili a pálili všetko, čo im prišlo do cesty. Staré spory sa riešili násilím a vraždením. Veľa väzňov, ktorí odmietali pripojiť sa k vzbure, bolo popravených. Niektoré telá boli spálené v peci na pečenie.
O našom prepustení kolovali vo väznici všetky možné chýry a rozporuplné správy. Pre nás rukojemníkov to bol citový tobogan. Niekedy nám dovolili pozerať správy v televízii. Žasli sme, keď sme videli, ako ďaleko sú správy v televízii od skutočnosti. Bolo to skľučujúce.
Ako sme sa s tým vyrovnali? Sústredili sme sa na modlitbu, čítanie Biblie a na rozprávanie druhým o biblických sľuboch o šťastnej budúcnosti. To bolo v tejto skúške kľúčom k našej citovej sile.
V pondelok vodcovia vzbury súhlasili s tým, že začnú vyjednávať s úradmi. Zdalo sa, akoby bol koniec vzbury blízko. Keď vypukli medzi niektorými väzňami prestrelky, vzbúrenci používali Edgarda a niekoľko väzenských strážcov ako štíty. Vo vzniknutom zmätku polícia v domnienke, že rukojemníkov zabíjajú, začala paľbu. Edgardo prežil spŕšku guliek, ale niektorí zadržaní strážcovia boli zastrelení.
Zdalo sa, že neunikneme smrti
Nás rukojemníkov vzali na strechu, aby polícii ukázali, že sme ešte nažive. Ale polícia pokračovala v streľbe. To vzbúrencov rozzúrilo. Všetci začali naraz kričať. Niektorí jačali: „Zabite rukojemníkov! Zabite ich!“ Iní naliehali: „Ešte nie! Počkajme!“ Zdalo sa, že smrti neunikneme. Rubén a ja sme sa pozreli na seba, akoby sme si hovorili: ‚Dovidenia v novom svete.‘ Potom sme sa obaja potichu pomodlili. Hneď sme pocítili vnútorný pokoj a pokoj mysle, ktorý mohol v týchto okolnostiach pochádzať len od Jehovu. — Filipanom 4:7.
Zrazu polícia prestala strieľať a jeden z vodcov vzbúrencov odvolal našu popravu. Mladému väzňovi, ktorý ma držal, nariadil, aby so mnou chodil sem a tam po streche, a tak políciu varoval. Väzeň bol mimoriadne nervózny. Hneď tam som s ním mohol začať rozhovor, ktorý nás obidvoch upokojil. Vysvetlil som mu, že ľudské utrpenie spôsobuje Satan a jeho démoni a že Jehova Boh čoskoro všetko takéto utrpenie odstráni. — Zjavenie 12:12.
Keď nás vzali späť do väzenskej nemocnice, zistili sme, že mnohých rukojemníkov zachvátila panika. Snažili sme sa s nimi rozprávať o svojej viere v Jehovove sľuby. Rozprávali sme im o našej nádeji do budúcnosti založenej na Biblii, o Raji na zemi. Niektorí rukojemníci začali volať Jehovu menom. Lekár prejavil mimoriadny záujem a kládol množstvo rôznych otázok. To viedlo k dlhému biblickému rozhovoru s knihou Poznanie, ktoré vedie k večnému životu.
Slávime Pamätnú slávnosť
V utorok, štvrtý deň nášho zajatia, bolo výročie smrti Ježiša Krista. V ten deň sa na celom svete zhromažďujú milióny Jehovových svedkov a záujemcov, aby si túto udalosť pripomenuli, tak ako prikázal Ježiš. (Lukáš 22:19) Aj my sme urobili prípravy, aby sme mohli sláviť Pamätnú slávnosť.
Jeden kút miestnosti bol vyhradený na súkromie. Nemali sme nijaký nekvasený chlieb ani červené víno, ktoré by sme použili ako symboly. Ale všetci traja sme radostne spievali chvály Jehovovi, modlili sme sa a uvažovali o biblickej správe o Ježišovej poslednej noci a iných udalostiach v čase jeho smrti. Cítili sme sa veľmi blízko svojich rodín a našich duchovných bratov a sestier, ktorí v celej krajine v tom istom čase slávili Pamätnú slávnosť.
Naše utrpenie sa končí
Nasledujúce štyri dni prevládala atmosféra plná napätia, obáv a neistoty. Utešovalo nás však množstvo listov od príbuzných a priateľov, ktoré nám väzni dovolili prevziať. Pri jednej príležitosti nám dokonca dovolili spojiť sa telefonicky s našimi rodinami. Aké povzbudzujúce bolo počuť ich hlasy a čítať si, ako vyjadrili svoju lásku a obavy!
V sobotu, náš ôsmy deň v zajatí, sa vzbúrenci s políciou dohodli. Povedali nám, že nasledujúci deň budeme prepustení. V nedeľu 7. apríla o pol tretej popoludní sme dostali správu: „Pripravte sa na odchod!“ Väzni zorganizovali ‚čestnú stráž‘, aby nás vyprevadili na slobodu! Keď sme odchádzali z nemocnice, hovorca vodcov vzbury pristúpil k Edgardovi a povedal: „Brat, vaše správanie na mňa veľmi zapôsobilo. Sľubujem, že odteraz budem chodiť v sobotu na vaše zhromaždenia vo väznici. Budú sa konať zhromaždenia aj po tom, čo sa tu stalo, však?“ Edgardo sa usmial a povedal: „Pravdaže!“
Vonku nás čakalo prekvapenie. Len čo sme vyšli z budovy, celé väzenské osadenstvo začalo na našu počesť tlieskať. To bol spôsob, akým chceli ukázať, že ľutujú, čo sa udialo. Bola to dojímavá chvíľa. Naše kresťanské správanie za predchádzajúcich deväť dní na všetkých nepochybne zapôsobilo, a to na Jehovovu chválu.
Za plotom väznice sme sa zvítali s rodinami a asi s 200 duchovnými bratmi a sestrami. Objímali sme sa s pocitom obrovskej úľavy. Prežili sme! Jeden z rukojemníkov pristúpil k mojej manželke a povedal jej: „Myslím, že Jehova zasiahol moje srdce a chce, aby som mu slúžil.“
Edgardo, Rubén a ja sme sa mimoriadnym spôsobom poučili, že Jehova môže podporiť svojich služobníkov aj v najhorších protivenstvách. Zažili sme, aké je to nádherné modliť sa k Jehovovi a byť vypočutý. Môžeme povedať podobne ako žalmista: „Budem ťa vyvyšovať, ó, Jehova, lebo si ma vytiahol hore a nedal si mojim nepriateľom, aby nado mnou plesali. Ó, Jehova, môj Bože, volal som k tebe o pomoc, a ty si ma uzdravoval. Ó, Jehova, vyviedol si moju dušu zo samotného šeolu; zachoval si ma nažive, aby som nezostúpil do jamy.“ (Žalm 30:1–3) — Rozprával Darío Martín.
[Zvýraznený text na strane 19]
Do miestnosti, kde sa konalo zhromaždenie, vtrhlo niekoľko maskovaných väzňov ozbrojených nožmi vyrobenými po domácky
[Zvýraznený text na strane 20]
Vzbúrenci používali Edgarda a niekoľko väzenských strážcov ako štíty
[Zvýraznený text na strane 21]
Väzni zorganizovali ‚čestnú stráž‘, aby nás vyprevadili na slobodu!
[Obrázok na strane 18]
Traja návštevníci väznice (zľava doprava): Edgardo Torres, Rubén Ceibel a Darío Martín