Moje úspešné hľadanie zmyslu života
BOL rok 1951. Ulice lemovali zástupy ľudí, ktorí chceli aspoň letmo zazrieť mnohé popredné divadelné a filmové hviezdy, zatiaľ čo jedna limuzína za druhou postupovala k Divadlu krásneho umenia v Beverly Hills (Kalifornia). Dôvodom bola premiéra filmu Miesto na slnku spracovaného podľa slávneho románu môjho blízkeho príbuzného Theodora Dreisera, Americká tragédia. Tento film bol silným kandidátom filmovej spoločnosti Paramount Pictures na cenu Akadémie za rok 1951 a režíroval ho George Stevens, jeden z najlepších režisérov tejto spoločnosti. V hlavných úlohách hrali tri vynikajúce hviezdy toho obdobia — Elizabeth Taylorová, Montgomery Clift a Shelley Wintersová. Prečo som bol v jednej z tých veľkých limuzín, ktoré prechádzali davmi kričiacich ľudí? A prečo som sa v tom prostredí cítil tak cudzo? Poďme späť na začiatok, aby sme videli, ako k tomu všetkému došlo.
Narodil som sa v jednom z najvýznamnejších období v dejinách — v októbri roku 1914. Dvadsiateho dňa toho mesiaca asi o pol piatej popoludní mi lekár pomohol prísť na svet v našom dome v Seattle (Washington).
V tom čase bývala naša rodina na Alki Beach v štvrti zvanej Bonair. Čoskoro sme sa rozrástli na päťčlennú rodinu, ktorú tvorili moji rodičia, môj starší a mladší brat a ja. Bývali sme vo veľkom krásnom dome obrátenom smerom na pláž, čo vytváralo veľmi malebné prostredie, kde človek mohol sledovať lode a trajekty križujúce vody zálivu Puget Sound medzi centrom Seattlu a inými mestami pozdĺž ich trasy.
Po krachu na burze cenných papierov v roku 1929 bola ekonomická situácia taká zlá, že sme náš dom na Alki Beach vymenili za obchod s potravinami v inej štvrti mesta Seattle, štvrti Highland Park, a tento obchod nám počas rokov hospodárskej krízy poskytoval malý príjem.
V roku 1938 zomrela moja matka, a tak otec zostal na vedenie obchodu sám. Pripojil som sa k nemu v obchodovaní a z obchodu sme urobili moderný potravinový trh. Zakrátko náš obchod prosperoval.
Potom 7. decembra 1941 prišiel útok na Pearl Harbor a krátko nato som mal pred sebou odvod a druhú svetovú vojnu. Museli sme predať obchod, čo otcovi poskytlo trochu peňazí na živobytie, a ja som len niekoľko dní pred odvodom dobrovoľne vstúpil do armády. Mierne povedané, vstup do vojska znepokojoval moje svedomie a pamätám sa, ako som sa modlil k Bohu, aby som nikoho nemusel zabiť. Po základnom výcviku som bol pridelený k transportnému zboru. Napokon som bol vymenovaný za podporučíka.
Spoločenstvo s Theodorom Dreiserom
Vtedy už bol rok 1945 a ja som bol pridelený do naloďovacieho prístavu v Los Angeles, kde som slúžil ako dôstojník poverený starostlivosťou o bezpečnosť nákladu na lodiach, ktoré si vojsko prenajalo na prepravu zásob a niekoľkých jednotiek na miesta v Tichom oceáne. Medzi jednotlivými povereniami som občas navštívil svojho príbuzného Theodora Dreisera a jeho manželku Helenu. Mali priestranný dom v štvrti West Hollywood a boli voči mne pri takýchto príležitostiach nesmierne pohostinní. Dreiser bol veľmi skúmavý človek a rád nepriamym spôsobom zisťoval, čo si myslím o miestach, ktoré som navštívil.
Prirodzene, Dreiser vedel, že som tiež blízky príbuzný člena Kongresu Martina Diesa z Texasu, predsedu Diesovho výboru, predchodcu Výboru pre vyšetrovanie neamerickej činnosti. Mnohí spisovatelia a ďalší profesionáli vo filmovom priemysle boli ostro kritizovaní pre komunistické tendencie a ani Dreiser nebol od toho ušetrený, lebo bol známy tým, že sympatizuje s Rusmi. A tak počas jednej z mojich prvých návštev sa ma spýtal: „Súhlasíš s tým svojím príbuzným Martinom Diesom?“ Uistil som ho, že nie som s Martinom v styku ani nemám nič spoločné s jeho politickými cieľmi, čo nás s Dreiserom viac zblížilo.
Po kapitulácii Japonska 2. septembra 1945 som sa rozhodol ešte nejaký čas zostať v armáde, lebo som tak mal možnosť vidieť veľa zaujímavých kútov sveta. Zakrátko som bol povýšený na nadporučíka a bol som pridelený ako proviantný dôstojník na jednu z veľkých vojenských transportných lodí. Kým sme boli v Japonsku, zobral som si na nejaký čas dovolenku a prešiel som Japonsko od Jokohamy po Hirošimu, mesto, ktoré zničila atómová bomba.
V to ráno, keď som pricestoval do Hirošimy, som videl ľudí ešte stále spať v parku, lebo nemali kde bývať. Je zbytočné hovoriť, že pri prechádzaní mestom som sa cítil veľmi nepríjemne, lebo očividne takmer každý, koho som stretol, stratil v tom strašnom holokauste príbuzných a priateľov. Utrpenie, ktoré som videl na ich tvárach, a skutočná alebo domnelá nenávisť v ich očiach voči tým z nás, ktorí mali uniformu, boli skľučujúce.
Začínam hľadať zmysel
Hirošima a mnohé prípady chorôb a chudoby, ktoré som videl, ma priviedli k tomu, že som začal uvažovať o zmysle života. Život na mori na palube lodí poskytoval na také úvahy veľa času. Občas som sa rozprával s kaplánom, ktorý bol na palube, aby som zistil, či by mi vedel dať odpoveď na niektoré otázky súvisiace s nespravodlivosťou v živote. Ani jeden z týchto kaplánov nemal uspokojivé odpovede.
Theodore Dreiser zomrel v decembri 1945, po tom, čo svoj život strávil hľadaním zmyslu života. V eseji „Môj Stvoriteľ“ napokon priznal, že nie je k riešeniu bližšie, než bol na začiatku. Helena Dreiserová, vdova po Theodorovi, tiež moja blízka príbuzná, pracovala na autobiografii, ktorá sa mala volať Môj život s Dreiserom. Naliehala na mňa, aby som prišiel do Hollywoodu a pomohol jej s vydaním rukopisu a s usporiadaním niekoľkých obchodných záležitostí s rôznymi zástupcami v súvislosti s publikovaním Theodorových prác, ktoré boli vydávané v mnohých krajinách. A tak v decembri 1947 som odišiel z armády a začal som žiť na Dreiserovom pozemku vo West Hollywoode.
Neprestával som však pátrať po zmysle života. Aj Helena Dreiserová hľadala duchovný význam života, a preto sme začali navštevovať rôzne skupiny, hľadajúc niečo, čo dáva zmysel. No žiadna z tých skupín neposkytovala uspokojivé odpovede.
Keď sme neskôr boli v Greshame (Oregon) na návšteve u Heleninej matky, bol som zoznámený s jedným Jehovovým svedkom, ktorý hral na elektrofonickom organe v niekoľkých veľkých hoteloch v Portlande. Začali sme sa rozprávať o náboženstve a mnohé z vecí, ktoré hovoril, sa zdali rozumné. Keď navrhol, že jeden z ich služobníkov nás po návrate do Los Angeles navštívi, hneď som súhlasil.
Po návrate do Los Angeles nás okamžite navštívil jeden Jehovov svedok. Zariadil nám týždenné biblické štúdium s ďalším svedkom a s jeho manželkou, ktorí boli priekopníkmi (služobníkmi celým časom). Spočiatku štúdium neprebiehalo hladko pre niektoré moje vopred vytvorené predstavy, ale tie boli čoskoro vytlačené logickými úvahami o Biblii.
To bolo začiatkom roku 1950; v tom čase bol veľký záujem o Dreiserove diela. Spoločnosť Paramount Pictures práve nakrúcala filmovú verziu dvoch Dreiserových najslávnejších románov: románu Americká tragédia, ktorého filmová verzia sa mala volať Miesto na slnku a mala byť uvedená do kín v roku 1951, a románu Sestra Carrie, ktorý mal byť vo filmovej verzii uvedený neskôr pod názvom Carrie. Týmito filmami spoločnosť Paramount kandidovala na cenu Akadémie v dvoch po sebe idúcich rokoch. Pre Helenu to bol teda významný rok, a keďže dokončila svoj rukopis s názvom Môj život s Dreiserom, odišla do New Yorku, kde sa mala stretnúť s pracovníkmi Svetovej vydavateľskej spoločnosti, ktorá mala vydať jej rukopis.
Bol som presvedčený, že som našiel zmysel života
Zatiaľ čo bola Helena preč, pokračoval som v štúdiu Biblie a časom som spoznal, aké je to chodiť od dverí k dverám a rozprávať o Biblii. Kým sa Helena Dreiserová vrátila z New Yorku, bol som si istý, že som konečne našiel zmysel života, ktorý som hľadal. Akým však bolo prekvapením, keď Helena oznámila, že už nechce mať s biblickým štúdiom nič spoločné! Spoločenské styky v New Yorku ju zjavne presvedčili, že to, čo sa učí z Biblie, nie je vo svete populárne. Povedala to jasne: „Vylučuje to všetko ostatné.“ A tak odmietla pokračovať s nami v štúdiu Biblie.
Teraz už bolo zrejmé, že keby som zostal v záložnom vojsku, nebolo by to v súlade s pravdou. Bol som rozhodnutý dať sa pokrstiť ako Jehovov svedok. Zariadili pre mňa mimoriadny krst v dome istého svedka, ktorý mal bazén. Po tom, čo som sa oddal Jehovovi, bol som pokrstený 19. augusta 1950. Potom som napísal vojsku a oznámil som im, že ako ordinovaný služobník už nemôžem slúžiť ako vojak v zálohe. Hoci moje vystúpenie z vojska bolo najprv zamietnuté, o niekoľko mesiacov som bol čestne prepustený.
Medzičasom už spoločnosť Paramount Pictures hodlala uviesť film Miesto na slnku a s Helenou sme boli pozvaní na súkromnú večeru, ktorú usporiadal režisér George Stevens. Boli sme informovaní, že svetová premiéra sa bude konať v Divadle krásneho umenia v Beverly Hills, a bolo dohodnuté, že po našom príchode do divadla Helena ako autorova manželka prednesie reč, ktorá bude prenášaná sieťou rozhlasových staníc do celej krajiny. Pre moju príbuznú to mal byť veľký večer a očakávalo sa, že ju budem sprevádzať. A tak v stanovenú hodinu sme si prenajali limuzínu a v plnej nádhere sme smerovali k divadlu. Pomaly sme postupovali cez zástupy ľudí, ktorí lemovali ulicu, dúfajúc, že uvidia niektoré zo slávnych filmových hviezd, ktoré mali prísť na predstavenie.
Čo som si myslel o svojej úlohe v tejto okázalej scéne? V minulosti som také situácie videl vo filmoch a premýšľal som, aké by to bolo byť takýmto spôsobom v centre pozornosti. Avšak teraz, keď som získal poznanie o pravde, cítil som sa tu cudzo. Možno som cítil, že Jehova také veci neschvaľuje, vzhľadom na to, čo hovorí Biblia v 1. Jána 2:16: „Honosné vystavovanie prostriedkov na živobytie... nepochádza od Otca, ale pochádza zo sveta.“ Bolo ľahké vidieť, že taký lesk a také čaro nie sú v súlade s mojím novým kresťanským spôsobom života. Hoci sa mi ten vynikajúci film páčil, uľavilo sa mi, keď sa to všetko skončilo.
Krátko nato Helena Dreiserová dostala porážku, následkom ktorej čiastočne ochrnula. Po druhej porážke už nebolo možné, aby sa ešte vládala starať o obchodné záležitosti. Jej sestra Myrtle Butcherová požiadala o súhlas stať sa jej poručníčkou a chcela si ju vziať k sebe domov do Greshamu (Oregon). Neprotestoval som proti tomu, lebo som cítil, že to bude pre Helenu najlepšie, keďže bude potrebovať veľkú opateru, ktorú jej sestra môže poskytnúť. A tak som bol teraz bez práce. Čo budem robiť? Spoliehal som sa na Ježišov sľub v Matúšovi 6:33: „Stále hľadajte najprv kráľovstvo a Jeho spravodlivosť, a toto všetko vám bude pridané.“
Keďže teraz som už mal na starosti iba seba, lebo môj otec zomrel pred niekoľkými mesiacmi, chcel som slúžiť Jehovovi celým časom. Takmer ihneď som bol odmenený ponukou práce na čiastočný úväzok, ktorá mi poskytla presne to, čo som potreboval, aby som mohol začať slúžiť Jehovovi ako kazateľ dobrého posolstva o Božom Kráľovstve celým časom. Tak ako povedal Ježiš, Jehova sa o mňa staral po celých tých vyše 42 rokov, počas ktorých som v službe celým časom.
V lete roku 1953 som sa na Yankee štadióne v New Yorku zúčastnil svojho prvého medzinárodného zjazdu Jehovových svedkov a bol to naozaj vzrušujúci zážitok! V tom čase som už takmer rok slúžil ako priekopník, a hoci som bol v tejto evanjelizačnej práci veľmi šťastný, túžil som mať na službe Kráľovstvu ešte väčší podiel. Už skôr som si podal žiadosť o službu celým časom v ústredí Spoločnosti a teraz na tomto zjazde som si podal žiadosť aj o misionárske školenie v Gileáde, biblickej škole Watchtower. Aký som bol prekvapený, keď som krátko po návrate do Los Angeles dostal pozvanie slúžiť v ústredí Spoločnosti zvanom bétel!
Dňa 20. októbra 1953 som so zmiešanými pocitmi vstúpil do bételu, zvedavý, aké to bude a či tam budem taký šťastný, aký som bol ako priekopník. Za uplynulých 41 rokov služby v bételi som však toto rozhodnutie nikdy neľutoval. Mnohé výsady, z ktorých som sa tešil tu v bételi, mi priniesli oveľa viac radosti a šťastia, než by som mohol zažiť v ktorejkoľvek inej forme služby Kráľovstvu.
V roku 1955 Helena Dreiserová zomrela a ja som bol určený ako vykonávateľ závetu a konečný správca jej pozostalosti. Pri zostavovaní poslednej vôle Theodore Dreiser zanechal všetko svojej manželke a k spravovaniu jej pozostalosti patrili aj práva na všetky jeho diela chránené autorským zákonom. Helena mi povedala, že Dreiser pravidelne čítal Bibliu, a keď som si prezeral jeho knižnicu, všimol som si, že niekedy si na okraji svojej Biblie robil poznámky o alternatívnom preklade v niektorom z iných prekladov Biblie.
Dreiser a Jehovovi svedkovia
Samozrejme, keď som viedol rozhovory s Dreiserom, nevedel som o Jehovových svedkoch nič, ale neskôr som zistil, že Dreiser vedel o neutrálnom postoji Jehovových svedkov. V knihe Zachráňte Ameriku ich chválil za ich postoj v otázke zdravenia zástavy. Dreiser sa nebál pevne sa postaviť za niečo, v čo veril, a keby som bol poznal Bibliu tak ako dnes, je veľmi pravdepodobné, že by sme boli mali niekoľko veľmi zaujímavých rozhovorov.
Keď sa pozerám späť na tých 45 rokov, odkedy som začal študovať Bibliu s Jehovovými svedkami, môžem úprimne povedať, že som skutočne našiel zmysel života, ktorý som hľadal. Moje otázky súvisiace s nespravodlivosťou v živote boli dobre zodpovedané poznaním, že bohom a vládcom tohto sveta je Satan Diabol, a nie milujúci, všemocný Boh, Jehova. (Ján 14:30; 2. Korinťanom 4:4; 1. Jána 4:8) A akým dôvodom na radosť je poznanie, že v októbri 1914 bolo v nebesiach zriadené Božie Kráľovstvo a že toto Kráľovstvo čoskoro prevezme vládu nad zemou a odstráni Diablove diela! — 1. Jána 3:8; Zjavenie 20:10.
Zatiaľ by poznanie o Zvrchovanom Pánu Jehovovi, osobný vzťah k nemu a život, ktorý má zmysel, strávený v službe Kráľovstvu, mohli byť dobre prirovnané k perle, ktorú našiel obchodník na svojich cestách. Tá perla mala takú veľkú hodnotu, že ihneď predal všetko, čo mal, len aby ju mohol vlastniť. — Matúš 13:45, 46.
Keďže som našiel taký poklad, cením si slová žalmistu Dávida: „Aby som býval v Jehovovom dome po všetky dni svojho života, aby som hľadel na Jehovovu príjemnosť a s ocenením sa pozeral na jeho chrám.“ (Žalm 27:4) — Rozprával Harold Dies.
[Obrázok na strane 20]
Mierne povedané, vstup do vojska znepokojoval moje svedomie
[Obrázok na strane 23]
Od roku 1953 slúžim v bételi