Ľudské panovanie zvážené na váhach

3. časť: Je ‚vláda tých najlepších‘ naozaj najlepšia?

Aristokracia: vláda šľachty, privilegovanej menšiny čiže elitnej triedy, o ktorej sa predpokladá, že je najspôsobilejšia vládnuť; oligarchia: vláda niekoľkých osôb alebo rodín, a to často zo sebeckých alebo skazených dôvodov.

ZDÁ SA logické, že najlepšia vláda by bola tá, ktorá by sa skladala z najlepších ľudí. Najlepší ľudia sú vzdelanejší, spôsobilejší a zodpovednejší — ako sa zdôvodňuje —, a tak schopnejší lepšie viesť druhých. Jednou takouto vládou, ktorú vedie elitná trieda, môže byť aristokracia. Inou vládou je plutokracia — vláda bohatých; teokracia je vláda kňazov a byrokracia je vláda úradníctva.

Veľa primitívnych spoločností, ktoré viedli kmeňoví starší alebo náčelníci, boli aristokracie. Aristokratickú vládu mal v rôznych časoch Rím, Anglicko a Japonsko. V starovekom Grécku sa slovo „aristokracia“ používalo v spojení s mestskými štátmi čiže poleis, v ktorých vládla nejaká malá skupina. Na moci sa zvyčajne podieľalo niekoľko rodín. Ale v niektorých prípadoch jednotlivé rodiny uchopili nezákonne moc a nastolili tvrdší spôsob vlády.

Athény, tak ako iné mestské štáty v Grécku, boli pôvodne aristokraciou. Neskôr, keď kultúrne zmeny oslabili triedne rozdiely a rozrušili jednotu, mesto prevzalo demokratickú formu vlády. Na druhej strane Sparta, založená údajne v 9. storočí pr. n. l.; bola riadená vojenskou oligarchiou. Toto mesto sa stalo čoskoro odporcom oveľa starších Atén. Tieto dve mestá bojovali o nadvládu nad gréckym svetom. A tak stáli proti sebe vláda mnohých, v Athénach, proti vláde niekoľkých, v Sparte. Ich súperenie však bolo oveľa zložitejšie — netýkalo sa iba nezhôd vo vláde.

Vznešený ideál je vyvrátený

Medzi gréckymi filozofmi boli politické rozdiely vždy predmetom filozofických sporov. Platónov bývalý žiak Aristoteles robil rozdiely medzi aristokraciami a oligarchiami. Čistú aristokraciu zaradil medzi dobré formy vlády, ako vznešený ideál, ktorý umožnil osobám so zvláštnymi schopnosťami a vysokou morálkou, aby sa oddali verejnej službe na úžitok druhých. Ale ak je aristokracia vedená utláčajúcou a sebeckou elitou, premení sa na nespravodlivú oligarchiu, ktorú považoval za prevrátenú formu vlády.

Aj keď sa Aristoteles zastával vlády ‚tých najlepších‘, pripustil, že spojenie aristokracie s demokraciou by pravdepodobne mohlo priniesť žiadúce výsledky. Tento názor je až dodnes príťažlivý pre niektorých politológov. Rimania naozaj zlúčili tieto dve vládne formy a dosiahli určitý úspech. „Politika bola [v Ríme] záležitosťou každého,“ hovorí The Collins Atlas of World History (Collinsov atlas svetových dejín). V súčasnosti „najbohatší občania a tí, ktorí mali to šťastie, že boli urodzení, vytvorili oligarchiu, ktorá sa podelila o správne, vojensko–veliteľské a kňazské úrady“.

Aj v neskorom stredoveku a na počiatku novoveku európske mestá zlúčili demokratické a aristokratické prvky. Collier’s Encyclopedia hovorí: „Extrémne konzervatívna Benátska republika, ktorú nakoniec rozvrátil Napoleón, je klasickým príkladom takejto oligarchie; ale slobodné mestá Svätej rímskej ríše, hansovné a výsadné mestá Anglicka a západnej Európy prejavili tie isté všeobecné tendencie k tuhému oligarchickému riadeniu relatívne malým, ale hrdým a vysoko kultúrnym patriciátom [aristokraciou].“

Objavila sa námietka, a azda aj odpodstatnená, že vlastne všetky vlády sú vo svojej podstate aristokratické, lebo všetky sa usilujú o to, aby mali na čele najspôsobilejšie osoby. Tento názor nakoniec posilnila aj koncepcia vládnucej triedy. Vyššie uvedená rozprava preto uzatvára: „Vládnuca trieda a elita sa stávajú synonymami na opis skutočného ideálu, pre ktorý Platón a Aristoteles uvádzali svoje dôvody.“

Hľadanie ‚tých najlepších‘

Ale už stáročia pred tým, ako sa objavili títo grécki filozofi, dosiahla určitú mieru stability a pokoja feudálna spoločnosť [založená na pánoch a poddaných] v starej Číne pod vládou kráľovskej dynastie Čou. Po roku 722 pr. n. l., počas obdobia Čchu–čchiou, sa feudálny systém postupne oslaboval. V poslednej časti tohto obdobia sa objavila nová elita zložená z bývalých „pánov“, ktorí slúžili vo feudálnych domácnostiach, a z potomkov starej šľachty. Členovia tejto elity dosiahli kľúčové vládne postavenie. Konfucius, známy čínsky mysliteľ, zdôrazňoval (podľa The New Encyclopaedia Britannica) „schopnosti a mravné hodnoty viac ako pôvod, aby bol človek schopný viesť“.

Ale v Európe po vyše dvoch tisícročiach mal výber elity, tých, ktorí sú najspôsobilejší vládnuť, málokedy súvislosť so „schopnosťami a mravnými hodnotami“. Profesor Harvardskej univerzity Carl. J. Friedrich hovorí, že „elita v aristokratickom Anglicku 18. storočia bola elitou založenou v prvom rade na rodovom pôvode a bohatstve. To isté bolo aj v Benátkach.“ Dodáva: „V niektorých krajinách, ako napríklad v Prusku 18. storočia, bola elita založená na rodovom pôvode a udatnosti vo vojnách“.

Názor, že dobré vlastnosti ‚lepších ľudí‘, sa odovzdávali potomkom, je poplatný spôsobu, akým sa v minulosti uzatvárali sobáše medzi monarchami. V stredoveku prevažovala napríklad myšlienka biologickej nadradenosti. Uzatvárať manželstvo s obyčajným človekom bolo to isté ako riediť urodzenosť rodu, bola to urážka božského zákona. Monarchovia boli povinní vstupovať do manželstva len s urodzenými. Táto myšlienka biologickej nadradenosti neskôr otvorila cestu racionálnejšiemu ospravedlneniu — myšlienke nadradenosti vyplývajúcej z lepších príležitostí, vzdelania, talentu a veľkých činov.

Zásada známa ako ‚noblesse oblige‘ mala za cieľ zabezpečiť úspechy aristokracie. Doslova to znamená „šľachtické záväzky“ a naznačovalo to „povinnosť čestného, štedrého a zodpovedného správania spojeného s urodzeným pôvodom“. Vzhľadom na svoju „nadradenosť“ šľachtici boli povinní slúžiť potrebám druhých s plnou zodpovednosťou. Ale táto zásada bola zrejmá aj v takých aristokraciách, ako bola spartská, kde vojaci boli povinní klásť záujmy druhých pred svoje osobné záujmy, a v Japonsku medzi vojenskou kastou samurajov.

Aristokracia sa prejavuje ako nedostatočná

Nedokonalosť aristokratickej vlády sa dá ľahko dokázať. V ranom Ríme len urodzené osoby, takzvaní patricijovia, mohli byť volení do rímskeho Senátu. Obyčajní ľudia, plebejci, nemohli byť volení. Ale namiesto toho, aby členovia Senátu boli muži ‚schopní a s mravnými hodnotami‘, ako požadoval od vládcov Konfucius, sa stali skazenými a utláčajúcimi. Výsledkom bola občianska vojna.

Napriek opakujúcim sa obdobiam reforiem, oligarchia senátorov pretrvala prinajmenšom do času, keď Július Caesar, niekoľko rokov pred svojím zavraždením v roku 44 pr. n. l., zaviedol diktatúru. Po jeho smrti sa síce obnovila aristokratická vláda, ale v roku 29 pr. n. l. sa ešte raz zavrhla. Collier’s Encyclopedia vysvetľuje: „S rastúcou mocou, bohatstvom a stále sa rozširujúcim územím Ríma sa z aristokracie stala skazená oligarchia. Strata jej občianskeho ducha mala za následok stratu verejnej úcty. Jej zrútenie bolo predohrou absolútnej monarchie.“

Počas ďalších asi 1 200 rokov boli aristokratické vlády — aj keď sa nazývali monarchistické — akousi európskou normou. Tento systém sa časom upravil pomocou mnohých politických, kultúrnych a ekonomických zmien. Avšak počas celého tohto obdobia bola európska aristokracia mocná a bola schopná udržať si svoje pozemky a postavenie v armáde, zatiaľ čo sa stávala stále viac cudzopasnou, výstrednou, domýšľavou a ľahkovážnou.

V osemdesiatych rokoch 18. storočia aristokracia utrpela ťažkú ranu. Francúzsky kráľ Ľudovít XVI. sa dostal do finančných ťažkostí a žiadal od francúzskej aristokracie, aby sa zriekla niektorých finančných výsad. Ale namiesto toho, aby ho podporila, využila jeho finančné ťažkosti na podkopanie monarchie a opätovné získanie stratenej moci. Herman Ausubel, profesor dejín na Kolumbijskej univerzite vysvetľuje: „Nespokojná s vládou nad ľudom prostredníctvom kráľa a pre aristokraciu, hľadala [aristokracia] vládu nad ľudom prostredníctvom aristokracie pre aristokraciu.“ Takýto postoj mohol urýchliť príchod Francúzskej revolúcie v roku 1789.

Táto udalosť, ktorá spôsobila okamžité zmeny, mala vplyv aj za hranicami Francúzska. Aristokracia stratila svoje zvláštne výsady, feudálny systém bol odstránený, bola prijatá deklarácia o občianskych a ľudských právach a zaviedla sa ústava. Navyše výnosy obmedzili moc duchovenstva.

Vláda niekoľkých jedincov — hoci sa myslelo, že títo jedinci sú najlepší — bola zvážená na miskách váh a prejavila sa ako nedostatočná.

Konečne sa našli ‚tí najlepší‘

Zrejmá skutočnosť, že ‚tí najlepší‘ vždy nežijú podľa svojho označenia, je jednou z hlavných nedostatkov ‚vlády tých najlepších‘. Ťažko sa dá totiž určiť, kto je naozaj ‚ten najlepší‘. Vyhovovať požiadavkám na vládcu, vyžaduje viac, ako byť iba bohatý, mať urodzený pôvod alebo byť schopný a udatný vo vojne.

Nie je ťažké zistiť, kto je najlepším lekárom, kuchárom alebo obuvníkom. Stačí preskúmať jeho prácu alebo to, čo urobil. „Ale s vládou to nie je také jednoduché,“ hovorí profesor Friedrich. Ťažkosti sú v tom, že ľudia majú rôzne názory na to, aká by vláda mala byť a čo by mala dosiahnuť. Aj ciele vlády sa stále menia. A tak Friedrich hovorí: „Je teda veľmi neisté určiť, kto je vlastne tá elita.“

Aby ‚vláda tých najlepších‘ bola naozaj najlepšia, je potrebné, aby elitu vybral niekto s nadľudskými vedomosťami a neomylným úsudkom. Vybraní jednotlivci by mali byť osoby s nezlomnou mravnou rýdzosťou a celkom oddaní nemenným cieľom svojej vlády. Ich ochota klásť blaho druhých pred svoje osobné blaho by mala byť nepochybná.

Z Biblie vyplýva, že Boh už vybral takúto triedu — svojho Syna Ježiša Krista a malé množstvo jeho verných nasledovníkov — a ustanovil ich, aby vládli nad zemou tisíc rokov. (Lukáš 9:35, 2. Tesaloničanom 2:13, 14; Zjavenie 20:6) Budú vládnuť nie ako omylní ľudia, ale ako neomylní, nesmrteľní duchovní tvorovia. Kristus a jeho spoluvládcovia zavlažia Zem požehnaním večného mieru, bezpečia a šťastia a privedú ľudstvo k dokonalosti. Môže nejaká ľudská vláda — a dokonca aj ‚vláda tých najlepších‘ — ponúknuť niečo lepšie?

[Rámček na strane 21]

Oligarchia v našich dňoch

„Oligarchické tendencie... sa objavili vo všetkých byrokratických štruktúrach pokročilých politických systémov. Vznikajúca zložitosť modernej spoločnosti a jej vlád vkladá stále väčšiu moc do rúk úradníkov a výborov odborníkov. Ani v ústavných režimoch sa dosiaľ nenašla uspokojivá odpoveď na otázku, ako títo úradníci, ktorí robia rôzne rozhodnutia, môžu byť volaní na zodpovednosť a ako sa môže obmedziť ich moc bez toho, že by sa tým ohrozila výkonnosť a racionálnosť politických koncepcií.“ — The New Encyclopaedia Britannica.

[Obrázok na strane 20]

Aristoteles sa domnieval, že spojením aristokracie s demokraciou vznikne lepšia vládna forma

[Prameň ilustrácie]

National Archaeological Museum, Athens