Opustil som kňazský stav kvôli lepšej službe

DŇA 31. júla 1955 som bol ako 24-ročný vysvätený za katolíckeho kňaza. Bolo to vyvrcholenie dvanástich formatívnych rokov, ktoré som strávil v arcidiecéznom seminári Rachol (Goa, India). A čo vo mne vyvolalo túžbu stať sa kňazom?

Narodil som sa 3. septembra 1930 v Bombaji. Nasledujúci rok odišiel môj otec do dôchodku a rodina sa usadila v Salvadore do Mundo (Bardez, Goa) na juhozápadnom pobreží Indie. Bol som najmladší zo štyroch detí. Od detstva som vyrastal v portugalskej katolíckej kultúre a tradícii, ktorá existovala v Goi od roku 1510, keď sa Goa stala portugalskou kolóniou.

Moji rodičia, verní svojmu presvedčeniu, boli horlivými katolíkmi — každoročne slávili Vianoce, Veľkú noc a sviatky na počesť Panny Márie a viacerých „svätých“ a dodržiavali pôst. Kňazi, ktorí sa zúčastňovali na týchto oslavách, boli často ubytovaní v našom dome, niekedy viac ako desať dní. Takto sme s nimi mali trvalý kontakt a na mňa ako na dieťa veľmi zapôsobili.

Moja služba v Goi, v Salamanke a v Ríme

Svoju kňazskú službu som začal s veľkým nadšením a nemal som žiadne pochybnosti o pravdivosti náuk a praktík katolíckej cirkvi. Počas prvých siedmich rokov služby v Goi som vykonával sociálne a pastierske povinnosti v kaplnke sv. Tomáša v Panadži, hlavnom meste Goy. Súčasne som mal civilné poverenie na vtedajšom portugalskom vládnom Polytechnickom inštitúte. Toto poverenie bolo dvojaké — bol som profesorom a zároveň správcom zariadení inštitútu.

Roku 1962 som bol vyslaný na univerzitu do Salamanky (Španielsko), kde som získal titul doktora filozofie práva a kanonického práva. Počas mojich právnických štúdií ma niektoré predmety, najmä rímske právo a dejiny kanonického práva, podnecovali ku skúmaniu, ako sa vyvíjala konštitúcia katolíckej cirkvi a ako dospela k tomu, že identifikovala pápeža ako Petrovho nástupcu s ‚najvyššou súdnou právomocou v cirkvi‘.

Bol som šťastný, že sa pripravovali plány na moje teologické doktorské štúdiá v Ríme, kde budem mať príležitosť naučiť sa viac o cirkevnej hierarchii. V lete 1965 som sa presťahoval do Ríma.

V tom čase dosiahol Druhý ekumenický vatikánsky koncil svoj vrchol. Zatiaľ čo som pokračoval vo svojich teologických štúdiách, mal som zaujímavé rozhovory s niekoľkými teológmi a „otcami koncilu“, ktorí na koncile odporovali ultrakonzervatívcom. Úradujúcim pápežom bol Pavol VI., s ktorým som mal osobný kontakt ako viceprezident Združenia indických kňazov v Ríme.

Prvé rozpory a pochybnosti

V období týchto kontaktov a štúdií a výskumu pre doktorskú prácu som mal príležitosť získať ešte hlbší pohľad na dejiny a vývoj hlavnej štruktúry katolíckej cirkvi.a Na rozdiel od názorov, ktoré na koncile predkladali konzervatívci, zvyknutí na absolútnu monarchiu Pia XII. (1939–1958), liberálom sa napokon podarilo získať súhlas koncilu s Dogmatickou konštitúciou cirkvi (po latinsky Lumen Gentium, Svetlo národov). Okrem iného sa v treťom článku zaoberá právom biskupov ako orgánu podieľať sa na plnej a najvyššej právomoci pápeža v cirkvi. Táto doktrína mala hlboké korene v tradícii, ale konzervatívci ju považovali za kacírsku a revolučnú.

Považoval som obidva názory za neprijateľné, lebo im chýbala pravdivosť evanjelia. Sú prekrútením Matúša 16:18, 19 a poskytujú podklad pre všetky minulé a budúce nebiblické doktríny a dogmy cirkvi.b Všimol som si, že grécke slová použité v tomto texte — petra (ženský rod), ktoré znamená „skalný masív“, a petros (mužský rod), ktoré znamená „kus skaly“ — Ježiš nepoužil ako synonymá. Navyše, keby bol Peter dostal nadradené postavenie ako skalný masív, ako rohový kameň, nevznikla by neskôr medzi apoštolmi hádka, kto je medzi nimi najväčší. (Porovnaj Marka 9:33–35; Lukáša 22:24–26.) Pavol by sa tiež nebol odvážil verejne pokarhať Petra preto, že ‚nejde priamo podľa pravdy dobrého posolstva‘. (Galaťanom 2:11–14) Dospel som k záveru, že všetci Kristovi nasledovníci splodení duchom sú rovnocenné kamene a Ježiš je ich základný rohový kameň. — 1. Korinťanom 10:4; Efezanom 2:19–22; Zjavenie 21:2, 9–14.

Čím vyššie akademické a pastierske postavenie som dosahoval a čím väčšiu výmenu názorov som mal, tým väčšmi sa moja myseľ i srdce vzďaľovali od rôznych dogiem katolíckej cirkvi, najmä od tých, ktoré súviseli s ordináciou kňazov v spojitosti s „obetou svätej omše“ a s „najsvätejšou sviatosťou eucharistie“, nazývanou premenenie.

V katolíckom chápaní je „obeta svätej omše“ trvalou spomienkovou slávnosťou a nekrvavým obnovením Ježišovej obete na „kríži“. Ale Kresťanské grécke písma všeobecne a najmä Pavlov list Hebrejom boli pre mňa dostatočne jasné na to, aby som usúdil, že Ježišova obeť bola dokonalou obeťou. Jeho dielo bolo úplné. Nevyžadovalo si ani nepripúšťalo žiadne doplnenia, opakovania či zlepšenia. Obeť bola prinesená „raz navždy“. — Hebrejom 7:27, 28.

Pokračujem v hľadaní pravdy

Aby som si to všetko overil, ďalej som pracoval pre viaceré diecézy a arcidiecézy v západnej Európe, pre arcidiecézu v New Yorku a pre diecézu vo Fairbankse (Aljaška). Bola to bolestná deväťročná skúška v mojom hľadaní pravdy. Zaoberal som sa hlavne administratívnymi záležitosťami, cirkevným právom a právnou praxou. Vyhýbal som sa liturgickým obradom a ceremóniám nakoľko som len mohol. Najnáročnejšie bolo slúžiť každodennú omšu. Vyvolávalo to u mňa vážny konflikt pocitov a emócií, lebo som neveril v opakovanú nekrvavú Kristovu obeť čiže v premenenie ani v pozemské sväté kňazstvo, ktoré by bolo potrebné na uskutočňovanie platného a zákonného „zázračného“ premenenia.

Počas Druhého vatikánskeho koncilu vznikol okolo tohto „zázraku“ rozruch. Liberáli, vedení holandskou katolíckou hierarchiou, podporovali iba „transsignifikáciu“, teda že chlieb a víno iba znamenajú čiže predstavujú telo a krv Krista. Naproti tomu ultrakonzervatívci, vedení talianskou katolíckou hierarchiou, neochvejne zastávali „transsubstanciáciu“, to znamená premenu podstaty chleba a vína na skutočnú a reálnu podstatu Kristovho tela a krvi „posväcujúcimi slovami“ vyslovenými počas omše. A tak sa začalo hovoriť: ‚V Holandsku sa mení všetko okrem chleba a vína, zatiaľ čo v Taliansku sa nemení nič okrem chleba a vína.‘

Oddeľujem sa

Vzhľadom na také skreslenie skutočnosti o Kristovi a jeho evanjeliu som mal pocit veľkého rozčarovania a sklamania, že môj cieľ oslavovať Boha a zachraňovať duše bol podkopaný falošným učením. V júli 1974 som sa napokon vzdal aktívnej služby so žiadosťou o uvoľnenie od povinností na neurčito. Keďže kňazský stav nemá žiaden biblický základ, bolo pre mňa nelogické a neprijateľné žiadať o oslobodenie od sľubov kňazstva. Následkom toho som sa od júla 1974 do decembra 1984 izoloval. Nenadviazal som kontakt so žiadnym iným náboženstvom kresťanstva, lebo ani jedno nebolo v súlade s mojimi závermi, ktoré svedčili proti trojici, nesmrteľnosti duše, predstave, že všetci spravodliví ľudia získajú večný život v nebi, a proti trestu v podobe nekonečného pekelného ohňa. Považoval som tieto náuky za pohanský výplod.

Vnútorný pokoj a šťastie

V decembri 1984 sa moja náboženská izolácia skončila. Ako manažér obchodného oddelenia pre úvery a pohľadávky v Anchorage (Aljaška) som musel s istou zákazníčkou, Barbarou Lermovou, prediskutovať niekoľko účtov. Ponáhľala sa a povedala, že musí ísť na „biblické štúdium“. Výraz „biblické štúdium“ upútal moju pozornosť a položil som jej niekoľko biblických otázok. Dala mi pohotové a vhodné odpovede z Písma, ktoré sa dosť zhodovali s mojimi vlastnými závermi o biblických náukách. Keď zistila, že mám viac otázok, zoznámila ma s Geraldom Roncom, ktorý pracoval v kancelárii odbočky Jehovových svedkov na Aljaške.

Budujúce rozhovory založené na Biblii, ktoré nasledovali, mi priniesli vnútorný pokoj a šťastie. Toto bol ľud, ktorý som hľadal — Boží ľud. Modlil som sa k Bohu o vedenie a po istom čase som sa pripojil k Jehovovým svedkom ako nepokrstený zvestovateľ dobrého posolstva. Bol som naozaj prekvapený, keď som sa dozvedel, že ústredie tejto organizácie je v Brooklyne v New Yorku, iba niekoľko míľ od kostola Svätej rodiny v Manhattane, kde som slúžil (v rokoch 1969, 1971 a 1974) ako pastor farského kostola Spojených národov.

Pomáham svojej rodine spoznať pravdu

Po šiestich mesiacoch spojenia s Jehovovými svedkami v Anchorage som sa 31. júla 1985 presťahoval do Pennsylvánie. Tu som mal výsadu podeliť sa o dobré posolstvo o Jehovovom Kráľovstve so svojou neterou Mylene Mendanhovou, ktorá študovala biochémiu na univerzite v Scrantone. Keď sa Mylene dozvedela, že hľadám Jehovových svedkov, vyviedlo ju to z miery, keďže bola predtým nesprávne informovaná, že ide o sektu. Spočiatku mi nepovedala nič, lebo ma rešpektovala ako svojho strýka a kňaza a veľmi si vážila moje akademické a pastierske úspechy.

Nasledujúcu nedeľu išla Mylene na omšu do katolíckeho kostola a ja som išiel do sály Kráľovstva na biblickú prednášku a štúdium Strážnej veže. V ten istý večer sme si spolu sadli, ona so svojou katolíckou Jeruzalemskou Bibliou a ja so svojím Prekladom nového sveta Svätých písiem. V jej Biblii som jej ukázal meno Jahve a ekvivalent, Jehova, v Preklade nového sveta. Keď sa dozvedela, že Boh má meno a chce, aby sme ho nazývali týmto menom, bola vzrušená. Povedal som jej aj to, aké nebiblické sú náuky o trojici, transsubstanciácii a nesmrteľnosti duše, a ukázal som jej príslušné texty. Jednoducho žasla!

Záujem Mylene ešte vzrástol, keď som jej povedal o nádeji na večný život v raji na zemi. Predtým sa znepokojovala tým, čo sa s ňou stane pri smrti. Myslela si, že nie je dosť zbožná na to, aby šla rovno do neba, ale nemyslela si, že by bola taká zlá, aby bola odsúdená na večný trest pekelného ohňa. V jej predstavách bol preto jedinou alternatívou očistec, kde bude musieť trpezlivo čakať na modlitby iných ľudí a na omše, ktoré jej umožnia dostať sa do neba. Keď som jej však ukázal a vysvetlil niekoľko textov týkajúcich sa večného života v raji na zemi, chcela sa viac dozvedieť o tejto vynikajúcej dobrej správe. Mylene so mnou šla na zhromaždenie do sály Kráľovstva. Miestni svedkovia s nami zaviedli pravidelné biblické štúdium. Krátko nato sme sa oddali Jehovovi Bohu a 31. mája 1986 sme boli pokrstení.

Moju rodinu, najmä môjho najstaršieho brata Orlanda, rozrušila novina, že som opustil kňazský stav. Radil sa s mojou sestrou Myrou Lobovou-Mendanhovou, ktorá ho upokojila slovami: „Netrápme sa tým, lebo Alinio by sa nebol vzdal celých tých 43 rokov usilovnej práce bez naozaj vážneho dôvodu.“ V septembri 1987 som sa vo Wisconsine (USA) stretol s Myrou a jej rodinou. Bez ťažkostí som ich presvedčil o nebiblickom charaktere mnohých katolíckych náuk a praktík. Veľmi chceli spoznať biblickú pravdu. Spolu s Mylene sme s nimi ihneď začali študovať Bibliu. V štúdiu pokračovali aj potom, čo sa odsťahovali do Orlanda (Florida).

Pokoj a šťastie, z ktorých sme sa všetci tešili, nás podnecoval, aby sme sa podelili o dobrú správu o Jehovovom Kráľovstve aj s mojou najstaršou sestrou Jessie Lobovou, ktorá žije v Toronte (Kanada). Roku 1983 jej bolo vydané svedectvo. Keďže však mala brata kňaza, bola presvedčená, že nič ju nemôže donútiť, aby zmenila svoju vieru. Keď štyri roky po tomto prvom rozhovore s Jehovovými svedkami zistila, že som sa stal Jehovovým svedkom a Myra i s rodinou sú zvestovateľmi dobrého posolstva, nadviazala spojenie s istým svedkom, ktorý pohotovo zariadil biblické štúdium. Dňa 14. apríla 1990 bola Jessie pokrstená; Myra, môj švagor Oswald a neter Glynis boli pokrstení 2. februára 1991. Sú veľmi šťastní, že slúžia Jehovovi, Najvyššiemu.

Konzervatívni tradicionalisti a progresívni liberáli katolíckej cirkvi sú určite inteligentní ľudia. Sú presvedčení, že konajú Božiu vôľu. Nemali by sme však prehliadať skutočnosť, že „boh tohto systému vecí zaslepil mysle neveriacich, aby nepresvietilo osvietenie slávnym dobrým posolstvom o Kristovi, ktorý je obrazom Boha“. (2. Korinťanom 4:4) Je teda jasné, že múdrosť tohto systému vecí je u Boha pochabosťou. (1. Korinťanom 3:18, 19) Aký som vďačný a šťastný, že Jehova „robí neskúseného múdrym“ prostredníctvom presného poznania svojho Slova. — Žalm 19:7.

Devätnásť rokov mojej služby katolíckeho kňaza je minulosťou. Teraz som svedkom Jehovu. Túžim chodiť po Jehovových cestách a nasledovať jeho Syna, Ježiša Krista, nášho Kráľa a Záchrancu. Rád by som pomáhal druhým spoznať Jehovu, aby aj oni mohli získať cenu večného života v raji na zemi na slávu pravého Boha, Jehovu. — Rozprával Alinio de Santa Rita Lobo.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 23]

Kľúče Kráľovstva

Čo sa týka „kľúčov nebeského kráľovstva“, ich význam sa stane zrejmým, ak uvažujeme o pokarhaní, ktoré Ježiš udelil náboženským vodcom: „Vzali ste kľúč poznania; sami ste nevošli a tým, ktorí vchádzali, ste prekážali!“ (Lukáš 11:52) Matúš 23:13 ďalej osvetľuje výraz „vojsť“ ako slovo naznačujúce vstup do „nebeského kráľovstva“.

Kľúče, ktoré Ježiš sľúbil Petrovi, predstavovali jedinečné vzdelávacie poslanie, ktoré malo jednotlivcom otvoriť zvláštnu príležitosť vojsť do nebeského Kráľovstva. Peter využil túto výsadu pri troch príležitostiach a pomohol Židom, Samaritánom a pohanom. — Skutky 2:1–41; 8:14–17; 10:1–48; 15:7–9.

Účelom tohto sľubu nebolo, aby Peter určoval nebesiam, čo má byť a čo nemá byť zviazané či rozviazané, ale to, že Peter bude použitý ako nástroj nebies pre tieto tri zvláštne úlohy. Je to tak, lebo Ježiš zostáva skutočnou hlavou zboru. — Porovnaj 1. Korinťanom 11:3; Efezanom 4:15, 16; 5:23; Kolosanom 2:8–10; Hebrejom 8:6–13.

[Obrázok na strane 24]

Alinio de Santa Rita Lobo je dnes svedkom