Pozorujeme svet

Lúpeže v kostoloch

„Britské kostoly boli kedysi útočiskom stredovekých rušiteľov zákona. Teraz si znova rýchle získavajú obľubu zločineckých spolkov,“ píše časopis The Economist. Ibaže teraz ide o stúpajúcu vlnu zločinov — vlámaní, podpaľačstva a vandalizmu v samotných chrámových budovách. Len v roku 1990 utrpela anglikánska cirkev straty na majetku a škody v hodnote asi 7,4 milióna dolárov. Časopis The Economist uvádza, že stálym problémom sú „profesionálne gangy zlodejov starožitností, ktoré často kradnú na objednávku. Väčšina ulúpených vecí ide do zahraničia, kde je ťažšie ich znova nájsť a ľahšie uspokojivo vysvetliť ich vlastníctvo.“ I keď chrámové striebro dali do trezorov, zlodeji začali kradnúť organové píšťaly, pokladničky, podstavce pod truhly, okná z farebného skla a celé dvere. Drzí zlodeji sa objavujú aj v oblečení zamestnancov a kradnú „priamo pred očami veriacich“. Väčšina kostolov je teraz istú časť dňa zavretá a keď sa dvere otvoria, stoja tam stráže. Najviac postihnuté kostoly „majú pri vchode sklenú stenu, čím sa obmedzuje náboženská oddanosť návštevníkov na to, že si môžu kľaknúť iba vo vstupnom priestore oproti oltáru“. Policajná brožúra o bezpečnosti parafrázuje Zjavenie 3:2: „Buď bdelý a posilni to, čo ostáva.“

Smrtiace vlastníctvo

„Strelná zbraň dodáva bežnému občanovi odvahu. Myslí si, že je chránený, ale súčasne sa vystavuje riziku, že sa stane zločincom,“ hovorí Nelson Silveira Guimarães, náčelník polície v São Paulo (Brazília). Tvrdí, že mnohí ľudia v tomto meste nosia na ochranu zbraň. „Pre veľkú väčšinu vôbec nie je vhodné vlastniť zbraň,“ dodáva Robinson do Prado, policajný vyšetrovateľ. „Sú to ľudia bez akéhokoľvek ovládania emócií, ktorí by nedokázali zvládnuť mimoriadne napäté situácie.“ Človek ľahko stratí sebaovládanie, poznamenávajú brazílske noviny Jornal da Tarde. „Nejaká provokácia, spor, nekontrolovaný pohyb, a hocikto sa môže stať namiesto obete vrahom.“

Platí to najmä v prípade detí. „Zbrane sú všade [v USA] ľahko dostupné, čo spôsobuje, že vysoký počet bežných zrážok sa mení na smrteľné,“ uvádza časopis U.S.News & World Report. „Príčiny sú jasné. Dnešné deti sú také necitlivé voči násiliu ako nikdy predtým. Sú obklopené streľbou a oznamovacie prostriedky napĺňajú ich mysle postavami ako je Rambo, ktorý zabíja, kedy sa mu zachce.“

Ako predchádzať malárii

Jednoduché preventívne opatrenie by mohlo významne znížiť úmrtnosť na maláriu. Nedávny prieskum, ktorý sa uskutočnil v 73 dedinách v Gambii v západnej Afrike ukázal, že tam, kde boli postele chránené sieťami proti moskytom napustenými insekticídmi, bola úmrtnosť malých detí na maláriu o 70 percent nižšia ako v dedinách, kde sa moskytiéry nepoužívali. Pretože moskyty, ktoré prenášajú túto chorobu, štípu hlavne v noci, siete chránia ľudí vtedy, keď sú najzraniteľnejší — počas spánku. Ak sa moskytiéry napustia insekticídom permetrínom, chránia omnoho účinnejšie, a to aj vtedy, keď majú malé trhliny a diery. Podľa WHO (Svetová zdravotnícka organizácia) zomiera na maláriu každoročne až dva milióny ľudí. Asi 25 percent obetí sú deti.

„Obrovské zhromaždenia“

„Vitajte vo svete ‚obrovských cirkevných zhromaždení‘“, oznamuje časopis The Economist. „V Amerike je teraz šesť cirkevných zhromaždení, ktoré privábia každú nedeľu vyše 10 000 ľudí, a 35 takých, ktoré navštevuje najmenej 5 000 ľudí. Prvý baptistický zbor v Hammonde (Indiana, USA) tvrdí, že má najväčší zbor — vyše 20 000 prítomných na nedeľných bohoslužbách. Takmer všetky „obrovské zhromaždenia“ sú fundamentalistické, veria v uzdravovanie vierou alebo v hovorenie jazykmi, alebo v oboje. Deti sú v nich stredobodom pozornosti. Zhromaždenie v Hammonde má nielen nedeľnú školu, ale ponúka aj detskú baseballovú ligu a letné tábory pre deti. „Na vytvorenie obrovského zhromaždenia potrebujete iba mocné posolstvo o dobre a zle, nadaného rečníka s organizačným talentom, a veľkú poslucháreň,“ poznamenáva The Economist. „Pre znudených, spoločensky nesúdržných obyvateľov predmestí na strednom západe ako i v južných a juhozápadných štátoch USA ponúkajú takéto zhromaždenia svoje požehnania.“

Náhlia sa s beatifikáciou „svätca“ z Opus Dei

Opus Dei, uzavretú elitnú spoločnosť vnútri katolíckej cirkvi, založil v roku 1928 v Španielsku katolícky kňaz José María Escrivá de Balaguer. V roku 1975 zomrel a odvtedy trvá kampaň členov spoločnosti Opus Dei za jeho beatifikáciu. Londýnske noviny Catholic Herald uverejnili pod titulkom „Úžas nad ‚svätým‘ z Opus Dei“ reakcie španielskeho kardinála Enrique Tarancona, bývalého arcibiskupa madridského, a jezuitského provinciála Michaela Campbell-Johnsona týkajúce sa „‚nevysvetliteľného‘ náhlenia v súvislosti s postupom beatifikácie“ zakladateľa Opus Dei. Také náhlenie, píšu noviny, sa nápadne odlišuje od pomalého postupu beatifikácie kardinála Newmana, ktorý zomrel v roku 1890, a pápeža Jána XXIII., ktorý zomrel v roku 1963. „Nepovedal by som, že bol príkladným človekom,“ povedal Vladimir Felzmann, bývalý člen Opus Dei, ktorý osobne poznal kňaza Escrivu. „Bol v mnohých ohľadoch anachronistom. Otázkou je: V čom má byť považovaný za vzor?“

Hepatitída a transplantácie

Do narastajúceho zoznamu chorôb, ktoré sa môžu prenášať pri transplantácii, pribudla hepatitída C, potenciálne smrteľná choroba pečene. V tomto zozname sú tiež ďalšie formy hepatitídy, AIDS a cytomegália. Zistenia uverejnené v časopise The New England Journal of Medicine môžu vysvetliť, prečo nasleduje po mnohých transplantáciách tak veľa prípadov dlhotrvajúcich ochorení pečene. Sledovaním 29 pacientov, ktorým boli transplantované orgány od osôb s vírusom hepatitídy C, sa ukázalo, že u štrnástich sa vyvinula hepatitída a šiesti zomreli. Výskumníci sa domnievajú, že vo väčšine prípadov by lekári nemali dovoliť ľuďom, ktorí sú nositeľmi vírusu hepatitídy C, aby darovali orgány na transplantáciu.

Umelá rieka v Líbyi

„Ťavy idúce starovekou karavánovou cestou z oáz v západnej Líbyi do pobrežného mesta Benghází majú teraz novú pomoc pri orientácii,“ píše časopis New Scientist. „Vyše 1 000 kilometrov ich sprevádza vodovodné potrubie, ktoré je také veľké, že by sa v ňom dalo jazdiť autom.“ Táto umelá rieka, dlhá takmer ako Rýn, je už sedem rokov najväčším civilným inžinierskym projektom sveta. Dodáva 2 milióny kubických metrov vody denne z vnútrozemských studní v Sirte pre pobrežné farmy, ktoré vyčerpali svoje zdroje spodnej vody. Naprieč Líbyou treba postaviť ešte štyri ďalšie časti plánovaného obrovského rozvodu vody. Cena dopravy tejto vody spod Sahary je nesmierna. Na niektorých miestach je potrebné viesť vodu ponad kopce, ktoré sú vyššie než 100 metrov. Inžinieri sa obávajú, že za 50 rokov tieto studne vyschnú. Odborník na vodné hospodárstvo, Tony Allen, označuje tento projekt za „národný vrtoch — je bláznovstvom používať pre poľnohospodárstvo túto vodu, ktorú nebude možné nikdy nahradiť“.

Viac potkanov ako ľudí

Svetová zdravotnícka organizácia odhaduje, že v brazílskom meste São Paulo je asi 70 miliónov potkanov, čiže štyri potkany na každého obyvateľa, oznamujú noviny Jornal da Tarde. Preto keď mesto postihne povodeň, bežne sa vyskytujú choroby prenášané močom potkanov, napríklad leptospirózy. „Ak by boj proti potkanom závisel iba od jedov, bolo by veľmi jednoduché ich vyničiť,“ hovorí Minekazu Matsuo, vedúci Strediska pre kontrolu stavu hlodavcov a prenášačov chorôb v São Paulo. Keď je hojne potravy a vody, jedy nepomáhajú, pretože potkany ich nejedia. Aby bolo možné vyničiť potkany, hovorí pán Matsuo, je nevyhnutné odstrániť odpadky, ktorými sa živia.

Ulice nie sú dláždené zlatom

Takmer 34 miliónov Američanov teraz žije v biede, tvrdí Americký ústav pre sčítanie ľudu. Je to prvýkrát za posledných sedem rokov, čo podiel žijúcich v chudobe vzrástol — z 12,8 percenta v roku 1989 na 13,5 percenta v roku 1990. Za hranicu chudoby stanovenú v roku 1990 sa považuje zárobok 13 359 dolárov ročne, alebo ešte menej, na štvorčlennú rodinu. Dve tretiny tých, ktorí žijú pod hranicou chudoby, sú belosi, ale černosi s 32 percentami majú najvyšší podiel medzi chudobnými z každej rasovej a etnickej skupiny. Každé piate dieťa žije pod hranicou chudoby.

AIDS a dojčenie

Matky, ktoré majú AIDS, môžu preniesť túto chorobu na svoje deti dojčením v oveľa väčšej miere, ako sa predtým považovalo za možné, oznamujú výskumníci. Správa uverejnená v časopise The New England Journal of Medicine bola založená na prieskume matiek v Kigali, hlavnom meste Rwandy, štátu v strednej Afrike. Hoci pravdepodobnosť nákazy dojčiat je až 50-percentná, riziko dojčenskej úmrtnosti používaním znečistenej vody pri príprave detskej výživy je omnoho vyššie. Preto sa dojčenie v týchto oblastiach stále odporúča. Nie všetky ženy, ktoré sú nakazené AIDS-om, prenášajú vírus svojím mliekom. Je tiež možné, že toto zistené vysoké percento prenosu bolo následkom skutočnosti, že ženám, ktoré sa zúčastnili prieskumu, prvýkrát testami zistili AIDS tri mesiace alebo i viac po pôrode. Množstvo vírusov v tele je totiž najväčšie bezprostredne po nákaze.