Disciplína bola mojou záchranou
KEĎ som mala štyri roky, rodičia ma zapísali na gymnastiku. To si vyžadovalo tréning a musela som cvičiť súčasne s ostatnými dievčatami. Zakrátko som začala trénovať, aby som sa stala tanečnicou. Disciplína sa stala súčasťou môjho života.
Moji rodičia boli ozajstní pedanti a očakávali, že ich deti budú spôsobné, dobre vychované a úctivé. Niekedy som si myslela, že sú nespravodliví, ale teraz, keď sa pozerám späť — a sama som vychovala tri deti — chápem hodnotu disciplíny. Som skutočne vďačná svojim rodičom, že sa tak veľmi o mňa starali.
Môj raný výcvik v sebadisciplíne, ako i práca v tíme mi neskôr v živote pomohli.
Vyrovnávam sa s ťažkosťami
Keď som mala osem rokov, dostala som reumatickú horúčku, chorobu, ktorá ma pripútala na posteľ. Trpela som veľkými bolesťami v oboch kolenách a 12 mesiacov som nesmela chodiť. Moja láskyplná rodina ma všade nosila. Nikto si nemyslel, že budem ešte niekedy schopná tancovať. No najmä vďaka dobrej starostlivosti, ktorej sa mi dostávalo od rodičov spolu s odbornou pomocou a trpezlivosťou nášho rodinného lekára, som úplne vyzdravela a vrátila som sa k tancu rozhodnutá viac ako kedykoľvek predtým, že budem najlepšia.
Keď som mala 16 rokov, rodičia mi dovolili skončiť povinnú školskú dochádzku, a tak som sa mohla venovať svojej tanečnej kariére. Robila som to horlivo a s nadšením. Napokon som začala s tréningom klasického baletu. To si vyžadovalo viac sebadisciplíny než kedykoľvek predtým. Tri a pol roka som študovala a trénovala šesť dní v týždni.
Keď som mala 19 rokov, konal sa konkurz do Austrálskej baletnej školy. Konkurencia o prijatie do tejto prestížnej školy bola neľútostná. Z celej Austrálie nás malo byť vybraných iba niekoľko. Bola som nadšená, keď som bola medzi vybranými. Tak sa začal 18-mesačný intenzívny tréning. Škola zahŕňala hodiny baletu, pantomímy, drámy a umenia. Balet je pôvabný druh tanca, ale vyžaduje skutočnú silu, aby vyzeral nenútene. Preto sme mali na posilnenie nôh naprogramovaný tréning v telocvični.
Napokon sa v júni 1970 konal konkurz do Austrálskej baletnej spoločnosti. Opäť ma vybrali a v priebehu týždňa som sa pripojila k spoločnosti.
Život v odlišnom svete
Skôr než som si uvedomila, čo sa deje, bola som po prvý raz v živote preč z domu a ocitla som sa v úplne odlišnom prostredí. Naša spoločnosť bola na turné po Austrálii a potom sme išli do Ázie. Bol to život akoby v inom svete s jeho vlastnými pravidlami a zásadami. Boli to dlhé, namáhavé dni a noci naplnené prácou, navyše s boľavými, krvácajúcimi nohami pokrytými pľuzgiermi. Ale vďaka predstaveniam bola táto tvrdá práca hodna námahy. Na javisku to bolo nádherné.
Po návrate do Austrálie sa celou spoločnosťou prehnala epidémia chrípky a mnohých z nás vyradila z činnosti. Tri mesiace som nemohla tancovať. Po návrate do baletnej spoločnosti sa začali problémy, lebo som sa nemohla vyrovnať so životom tanečnice — vždy sa usilovať o dokonalosť a obmedziť akúkoľvek spoločenskú činnosť mimo baletu, keďže nedostatok času a únava nám bránili spoločensky žiť. Toto mal byť po všetkých tých rokoch tréningu koniec mojej kariéry?
Prepadli ma čudné, zmätené pocity. Uzavrela som sa hlboko do seba a izolovala od ostatných. Nakoniec, asi o rok, som ochorela na vážnu alergickú poruchu nazývanú žihľavka. Následkom choroby sa mi na celom tele vyhodili napuchnuté červené pupence, ktoré svrbeli a zlievali sa dovedna, kým som nevyzerala ako jedna veľká červená škvrna. To bola posledná kvapka — odišla som z Austrálskej baletnej spoločnosti. Trvalo mesiace, kým som vyzdravela. Moji rodičia ma opäť ošetrovali, až kým som nevyzdravela.
Manželstvo a rodina
Roku 1974 som sa zoznámila s príjemným mladým mužom. Bol hercom, ktorý mal vlastnú spoločnosť. Zosobášili sme sa a cestovali sme po Európe. Po návrate do Austrálie sa nám v roku 1976 narodilo prvé dieťa, Justin. Neskôr sme sa presťahovali do Perthu, hlavného mesta Západnej Austrálie, a kúpili sme hotel. Aká zmena spôsobu života to bola!
Mali sme obrovské množstvo práce, lebo sme sa snažili viesť hotel sami. Vstávala som ráno o štvrtej a niekedy som skončila prácu až nasledujúce ráno. Okrem tohto pracovného náporu boli v hoteli silné démonské vplyvy. To pomaly pôsobilo na náš život, najmä na život môjho drahého manžela. A tak sme sa pre manželské a finančné problémy rozhodli po troch rokoch hotel predať a zachrániť naše manželstvo pred rozpadom.
Po narodení našich dvoch dcér Bianky a Victorie sa naša rodina rozrástla na päť členov. Hotel nebolo možné predať rýchle a práve v tom období som začala hľadať pomoc u Boha. Pamätala som si modlitbu Otčenáš, ktorú som sa naučila ešte ako dieťa. Ustavične som na ňu myslela a stále som sa ju modlila.
Konečne sme hotel predali. Môj manžel však zomrel na tepnovú vydutinu, a to iba tri týždne pred tým, čo sme chceli odísť z Perthu do Melbourne. Mal iba 32 rokov. Môj žiaľ bol zdrvujúci a nezmenšil sa ani vtedy, keď mi katolícky kňaz v Melbourne povedal, že keď mal môj manžel problémy s démonmi, ich nepriaznivý vplyv nepochybne pôsobil aj na mňa. Začal kropiť „svätenou“ vodou mňa i deti od hlavy po päty, aj každú miestnosť v dome mojej matky, kde sme bývali.
Moje otázky ešte nie sú zodpovedané
Prešlo niekoľko rokov a ja som si stále kládla otázky o Bohu, no moje katolícke náboženstvo mi nedávalo uspokojujúce odpovede. Potom som sa rozhodla presťahovať svoju rodinu z Melbourne do teplejšieho podnebia Queenslandu. Tam, v Brisbane, sme sa horlivo zapájali do činnosti cirkvi. Deti chodili do katolíckej školy a všetci sme pravidelne chodili do kostola, postili sa, odriekali ruženec a robili sme všetko, o čom som si myslela, že Boh od nás vyžaduje.
Keďže som nedostávala odpovede na svoje otázky, rozhodla som sa čítať si denne určitú časť Biblie, aby som zistila, či môžem nájsť odpovede sama. Napokon som čítala Matúša 7:7 a žasla som. Hovorilo sa tam jednoducho, aby sme vytrvalo žiadali a hľadali. ‚To je ľahké,‘ pomyslela som si. A robila som práve to. Ďalej som prosila Boha o pomoc, aby som našla odpovede na svoje otázky.
Konečne dostávam odpovede
Keď sa pozerám späť, vidím, že to nebola náhoda, keď onedlho zazvonili pri našich dverách Jehovove svedkyne. To, čo hovorili, bolo veľmi pekné. I keď som počúvala so záujmom, nerozpoznala som, že je to práve to, čo hľadám. A tak som po niekoľkých návštevách povedala ženám, ktoré ma navštevovali, aby sa už viac neunúvali a nechodili.
Vtedy, začiatkom roku 1987, som bola veľmi zaneprázdnená. Môj dom bol v poslednom štádiu renovácie a potrebovali sme už iba dobrého maliara, ktorý by všetko dokončil. Staviteľ mi odporučil priateľského, zdvorilého a šikovného mladého maliara menom Peter. Peter s láskou rozprával o svojej manželke a deťoch a vyzeral zdravo a čisto. Aj ja som tak chcela vyzerať, preto som sa ho jedno ráno, zatiaľ čo balansoval na lešení, opýtala: „Kam chodíte do kostola?“
Keď som sa dozvedela, že je Jehovov svedok, zasypávala som ho otázkami hneď, ako ráno prišiel do práce, až kým popoludní vyčerpaný neodišiel. A vedel mi odpovedať na všetky otázky. Začala som vo dne v noci študovať a Biblia začala ožívať. Rozradostená som súhlasila, aby sa s celou rodinou viedlo domáce biblické štúdium. Bol to najradostnejší čas v našom živote, lebo sme sa tešili z vedomia, že sme našli pravdu.
Odhodili sme všetko haraburdie — predstavy zo svojich myslí i veci spojené s modlárstvom. Odviezli sme z nášho domu plné vrecia a vyhodili ich na smetisko. Netrvalo dlho a moje deti boli zdvorilo požiadané, aby odišli z katolíckych škôl. Ich svedectvo o Jehovovi tam nebolo žiaduce.
Zjednotení v pravom uctievaní
Teraz sme všetci štyria pokrstenými svedkami. Justin a Bianca skončili školu a slúžia celým časom ako priekopníci. Victoria má 16 rokov a ešte chodí do školy. A ja som priekopníčkou už šiesty rok.
Šesť rokov sme boli v zbore v Brisbane, kde som mohla pomáhať dvom milým starším ženám, ktoré čoskoro oddali svoj život Jehovovi Bohu. Roku 1994 sme sa presťahovali do oblasti, kde bolo treba viac zvestovateľov Kráľovstva. Teraz slúžime vo vidieckom mestečku Charleville na juhozápade Queenslandu. Do nášho zvestovateľského obvodu patrí obrovské územie, ktoré je asi také veľké ako austrálsky ostrovný štát Tasmánia!
Pri spomienkach na svoje detstvo a na tréning som si uvedomila, aký veľký úžitok mi priniesla disciplína. Pomohla mi uplatňovať biblické zásady a urobiť potrebné zmeny v živote. Skutočne, keď nás teraz Jehova vedie k disciplíne, prináša to čistú radosť a nádej na nekonečné požehnania pre mňa a pre moju milovanú rodinu. — Príslovia 6:23; 15:33. — Rozprávala Sue Burková.
[Obrázok na strane 21]
S mojimi troma deťmi