Hodnotný život, hoci v odlúčení

NARODILA som sa v januári 1927 v Malage (Španielsko) ako šieste dieťa v chudobnej katolíckej rodine so siedmimi deťmi. Od roku 1936 do roku 1939 pustošila Španielsko občianska vojna a my sme unikali pred bombami a žili z prídelu potravín. Aj tak som však bola šťastným dieťaťom, ktoré rado spievalo a malo rado ľudí.

Ale jedna vec mi naháňala strach — predstava, že raz budem horieť v pekle. Aby som zmiernila tento strach, odišla som v 12 rokoch do kláštora. Tam som takmer tri roky čistila mramorové schody, modlila sa a znova čistila schody, ale cítila som, že mi niečo chýba. Bola som rada, keď som v roku 1941 odtiaľ mohla odísť.

Po niekoľkých rokoch som sa spriatelila s jednou speváčkou, ktorá bola presvedčená, že by som mohla na svojom hlase zarobiť, a povzbudila ma k tomu, aby som sa začala učiť spievať a hrať na klavíri. Keď sa v roku 1945 skončila druhá svetová vojna, odišla som do Maroka, kde som začala vystupovať v nočných kluboch v Casablanke a Tangeri. Pre dospievajúce dievča to bol vzrušujúci život. Ale po každej show som šla do kostola poprosiť Pannu Máriu o odpustenie a dúfala som, že tak uniknem ohnivému peklu.

Po deviatich rokoch práce v nočných kluboch som sa zoznámila s Američanom Jackom Abernathym. Istý čas bol v Maroku a pracoval tu pre jednu americkú stavebnú firmu. V tom istom roku sme sa zosobášili a ja som prestala vystupovať v kluboch. Onedlho sme sa presťahovali do Sevilly v Španielsku, kde sme žili až do roku 1960. Potom sme sa presťahovali do Lodi v Kalifornii (USA) — toto sťahovanie viedlo k ďalšej zmene v mojom živote.

Dozvedám sa o Jehovovi

V roku 1961 nás navštívili dve Jehovove svedkyne a zanechali nám časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! Neskôr mi ponúkli biblické štúdium a ja som ponuku prijala. A tak som sa učila o pravom Bohu, Jehovovi, ktorý je naším milujúcim nebeským Otcom. (Žalm 83:18) Akou úľavou bolo pre mňa dozvedieť sa, že ohnivé peklo nejestvuje a namiesto toho máme vyhliadku žiť večne v pozemskom raji! — Žalm 37:9–11, 29; Zjavenie 21:3, 4.

Aj moja sestra Paquita, ktorá bývala blízko nás, začala študovať. Predtým som fajčila a rada som chodila na večierky. A aká som len bola prchká! Ale zmenila som sa, a 17. októbra 1962 sme boli spolu s Paquitou v Sacramente (Kalifornia) pokrstené, čím sme symbolizovali svoje odhodlanie slúžiť Jehovovi.

Cez Španielsko do Thajska

Stavebná firma, pre ktorú môj manžel pracoval, ho krátko nato preložila do Thajska a ja som šla s ním. Cestou tam som navštívila Španielsko a mohla som sa podeliť o svoju vieru s ďalšími členmi rodiny. Moja švagriná Pura priaznivo zareagovala a stala sa svedkyňou.

V tom čase bolo dielo Jehovových svedkov v Španielsku zakázané. Navštívili sme tajné zhromaždenie, ktoré sa konalo v malej miestnosti, kde bol len jeden stôl a nijaké stoličky. Všetci dvadsiati sme stáli. Aký to bol rozdiel oproti zhromaždeniam v Kalifornii! Keď som videla, ako moji spoluveriaci riskujú slobodu, aby sa zhromažďovali, presvedčilo ma to o dôležitosti kresťanských zhromaždení. To bolo časové poučenie tesne pred príchodom do Bangkoku v Thajsku.

„Ak ťa niekedy pristihnem, že kážeš, odídem od teba,“ povedal mi Jack v ten deň, keď sme prišli do Bangkoku. Na druhý deň odišiel riadiť stavebné práce v jednej vidieckej oblasti a ja som zostala v rušnom Bangkoku celkom sama, so slúžkou, s ktorou som sa nemohla dohovoriť. Zamestnala som sa tak, že som znova a znova študovala svoju biblickú literatúru.

Jedného septembrového dňa roku 1963 som sa vrátila domov a na schodíku pred dverami som si všimla pár cudzích topánok. Nejaká pani, s vlnistými plavými vlasmi, čakala na mňa. „Čo pre vás môžem urobiť?“ opýtala som sa.

„Zastupujem Spoločnosť Strážna veža,“ povedala.

Poskočila som od radosti, objala som ju a pobozkala. Eva Hiebertová bola misionárkou z Kanady. Od toho dňa Eva prichádzala pravidelne. Aby sa ku mne dostala, musela pri cestovaní autobusom dva alebo tri razy prestupovať. Ja som sa bála cestovať autobusmi, lebo ľudia v nich boli natlačení ako sardinky. Ináč sa však cestovať nedalo. Eva povedala: „Nikdy nebudeš Jehovovi slúžiť, ak nepôjdeš tými autobusmi.“ Tak sme spolu nacvičovali, ako sa dostať do autobusu a dôjsť na zhromaždenie.

S kázaním som váhala, lebo som nepoznala jazyk. Pevne som sa držala Evinej ruky, jej tašky a jej šiat. „Nemôžeš slúžiť Jehovovi takto,“ povedala.

„Ale ja neovládam jazyk,“ nariekala som.

Eva mi dala desať časopisov, odišla a ja som zostala uprostred trhu. Nesmelo som pristúpila k nejakej Číňanke, ukázala som jej časopisy a ona ich prijala!

„Eva, rozšírila som všetkých desať časopisov,“ žiarila som neskôr od radosti. Povedala: „Jehova má rád ľudí, ako si ty. Len pokračuj ďalej.“ Pokračovala som a učila som sa pozdraviť v thajčine a sedieť na zemi podľa miestneho zvyku. Učila som sa aj orientovať v okolí. A ako reagoval môj manžel? Jack sa s mojou vierou zmieril a jedného dňa sa pred svojimi hosťami vyjadril takto: „Vezmite so sebou Pepitu. Pozná to tu, lebo chodí kázať.“

Ďalej do Austrálie

Evino láskavé, ale pevné školenie ma pripravilo na to, aby som zostala činná v Jehovovej službe počas manželovho ďalšieho pracovného pridelenia na severozápade Austrálie. Prišli sme tam v polovici roku 1965 a ja som sa nasťahovala do pracovného tábora uprostred púšte, kde Jackova firma budovala železnicu. Potraviny nám dovážali lietadlá a počasie bolo horúce — vyše 43 stupňov Celzia. V tábore bolo 21 severoamerických rodín a medzi tými som začala šíriť posolstvo o Kráľovstve. Práca na železnici postupovala, a tak sme sa sťahovali ďalej do púšte, kde sme boli ešte viac odlúčení od okolitého sveta.

Už predtým som napísala kancelárii odbočky Jehovových svedkov v Austrálii, preto som sa veľmi potešila, keď som od nich dostala list. Písali: „Posielame Ti srdečné pozdravy... V nasledujúcich mesiacoch budeme v našich myšlienkach a modlitbách s Tebou!“ V rokoch, keď som cestovala s manželom na jeho pracovné pridelenia do odľahlých oblastí, ma povzbudzovali takéto listy od Jehovovej organizácie. Pomáhali mi prekonávať dlhé obdobia osamotenosti a podnecovali ma ku kazateľskej službe, hoci som bola často odlúčená od ostatných svedkov.

Austrálska kancelária odbočky zariadila, aby ku mne do tábora prišla na týždeň na návštevu jedna manželská dvojica svedkov. Vo vzdialenej oblasti sme v službe stretli ženu, ktorá prejavila záujem. Navštevovala som ju dvakrát týždenne, pričom som prechádzala územím, ktoré sa hemžilo hadmi a jaštericami. Pri chôdzi som si pospevovala pieseň Kráľovstva: „Nám radosť len dáva Boh Jehova sám, stáť na jeho strane rozkošou je nám.“ Študovali sme spolu jedenásť mesiacov.

Asi rok sme strávili v Melbourne a potom som sa s manželom presťahovala do tábora blízko baníckeho mesta Port Hedland, takisto ležiaceho na severozápade Austrálie. O päť dní prišli návštevníci. Odbočka informovala svedkov o tom, kde sa nachádzam. Po ich odchode som ďalej pokračovala v zhromaždeniach sama a viedla zborové štúdium knihy, školu teokratickej služby, služobné zhromaždenie a štúdium Strážnej veže. Zaspievala som pieseň, pomodlila som sa, zodpovedala som otázky a skončila piesňou a modlitbou. S počítaním prítomných nebol nikdy problém — prítomný bol vždy iba jeden. Tento plán týždenných zhromaždení mi bol podporou počas tých dlhých rokov, keď som Jehovovi slúžila v odlúčení.

Na Bougainville

Po štyroch rokoch, keď sme sa potili v Austrálii, bol môj manžel v roku 1969 pridelený ako vedúci projektu výstavby cesty k jednej medenej bani vo vlhkých horách na ostrove Bougainville. V jeden večer ktosi zaklopal na dvere. Otvoril Jack. „Je to nejaký svedok s manželkou a štyrmi deťmi,“ povedal. Bývali na pobreží. Raz za týždeň som ich navštevovala a zúčastňovala som sa štúdia Strážnej veže, ktoré sa konalo v miestnej škole.

Inokedy ma navštívili traja svedkovia z Papuy-Novej Guiney. Môj manžel pred svojimi kolegami hrdo vyhlásil: „Kdekoľvek moja manželka príde, všade na ňu čakajú jej priatelia svedkovia.“

Do Afriky

V roku 1972 sme prišli do púšte v Alžírsku v severnej Afrike, kde Jackova firma budovala zavlažovací systém. Projekt mal trvať štyri roky. Napísala som kancelárii odbočky vo Francúzsku, aby mi dali informácie o tunajšom kazateľskom diele. Odpísali mi: ,Buď opatrná. Naše dielo je tam zakázané.‘ Spoločnosť mi pomohla skontaktovať sa s dvoma nečinnými svedkyňami a spolu sme vytvorili študijnú skupinu.

Nato ochorela Cecília, jedna susedka z pracovného tábora. Každý deň som ju navštevovala v nemocnici, nosila som jej polievku a upravovala posteľ. Keď sa vrátila domov, ďalej som sa jej starala o potrebné veci a delila som sa s ňou i o nádej na Kráľovstvo. Viedlo to k biblickému štúdiu a po ôsmich mesiacoch Cecília povedala: „Chcem byť pokrstená.“ Ale kde a kým?

Z francúzskej kancelárie odbočky sme dostali list, že nejaký svedok menom François príde do Alžírska na krátku dovolenku. Keby sme ho doviezli do našej púšťovej dediny a včas odviezli späť na letisko, mohol by vykonať krst. Ale nemohol sa zdržať dlhšie ako 24 hodín.

Hneď po svojom príchode bol François odvezený autom do púšte. V Cecíliinom dome vytiahol v ten večer z vrecka košele malý kúsok papiera s poznámkami a predniesol vynikajúcu prednášku. Skoro ráno, 18. mája 1974, pokrstil Cecíliu u nás vo vani a odcestoval späť.

Koncom roku 1975 vypukla v Alžírsku vojna a my s Jackom sme museli náhle odísť. Navštívila som svojich príbuzných v Španielsku. V roku 1976 som začala s balením na cestu na ďalšie Jackovo pridelenie — do pracovného tábora v dažďovom pralese v Suriname v Južnej Amerike.

V Južnej Amerike

Tábor v juhozápadnom Suriname bol obklopený bujnou vegetáciou. Hlučné papagáje a zvedavé opice hľadeli zo stromov na 15 novonasťahovaných rodín, z ktorých väčšinu som poznala z predošlých prác. Po šiestich mesiacoch prišli ďalšie rodiny pracovníkov a medzi nimi aj Cecília, ktorá bola pokrstená v Alžírsku — partnerka do kazateľskej služby!

Keď sa blížil 23. marec 1978, rozmýšľali sme, ako sláviť slávnosť na pamiatku Kristovej smrti. Nemali sme možnosť cestovať do hlavného mesta Paramaribo, a tak sme naplánovali slávnosť v mojom dome. Vedúci tábora nám dovolil urobiť fotokópie poslednej stránky Strážnej veže, ktorá ohlasovala Pamätnú slávnosť, a tie sme rozširovali v tábore z domu do domu. Prišlo dvadsaťjeden ľudí! Cecília mala prejav a ja som čítala texty. Hoci sme žili v odlúčení, v ten večer sme sa cítili spojení s Jehovovou celosvetovou organizáciou.

Medzitým nám odbočka Jehovových svedkov v Suriname poslala podporu — mladú dvojicu misionárov na starom landroveri. Ešte pred ich príchodom som začala pociťovať, že som v tábore trocha neužitočná. Misionári ma však uistili: „Pepita, tvoj pobyt tu má svoj účel.“ Vtedy som o tom nebola presvedčená, ale čoskoro som to pochopila.

Počas návštevy misionárov sme sa jedného dňa vydali na prieskum po novootvorenej lesnej ceste a boli sme nadšení, keď sme našli niekoľko indiánskych dedín vzdialených asi päťdesiat kilometrov od nášho tábora. Niekoľko dní sme kázali medzi týmito priateľskými aravackými Indiánmi a zaviedli sme veľa biblických štúdií. Keď misionári odišli, spolu s Cecíliou sme začali navštevovať týchto dedinčanov dva razy do týždňa.

Vstávali sme o štvrtej ráno a o siedmej sme začínali prvé biblické štúdium. O piatej popoludní sme už boli opäť doma. Dva roky sme týždenne viedli 30 štúdií. Onedlho ma deti v dedine volali ,teta Biblia‘! Mnohí sa nakoniec dali pokrstiť a o niekoľko rokov navštívilo krajský zjazd v tejto dedine 182 ľudí. Skutočne, tak ako povedali moji drahí priatelia misionári, náš pobyt v džungli mal svoj účel!

Na Papuu-Novú Guineu

V roku 1980 sme opustili Surinam a nasledujúci rok sme boli poslaní na Papuu-Novú Guineu. Šesť príjemných mesiacov som strávila so svedkami v hlavnom meste Port Moresby a potom ma helikoptéra vyložila v mojom ďalšom domove — v tábore vysoko v horách, kde Jackova firma sprístupňovala zlatú baňu. Neviedli tam žiadne cesty. Ľudí, zariadenie a potraviny dopravovali lietadlá. Bolo to najizolovanejšie miesto, na ktorom som kedy žila. Opäť som premýšľala, kde nájdem ľudí, ktorým budem zvestovať.

Ľudia v tábore ma už poznali a nikto nechcel počúvať. Po nejakom čase však firma otvorila obchod s potravinami. Chodili sem nakupovať ženy zo vzdialených oblastí. Čoskoro som sa stala jednou z najčastejších zákazníčok obchodu. Prinieslo to nejaký výsledok?

Jedného dňa som sa začala rozprávať s istou Papuánčankou. Povedala mi, že je učiteľkou. „Aj ja som učiteľka,“ povedala som.

„Naozaj?“ opýtala sa.

„Áno, učím o Biblii.“ Ihneď prijala moju ponuku biblického štúdia. Neskôr súhlasili so štúdiom aj ďalší kupujúci. Táto osada v blízkosti zlatej bane vydala sedem biblických štúdií — naozaj, duchovná zlatá baňa!

Po troch rokoch strávených na tomto tichomorskom ostrove sme boli vyslaní za novou prácou na karibský ostrov Grenada. Ale po roku a pol sa môj manžel musel zo zdravotných dôvodov vrátiť do Spojených štátov. A tak sme sa v roku 1986 usadili v Boise (Idaho).

Spolupráca so zborom

Po všetkých tých rokoch, ktoré som prežila v odlúčení od kresťanských bratov a sestier, som sa teraz musela učiť pracovať spolu s ostatnými. Avšak kresťanskí starší i ostatní mi trpezlivo pomáhali. Dnes navštevujem zhromaždenia a vediem biblické štúdiá v tejto časti sveta.

Ale niekedy, keď sa utiahnem do tichého kúta a opäť sa vidím, ako bežím za Evou v rušnom Bangkoku alebo ako si pri chôdzi po púšťovej ceste v Austrálii pospevujem pieseň Kráľovstva alebo ako kážem medzi tými pokornými Indiánmi v dažďovom pralese v Suriname, usmievam sa a oči mi zalejú slzy vďačnosti za starostlivosť, ktorej sa mi dostávalo počas mnohých rokov, keď som slúžila Jehovovi v odlúčení. — Rozprávala Josefa ,Pepita‘ Abernathyová.

[Obrázok na strane 15]

Spievam s mojimi španielskymi záujemcami v Melbourne

[Obrázky na strane 16]

Na Papue-Novej Guinei som mnohým pomohla spoznať Jehovu

Vyučujem Božie Slovo v Suriname

[Obrázok na strane 17]

Teraz slúžim so zborom v Idahu