Naším povolaním je chov oviec

MALI ste dakedy vlnený odev alebo ste si kúpili pradeno vlny? Zastavili ste sa a porozmýšľali ste nad tým, odkiaľ vlna pochádza? Alebo nad tým, čo zahŕňa chov oviec, ktoré dodávajú vlnu? Možno vám v tom pomôžeme. Ako? Spolu s manželkou Barbarou totiž vedieme ovčiu farmu na Južnom ostrove Nového Zélandu.

Ovce sú zaujímavé tvory — poslušné, plaché a často očividne hlúpe. Predsa si však spomínam na jednu ovcu, ktorá dohliadala na svoje jahniatka lepšie než ostatné matky v stáde. Iné nedokázali nájsť svoje mláďatá, ale táto ovca áno. Čo bolo na nej zvláštne? Bola slepá. Ale zrak jej nahrádzal citlivý čuch a sluch. Presne vedela, kde nájsť svoje jahniatka. Radosť bolo pozerať, ako cicajú mlieko a vrtia chvostíkmi, div že im neodpadnú.

Väčšinu života som prežil pri ovciach tu na Južnom ostrove. Môj otec bol chovateľom oviec 60 rokov. Ale prečo hovorím „chovateľ oviec“, a nie „pastier“? Podľa všeobecne rozšírenej predstavy pastier je človek, ktorý stráži putujúce stádo oviec. My však máme ovčie farmy. Ovce chováme na ohraničenom území a pohybujú sa iba z jedného pasienka na druhý. Namiesto desiatok alebo stoviek oviec máme ich tisíce. Na novozélandské pomery je to malá farma. Avšak pracujeme na určitej priemyselnej úrovni. Čo si teda vyžaduje chov toľkých oviec?

Ploďte sa a množte sa

Zatiaľ čo niektorí farmári chovajú ovce len na mäso, my ich chováme na vlnu i na mäso. Návštevníci sú často prekvapení, keď zistia, že na Novom Zélande je asi 70 miliónov oviec prevažne z 19 rôznych plemien. Ovce nepochádzajú z našej krajiny, ale boli dovezené z iných krajín. Veľké merinové ovce, pôvodne z oblasti Estremadura (Španielsko) a plemená romney, leicester a ďalšie anglické plemená sa zvyčajne dovážali z Austrálie.

Naše ovce sú z plemena romney a sú obvykle vysoké, statné a dávajú dobrú vlnu. Ale na získanie tohto konečného produktu treba veľa tvrdej práce a plánovania. Predovšetkým potrebujeme výnosné stádo, čo znamená mať dobrú chovnú základňu. Každý rok kupujem kvalitné barany, aby ich bolo okolo 35 a v apríli ich pripúšťame k ovciam. Počas troch týždňov pripustíme každého barana k 60 až 80 ovciam. S Barbarou sa najviac tešíme na september, keď je čas jahniat. Ale čo nás zamestnáva do septembra?

Kŕmenie v zime

Tu na južnej pologuli máme zimu od mája. Vtedy už tráva na pasienkoch dobre nerastie, a tak musíme dávať stádu krmivo. Hovorím „my“, lebo Barbara mi usilovne pomáha. Každý pasienok rozdelíme elektrickým drôtom na ohrady s plochou asi pol hektára. Už len postaviť tieto ohrady dá veľa práce. Teda prečo to musíme robiť? Ovce budeme každý deň preháňať z jednej ohrady do druhej a voziť im seno a iné krmivo. „Iné krmivo“ môže znamenať jačmeň a orechy, a to najmä krátko pred vrhnutím jahniat, keď ovce potrebujú osobitnú výživu. Nestrihané ročné ovce kŕmime aj kapustou kvakovou (kvakou). A odkiaľ získavame kvaku? Musíme si ju dopestovať, čo znamená, že sa zaoberáme aj pestovaním plodín, nielen chovom oviec. Ale vráťme sa k radostnej práci pri starostlivosti o jahňatá.

Pracujeme ako pôrodné asistentky

Prichádza september a spolu s Barbarou obchádzame na našich motocykloch pasienky. Nie, nie sú to preteky. Takýmto spôsobom sa dostávame k všetkým rodiacim ovciam. Ovce, ktoré majú pred pôrodom, sa snažíme navštevovať štyri alebo päťkrát denne, aby sme pomohli tej, ktorá má ťažkosti. Väčšina vrhne jahňatá bez komplikácií, ale aj tak musíme značiť jahniatka dvojčatá, aby sme to jahňa, ktoré by sa náhodou oddelilo, mohli vrátiť späť k jeho dvojčaťu.

Niektoré ovce majú pri pôrode ťažkosti a to je prípad, keď sú motocykle rýchlou pomocou. Napríklad keď jahňa vychádza hlavou, ale nevystrkuje nožičky, mohlo by sa zadusiť. Vtedy zasiahneme my, ako pôrodné asistentky, a pomáhame, aby pôrod prebehol normálne. Niekomu, kto na to nie je zvyknutý, sa môže zdať, že je to nepríjemná práca. Ale pre nás, ktorí sme svedkami toho, ako sa rodí nový život, je to každoročný zázrak.

Väčšina oviec vrhne dve jahňatá. Nakoniec asi 500 bahniciam, ktoré ponecháme na chov, pripevníme na uši farebné štítky. Podľa nich rozlišujeme ich vek. Po troch alebo štyroch mesiacoch posielame barany a zvyšné ovce do mraziarní na mäso. Mimochodom, aby sme odlíšili vek, používame osobitnú terminológiu. Jednoročnú ovcu voláme jednoročka a dvojročnú ovcu voláme dvojzubka. Ovciam totiž narastie len osem zubov, každý rok dva. Keď je ovca dvojzubka, môžeme ju zaradiť do chovu.

Nezabudnime však na hlavný dôvod, prečo všetky tieto ovce chováme — pre ich hodnotný kožuštek, vlnu. A tu sa dostávame k namáhavému obdobiu skutočne tvrdej práce.

Podieľame sa na strihaní

Hoci dobrý strihač môže ostrihať denne asi 300 až 400 oviec, ja ním nie som. Môj denný priemer je okolo 150. Väčšina oviec sa strihá raz za rok, ale niektoré aj dvakrát, ako jednoročky v októbri a potom, ako dvojzubky, v marci. Aby sme neskoršie strihanie trocha uľahčili, kupírujeme jahňatám chvosty, čo pomáha udržať zadnú časť tela čistú.

Kedysi sa strihalo britvami alebo nožnicami. Dnes máme elektrické strihacie strojčeky, ale aj tak je to namáhavá práca a vyžaduje si odbornosť a zručnosť. Práca je ľahšia alebo ťažšia podľa toho, ako ovcu držíte. Najímam si strihačov a vyplácam ich podľa počtu oviec, ktoré za deň ostrihajú. Z každej ovce získavame zvyčajne 4,5 až 5,5 kilogramu vlny.

Ďalšou prácou je príprava vlny na odoslanie obchodníkom. Musíme ju natlačiť do žochov, z ktorých každý váži asi 180 kilogramov. Ale ako zaručíme dobrú kvalitu vlny? To je ďalšia fáza našej práce, ktorá je nevyhnutná na dosiahnutie kvalitnej vlny.

Kúpanie

Ovce na seba vzájomne prenášajú roztoče alebo vši a tieto parazity im spôsobujú svrbenie. Zrazu zistíte, že sa ovce obtierajú o ohrady namiesto toho, aby sa pásli. Tým strácajú hmotnosť a ničia si vlnu. Ako tomu zabraňujeme? Raz za rok ich ponárame do chemického kúpeľa. To je takisto obdobie namáhavej práce, ako si všimol istý zahraničný návštevník mojej farmy. Opísal to nasledovne.

Ako to vidí človek z mesta

„Keď som prišiel, kúpanie bolo už niekoľko hodín v plnom prúde. To, čo som svojimi necvičenými mestskými očami uvidel, sa mi najskôr javilo ako dokonalý zmätok. Muži vykrikovali; psy štekali; niektoré ovce kašlali, iné namáhavo dýchali. Psy doslova skákali ponad chrbty vyľakaných oviec, aby sa dostali na čelo skupiny a uvoľnili zápchu. Čoskoro som spozoroval, že toto dianie má svoj poriadok.

Stovky oviec boli zatvorené v ohradách a čakali, kedy prídu na rad a budú asi po desiatich nahnané do úzkeho koryta. Tam čakal jeden z farmárov pri malej nádrži so zmesou chemikálií, ktorú pred očami oviec ukrývala zavesená vrecovina. Keď zviera prišlo k čakajúcemu mužovi, ten ho kolenami rázne postrčil cez vrecovinu, a ovca čľup do tmavej tekutiny. Zviera najprv reagovalo tak, že sa pokúšalo vyjsť von, plávajúc k úzkemu východu. Na každej strane však čakali ďalší robotníci s dlhými palicami a tí zatlačili ovcu do kúpeľa. Tak sa zabezpečí, aby sa namočila celá vlna od hlavy až po päty. Keď zvieratá vyliezli z kalného roztoku von, kašlali, prskali a rázne sa otriasali, rozstrekujúc tekutinu po okolí. Keď boli niektoré pripravené na vypustenie z tejto ohrady, mohli sa vrátiť na pasienok. Zdalo sa, že väčšina oviec to urobila s úľavou a veľmi ochotne!“

Boj s roztočmi a červíkmi

Je pre mňa zaujímavé vypočuť si opis našej práce od nezasväteného pozorovateľa. Možno sa pýtate, aký roztok používame v tomto kúpeli. Volá sa Grenade a účinnou zložkou je pyrethroid s päťpercentným Cyhalothrinom, ktorý zabíja roztoče a vši. Tieto parazity však nie sú jedinými prirodzenými nepriateľmi oviec. Ovce mávajú červíky aj v črevách a pľúcach, čo znamená, že im pravidelne musíme dávať piť liek. Zatvoríme teda ovce do ohrád a potom ich vedieme do úzkeho priechodu širokého asi 1,2 metra, kde sa zmestí okolo 50 oviec. Liečime ich tak, že im nalievame do pažeráka chemický roztok, ktorý ničí červíky. Na chrbte máme nádrž s roztokom a používame trubicu a násadku, aby sme im roztok vstrekli do hltana. Niekedy im musíme podať aj penicilín proti otrave krvi.

Dostali niekedy naše ovce slintačku alebo krívačku? Nie, a to vďaka prísnej kontrole prisťahovaleckých a poľnohospodárskych úradov v prístavoch a na letiskách Nového Zélandu. Mnohí cudzinci sú zmätení, keď priletia na naše letisko a zistia, že skôr, ako budú môcť vystúpiť, sa musí kabína lietadla vystriekať. To je však jeden z dôvodov, prečo tu nemáme niektoré choroby, ktoré postihujú zvieratá v iných krajinách.

Nenahraditeľné psy

Moje rozprávanie by nebolo úplné, keby som nespomenul naše ovčiarske psy. Na farme máme šesť psov a používame dva druhy krížencov, ktoré majú v sebe krv kólií. Máme psov, ktorých voláme zaháňacie alebo štekajúce psy. Štekajú a manévrujú ovce tak, že ich zozadu obiehajú, aby ich dostali na potrebné miesto. Druhým typom psov sú takzvané očné alebo čelné psy. Idú priamo k ovci a pozerajú sa jej do očí — zastrašujú ju nie štekaním, ale pohľadom. Bez týchto verných zvierat by sme našu prácu rozhodne nemohli konať. Pracujú, až kým neklesnú od vyčerpania.

To bol krátky pohľad na náš život tu v Mossburne na Novom Zélande, kde sa staráme o ovce. Teda ak si nabudúce kúpite pekný vlnený odev, spomeňte si na chovateľov oviec po celom svete starostlivo chovajúcich zvieratá, ktoré dali túto vlnu. — Rozprával Bruce Cournane.

[Obrázok na strane 16]

Devätnásť rôznych plemien na výstave v Agrodome, Rotorua

[Prameň ilustrácie]

Agrodome Rams on Stage

[Obrázky na strane 18]

Hore: Ovce pri kúpaní

Vpravo dole: Strihanie oviec je vyčerpávajúca práca