Staroveká technológia — moderný zázrak

„MESTO [Turfan] ležiace v jednej z najhorúcejších a najnehostinnejších oblastí zeme zostáva vďaka technológii starej 2 000 rokov stále zelenou oázou,“ znie správa v novinách The Globe and Mail, ktoré vychádzajú v Toronte (Kanada).

Turfan má povesť nielen najhorúcejšieho mesta v Číne, ale aj jedného z najhorúcejších a najsuchších miest na zemi. Asi 180 000 obyvateľov mesta žije na severnom okraji Turfanskej preliačiny, výbežku púšte Taklamakan. Dážď tu prakticky nejestvuje a pre veľké teplo sa aj tá trocha dažďa, ktorá spŕchne, vyparí skôr, ako sa dotkne zeme. V letných mesiacoch tu teplota v tieni bežne dosahuje 54 stupňov Celzia.

Turfan však obklopujú stromy a kríky, ktoré zaberajú plochu 3 200 hektárov. Chránia obyvateľov pred zúriacimi piesočnými búrkami, ktoré pravidelne víria v okolí mesta. Búrky vznikajú v púšti Taklamakan a prinášajú obrovské množstvá piesku, ktoré by mohli úplne pochovať budovy a zaviať úrodné polia. Stromy a kríky teda chránia mestskú oázu pred ničivými silami púšte.

Napriek takým nepriateľským podmienkam, ako sú nespútané piesočné búrky a spaľujúce horúčavy, prekvitá Turfan ako poľnohospodárske centrum. Je ozajstným trhom exotických potravín, ktorý produkuje púšťové datle, hrozno, melóny, granátové jablká, broskyne, marhule, jablká, baklažány, cibuľu, pšenicu a iné obilie, nehovoriac už o najkvalitnejšej čínskej bavlne s dlhými vláknami. Turfan bol od nepamäti známy svojimi kvalitnými a rozmanitými poľnohospodárskymi produktmi. Po tisícročia prosperovalo spoločenstvo v tejto úrodnej oáze.

Čo je tou dvetisícročnou technológiou, ktorá je stále tak zázračne úspešná? Noviny The Globe and Mail tvrdia, že za svoj úspech mesto vďačí „starovekému zavlažovaciemu systému, ktorý je jedným z najdômyselnejších a najdlhšie trvajúcich staviteľských diel ľudstva“. Dodávajú: „Tajomstvom prežitia [Turfanu] je neuveriteľný labyrint zavlažovacích tunelov a studní — známy v miestnom ujgurskom nárečí ako karez — ktorý zachytáva vodu stekajúcu zo zasnežených vrcholkov pohoria Ťan-šan, ležiaceho 80 kilometrov severozápadne.“ Keby sa voda neprivádzala podzemím pomocou stoviek tunelov, ktoré tvoria zložitý zavlažovací systém, pravdepodobne by sa vyparila ešte skôr, ako by pritiekla do mestských kanálov.

Dávno predtým ako Ujguri vyvinuli svoj zavlažovací systém, podobnú sieť zavlažovacích tunelov používali starovekí Peržania. Encyclopædia Britannica hovorí: „Peržania si vytvorili podzemné zdroje vody tak, že vykopali tunely alebo kanaty, ktoré viedli do hôr a často boli niekoľko sto stôp pod povrchom, dlhé až 12 míľ (19 kilometrov).“ Táto staroveká technológia zavlažovania teda udržiava oázu v jednej z najhorúcejších a najsuchších oblastí zeme a to je aj v dnešnej dobe ozajstný zázrak.

Hoci stará i nová technológia menia púšte na nádherné záhrady, Jehova prostredníctvom svojej kráľovskej vlády v blízkej budúcnosti spôsobí, aby na radosť ľudskej rodiny rozkvitli všetky púšte na zemi. Jehovov prorok hovorí: „Pustatina a bezvodné územie budú jasať a púšťová rovina sa bude tešiť a rozkvitne ako šafran. Celkom istotne rozkvitne a skutočne sa bude tešiť s radosťou a jasavým volaním. Bude jej daná sláva Libanonu, nádhera Karmela a Šarónu. Budú tam tí, ktorí uvidia Jehovovu slávu, nádheru nášho Boha.“ — Izaiáš 35:1, 2.