„Povedali mi, že nikdy viac nebudem chodiť!“

KEĎ mal Ed dvadsať rokov, prežil ako spolucestujúci vážnu dopravnú nehodu. Keď nadobudol vedomie, nemohol vstať. Uvedomil si, že je ochrnutý, ale myslel si, že je to len dočasne. Ed si spomína, čo sa neskôr stalo v nemocnici: „Povedali mi, že nebudem nikdy viac chodiť!“ Bol ochrnutý od hrudníka nadol.

„Bol som zničený, keď sa môj syn zranil,“ spomína Edov otec. „Bol to zdravý, mladý muž, a teraz nemal vôbec chodiť. To úplne ochromilo jeho život.“ Ed vykonával službu celým časom, čo sa nazýva u Jehovových svedkov priekopník.

Iný mladý muž menom Bill sa vo svojich dvadsiatich rokoch zo zábavy ponoril do príbojovej vlny a udrel si hlavu o pieskový nános. Okamžite sa prestal hýbať, ani nemohol dýchať. Vďaka priateľom, ktorí boli neďaleko, sa Bill neutopil. Ochrnul však od krku nadol. Aj Billovi lekári povedali, že nikdy viac nebude chodiť.

Prvá reakcia

„Chcel som spáchať samovraždu,“ priznáva Bill, „ale na nemocničnej posteli to nebolo možné.“ Bill slúžil ako vojak vo Vietname a plánoval, že sa stane pilotom. Keď sa v roku 1969 zranil, všetky jeho plány sa rozpadli a nevidel nijaký dôvod na to, aby žil.

Ed reagoval ináč, keď mu prvýkrát povedali, že bude navždy ochrnutý. „Nestrácal som odvahu, lebo som veril v Božie sľuby, zapísané v Biblii. Uvedomoval som si, že môj stav môže byť trvalý teraz, ale nie navždy.“ Pre svoju nádej, ktorú mal, vie sa Ed úspešne vyrovnávať so svojou bezmocnosťou už vyše 25 rokov.

Potreba čeliť výzve

Bill nevedel nič o Božích sľuboch. Jedného dňa však zažil situáciu, ktorá ho primäla, aby čosi so sebou urobil.

Po ôsmich mesiacoch pobytu v nemocnici doviezli Billa na vozíku do kúpeľne, aby ho ošetrovateľ oholil. „Keď som sa pozrel do zrkadla,“ povedal, „uvidel som v ňom akúsi osobu, ale to som nebol ja!“

Bill býval mocný, vysoký 185 cm, vážil 90 kg, ale teraz bol iba 40 kilogramovou kostrou. Odmietol uveriť, že obraz v zrkadle je jeho vlastný. Táto skúsenosť podnietila v ňom bojového ducha, aby prijal výzvu čeliť svojej bezmocnosti. „Prvý rok vášho zdravotného postihnutia je kritickým časom,“ hovorí Bill, „pretože vtedy sa rozhodujete, ktorou cestou pôjdete.“

Zdolávanie ťažkostí

Ed nie je nervózny, ale priznáva, že mal citové výkyvy. „Niekedy, keď som nedokázal urobiť ani jednoduchú vec, napríklad niečo dočiahnuť,“ vysvetľuje Ed, „upadal som do depresie.“

Bill zistil, že najväčšou prekážkou je žiť s obmedzeným telom, ale s neobmedzeným mozgom. „Je to akoby som mal turbínou poháňanú myseľ v tele podobnom volskému záprahu,“ hovorí.

S poraneniami chrbtice sú tiež spojené fyzické komplikácie, ako neschopnosť ovládať močový mechúr a črevo, preležaniny a problémy s dýchaním. Ed mal problémy s obličkami hneď od začiatku zranenia a zavše prekonával obdobia, keď ho šesť až sedem dní trápila horúčka 40°C. Billovým najväčším trápením bolo, že nedokázal ovládať mechúr a črevo. Hovorí: „Nikdy sa nevyrovnáte s tým, že máte telo dojčaťa.“

Ed pobáda všetkých telesne postihnutých, aby sa v rámci možností stali čo najviac samostatní. „Snažte sa čo najviac urobiť sami,“ hovorí, „a dostanete sa o kus ďalej.“ Preto prvou vecou, na ktorú sa podujal po opustení nemocnice bolo, že vybavil svoje auto ručným ovládaním, aby mohol jazdiť. Teraz Ed ako úspešný domovník dokonca používa špeciálne vybavený malý nákladný vozík.

„Pokúste sa zabudnúť na svoje obmedzenie,“ radí Bill, „choďte a žite najplnšie ako len môžete. Ak nebudete konať ako postihnutá osoba, ani ľudia nebudú s vami tak zaobchádzať.“ Bill praktizuje to, čo odporúča. Je úspešným majiteľom a vedúcim obchodu, pohybuje sa na golfovom vozíku, na invalidnom vozíku a chodí o barlách.

Čo je možné urobiť?

Možno povedať, že jedna prekážka pre postihnutú osobu je v mysli tých, ktorí nie sú postihnutí. Najlepší spôsob, ako odstrániť túto prekážku, je porozumenie. Postihnutí ľudia si želajú tú istú úctu a porozumenie, aké sa poskytuje osobám bez fyzického obmedzenia.

Niektorí ľudia sa zdajú byť vyľakaní a cítia sa nepohodlne, keď sa majú stretnúť s niekým, kto je zdravotne postihnutý. Bill hovorí: „V skutočnosti sme všetci určitým spôsobom poškodení. Niektorí sú jednoducho viac poškodení ako iní.“ Zdravotne postihnutí sú jednoducho ľudia, ktorí nemôžu napríklad chodiť, vidieť alebo počuť tak, ako iní ľudia. Podstatné je, aby sme sa pozerali na obmedzenie ako na stav a videli celú osobnosť.

„Oceňujem si, keď sa ľudia na mňa pozerajú ako na každého iného,“ hovorí Ed. „Pozerajte sa na mňa. Nepozerajte sa na vozík.“ Potom pridáva skúsenosť, ktorú mali s manželkou v reštaurácii: „Vrchná čašníčka najprv prevzala objednávku mojej manželky a potom sa spýtala jej namiesto mňa, čo budem chcieť. Nie som nemý! Iba nemôžem chodiť.“

„Väčšina ľudí chce preukázať ohľaduplnosť voči postihnutým osobám,“ vysvetľuje Ed, „ale nevedia, čo robiť.“ Jeho rada je: „Najlepšie je vyčkať a zistiť, čo môžete urobiť, skôr než sa rozhodnete urobiť niečo sami.“

Aby ste sa uistili, najskôr sa opýtajte: „Môžem pomôcť?“, alebo „Môžem niečo urobiť, aby som vám pomohol?“ Nepredpokladajte, že postihnutá osoba chce vašu pomoc; možno nechce.

„Najväčším komplimentom pre postihnutého človeka je to, keď sa s ním zaobchádza ako s normálnym človekom a keď sa s ním stýkame ako s kýmkoľvek iným.“ Pravda, niektorým to môže pripadať ťažké. Môžu existovať osobné duševné alebo citové zábrany medzi nimi a postihnutými. Avšak čím viac ich poznávame ako osobnosti, tým menej myslíme na ich obmedzenie.

Ed, ktorý bol dlhé roky v tom istom zbore Jehovových svedkov, vysvetľuje: „Väčšina priateľov ma nepovažuje za zdravotne postihnutého. V našej verejnej zvestovateľskej službe sa skutočne stalo, že ma poslali na dodatočnú návštevu do domu, ktorý mal päť poschodí! Tak som sa vrátil a povedal, aby tam poslali niekoho iného.“

Je Ed roztrpčený, keď priatelia zabudnú na jeho fyzické obmedzenie? Naopak. Dodáva: „Je to výborné, keď si myslia, že nepotrebujem pomoc. Cením si to, pretože vtedy vidím, že pre nich nie som postihnutý, ale som ako iný normálny človek.“

Vhodné pomôcky

V posledných rokoch sa urobil v mnohých krajinách veľký pokrok na pomoc zdravotne postihnutým. Veľký počet organizácií, výrobkov a služieb sú pripravené pomôcť, aby sa postihnutí tešili z nezávislého života. Niekde stačí pozrieť do miestneho telefónneho zoznamu a informovať sa o týchto organizáciach a službach.

Mnoho verejných budov a zariadení je teraz určených pre ubytovanie postihnutých osôb. Niektoré aerolínie a cestovné kancelárie ponúkajú špeciálne výlety pre telesne postihnutých. A dnes sa môžu aj ochrnutí tešiť z nezávislosti pohybu v špeciálne vybavených autách a vozoch.

Moderná lekárska technológia, ktorá v niektorých prípadoch umožnila premostenie a obnovenie funkcie poškodených nervov, umožnila tiež niektorým ochrnutým chodiť. Výskumník a priekopník na tomto poli dr. Petrofsky však pripúšťa, že si ľudia vytvárajú falošné nádeje s ohľadom na tieto technológie. Mohli by uveriť, že bude možné, aby každý, kto je ochrnutý, znovu chodil. „Môžeme pre nich urobiť to, že budeme čestní,“ hovorí dr. Petrofsky, „pokúsime sa im vysvetliť presný stav tohto výskumu. Viete, nemôžeme vyliečiť všetko.“

Skutočné vyliečenie

Skutočné a trvalé vyliečenie všetkých zdravotne postihnutých bude včas uskutočnené. Táto istá nádej, že bude raz schopný znovu chodiť, povzbudzovala Eda a pomohla mu vyrovnávať sa po všetky tie roky so svojím obmedzením. Biblický sľub znie: „Vtedy sa otvoria oči slepých a uvoľnia uši hluchých. Vtedy chromý bude skákať ako jeleň a jazyk nemého zvučne zaplesá.“ — Izaiáš 35:5, 6, EP.

Vyliečenie všetkých neduhov sa uskutoční práve tu, na zemi, keď Božie kráľovstvo nahradí panstvo všetkých ľudských vlád. (Daniel 2:44) Skutočne, Božie kráľovstvo, o príchod ktorého učil Kristus svojich nasledovníkov modliť sa, ustanoví nový svet, kde sa tiež splní biblický sľub: „Žiaden obyvateľ nepovie: ‚Som chorý‘.“ — Izaiáš 33:24; Matúš 6:9, 10.

V čase svojej nehody si Bill neuvedomoval význam týchto biblických sľubov, hoci si vždy Bibliu hlboko vážil. Počas prvých piatich rokov svojho postihnutia začal pravidelne užívať drogy. „Užíval som drogy vo Vietname, aby som unikol hrôze,“ hovorí, „neskôr som ich užíval preto, aby som vydržal život v invalidnom vozíku.“

Avšak v roku 1974 uveril Bill s pomocou Jehovových svedkov, že Biblia je skutočne pravdivá a že jej sľuby sú úplne spoľahlivé. „Odvtedy ako by mi spadli ‚šupiny‘ z očí!“ hovorí. Po siedmich mesiacoch zasvätil Bill svoj život Bohu Jehovovi a čoskoro sa i s manželkou rozhodli pre službu celým časom ako priekopníci.

Spomínajúc na svoje predošlé skúsenosti Bill priznáva, že jeho nehoda a následné zdravotné postihnutie boli bolestné. „Ale z tohto zranenia som získal tak veľa,“ zdôrazňuje. Ako to môže povedať?

„Pochybujem, že by som bol dnes skutočným kresťanom, keby nebolo tohto postihnutia,“ vysvetľuje. „Predtým som bol priveľmi hrdý, priveľmi ambiciózny a pravdepodobne by som nebol zostal na jednom mieste dostatočne dlho, aby som prijal kresťanské posolstvo.“

Teraz má Bill, tak ako Ed, pevnú vieru, že čoskoro bude v Božom novom svete úplne ovládať svoje telo. A odhliadnuc od zdanlivo beznádejnej situácie, každý zdravotne postihnutý človek môže mať tú istú vieru v Božiu moc uzdravovať. Srdce takého človeka môže byť denne posilňované uistením: „Budem znovu chodiť!“ — Poslané.

[Obrázok na strane 23]

Napriek svojmu postihnutiu sa Ed plne podieľa na kresťanskej službe