Žabie mláďa
„Žabie mláďa je len žaba.“
Toto japonské príslovie znamená, že keď dieťa vyrastie, je presne také isté ako jeho rodič. Moja matka bola gejša.
VYRASTALA som v dome gejší, ktorý viedla moja matka. Takže už odmalička som bola obklopená krásnymi dámami, ktoré si obliekali tie najdrahšie kimoná. Vedela som, že keď budem väčšia, stanem sa súčasťou ich sveta. Moje školenie sa začalo šiesteho dňa šiesteho mesiaca roku 1928, keď som mala šesť rokov. Číslo 666 mi malo zaručiť úspech.
Študovala som tradičné japonské umenia — tanec, spev, hru na hudobných nástrojoch, vykonávanie čajového obradu a tak ďalej. Každý deň po skončení školy som utekala domov, prezliekla sa a išla na lekcie. Tam som opäť bola s mojimi priateľkami zo školy, pretože všetky sme boli deťmi gejší. Bolo to rušné obdobie a ja som z neho mala radosť.
V tých dňoch pred druhou svetovou vojnou sa povinná školská dochádzka končila v 12 rokoch a aj ja som vtedy začala pracovať. Ako začínajúca gejša som si obliekala nádherné kimoná s rukávmi visiacimi skoro až k pätám. Bola som hrdá, keď som išla za svojou prvou prácou.
Moja práca gejše
Vyžadovalo sa odo mňa hlavne prijímať a zabávať hostí. Keď si bohatí ľudia naplánovali večierok v exkluzívnej reštaurácii, zatelefonovali do domu gejší a požiadali o služby niekoľko gejší. Od gejší sa očakávalo, že oživia večer a zaistia, že každý hosť odíde domov spokojný, s pocitom, že príjemne strávil čas.
Aby sa tak stalo, museli sme predvídať potrebu každého hosťa a uspokojiť ju — ešte predtým, než by si ju uvedomil. Myslím, že najťažšie bolo, že sme sa museli okamžite prispôsobiť. Ak hostí napadlo, že chcú vidieť tanec, tak sme tancovali. Ak si priali počúvať hudbu, vzali sme si nástroje a hrali sme skladby, ktoré požadovali, alebo sme spievali pieseň, ktorú si želali.
Obyčajne sa ľudia mylne domnievajú, že všetky gejše sú prvotriedne, drahé prostitútky cez telefón. Nie je to tak. Hoci sú aj gejše, ktoré si zarábajú tak, že sa predávajú, vôbec nie je nutné, aby sa gejša k tomu znížila. Viem to, pretože som to nikdy neurobila. Gejša má zabávať hostí, a ak je schopná, svojou šikovnosťou si zabezpečí prácu, drahé dary a štedré prepitné od zákazníkov.
Je pravda, že len málo ich je natoľko dobrých, aby sa stali najlepšími. Väčšina gejší sa vypracuje len v jednom z tradičných japonských umení. Ale ja som vlastnila diplomy zo siedmich takých druhov umenia, a to z japonského tanca, aranžovania kvetov, čajového obradu, japonského bubnovania známeho ako taiko a troch štýlov hudby hranej na trojstrunovom šamisene. Keby som nemala túto kvalifikáciu, možno by som cítila nutnosť urobiť všetko, o čo by ma zákazník požiadal, aby som sa mohla uživiť.
Keď Japonsko nebolo ekonomicky stabilné, dievčatá sa niekedy rozhodli stať sa gejšami, aby uživili rodinu. Požičali si peniaze, aby mohli zaplatiť za školenie a kimoná. Iné dievčatá boli predané do domov gejší ich vlastnými rodinami. Keďže ich majitelia zaplatili za ne veľké sumy peňazí, vyžadovali od dievčat, aby im to splatili. Byť gejšou za týchto okolností bolo veľkou nevýhodou, pretože ich školenie sa začalo neskoro a boli veľmi zadlžené, keď začali pracovať. Mnohé z týchto gejší sa uchýlili alebo boli prinútené k nemravnosti, aby si zabezpečili potrebné finančné prostriedky.
Moje služby vyhľadávali známi ľudia zo sveta športu, zábavy, obchodu a politiky. Medzi mojich klientov patril aj vládny kabinet a ministerskí predsedovia. Títo ľudia sa správali ku mne úctivo a ďakovali mi za moju prácu. Hoci bez vyzvania som sa nezapájala do bežnej konverzácie, niekedy ma požiadali o vyjadrenie môjho názoru. Preto som denne čítala noviny a počúvala rozhlas, aby som držala krok so správami. Večierky, na ktorých som slúžila, boli obyčajne usporiadané kvôli rokovaniu, takže som sa musela správať diskrétne a nehovoriť o veciach, ktoré som počula.
Kto je moja matka?
Jedného dňa roku 1941, keď som mala 19 rokov, ma zavolali do reštaurácie, kde na mňa čakali dve ženy. Jedna z nich mi oznámila, že je mojou rodnou matkou a že prišla, aby ma vzala domov. Tá druhá žena zamestnávala gejše a ponúkla mi prácu. Myslela si, že by som mala pracovať, aby som mohla živiť svoju vlastnú matku, a nie adoptívnu. Nikdy som ani len nepomyslela na to, že žena, ktorá ma vychovala, nie je mojou skutočnou matkou.
Zmätená som bežala domov a povedala svojej adoptívnej matke, čo sa stalo. Svoje city vždy kontrolovala, no teraz sa jej oči zaliali slzami. Povedala, že mi chcela sama oznámiť, že ma priniesli do domu gejší, keď som mala jeden rok. Keď som sa dozvedela pravdu, stratila som k ľuďom všetku dôveru a stala som sa utiahnutou a tichou.
Odmietla som uznať svoju vlastnú matku. Z nášho krátkeho stretnutia bolo zrejmé, že vie o mojom úspechu a chce, aby som ju zo svojej práce živila. Podľa pracoviska jej priateľky som vedela, že pracovať tam znamená žiť nemravne. Ja som chcela predávať svoj umelecký talent, a nie svoje telo. Bola som presvedčená, a stále som presvedčená, že som sa rozhodla správne.
Aj keď som bola roztrpčená na moju adoptívnu matku, musela som uznať, že mi poskytla školenie, aby som si vždy mohla zarábať na živobytie. Čím viac som na to myslela, tým viac som sa jej cítila zaviazaná. Starostlivo a dôsledne mi hľadala prácu, chránila ma pred mužmi, ktorí požadovali služby gejše len kvôli nemravným záujmom. Do dnešného dňa som jej za to vďačná.
Naučila ma zásadovosti. Jedno, čo zdôrazňovala, bolo, že moje áno by malo znamenať áno a moje nie, nie. Naučila ma tiež prijímať zodpovednosť a byť na seba prísna. Keďže som sa riadila zásadami, ktoré ma naučila, bola som vo svojej práci úspešná. Pochybujem, že by som dostala takú pomoc od vlastnej matky. Adopcia ma pravdepodobne uchránila pred veľmi drsným životom, a tak som bola napokon veľmi rada, že sa to stalo.
Syn uprostred vojny
V roku 1943 sa mi narodil syn. V súlade s tradičnou japonskou kultúrou, ktorá nepozná „hriech“, nemyslela som si, že by som urobila čosi zlé alebo hanebné. Bola som svojím synom nadšená. Bol tým najvzácnejším, čo som mala — niekým, pre koho sa oplatilo žiť a pracovať.
Bombardovanie v Tokiu v roku 1945 bolo veľmi kruté a musela som so synom utiecť z mesta. Bolo málo jedla a on bol veľmi chorý. Ľudia sa v davovom zmätku natlačili na železničnú stanicu, ale nám sa nejakým spôsobom podarilo dostať sa do vlaku, ktorý išiel na sever do Fukušimy. V tú noc sme zostali v hostinci, ale skôr ako som mohla svojho chlapčeka zobrať do nemocnice, zomrel na podvýživu a dehydratáciu. Mal iba dva roky. Bola som zničená. Kurič v hostinci spálil telo môjho syna v ohni, ktorým zohrieval vodu na kúpanie.
Krátko nato sa skončila druhá svetová vojna a ja som sa vrátila späť do Tokia. Mesto bolo bombardovaním zrovnané so zemou. Môj dom a všetko, čo som mala, bolo preč. Išla som do priateľkinho domu. Požičala mi svoje kimoná a ja som opäť začala pracovať. Moja adoptívna matka, ktorá sa vysťahovala z Tokia, žiadala, aby som jej poslala peniaze a postavila jej dom v Tokiu. Takéto požiadavky spôsobili, že som sa cítila osamelejšia ako kedykoľvek predtým. Stále som žialila za svojím synom a túžila som po úteche, ona však moje dieťa nikdy ani len nespomenula. Jediné, čo ju zaujímalo, bola ona sama.
Rodinné povinnosti
Tradícia učila, že za všetko, čo máme, sme dlžní našim rodičom a predkom a povinnosťou detí je splatiť to rodičom tým, že ich poslúchajú bez odvrávania a starajú sa o nich, až kým nezomrú. Konala som si teda svoju povinnosť, ale požiadavky mojej adoptívnej matky boli prehnané. Očakávala odo mňa aj to, že budem živiť deti jej brata, ktoré si adoptovala. Do svojich 19 rokov som ich považovala za svojho brata a sestru.
Mnohé gejše sa nikdy nevydali a vyhli sa tomu, aby mali vlastné deti. Často si adoptovali dievčatká z chudobných rodín a školili ich za gejše len preto, aby boli finančne podporované a mali pohodlný život v starobe. Nanešťastie som začala chápať, prečo som dostala všetku tú starostlivosť a školenie. Bola to len finančná záruka do budúcnosti.
Všetko toto som prijímala, hoci som premýšľala nad tým, prečo okrem mojej adoptívnej matky musím živiť aj „brata“ a „sestru“, keď obaja boli zdraví a schopní pracovať. Napriek tomu som ich všetkých troch živila a robila som všetko, o čo požiadali. Nakoniec, deň pred svojou smrťou v roku 1954, si moja nevlastná matka kľakla na posteli, uklonila sa a formálne mi poďakovala. Povedala, že som urobila dosť. Toto ocenenie a vyjadrenie vďaky mi vynahradilo roky práce. Upokojujúce vedomie, že som splnila všetky svoje povinnosti, ma stále dojíma k slzám.
Zabezpečenie mojej dcéry
V roku 1947 som sa stala matkou dievčatka a rozhodla som sa tvrdo pracovať, aby som pre ňu nahromadila bohatstvo. Každý večer som chodila pracovať. Začala som tiež vystupovať na javiskách hlavných japonských divadiel, ako bolo Kabukiza v Ginze. To bolo tiež dobre platené.
Či som tancovala alebo hrala na šamisene, vždy som dostala hlavné úlohy. Ale napriek tomu, že som dosiahla úspech, o akom iné gejše len snívajú, nebola som šťastná. Možno by som nebola taká osamelá, keby som sa bola vydala, ale život gejše a manželstvo sa k sebe veľmi nehodia. Jedinou útechou mi bola Aiko, moja dcérka, ktorá sa stala stredobodom môjho života.
Gejša obyčajne školí svoje dcéry, či už vlastné alebo adoptované, aby robili tú istú prácu. Držala som sa tohto zvyku, ale neskôr som začala rozmýšľať o spôsobe života, na ktorý ju pripravujem. Ak by som pokračovala, celé generácie by nikdy nespoznali, aké to je mať skutočnú rodinu. Chcela som pretrhnúť túto reťaz. Chcela som, aby sa Aiko, a takisto aj jej deti tešili z manželstva a normálneho rodinného života. Nechcela som, aby sa toto žabie mláďa stalo žabou!
Keď Aiko začala dospievať, stala sa neovládateľnou. Od smrti mojej adoptívnej matky pred niekoľkými rokmi boli doma jedinými spoločníkmi Aiko slúžky, ktoré som zamestnávala. Zúfalo potrebovala môj čas a pozornosť. Hoci som mala asi 35 rokov a bola som na vrchole svojej kariéry, rozhodla som sa zanechať život gejše a živiť sa iba tancom a hrou na šamisene. Odišla som kvôli Aiko. Začali sme spolu večeriavať a takmer okamžite sa stala miernejšou. To, že som jej venovala svoj čas, prinášalo úžasné výsledky.
Po čase sme sa presťahovali do tichej vilovej štvrti, kde som si otvorila malú reštauráciu. Aiko vyrástla a mňa potešilo, keď sa vydala za Kimihira, láskavého muža, ktorý prejavoval pochopenie pre život, ktorý som viedla.
Náboženstvo sa stáva spornou otázkou
V roku 1968 Aiko porodila moje prvé vnúča. Onedlho potom začala študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. To ma prekvapilo, pretože my sme už mali svoje náboženstvo. Po smrti mojej matky — adoptívnej matky — som v našom dome dala postaviť veľký budhistický oltár a pravidelne som pred ním kľačala, aby som ju uctievala. Každý mesiac som tiež navštívila rodinný hrob, aby som jej vyrozprávala všetko, čo sa udialo.
Uctievanie predkov ma uspokojovalo. Cítila som, že v súvislosti so starostlivosťou o svojich predkov a s preukazovaním vďačnosti voči nim robím všetko, čo treba, a vychovala som Aiko tak, aby robila to isté. Bola som preto zdesená, keď mi povedala, že sa už nebude zúčastňovať na uctievaní predkov a nebude uctievať ani mňa, keď zomriem. ‚Ako som mohla porodiť také dieťa,‘ pýtala som sa sama seba, ‚a ako sa mohla dať k náboženstvu, ktoré učí ľudí, aby boli takí nevďační voči svojim predkom?‘ Ďalšie tri roky akoby nado mnou visel čierny mrak.
Zlom nastal, keď bola Aiko pokrstená ako Jehovova svedkyňa. Jej priateľka spomedzi svedkov bola prekvapená, keď som sa nezúčastnila dcérinho krstu, a povedala Aiko, že ma navštívi. Zúrila som, ale pretože dobré spôsoby boli vo mne hlboko zakorenené, privítala som ju, keď prišla. Z toho istého dôvodu som jej nemohla povedať nie, keď oznámila, že príde opäť budúci týždeň. Tieto návštevy pokračovali celé týždne a ja som z nich bola taká rozzúrená, že som spočiatku nepochopila nič z toho, čo hovorila. Postupne som však na základe rozhovorov začala premýšľať.
Začala som si spomínať na veci, ktoré hovorievala matka. Hoci chcela byť po smrti uctievaná, nebola presvedčená o živote po smrti. Čo si rodičia najviac želajú, hovorievala, je, aby deti boli k nim láskavé a srdečne sa s nimi rozprávali, keď ešte žijú. Keď som si čítala také biblické texty, ako Kazateľ 9:5, 10 a Efezanom 6:1, 2, a videla som, že Biblia povzbudzuje k tomu istému, mala som pocit, akoby mi z očí spadli šupiny. Ďalšie veci, ktoré ma matka naučila, boli tiež v Biblii, a to že moje áno by malo znamenať áno a moje nie, nie. (Matúš 5:37) Keďže som bola zvedavá, čo ešte Biblia učí, súhlasila som s pravidelným biblickým štúdiom.
Ako som robila pokroky v biblickom poznaní, smútok a sklamanie, ktoré som cítila väčšinu svojho života, postupne vymizli. Zhromaždenia Jehovových svedkov, ktoré som začala navštevovať, na mňa hlboko zapôsobili. Bol to iný svet. Ľudia boli úprimní, láskaví, priateľskí a v mojom srdci to vyvolávalo kladnú odozvu. Zvlášť na mňa zapôsobilo, keď som sa dozvedela o Jehovovom milosrdenstve. Láskyplne odpúšťa všetkým kajúcnym hriešnikom. Áno, odpustil mi všetky minulé zlyhania a pomohol mi tešiť sa z nového života!
Zmeny v mojom živote
Hoci som chcela Jehovovi slúžiť, bola som úzko spätá so svetom zábavy. Mala som už vyše 50 rokov, ale stále som vystupovala na javisku. Bola som tiež vedúcou a jednou z dvoch organizátorov hráčov na šamisene, keď Dandžuro Ičikawa hral Sukeroku v Kabukize. Keďže len veľmi málo tých, ktorí hrajú na šamisene, vedia zahrať katubuši, štýl hudobného sprievodu, ktorý sa hrá v Sukeroku, keby som odišla, nemal by ma kto nahradiť. Cítila som sa preto ako v pasci.
Avšak jeden starší svedok, ktorý sa takisto zaoberal tradičnou formou japonského spôsobu zábavy, sa ma spýtal, prečo si myslím, že musím odísť. „Ľudia musia pracovať, aby sa uživili,“ vysvetlil mi. Pomohol mi rozoznať, že nerobím nič nebiblické a že môžem slúžiť Jehovovi a pokračovať v predstaveniach.
Istý čas som ďalej pracovala v Kabukize, najlepšom japonskom divadle. Potom sa predstavenia začali krížiť s večermi, keď boli zhromaždenia, preto som požiadala, aby ma v tie dni niekým nahradili. Krátko nato sa však zmenil čas našich zhromaždení, a tak som sa mohla venovať aj práci, aj zhromaždeniam. Aby som sa ale dostala na zhromaždenia načas, často som musela naskočiť do čakajúceho taxíka ihneď po skončení predstavenia namiesto toho, aby som oddychovala s ostatnými umelcami, ako bolo zvykom. Nakoniec som sa rozhodla odísť.
V tom čase sme už dosť pokročili v nacvičovaní na šesťmesačné turné po japonských veľkých mestách. Hovoriť o tom, že odchádzam, by spôsobilo mnoho problémov. Preto bez toho, aby som niekomu svoje úmysly spomenula, začala som školiť svojho nástupcu. Keď sme skončili turné, každému, koho sa to týkalo, som vysvetlila, že všetko, čo som mala urobiť, som urobila a odchádzam. Niektorí sa rozhnevali. Iní ma obviňovali zo samoľúbosti a z toho, že im úmyselne spôsobujem problémy. Nebolo to pre mňa ľahké, ale bola som vo svojom rozhodnutí pevná a po štyridsiatich rokoch vystupovania som odišla. Odvtedy učím hru na šamisene a to mi zabezpečuje malý príjem.
Žijem v súlade so svojou oddanosťou
Niekoľko rokov predtým som oddala svoj život Jehovovi Bohu. Pokrstená som bola 16. augusta 1980. Teraz som naplnená pocitom hlbokej vďačnosti Jehovovi. Považujem sa tak trochu za Samaritánku spomenutú v Biblii v Jánovi 4:7–42. Ježiš sa s ňou rozprával láskavo a ona sa kajala. Podobne Jehova, ktorý „vidí, aké je srdce“, mi láskavo ukázal cestu a vďaka jeho milosrdenstvu som mohla začať nový život. — 1. Samuelova 16:7.
V marci 1990, keď som mala skoro 68 rokov, som sa stala priekopníčkou, ako sa volajú služobníci celým časom u Jehovových svedkov. Takisto Aiko a jej tri deti sú priekopníkmi. V súlade s japonským príslovím „Žabie mláďa je len žaba“, keď vyrástli, stali sa takými ako ich matka. Manžel Aiko je kresťanským starším v zbore. Aké je to požehnanie byť obklopená rodinou, kde všetci chodia v pravde, a mať milujúcich duchovných bratov a sestry v zbore!
Hoci som vďačná svojim predkom, moja najväčšia vďaka patrí Jehovovi, ktorý urobil pre mňa viac, ako by mohol urobiť ktorýkoľvek človek. Je to hlavne vďačnosť za jeho hojné milosrdenstvo a útechu, čo vo mne vzbudzuje túžbu chváliť ho po celú večnosť. — Rozprávala Sawako Takahašiová.
[Obrázok na strane 19]
Nácvik v ôsmich rokoch
[Obrázok na strane 20]
S mojou adoptívnou matkou
[Obrázok na strane 21]
Moja dcéra bola pýchou môjho života
[Obrázok na strane 23]
Uctievanie matky pred týmto rodinným oltárom
[Obrázok na strane 24]
S dcérou, jej manželom a vnúčatami