Som šťastný, že som prežil

AK STE videli film Most cez rieku Kwai, ľahko nájdete spojitosť s mojím príbehom. Cez druhú svetovú vojnu som bol v japonskom zajatí a nachádzal som sa medzi tými, ktorí boli prinútení stavať železničnú trať popri rieke Kwai (dnes Khwae Noi).

Naše holandské a domorodé jednotky sa v marci 1942 pri Bandungu na Jáve po dňoch ústupu vzdali pred početnejšou japonskou armádou. Niekoľko týždňov sme strávili v miestnom civilnom väzení; potom nám raz skoro ráno povedali, aby sme sa pripravili na dlhý pochod.

Najprv nás však prepravili vlakom z Bandungu do Batávie (dnes Jakarta), hlavného mesta Jávy. Tam nás nalodili na dlhú cestu do Singapuru. V Singapure nás nahnali ako stádo do vlaku a prepravili takmer 1 600 kilometrov do Siamu (dnešného Thajska). No skôr ako sme prišli do hlavného mesta, Bangkoku, náš vlak sa stočil smerom na západ a docestovali sme do Kanchanaburi neďaleko hraníc Barmy (dnes Myanmar).

Navrhnutá železničná trať bola naplánovaná tak, že mala viesť popri rieke Kwai, pretože rieka bola zdrojom vody na pitie a kúpanie. My, na smrť vyhladovaní väzni, sme mali stavať železnicu do Barmy. Nákladné autá nás odviezli na koniec asfaltovej cesty a ďalej prašnou cestou do prvého tábora vojnových zajatcov. Nasledujúce ráno nás odviezli do druhého tábora.

Z tohto druhého tábora sa začal náš dlhý pochod. Ale skôr než opíšem, čo sa dialo, poviem vám niečo o svojej minulosti a o tom, ako som sa stal japonským vojnovým zajatcom.

V Holandskej Východnej Indii sa začína vojna

Moja matka bola nemeckého pôvodu a otec bol Holanďan. Žili sme na krásnej, prosperujúcej farme na svahoch sopky Bukit Daun na Jáve. Jáva bola štvrtým najväčším ostrovom z vyše 13 600 ostrovov, ktoré tvorili Holandskú Východnú Indiu (dnešnú Indonéziu). Otec viedol kaučukovú plantáž a ja som chodil do školy vo veľkom meste Bandung. Keď v roku 1939 vypukla druhá svetová vojna, presťahovali sme sa asi 550 kilometrov na západ do mesta Lahat na Sumatre.

Matka bola katolíčka, preto som spolu so svojimi dvoma bratmi chodil do katolíckej internátnej školy. Jedného dňa som sa počas vyučovania spýtal kňaza: „Prečo Hitler prenasleduje Židov, keď Ježiš bol tiež Žid?“ Nahnevane odpovedal, že Ježiš nebol Žid a neoblomne tvrdil, že Ježiš je Boh, že je časťou trojice.

„A Mária, Ježišova matka, bola Židovka?“ spýtal som sa.

Kňaz sa rozhneval ešte viac odpovedajúc: „To ti poviem, až budeš väčší. Je to príliš ťažké, aby si to teraz pochopil.“

V Európe vpadla v máji 1940 nemecká armáda do Holandska. Holandská Východná India bola vtedy holandskou kolóniou. Môj otec už predtým vstúpil do NSU (Národnej socialistickej únie) v domnení, že táto politická strana zabezpečí pre Východnú Indiu lepšiu obranu počas vojny. No keď Nemci vpadli do Holandska, NSU začala sympatizovať s Hitlerom. Otec okamžite z tejto strany vystúpil, ale už bolo neskoro. Holandská armáda zatkla vo Východnej Indii všetkých členov NSU a odviedla ich do koncentračného tábora. Otca uväznili tiež.

Keď bol v máji 1941 potopený nemecký krížnik Bismarck, mnohí študenti našej internátnej školy sa tešili. Vedeli však, že moja matka je nemeckého pôvodu, a vykrikovali: „Najlepší Nemci sú mŕtvi Nemci!“ Cez vyučovanie som sa spýtal kňaza: „Znamená to, že všetci katolícki biskupi a kňazi v Nemecku by mali byť mŕtvi?“ Okamžite vyšiel z triedy. Asi o hodinu sa vrátil späť a zakázal nám viac spomínať politiku a vojnu.

Pretože otec bol politickým väzňom, pre matku bolo ťažké viesť farmu. Tak som sa vrátil domov, aby som jej pomohol, zatiaľ čo moji dvaja bratia zostali v škole. V jednom zo svojich listov otec spomínal spoluväzňa, ktorý z dôvodu svedomia odmietol slúžiť v armáde a ktorý ho učil zaujímavé veci z Biblie.

Približne v tomto čase povolali môjho staršieho brata do armády; o tri mesiace neskôr som sa dobrovoľne prihlásil aj ja. Dostal som kancelársku prácu v civilnom úrade, ale keď Japonci v decembri 1941 zaútočili na Pearl Harbor, hneď ma preložili do Holandskej Východoindickej armády a absolvoval som výcvik pre boj v džungli. Učili sme sa zakopávať muníciu v džungli a zaznačovať to do vojenských máp. Tak sa malo zaistiť, že s pomocou týchto máp muníciu ľahko nájdeme a budeme ju môcť použiť pri boji v džungli.

Čoskoro pristáli japonské vojská na ostrove Billiton (dnes Belitung) a na Sumatre. Tu čelili naše vojská ich prevahe. Japonci čoskoro dobyli Palembang, jedno z veľkých miest na Sumatre. Dostali sme rozkaz ustúpiť cez Sundský prieliv do Meraku na západnom pobreží Jávy a odtiaľ sme sa stiahli do Batávie. Nakoniec, ako som už spomenul v úvode, pri Bandungu sme sa vzdali Japoncom a stali sme sa vojnovými zajatcami.

Stretnutie s otcom

Následkom neočakávaného vývoja udalostí prepustili okupačné japonské vojská z väzenia v Bandungu môjho otca i všetkých ostatných politických väzňov. Zostal bývať u tety v Bandungu. Tam sa dozvedel, že som v blízkom väzení a navštívil ma. Mohol som mu teda povedať, kde žije teraz naša rodina a že môj starší brat je nezvestný.

Otec mi začal vzrušene rozprávať o tom, čo sa dozvedel o Biblii od svojho spoluväzňa. Povedal mi, že Ježiš nie je Božie meno. Povedal mi meno, ktoré vtedy znelo mojim ušiam zvláštne — Jehova. Nanešťastie Japonci zamietli otcovi ďalšie návštevy, takže som sa s ním viac nerozprával. Ale otcov pobyt na slobode trval krátko. Po vojne som zistil, že v októbri 1944 zomrel v japonskom koncentračnom tábore neďaleko Bandungu.

Stavba železnice

Ako som už opísal na začiatku, previezli nás, vojnových zajatcov, na barmské hranice. Rozdelili nás do skupín a plán bol taký, že každá skupina mala postaviť asi 20 kilometrov trate. Prvý úsek sa mal spojiť s výsledkom práce ďalšej skupiny, ktorá začala svoju prácu 20 kilometrov pred prvou. Skupiny väzňov dokončujúce jednotlivé úseky trate sa mali nakoniec spojiť s ďalšími skupinami väzňov, ktoré budovali trať z vnútrozemia Barmy.

Tropická horúčava a vlhkosť veľmi vyčerpávala aj mužov, ktorí boli v dobrej telesnej kondícii, pretože sme stavali trať holými rukami, bez akejkoľvek mechanizácie. Boli sme polomŕtvi od hladu; bolo to takmer nad ľudské sily. Našu biedu zväčšila skutočnosť, že po niekoľkých týždňoch sme pracovali bosí a takmer nahí, pretože šaty aj topánky nám zhnili v neustálych monzúnových dažďoch.

A čo bolo ešte horšie, nemali sme prakticky žiadne lieky ani obväzy. Boli sme takí zúfalí, že sme používali siete proti moskytom ako obväzy. No potom, bez ochrany sietí, nás cez deň prepadali celé roje múch a v noci myriady moskytov. Čoskoro sa rozmohli choroby. Mnoho vyčerpaných väzňov položila malária, dyzentéria a žltačka.

Potom vypukla epidémia hrozných tropických vredov a postihla aj tých, ktorí sa zdali silnejší. Nedostatok liekov nútil tých niekoľko lekárov, ktorí boli medzi nami, liečiť vredy lístkami čaju, kávovou usadeninou a blatom. Jediným liekom, ktorým nás Japonci zásobovali, boli tabletky chinínu, ktoré mali zabrániť malárii. Za týchto okolností neprekvapovalo, že počet mŕtvych rýchlo rástol. Bežne zomieralo až šesť mužov denne — väčšinou na maláriu a tropické vredy. Je udivujúce, že napriek všetkým týmto stratám a ľudskému utrpeniu bola železničná trať do Barmy predsa dokončená!

Vtedy začali nálety Spojeneckých vojsk na trať. Tieto nálety bývali obyčajne v noci. Spojenci často zhadzovali časované bomby, ktoré však do nasledujúceho rána takmer všetky vybuchli. My, väzni, sme potom museli pracovať na odstránení všetkých škôd, ktoré vznikli v predchádzajúcej noci. Po skončení stavby železničnej trate sme stavali guľometné hniezda na úpätí horského priesmyku Tri pagody na hraniciach medzi Barmou a Siamom. Na tomto mieste viedli cez rieku Kwai dva mosty. A práve tu ma zastihol koniec vojny.

Na jar 1945 sa Japonci v tejto oblasti vzdali. Vyše tri roky som otročil ako vojnový zajatec. Bol som vážne chorý, trpel som na maláriu, amébovú dyzentériu a žltačku. Schudol som na menej než 40 kilogramov. Bol som však šťastný, že som vôbec tieto strašné roky prežil.

Po vojne

V lete roku 1945 ma vzali späť do Siamu, kde som dostával jedlo a lieky. Trvalo však približne tri mesiace, než som sa trochu zotavil. Potom som pokračoval v službe v armáde, najprv v Bangkoku, potom na Holandských Indických ostrovoch — na Sumbawe, Bali a Celebese (dnešnom Sulawesi).

Pokúšal som sa spojiť s matkou a mladším bratom. Keď sa mi to podarilo, požiadal som o mimoriadne voľno. Matku mali práve previezť do Holandska, pretože bola vážne chorá. Dostal som tri týždne voľna a bol som veľmi šťastný, keď som sa s ňou stretol v Batávii. Vo februári 1947 matka odišla z Východnej Indie do Holandska, kde žila až do svojej smrti v roku 1966. Rozhodol som sa tiež presťahovať do Holandska, a tam ma v decembri 1947, po šiestich rokoch vojenskej služby, prepustili z armády.

Nebolo ľahké nájsť si dobré zamestnanie. Navštevoval som však tri roky večernú školu, zložil som záverečné skúšky a tak som získal kvalifikáciu lodného technika. Rodina, u ktorej som vtedy býval, sa ma spýtala, aký dar by som si želal pri tejto príležitosti. Požiadal som o Bibliu; darovali mi „Nový Zákon“, ktorý som si často večer čítal, keď som bol na mori, všade, kam ma moje zamestnanie zaviedlo.

V roku 1958 som sa presťahoval do Amsterdamu a plánoval som, že budem študovať na vysokej škole. Zistil som však, že intenzívne štúdium je pre moje zdravie príliš náročné; začínali sa už prejavovať následky útrap, ktoré som prežil počas vojny. Spomenul som si na austrálskych vojnových zajatcov, s ktorými som sa spriatelil počas stavby železničnej trate, a rozhodol som sa požiadať o vysťahovanie do Austrálie.

Nachádzam odpovede

Pred svojím odchodom do Austrálie som v Amsterdame navštívil viacero kostolov, hľadajúc odpovede na svoje otázky. Raz po bohoslužbách som sa spýtal vikára, či pozná Božie osobné meno. Odpovedal mi, že je to Ježiš. Vedel som, že to nie je pravda, ale nemohol som si spomenúť na Božie meno, ktoré mi pred mnohými rokmi povedal otec.

Čoskoro nato ma navštívili manželia, ktorí mi vysvetlili, že by sa chceli so mnou porozprávať o dobrej správe z Biblie. Počas rozhovoru sa ma spýtali, či poznám Božie meno. Odpovedal som: „Ježiš“. Vysvetlili mi, že to je meno Božieho Syna, a potom mi ukázali v Biblii, že Božie meno je Jehova. (Žalm 83:18) Hneď som si spomenul, že to je meno, ktoré mi povedal otec. Keď som sa spýtal, k akému náboženstvu patria, odpovedali: „Sme Jehovovi svedkovia“.

Svedkovia ma navštívili znova, ale nebolo jednoduché ma presvedčiť. O niekoľko dní som stretol vikára Holandskej reformovanej cirkvi a spýtal som sa ho, aký názor má na Jehovových svedkov. Odpovedal, že sa mu nepáčia, ale pochválil ich za jednu vec — nezúčastnili sa vojny. Po hrôzach, ktorých som bol svedkom počas druhej svetovej vojny, to na mňa zapôsobilo.

O niekoľko dní, v roku 1959, som emigroval do Austrálie a tam ma Jehovovi svedkovia znova navštívili. Prerušil som svoje kontakty s katolíckou cirkvou, pretože som si medzi iným uvedomil, že náuky o pekelnom ohni a o trojici, ktoré učí cirkev, sú nesprávne. Biblické poznanie mi pomohlo prekonať nočné mory a pocity viny, ktoré som mal po celé roky ako následky hrozných vojnových zážitkov. Biblická pravda ma oslobodila. — Ján 8:32.

Oddal som sa Bohu Jehovovi a v roku 1963 som bol pokrstený. Čoskoro nato som sa presťahoval do Townsville na severnom pobreží Queenslandu, kde som sa zúčastňoval zvestovania celým časom. Tam som sa zoznámil s Muriel, vernou svedkyňou, a v roku 1966 sme sa zosobášili. Odvtedy slúžime Jehovovi spoločne, často v službe celým časom.

Keď sme sa dozvedeli o väčšej potrebe evanjelistov v austrálskom vnútrozemí, dobrovoľne sme sa rozhodli slúžiť v Alice Springs, priamo v srdci tejto rozľahlej krajiny. Dlhé roky šťastne spolu slúžime. V priebehu týchto rokov sme mali s manželkou prednosť, že sme pomohli niekoľkým ďalším ľuďom dostať sa na cestu duchovnej slobody a večného života. — Rozprával Tankred E. van Heutsz.

[Obrázok na strane 21]

Tankred E. van Heutsz s manželkou