Ukrajina

Ježiš pri opise tých, ktorí si rozvíjajú hlboké ocenenie pre Božie Slovo, rozprával podobenstvo o semene zasiatom do znamenitej pôdy. Takí ľudia „vytrvalo prinášajú úrodu“, keď napriek ťažkostiam a utrpeniu verne pokračujú v hlásaní Božieho posolstva. (Luk. 8:11, 13, 15) Len na málo miestach na zemi to bolo zrejmejšie než na Ukrajine, kde napriek vyše 50-ročnému zákazu a tvrdému prenasledovaniu Jehovovi svedkovia prežili a ďalej sa im darí.

V služobnom roku 2001 bol v tejto krajine dosiahnutý vrcholný počet 120 028 zvestovateľov. Vyše 56 000 z nich spoznalo biblickú pravdu až v posledných piatich rokoch. Počas uplynulých dvoch rokov bratia rozšírili vyše 50 miliónov časopisov, čo sa rovná počtu obyvateľov v tejto krajine. Každý mesiac dostáva kancelária odbočky priemerne tisíc listov od záujemcov, ktorí žiadajú o ďalšie informácie. Ešte prednedávnom by to všetko bolo nemysliteľné. Aké víťazstvo čistého uctievania!

Skôr ako zalistujeme v ukrajinskej histórii, pouvažujme o samotnej krajine. Okrem obraznej pôdy, o ktorej hovoril Ježiš, sa na Ukrajine nachádza aj vynikajúca doslovná pôda. Takmer polovicu krajiny pokrýva úrodná čierna stepná zem, ktorá sa nazýva černozem. Vďaka tejto pôde, ako aj vďaka miernemu podnebiu sa Ukrajina stala jednou z najproduktívnejších poľnohospodárskych oblastí sveta s produkciou cukrovej repy, pšenice, jačmeňa, kukurice a iných plodín. Ukrajina bola od staroveku známa ako obilnica Európy.

Od východu na západ má Ukrajina približne 1300 kilometrov a od severu na juh 900 kilometrov, takže je o niečo väčšia ako Francúzsko. Ako môžete vidieť na mape na strane 123, nachádza sa vo východnej Európe, severne od Čierneho mora. Severnú časť Ukrajiny zdobia lesy. Na juhu ležia bohaté, úrodné roviny, ktoré prechádzajú do krásnych Krymských vrchov. Na západe vystupujú z predhoria strmé Karpaty, ktoré sú domovom rysa ostrovida, medveďa hnedého a zubra európskeho.

Na Ukrajine žije približne 50 miliónov obyvateľov. Sú to pokorní, pohostinní a tvrdo pracujúci ľudia. Mnohí hovoria po ukrajinsky aj po rusky. Keď vás pozvú do svojho domu, pravdepodobne vám ponúknu boršč (polievku z červenej repy) a varenyky (varené pirohy). Po lahodnom jedle vám môžu spríjemniť chvíle ľudovými piesňami, lebo mnohí Ukrajinci radi spievajú a hrajú na hudobných nástrojoch.

Ukrajinský ľud bol vystavený vplyvu rôznych náboženských učení. V desiatom storočí tu bolo zavedené východné pravoslávne náboženstvo. Neskôr Osmanská ríša priniesla na juh Ukrajiny islam. V stredoveku tu poľskí šľachtici rozšírili katolicizmus. V 20. storočí sa pod komunistickou vládou mnohí stali ateistami.

Jehovovi svedkovia sa nachádzajú v celej krajine. Pred druhou svetovou vojnou však väčšina z nich žila v západnej časti Ukrajiny, ktorá bola rozdelená na štyri teritóriá: Volynsko, Halič, Zakarpatskú Ukrajinu a Bukovinu.

Na Ukrajine sú zasiate semená pravdy

Bádatelia Biblie, ako boli kedysi známi Jehovovi svedkovia, pôsobia na Ukrajine už vyše sto rokov. V roku 1891 Ch. T. Russell, popredný Bádateľ Biblie, počas svojej prvej cesty do zahraničia navštívil mnohé krajiny Európy i Stredného východu. Cestou do vtedajšieho Konštantínopola v Turecku navštívil aj Odesu na juhu Ukrajiny. Neskôr, v roku 1911, mal v hlavných mestách Európy vrátane mesta Ľvov na západe Ukrajiny sériu biblických prednášok.

V Ľvove, kam brat Russell pricestoval vlakom, bola na 24. marca na jeho prednášku prenajatá veľká sála známa ako Dom ľudu. Deväť inzerátov v siedmich miestnych novinách, ako aj veľké plagáty pozývali všetkých vypočuť si prejav „Sionizmus v proroctvách“ v podaní „známeho a cteného rečníka z New Yorku“ — pastora Russella. Bolo naplánované, že brat Russell prednesie prednášku v ten deň dvakrát. No židovský rabín zo Spojených štátov, ktorý zúrivo odporoval Russellovmu dielu, poslal svojim spoločníkom v Ľvove kábelogram osočujúci Bádateľov Biblie. To niektorých podnietilo k tomu, že sa pokúsili zabrániť Russellovi predniesť ten prejav.

Hoci sála bola poobede i večer plná, boli tu aj odporcovia. Miestne noviny Wiek Nowy priniesli správu: „Keď [Russellov] tlmočník vyslovil prvých niekoľko slov, sionisti spôsobili hluk a svojím krikom a pískaním nedovolili misionárovi prehovoriť. Pastor Russell musel z pódia odísť... Pri prednáške o ôsmej hodine v ten istý večer bola demonštrácia ešte silnejšia.“

Mnohí si však chceli vypočuť, čo im brat Russell chcel povedať. Zaujímali sa o jeho posolstvo a požiadali o biblickú literatúru. Neskôr sa brat Russell o svojej návšteve v Ľvove vyjadril: „Len Boh vie, čo sleduje, pokiaľ ide o tieto skúsenosti... Rozruch [Židov] pre tento námet môže niektorých priviesť k hlbšiemu skúmaniu, než keby si nás vypočuli decentným a poriadnym spôsobom.“ Hoci ľudia tu nezareagovali na posolstvo ihneď, semená pravdy boli zasiate a neskôr nielen v Ľvove, ale aj v iných oblastiach Ukrajiny vznikli mnohé skupiny Bádateľov Biblie.

V roku 1912 nemecká kancelária Bádateľov Biblie uverejnila v kalendári, ktorý bol rozširovaný na Ukrajine, veľký inzerát. Tento inzerát povzbudzoval k čítaniu nemeckých zväzkov Štúdií Písiem. Následne kancelária v Nemecku dostala od ľudí na Ukrajine približne 50 listov so žiadosťou o Štúdie Písiem aj o pravidelný odber Strážnej veže. Až do vypuknutia vojny v roku 1914 kancelária udržiavala s týmito záujemcami kontakt.

Po prvej svetovej vojne bola Ukrajina rozdelená a pripojená k štyrom susedným krajinám. Územia strednej a východnej Ukrajiny sa zmocnilo komunistické Rusko a pripojilo ho k Sovietskemu zväzu. Západná časť Ukrajiny bola rozdelená medzi tri ďalšie krajiny. Oblasť Haliča a Volynska anektovalo Poľsko, Bukovinu Rumunsko a Zakarpatskú Ukrajinu Československo. Tieto tri krajiny poskytli istú mieru náboženskej slobody a umožnili Bádateľom Biblie pokračovať v kázaní. Tak boli v západnej časti Ukrajiny zasiate mnohé semená pravdy, ktoré neskôr začali prinášať ovocie.

Prvé semená klíčia

Začiatkom 20. storočia sa mnohé rodiny z Ukrajiny vydali do Spojených štátov hľadať lepší život. Niektoré z nich tam čítali naše biblické publikácie a poslali ich svojim príbuzným na Ukrajine. Iné rodiny sa oboznámili s učením Bádateľov Biblie, vrátili sa domov a začali vo svojich rodných dedinách kázať. Objavili sa viaceré skupiny Bádateľov Biblie, z ktorých neskôr vyrástli zbory. Začiatkom 20. rokov 20. storočia Bádatelia Biblie z Poľska zasiali semená pravdy v Haliči a Volynsku. V tom istom čase bratia z Rumunska a Moldavska priniesli pravdu na územie Bukoviny.

Tým bol položený dobrý základ pre ďalší vzrast. Strážna veža z 15. decembra 1921 podala správu: „Nedávno niektorí z našich bratov navštívili [Bukovinu]... Vďaka ich niekoľkotýždňovej návšteve bolo zorganizovaných sedem tried, ktoré teraz študujú zväzky a ‚Tiene svätostánku‘. Jedna z týchto tried má približne 70 členov.“ V roku 1922 v dedine Kolinkivci v Bukovine prijal pravdu Stepan Koľca, bol pokrstený a začal kázať. Podľa našich informácií bol prvým bratom pokrsteným na Ukrajine. Neskôr sa k nemu pripojilo desať rodín. Podobný vzrast nastal na území Zakarpatskej Ukrajiny. V roku 1925 tu bolo v dedine Velyki Lučky a okolitých dedinách už približne 100 Bádateľov Biblie. Potom začali na Zakarpatskej Ukrajine kázať prví služobníci celým časom, ktorí v domoch Bádateľov Biblie viedli aj zhromaždenia. Bolo pokrstených mnoho ľudí.

Olexij Davyďuk, dlhoročný svedok, opisuje, ako sa ľudia v tom čase dozvedeli o pravde. Hovorí: „V roku 1927 jeden dedinčan priniesol do dediny Lankove na území Volynska jednu z našich publikácií. Po jej prečítaní bolo viacero dedinčanov zvedavých na učenie o pekle a o duši. Keďže kniha obsahovala adresu kancelárie Bádateľov Biblie v Lodži v Poľsku, dedinčania napísali list so žiadosťou, aby ich dedinu niekto navštívil. O mesiac tam prišiel brat a zorganizoval biblickú študijnú skupinu. K tejto skupine sa pripojilo pätnásť rodín.“

Takéto nadšenie pre pravdu bolo v tých raných rokoch bežné. Zamyslite sa nad slovami ocenenia v liste, ktorý bol z oblasti Haliča zaslaný ústrediu Bádateľov Biblie v Brooklyne: „Knihy, ktoré vydávate, liečia mnoho rán našich ľudí a privádzajú ich k svetlu dňa. Prosím Vás však, pošlite nám viac týchto kníh.“ Iný záujemca napísal: „Rozhodol som sa požiadať Vás o zaslanie literatúry, lebo u nás ju nie je možné dostať. Jeden muž z našej dediny dostal od Vás niekoľko kníh, ale susedia mu ich uchmatli. Nemohol si ich ani len prečítať. V súčasnosti navštevuje dedinčanov v snahe získať svoje knihy späť.“

Takýto horlivý záujem viedol k tomu, že na Pekarskej ulici v Ľvove bola zriadená kancelária Bádateľov Biblie. Kancelária dostávala mnoho žiadostí o literatúru z Haliča i z Volynska a pravidelne ich odosielala do Brooklynu na vybavenie.

V polovici 20. rokov 20. storočia semená pravdy v západnej časti Ukrajiny už rozhodne vyklíčili. Boli zorganizované mnohé skupiny Bádateľov Biblie a z niektorých sa neskôr stali zbory. Hoci o činnosti v tomto ranom období sa viedlo veľmi málo záznamov, dostupné správy ukazujú, že v roku 1922 v Haliči slávilo Pamätnú slávnosť 12 ľudí. V roku 1924 Strážna veža podala správu o 49 prítomných na Pamätnej slávnosti v meste Sarata na juhu Ukrajiny. A v roku 1927 navštívilo Pamätnú slávnosť na Zakarpatskej Ukrajine vyše 370 osôb.

Strážna veža z 1. decembra 1925, ktorá opisovala dielo v rôznych krajinách sveta, uviedla: „Tento rok bol z Ameriky vyslaný jeden brat k Ukrajincom v Európe... medzi Ukrajincami v časti spravovanej Poľskom sa vykonalo mnoho dobrej práce. Je tu veľký a stále rastúci dopyt po literatúre.“ O niekoľko mesiacov časopis Zlatý vek (teraz Prebuďte sa!) priniesol správu: „Len v Galicii [Haliči] je dvadsať tried [zborov]... Niektoré z nich... organizujú a konajú zhromaždenia v týždni; niektoré sa stretávajú len v nedeľu a niektoré sú v štádiu organizovania. Je nádej, že bude vytvorených viac tried, len je potrebný vodca, ktorý by ich viedol.“ To všetko naznačovalo, že ukrajinská pôda je v duchovnom zmysle veľmi úrodná.

Zvestovateľská služba v raných rokoch

V roku 1923 bol pokrstený Vojtech Čehy zo Zakarpatskej Ukrajiny, ktorý sa neskôr ujal kazateľského diela celým častom v okolí Berehova. Obyčajne vychádzal do služby s jednou taškou literatúry v ruke, druhou pripevnenou na bicykli a s plecniakom plným literatúry na chrbte. Rozpráva: „Bol nám pridelený obvod, ktorý pozostával z 24 dedín. Bolo nás 15 zvestovateľov a museli sme sa namáhať, aby sme dokázali tieto dediny prepracovať s literatúrou dvakrát do roka. Každú nedeľu o štvrtej hodine ráno sme sa spoločne stretli v jednej z dedín. Odtiaľ sme potom išli pešo alebo autobusom pätnásť i viac kilometrov do okolitých oblastí. Službu z domu do domu sme obyčajne začínali o ôsmej ráno a pracovali sme až do druhej popoludní. Domov sme sa často vracali pešo a na večernom zhromaždení v ten deň sme si všetci s radosťou rozprávali skúsenosti. V peknom i v škaredom počasí sme chodievali skratkami cez lesy i rieky, ale nikto z nás sa nikdy nesťažoval. Boli sme šťastní, že slúžime nášmu Stvoriteľovi a oslavujeme ho. Ľudia mohli vidieť, že bratia naozaj žijú ako praví kresťania a sú ochotní ísť pešo aj 40 kilometrov, aby sa mohli zúčastniť na zhromaždení alebo kázať.

V službe sme stretávali rôznych ľudí. Raz som ponúkol brožúrku Kráľovstvo, nádej sveta žene, ktorá povedala, že by ju rada mala, ale nemá žiadne peniaze, ktorými by prispela. Bol som hladný, a tak som jej povedal, že brožúrku môže vymeniť za varené vajce. Ona dostala brožúrku a ja som zjedol vajce.“

V období Vianoc chodievali obyvatelia Zakarpatskej Ukrajiny z domu do domu a spievali o narodení Ježiša Krista. Bratia tento zvyk dobre využili. Vzali si do tašiek literatúru a išli k domovom ľudí spievať piesne vyjadrujúce ich vieru! Mnohým sa tieto melódie páčili. Často pozvali bratov dnu a požiadali ich, aby im zaspievali ďalšie piesne. Niekedy bratia dostali za spev peniaze, ktoré radostne vymenili za biblickú literatúru. Tak bol v období Vianoc sklad literatúry často vyprázdnený. Tieto kampane spojené so spevom trvali dva týždne, lebo rímskokatolíci oslavujú Vianoce v inom týždni ako gréckokatolíci. V druhej polovici 20. rokov 20. storočia, keď Bádatelia Biblie jasne pochopili pohanský pôvod Vianoc, sa však kampane spojené so spevom prestali konať. Bratia vo svojom intenzívnom kazateľskom diele zažívali veľkú radosť a na Zakarpatskej Ukrajine stále vznikali nové skupiny zvestovateľov.

Prvé zjazdy

V máji 1926 sa na území Zakarpatskej Ukrajiny v dedine Velyki Lučky konal prvý zjazd Bádateľov Biblie. Bolo na ňom 150 prítomných a 20 ľudí bolo pokrstených. Nasledujúci rok 200 ľudí navštívilo zjazd na otvorenom priestranstve centrálneho parku v Užhorode, meste, ktoré je v tej istej oblasti. Zakrátko boli v rôznych mestách Zakarpatskej Ukrajiny zorganizované ďalšie zjazdy. V roku 1928 sa konal prvý zjazd v Ľvove. Neskôr sa zjazdy konali aj v Haliči a Volynsku.

Začiatkom roku 1932 sa v dedine Solotvyno na Zakarpatskej Ukrajine konal zjazd na dvore domu, v ktorom konali Bádatelia Biblie pravidelné zhromaždenia. Bolo na ňom približne 500 prítomných vrátane niektorých zodpovedných bratov z Nemecka. Mychajlo Tilňak, starší miestneho zboru, rozpráva: „Nesmierne sme sa tešili z dobre pripravených prednášok bratov, ktorí prišli na náš zjazd z Nemecka a Maďarska. So slzami v očiach nás povzbudzovali, aby sme zostali počas prichádzajúcich skúšok verní.“ A po začiatku druhej svetovej vojny tvrdé skúšky naozaj prišli.

V roku 1937 bol pre delegátov cestujúcich na veľký zjazd v Prahe v Československu prenajatý celý vlak. Vychádzal z dediny Solotvyno. Prechádzal celou Zakarpatskou Ukrajinou a zastavoval na každej železničnej stanici, aby mohli nastúpiť delegáti. Na každom vozni bol nápis „Zjazd Jehovových svedkov — Praha“. Pre ľudí tej oblasti to bolo vynikajúce svedectvo a starší ľudia si túto udalosť dodnes pamätajú.

Výstavba miest na uctievanie

Keď boli vytvorené prvé skupiny Bádateľov Biblie, bolo potrebné začať s výstavbou vlastných miest na uctievanie. Prvé miesto na zhromažďovanie bolo vybudované v roku 1932 v dedine Dibrova na Zakarpatskej Ukrajine. Neskôr boli v susedných dedinách Solotvyno a Bila Cerkva postavené ďalšie dve sály.

Aj keď niektoré z týchto sál boli počas vojny zničené a iné skonfiškované, bratia naďalej túžili mať vlastné sály Kráľovstva. V súčasnosti je v dedine Dibrova 8 sál Kráľovstva a ďalších 18 je v šiestich okolitých dedinách.

Vývoj spojený s prekladateľskou prácou

Koncom 19. a začiatkom 20. storočia mnohé rodiny z Ukrajiny emigrovali do Spojených štátov a Kanady. Niektoré z nich prijali vo svojej novej krajine pravdu, a tak vzniklo viacero skupín hovoriacich po ukrajinsky. Už v roku 1918 bola v ukrajinskom jazyku vydaná kniha Božský plán vekov. Napriek tomu bolo potrebné vykonať ešte oveľa viac práce, aby bol ľuďom hovoriacim po ukrajinsky — na Ukrajine i v zahraničí — poskytovaný duchovný pokrm. Začiatkom 20. rokov 20. storočia bolo jasné, že je potrebný spôsobilý brat, ktorý by pravidelne prekladal biblické publikácie. V roku 1923 Emiľ Zaryckyj, ktorý žil v Kanade, prijal pozvanie slúžiť celým časom. Jeho práca zahŕňala predovšetkým prekladanie biblických publikácií do ukrajinčiny. Okrem toho navštevoval ukrajinské, poľské a slovenské skupiny v Kanade a v Spojených štátoch.

Emiľ Zaryckyj sa narodil neďaleko mesta Sokaľ na západe Ukrajiny a neskôr sa s rodičmi presťahoval do Kanady. Tam sa oženil s ukrajinským dievčaťom menom Marija. Vychovali spolu päť detí. Napriek mnohým rodinným povinnostiam Emiľ a Marija boli schopní spĺňať si svoje teokratické úlohy. V roku 1928 spoločnosť Watch Tower kúpila vo Winnipegu v Kanade dom, ktorý slúžil ako ústredie pre ukrajinskú prekladateľskú činnosť.

V tých raných rokoch bratia používali v službe z domu do domu prenosné gramofóny s nahrávkami biblických prednášok. Brat Zaryckyj bol pozvaný do Brooklynu, aby pripravil ukrajinské nahrávky takýchto prejavov. V 30. rokoch 20. storočia bolo pre rozhlasovú stanicu vo Winnipegu pripravených viacero polhodinových rozhlasových vysielaní v ukrajinčine. Emiľ Zaryckyj a iní skúsení bratia prednášali v rámci týchto rozhlasových vysielaní zmysluplné verejné prednášky. Tieto prednášky boli sprevádzané štvorhlasným zborovým spevom zo spevníka, ktorý bol vydaný v roku 1928. Vďační poslucháči na to reagovali stovkami listov a telefonátov.

Emiľ Zaryckyj a jeho manželka Marija si verne spĺňali svoje pridelenie ako prekladatelia 40 rokov. V tom čase bolo do ukrajinčiny prekladané každé číslo Strážnej veže. V roku 1964 bol dozorom nad prekladateľskou prácou poverený Maurice Sarančuk, ktorý so svojou manželkou Anne už predtým viacero rokov pomáhal bratovi Zaryckému.

Prichádza duchovná pomoc

S organizovaným kazateľským dielom sa na Zakarpatskej Ukrajine začalo až v roku 1927 a v Haliči ešte neskôr, hoci už aj predtým niektorí horliví zvestovatelia individuálne zasievali a polievali semená pravdy po celej Ukrajine. Aj keď dovtedy bolo rozšírených mnoho kníh a brožúrok v rumunskom, maďarskom, poľskom i ukrajinskom jazyku, o kazateľskej činnosti neboli podávané žiadne správy. Potom začali byť izolované skupiny organizované do zborov a zvestovatelia začali pravidelne kázať z domu do domu. V tých rokoch sa rozšírilo množstvo biblickej literatúry. V roku 1927 bol v meste Užhorod na Zakarpatskej Ukrajine otvorený prvý ukrajinský sklad literatúry. Starostlivosťou o zbory a kolportérov na území Zakarpatskej Ukrajiny, ktorá bola v tom čase časťou Československa, bola v roku 1928 poverená kancelária v Magdeburgu v Nemecku.

V roku 1930 bola zriadená kancelária v meste Berehovo neďaleko Užhorodu, aby dohliadala na dielo Bádateľov Biblie na Zakarpatskej Ukrajine. Ako dozorca kancelárie slúžil Vojtech Čehy. Toto nové opatrenie bolo pre kazateľské dielo veľmi užitočné.

Viacerí bratia z kancelárie v Prahe a Magdeburgu prejavili obetavého ducha, často precestovali veľké vzdialenosti do Karpát, aby prinášali dobré posolstvo o Božom Kráľovstve do najvzdialenejších častí tohto krásneho kraja. Jedným z týchto horlivých bratov bol Adolf Fitzke z kancelárie odbočky v Magdeburgu. Bol poslaný, aby kázal v okolí Rachivu v Karpatoch. Mnohí miestni svedkovia majú na tohto verného, skromného a nenáročného brata dodnes príjemné spomienky. V roku 2001 boli v tejto oblasti štyri zbory.

V priebehu 30. rokov 20. storočia bola v mnohých mestách a dedinách Zakarpatskej Ukrajiny premietaná „Fotodráma Stvorenie“. Bolo to osemhodinové premietanie diapozitívov a filmu zosynchronizované s biblickým výkladom z gramofónových nahrávok. Na pomoc miestnym bratom s touto „Fotodrámou“ bol z Nemecka poslaný Erich Frost. Pred programom bratia pozývali verejnosť na premietanie rozdávaním letákov i prostredníctvom plagátov. Záujem bol veľký. V meste Berehovo sa zhromaždil taký zástup ľudí, že vyše tisíc ich muselo čakať na ulici. Keď polícia uvidela tento veľký zástup, zľakla sa, že ľudia sa začnú správať výtržnícky a že nebude schopná udržať ich pod kontrolou. Preto uvažovali o zrušení premietania, ale nakoniec sa rozhodli, že to neurobia. Mnohí dali po premietaní svoju adresu, lebo chceli vidieť „Fotodrámu“ ešte raz. Takýto záujem podnietil miestnych náboženských vodcov k tomu, aby všetkými možnými prostriedkami prekážali dielu kázania dobrého posolstva. Napriek tomu Jehova Boh ďalej požehnával toto dielo úspechom.

V 20. a 30. rokoch 20. storočia bola oblasť Volynska a Haliča pod dohľadom poľskej odbočky v Lodži. V roku 1932 sa bratia z Poľska zamerali na tieto oblasti a vykonali opätovné návštevy u všetkých, ktorí pravidelne odoberali Strážnu vežu a ktorých adresu dostali z Brooklynu.

Wilhelm Scheider, vtedajší dozorca poľskej odbočky, si spomína: „Ukrajinci prijímali pravdu s veľkým nadšením. Ako huby po daždi sa v mestách a dedinách Haliča náhle objavovali skupiny záujemcov. Niekedy sa tieto skupiny tak rozrástli, že zahŕňali celú obec.“

Hoci väčšina bratov bola chudobná, obetovali veľa, len aby získali literatúru a gramofónové platne, ktoré im pomáhali kázať a duchovne rásť. Mykola Voločij z Haliča, ktorý bol pokrstený v roku 1936, predal jedného zo svojich dvoch koní, aby si mohol kúpiť gramofón. Predstavte si, čo pre poľnohospodára znamenalo predať koňa! Hoci sa musel starať o štyri deti, usúdil, že by to mohol zvládnuť aj s jedným koňom. Vďaka biblickým prednáškam a piesňam Kráľovstva v ukrajinskom jazyku, ktoré boli prehrávané na tomto gramofóne, mnoho nových ľudí spoznalo Jehovu a začalo mu slúžiť.

Aby Wilhelm Scheider objasnil veľký vzrast v počte zvestovateľov v Haliči a vo Volynsku v 30. rokoch 20. storočia, povedal: „V roku 1928 sme v Poľsku dosiahli počet 300 zvestovateľov, ale do roku 1939 ich tu bolo vyše 1100 a polovicu z nich tvorili Ukrajinci, hoci dielo v ich oblasti (v Haliči a Volynsku) sa začalo omnoho neskôr.“

Vzhľadom na tento vzrast bol z poľskej odbočky poslaný do Haliča a Volynska ako cestujúci dozorca Ludwik Kinicki, aby tam pomáhal v kazateľskom diele. Začiatkom 20. storočia jeho rodina emigrovala z Čortkiva v Haliči do Spojených štátov, kde brat Kinicki spoznal pravdu. Neskôr sa vrátil do svojej domoviny, aby tam pomáhal úprimným ľuďom. Mnohí bratia a sestry nikdy nezabudnú na duchovnú pomoc, ktorú dostali prostredníctvom tohto horlivého služobníka. Keď bolo na jeseň roku 1936 poľské vydanie Zlatého veku zakázané a jeho redaktora odsúdili na rok do väzenia, brat Kinicki bol vymenovaný za redaktora časopisu Nový deň, ktorý začal byť vydávaný namiesto zakázaného Zlatého veku. V roku 1944 ho zatklo gestapo a odviedlo ho do koncentračného tábora Mauthausen-Gusen, kde zomrel verný Jehovovi.

Boh priťahuje ľudí každého druhu

Začiatkom 20. rokov 20. storočia sa do svojho domovského mesta Zolotyj Potik v Haliči vrátil Bádateľ Biblie menom Rola. Rola začal pomocou Biblie kázať dobré posolstvo. Ľudia hovorili, že sa zbláznil, lebo zničil všetky svoje náboženské obrazy. Miestny kňaz sa pokúšal zastaviť Rolu v kázaní. Išiel za policajtom a povedal: „Ak urobíte niečo, aby Rola nevládal chodiť, dám vám liter whisky.“ Policajt odpovedal, že nie je jeho prácou biť ľudí. Neskôr začal Rola dostávať od bratov zo Spojených štátov balíky s literatúrou. Kňaz opäť zašiel za policajtom a povedal mu, že na poštový úrad prišiel balík s komunistickou literatúrou. Nasledujúci deň policajt čakal pred poštovým úradom, aby videl, kto si balík vyzdvihne. Bol to, samozrejme, Rola. Policajt zobral Rolu na policajnú stanicu a predvolal aj kňaza. Kňaz kričal, že tie knihy sú od Diabla. Aby si policajt overil, či literatúra obsahuje komunistické učenie, poslal niečo z nej na miestny súd. Zvyšok si nechal pre seba. Pri čítaní týchto publikácií spoznal, že obsahujú pravdu. Zakrátko začal spolu so svojou manželkou navštevovať zhromaždenia Bádateľov Biblie. Neskôr bol pokrstený a stal sa horlivým zvestovateľom. A tak hoci sa kňaz usiloval zastaviť dielo robenia učeníkov, nevedomky podnietil Ľudvika Rodaka, aby sa chopil pravdy.

Približne v tom čase sa istý gréckokatolícky kňaz spolu s manželkou presťahoval z Ľvova do Spojených štátov. Krátko nato jeho manželka zomrela. Zdrvený žiaľom sa rozhodol zistiť, kam išla duša jeho manželky. Získal adresu istých špiritistov v New Yorku. Ako však hľadal miesto ich zhromaždení, omylom vošiel na iné poschodie budovy a ocitol sa na zhromaždení Bádateľov Biblie. Tam sa dozvedel pravdu o stave mŕtvych. Neskôr bol pokrstený a nejaký čas pracoval v tlačiarni v brooklynskom Bételi. Po istom čase sa vrátil do Haliča a horlivo pokračoval v kázaní dobrého posolstva.

Lúč svetla vo východnej časti Ukrajiny

Ako sme už videli, v prvých rokoch sa kazateľské dielo konalo hlavne v západnej časti Ukrajiny. Ako sa pravda dostala do ostatných častí krajiny? Priniesla tamojšia duchovná pôda rovnako hojnú úrodu ako v západnej časti Ukrajiny?

Začiatkom 20. storočia prišiel do oblasti s uhoľnými baňami na východe Ukrajiny pracovať ako technik brat Trumpi, Bádateľ Biblie zo Švajčiarska. Je známy ako prvý Bádateľ Biblie v tejto oblasti. Jeho kazateľská činnosť v 20. rokoch 20. storočia viedla k vytvoreniu biblickej študijnej skupiny v dedine Ľubymivskyj Post neďaleko mesta Charkov.

V roku 1927 prišiel pracovať ako technik do uhoľnej bane v dedine Kalynivka ďalší brat zo západnej Európy. Priniesol so sebou kufor plný biblickej literatúry a používal ju pri kázaní malej skupine baptistov, ktorí prejavovali o nádej na Kráľovstvo veľký záujem. Po nejakom čase sa tento brat vrátil do svojej rodnej krajiny, no zanechal za sebou malú skupinu ľudí, ktorí sa stali Bádateľmi Biblie. Strážna veža z roku 1927 podala správu, že v Kalynivke sa na Pamätnej slávnosti zhromaždilo 18 ľudí. V susednej dedine Jepifanivka bolo prítomných ďalších 11 ľudí. Okrem toho ďalší 30 slávili v tom roku Pamätnú slávnosť v Ľubymivskom Poste.

Bratia z ústredia v Brooklyne venovali vývoju v Sovietskom zväze neustálu pozornosť a snažili sa, aby tam bolo kazateľské dielo legalizované. S týmto cieľom prišiel v roku 1928 do ZSSR kanadský brat George Young. Počas svojho pobytu navštívil mesto Charkov na východe Ukrajiny, kde zorganizoval s miestnou skupinou Bádateľov Biblie malý trojdňový zjazd. Odpor zo strany úradov neskôr viedol k tomu, že brat musel opustiť krajinu. Poznamenal však, že skupiny Bádateľov Biblie existovali v tom čase už aj v Kyjeve a Odese.

Brat Young poslal do Brooklynu správu o situácii v Sovietskom zväze. Po odporúčaní brata Younga bol Danyjil Staruchin z Ukrajiny vymenovaný za zástupcu Bádateľov Biblie nielen pre Ukrajinu, ale aj pre celú oblasť ZSSR. Niekoľko rokov pred návštevou brata Younga mal brat Staruchin možnosť obhajovať Bibliu v rozhovore s Anatolijom Lunačarským, vtedajším sovietskym ministrom školstva. V liste J. F. Rutherfordovi, členovi ústredia v Brooklyne, brat Young napísal: „Danyjil Staruchin je horlivý a aktívny. Už ako 15-ročný chlapec viedol rozhovor s kňazom o Biblii. Kňaz bol taký rozhnevaný, že vzal kríž a udrel chlapca po hlave tak, že chlapec zostal v bezvedomí ležať na podlahe; ešte stále má na hlave jazvu. Danyjil mal byť obesený, ale keďže nebol ešte plnoletý, bol odsúdený len na štyri mesiace do väzenia.“ Hoci sa brat Staruchin pokúšal zaregistrovať miestny zbor a získať úradné povolenie na tlač biblickej literatúry na Ukrajine, sovietske úrady mu to nepovolili.

Koncom 20. a v priebehu 30. rokov 20. storočia sovietska vláda horlivo podporovala ateizmus. Náboženstvo bolo zosmiešňované a tí, ktorí druhým kázali, boli považovaní za „nepriateľov vlasti“. Po bohatej úrode v roku 1932 komunisti skonfiškovali dedinčanom na Ukrajine všetky potraviny. Následkom takto umelo vyvolaného hladu zomrelo vyše šesť miliónov ľudí.

Správy ukazujú, že v tých ťažkých časoch si malé skupiny Jehovových služobníkov zachovávali rýdzosť, hoci nemali s bratmi mimo krajiny žiaden kontakt. Niektorí strávili za svoju vieru mnoho rokov vo väzení. Rodina Trumpiovcov, Hauserovcov, Danyjil Staruchin, Andrij Savenko a sestra Šapovalová sú len niektorí z tých, ktorí si v tom období zachovali rýdzosť. Sme presvedčení, že Jehova ‚nezabudne na ich prácu a na lásku, ktorú prejavovali jeho menu‘. — Hebr. 6:10.

Čas krutých skúšok

Koniec 30. rokov 20. storočia sa vyznačoval veľkými zmenami, pokiaľ ide o hranice mnohých krajín východnej Európy. Nacistické Nemecko a ZSSR rozšírili svoju sféru pôsobnosti a pohltili slabšie krajiny.

V marci roku 1939 Maďarsko za podpory nacistického Nemecka obsadilo Zakarpatskú Ukrajinu. Činnosť Jehovových svedkov bola zakázaná a všetky sály Kráľovstva boli zatvorené. Úrady s bratmi hrubo zaobchádzali a mnohých poslali do väzenia. Väčšina svedkov z ukrajinských dedín Velykyj Byčkiv a Kobylecka Poľana bola uväznená.

Keď v roku 1939 prišli na územie Haliča a Volynska Sovieti, západné hranice Ukrajiny boli zatvorené. Bratia tak stratili kontakt s poľskou kanceláriou. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa organizácia stiahla do podzemia. Bratia sa zhromažďovali v malých skupinách nazývaných krúžky a v službe pokračovali obozretnejšie.

Neskôr na Ukrajinu vpadli nacistické vojská. Počas nemeckej okupácie začalo duchovenstvo podnecovať masy proti Jehovovmu ľudu. V Haliči zúrilo kruté prenasledovanie. Okná na domoch Jehovových svedkov boli rozbíjané a mnohí bratia boli kruto bití. V zime boli niektorí z bratov prinútení stáť celé hodiny v chladnej vode, pretože sa nechceli prežehnať. Niektoré sestry dostali 50 rán palicou. Viacerí bratia prišli o život, pretože si zachovávali rýdzosť. Napríklad Ilľa Hovučak, služobník celým časom z Karpát, bol popravený gestapom. Gestapu ho vydal katolícky kňaz, pretože brat Hovučak horlivo kázal o Božom Kráľovstve. Bol to čas ťažkých skúšok. Napriek tomu Jehovovi služobníci zostali pevní.

Jehovovi svedkovia si vzájomne pomáhali, aj keď to bolo často nebezpečné. V meste Stanislav (teraz Ivano-Frankivsk) sa istá žena židovského pôvodu a jej dve dcéry stali svedkyňami. Žili v židovskom gete. Bratia sa dozvedeli, že nacisti plánujú popraviť všetkých Židov v meste, a tak zariadili, aby tieto tri sestry utiekli. Svedkovia ukrývali tieto židovské sestry počas celého obdobia vojny, hoci tým riskovali vlastný život.

Počas druhej svetovej vojny bratia na západe Ukrajiny dočasne stratili kontakt s organizáciou a neboli si istí, akým smerom sa uberať. Niektorí si mysleli, že začiatok druhej svetovej vojny znamená začiatok Armagedonu. Tento názor vyvolal medzi bratmi na nejaký čas rozkol.

Semená klíčia na bojovom poli

Druhá svetová vojna priniesla Ukrajine žiaľ a skazu. Krajina sa na tri roky zmenila na obrovské bojové pole. Keď cez ukrajinské územie prechádzal front, najprv na východ a potom späť na západ, mnohé mestá a dediny boli úplne spustošené. V tých rokoch bolo zabitých asi desať miliónov obyvateľov Ukrajiny vrátane päť a pol milióna civilistov. Uprostred hrôz vojny boli mnohí rozčarovaní životom a začali ignorovať morálne zásady. No niektorí aj za takýchto podmienok spoznali pravdu.

V roku 1942 bol Mychajlo Dan, mladý chlapec zo Zakarpatskej Ukrajiny, ktorý pred druhou svetovou vojnou rád počúval Jehovových svedkov, povolaný do vojenskej služby. Počas vojenského výcviku katolícky kňaz rozdával vojakom náboženskú brožúru s prísľubom života v nebi pre každého, kto zabije aspoň jedného komunistu. Táto informácia tohto mladého vojaka miatla. Cez vojnu videl, ako jeden duchovný zabíja ľudí. To mu pomohlo presvedčiť sa, že Jehovovi svedkovia mali pravdu. Po vojne sa vrátil domov, vyhľadal Jehovových svedkov a koncom roku 1945 bol pokrstený.

Neskôr brat Dan znášal hrôzy sovietskeho väzenia. Po prepustení bol vymenovaný za staršieho a teraz slúži ako predsedajúci dozorca v jednom zo zborov na Zakarpatskej Ukrajine. Vzhľadom na spomínanú brožúru ironicky hovorí: „Nezabil som ani jedného komunistu. Preto neočakávam nebeský život, ale teším sa, že budem žiť navždy v Raji na zemi.“

Úrodná pôda prináša ovocie v koncentračných táboroch

Ako sme spomínali v úvode, úrodná pôda môže byť časom veľmi plodná. Preto bola počas okupácie nacistickým Nemeckom úrodná černozem z Ukrajiny odvážaná. Nakladali ju na jeden vozeň za druhým a posielali zo strednej Ukrajiny do Nemecka.

No to, čo bolo v iných vozňoch, sa neskôr tiež ukázalo takpovediac ako úrodná pôda. Približne dva a pol milióna mladých mužov a žien bolo odvezených z Ukrajiny na nútené práce do Nemecka. Značný počet ich neskôr skončil v koncentračných táboroch. Tam sa zoznámili s nemeckými svedkami, ktorí boli uväznení za svoju kresťanskú neutralitu. Svedkovia sa ani v koncentračných táboroch neprestali deliť o dobré posolstvo s druhými — tým, čo hovorili, i tým, ako sa správali. Jeden väzeň si spomína: „Svedkovia sa odlišovali od ostatných v koncentračnom tábore. Mali priateľský, optimistický postoj. Svojím správaním ukazovali, že majú niečo veľmi dôležité, čo chcú povedať aj ostatným väzňom.“ Počas tých rokov mnohí ľudia z Ukrajiny spoznali pravdu od nemeckých svedkov, s ktorými boli v koncentračných táboroch.

Anastasija Kazaková spoznala pravdu v koncentračnom tábore Stutthof v Nemecku. Koncom vojny bolo niekoľko sto väzňov vrátane Anastasije a 14 svedkov prepravených člnom do Dánska, kde ich vyhľadali dánski bratia a postarali sa o ich telesné i duchovné potreby. V tom istom roku bola Anastasija vo veku 19 rokov pokrstená na zjazde v Kodani a vrátila sa domov do východnej časti Ukrajiny, kde horlivo pracovala na zasievaní semien pravdy. Neskôr bola sestra Kazaková na 11 rokov opäť uväznená za svoju kazateľskú činnosť.

Anastasija mladým ľuďom radí: „Čokoľvek by ste v živote zažili — súženie, odpor či iné ťažkosti —, nikdy sa nevzdávajte. Stále žiadajte Jehovu o pomoc. Ako som sama spoznala, Jehova nikdy neopúšťa tých, ktorí mu slúžia.“ — Žalm 94:14.

Skúšky počas vojny

Vojna je drsná a krutá, lebo prináša ťažkosti, utrpenie a smrť vojakom i civilistom. Jehovovi svedkovia nie sú ušetrení od krutých následkov vojny. Hoci žijú vo svete, nie sú jeho časťou. (Ján 17:15, 16) Napodobňujú svojho Vodcu, Ježiša Krista, tak, že si zachovávajú prísnu politickú neutralitu. Týmto postojom svedkovia na Ukrajine aj inde zostávajú oddelení ako praví kresťania. A zatiaľ čo svet si ctí vojnových hrdinov, živých aj mŕtvych, Jehova si ctí tých, ktorí mu odvážne prejavujú lojálnosť. — 1. Sam. 2:30.

Koncom roku 1944 sovietske vojská znovu obsadili západnú časť Ukrajiny a vyhlásili všeobecnú brannú povinnosť. V tom čase skupiny ukrajinských partizánov bojovali tak proti Nemcom, ako aj proti sovietskym vojskám. Na obyvateľov západnej časti Ukrajiny bol vyvíjaný nátlak, aby sa pripojili k radom partizánov. To všetko predstavovalo pre Jehovových služobníkov nové skúšky v zachovávaní neutrality. Keďže bratia odmietali bojovať, viacerí boli popravení.

Ivan Maxymiuk a jeho syn Mychajlo spoznali pravdu od Ilľu Hovučaka. Počas vojny odmietali vziať do ruky zbraň, a preto ich zadržali partizáni. Nejaký čas predtým títo partizáni zadržali aj sovietskeho vojaka. Ivanovi Maxymiukovi prikázali, aby zajatého vojaka zabil, a povedali mu, že ak to urobí, prepustia ho. Keď to brat Maxymiuk odmietol urobiť, sadisticky ho zavraždili. Jeho syn Mychajlo bol zabitý rovnakým spôsobom, ako aj Jurij Frejuk a jeho 17-ročný syn Mykola.

Ďalší bratia boli popravení preto, že odmietali pripojiť sa k sovietskej armáde. (Iz. 2:4) Iní boli odsúdení na desať rokov väzenia. Uväznení bratia mali mizivú nádej na prežitie, lebo v povojnovom období hladovali na Ukrajine aj tí, ktorí boli na slobode. V roku 1944 bol za neutralitu uväznený Mychajlo Dasevič. Skôr ako ho poslali na desať rokov do väzenia, šesť mesiacov ho vypočúvali, následkom čoho bol v stave totálneho vyčerpania. Lekárska väzenská komisia mu predpísala „vysokokalorickú stravu“. Preto mu pracovníci väzenskej kuchyne začali pridávať do jeho prídelu ovsenej kaše čajovú lyžičku tuku. Brat Dasevič prežil a 23 rokov slúžil vo výbore krajiny v ZSSR a neskôr vo výbore krajiny na Ukrajine.

V roku 1944 sedem bratov z jedného zboru v Bukovine odmietlo pripojiť sa k vojsku, a tak boli všetci odsúdení na tri až štyri roky väzenia. Štyria z nich vo väzení zomreli od hladu. V ten istý rok boli odsúdení aj piati bratia z neďalekého zboru — každý na desať rokov, ktoré si mali odpykať vo väzenskom tábore na Sibíri. Domov sa vrátil len jeden z nich — ostatní tam zomreli.

Ročenka 1947 o týchto udalostiach poznamenala: „Keď bola v roku 1944 nacistická obluda zatlačená na západ, každá noha... na západnej Ukrajine bola zmobilizovaná, aby pomohla ukončiť vojnu s priaznivým výsledkom pre Rusko. Naši bratia opäť neporušili večnú zmluvu a zostali neutrálni. Viacerí z nich zaplatili životom za svoju vernosť Pánovi a ďalší — tentoraz ich bolo značne vyše 1000 — boli opäť odvezení na východ na šíre roviny tohto obrovského kontinentu.“

Napriek tomuto veľkému vysťahovaniu počet Jehovových svedkov ďalej narastal. V roku 1946 sa na Pamätnej slávnosti v západnej časti Ukrajiny zúčastnilo 5218 osôb vrátane štyroch pomazaných.

Dočasná úľava

Po druhej svetovej vojne bratia — ktorí zniesli všetky tieto ťažkosti a zostali lojálni Bohu — začali kázať živé posolstvo nádeje a povzbudenia tým, ktorí sa vracali z bojiska. Vojaci, ako aj vojnoví väzni sa vracali domov rozčarovaní, no túžili nájsť zmysel života. Preto sa mnohí s radosťou chopili biblickej pravdy. Napríklad v druhej polovici roka 1945 bolo v dedine Bila Cerkva na Zakarpatskej Ukrajine v rieke Tise pokrstených 51 ľudí. Koncom toho istého roku bolo v tamojšom zbore 150 zvestovateľov.

V tom čase zavládlo na západe Ukrajiny a na východe Poľska medzi Ukrajincami a Poliakmi obojstranné nepriateľstvo. Vzniklo viacero ukrajinských i poľských gangov. V niektorých prípadoch tieto gangy vyvraždili celé dediny, v ktorých žili ľudia tej druhej národnosti. Je smutné, že pri týchto masakrách zomreli aj niektorí bratia.

Neskôr bolo dohodou medzi Sovietskym zväzom a Poľskom presídlených približne 800 000 Poliakov zo západnej časti Ukrajiny do Poľska a asi 500 000 Ukrajincov z východnej oblasti Poľska na Ukrajinu. Medzi týmito presťahovalcami boli aj mnohí svedkovia. Boli presídlené celé zbory a bratia, ktorí dostali nové teokratické pridelenia, sa na toto presídlenie pozerali ako na možnosť kázať na nových územiach. Ročenka 1947 poznamenala: „Celý tento presun odtiaľto tam a odtiaľ sem prispel k tomu, že sa pravda rýchlo rozšírila aj v takých oblastiach, do ktorých by sa za normálnych okolností len ťažko dostala. A tak všetky tieto nešťastné okolnosti hrajú svoju úlohu v oslave Jehovovho mena.“

Keď boli západné hranice Ukrajiny zatvorené, bratia podnikli kroky na zorganizovanie činnosti Jehovových svedkov na Ukrajine i v ostatných častiach ZSSR. Pavlo Ziatek bol už skôr vymenovaný za služobníka krajiny pre Ukrajinu a ostatné časti Sovietskeho zväzu. Neskôr mu boli pridelení na pomoc dvaja bratia, Stanislav Burak a Petro Tokar. Tajne bývali v dome jednej kresťanskej sestry v Ľvove a tlačili literatúru, aby mohol byť do celého ZSSR dodávaný duchovný pokrm. Literatúra bola s veľkým rizikom prinášaná z Poľska a potom bola ďalej prekladaná a tlačená v Ľvove. Občas sa niekoľkým bratom a sestrám podarilo získať povolenie navštíviť svojich príbuzných v Poľsku a cestou späť tajne priniesli našu literatúru. Jeden rušňovodič istý čas prevážal literatúru v kovovej debne skrytej v parnom kotle!

Koncom roku 1945 bol brat Ziatek zatknutý a odsúdený na desať rokov väzenia. Služobníkom krajiny sa namiesto neho stal brat Burak.

Opäť prenasledovanie

V júni 1947 bol brat, ktorý roznášal vytlačenú literatúru spolubratom, zastavený na ulici v Ľvove a zatknutý. Bezpečnostná služba mu ponúkla, že zákonne zaregistruje našu organizáciu, ak im poskytne adresy svedkov, ktorým pravidelne doručuje vytlačenú literatúru. Brat im dôverčivo dal adresy takmer 30 bratov vrátane brata Buraka, vtedajšieho služobníka krajiny. Neskôr boli všetci zatknutí. Tento brat svoj čin úprimne oľutoval a uznal, že bezdôvodne dôveroval bezpečnostnej službe.

Zatknutí bratia boli odvedení do väznice v Kyjeve na ďalšie vyšetrovanie a súdny výsluch. Krátko nato brat Burak vo väzení zomrel. Pred zatknutím sa však bratovi Burakovi podarilo skontaktovať s oblastným služobníkom Mykolom Cybom z volynskej oblasti a odovzdať mu dozor nad dielom na Ukrajine a vo zvyšnej časti Sovietskeho zväzu.

Bolo to po prvý raz, čo sovietska bezpečnostná služba pri jednej razii zatkla toľkých zodpovedných bratov, ako aj pracovníkov podzemných tlačiarní. Úradníci v ZSSR považovali našu literatúru za protisovietsku. Svedkovia boli falošne obviňovaní, že svojou činnosťou narúšajú poriadok krajiny, a mnohí boli odsúdení na smrť. No rozsudky smrti boli neskôr zmenené na 25 rokov pobytu vo väzenských táboroch.

Bratia si tento trest mali odpykať na Sibíri. Keď sa opýtali právnika na dôvod, prečo sú posielaní až tak ďaleko, zo žartu odpovedal: „Možno tam máte kázať o vašom Bohu.“ Aké pravdivé sa neskôr ukázali tieto slová!

V období od roku 1947 do roku 1951 boli zatknutí mnohí zodpovední bratia. Svedkovia boli držaní vo väzení nielen preto, že tlačili literatúru, ale aj preto, že nevstupovali do armády, nehlasovali vo voľbách a nezapisovali svoje deti do Pionierskej organizácie ani do Komsomolu (Komunistického zväzu mládeže). Na uväznenie stačil aj dôvod, že niekto je jedným z Jehovových svedkov. Na súdnych pojednávaniach často svedčili falošní svedkovia. Obyčajne to boli susedia či kolegovia, ktorých bezpečnostná služba zastrašila alebo podplatila.

Niekedy s nami úradníci sympatizovali, hoci nie otvorene. Ivan Symčuk bol po zatknutí držaný šesť mesiacov v samoväzbe. Bolo v nej úplné ticho; nebolo tam počuť ani len hluk z ulice. Potom ho vypočúvali. Vyšetrovateľ mu však pomohol a povedal mu, ako má odpovedať: „Nehovor nič o tom, kde a od koho si získal písacie stroje a literatúru! Na tieto otázky neodpovedaj!“ A keď ho brali na výsluch, vyšetrovateľ mu povedal: „Ivan, nevzdávaj sa. Nevzdávaj sa, Ivan.“

V niektorých dedinách nebolo Jehovovým svedkom dovolené zavesiť si na okná záclony. Bolo to preto, aby mohli susedia a policajti ľahko vidieť, či svedkovia čítajú svoju literatúru alebo či konajú zhromaždenia. Napriek tomu bratia našli spôsoby, ako sa duchovne sýtiť. Niekedy bolo „pódium“ pre vedúceho štúdia Strážnej veže naozaj jedinečné. Pri vedení štúdia a čítaní Strážnej veže brat sedel pod stolom, ktorý bol až po zem prikrytý obrusom. „Poslucháči“ sedeli okolo stola, pozorne počúvali a podávali komentáre. Nikto by nečakal, že ľudia okolo stola majú náboženské zhromaždenie!

Vydávanie svedectva na súdoch

Mychajlo Dan, ktorého sme už spomínali, bol koncom roku 1948 zatknutý. V tom čase bol ženatý, mal ročného syna a jeho manželka čakala ďalšie dieťa. Počas súdneho pojednávania štátny prokurátor žiadal, aby bol Mychajlo Dan odsúdený na 25 rokov väzenia. V poslednom vystúpení pred sudcami brat Dan použil slová z Jeremiáša 26:14, 15: „Som vo vašej ruke. Urobte mi podľa toho, čo je dobré, a podľa toho, čo je správne vo vašich očiach. Len by ste v skutočnosti mali vedieť, že ak ma usmrtíte, uvediete na seba a na toto mesto a na jeho obyvateľov nevinnú krv, lebo v pravde ma k vám poslal Jehova, aby som vám povedal do uší všetky tieto slová.“ Takéto varovanie na sudcov zapôsobilo. Poradili sa a vyniesli rozsudok: desať rokov väzenia a päť rokov vyhnanstva na odľahlých územiach Ruska.

Brat Dan bol odsúdený ako vlastizradca. Keď sa to dozvedel, povedal sudcom: „Narodil som sa na Ukrajine pod československou vládou a neskôr som žil pod maďarskou vládou; teraz prišiel na naše územie Sovietsky zväz a ja som pritom rumunskej národnosti. Ktorú vlasť som vlastne zradil?“ Samozrejme, táto otázka zostala nezodpovedaná. Po pojednávaní brat Dan dostal radostnú správu, že sa mu narodila dcérka. To mu pomohlo vydržať všetko to pokorujúce zaobchádzanie vo väzniciach a táboroch na východe Ruska. V druhej polovici 40. rokov 20. storočia mnohí bratia z Ukrajiny, Moldavska a Bieloruska zomreli v sovietskych väzniciach od hladu. Aj brat Dan schudol 25 kilogramov.

Prenasledovanie sestier na Ukrajine

Sovietsky režim neprenasledoval len bratov a nevynášal dlhoročné tresty len nad nimi; so sestrami zaobchádzal rovnako drsne. Napríklad Marija Tomilková spoznala pravdu cez druhú svetovú vojnu v koncentračnom tábore Ravensbrück. Neskôr sa vrátila na Ukrajinu a kázala v meste Dnepropetrovsk. Za kazateľskú činnosť bola v roku 1948 odsúdená na 25 rokov, ktoré si mala odpykať vo väzenskom tábore.

Iná sestra, ktorá bola odsúdená na 20 rokov do väzenského tábora, si spomína: „Počas vyšetrovania ma dali do jednej cely s mnohými ženami, ktoré sa dopustili zločinov. No nebála som sa týchto žien a kázala som im. Na moje prekvapenie ma pozorne počúvali. Cela bola preplnená. Všetky sme spali na podlahe natlačené na seba ako sardinky v konzerve. Počas spánku sme sa mohli otočiť len všetky naraz, keď niektorá zavelila.“

V roku 1949 istý baptistický vodca v meste Záporožie poskytol miestnej bezpečnostnej službe informácie o piatich našich sestrách, ktoré boli potom zatknuté. Boli obvinené z protisovietskej agitácie a všetky boli odsúdené na 25 rokov do väzenských táborov. Všetok ich majetok bol skonfiškovaný. Sedem rokov si odpykávali trest ďaleko na severe Ruska, až kým im nebola udelená amnestia. Lidija Kurdasová, jedna z týchto sestier, si spomína: „Bolo nám dovolené napísať domov len dva listy za rok a tieto listy boli dôkladne cenzurované. Celý ten čas sme nemali žiadnu literatúru.“ Sestry však zostali verné Jehovovi a ďalej kázali dobré posolstvo o Kráľovstve.

Pomoc bratom v Moldavsku

Aj v takýchto ťažkých časoch prejavovali svedkovia jeden druhému lásku. V roku 1947 postihol susedné Moldavsko krutý hlad. Bratia z Ukrajiny napriek vlastnej chudobe ihneď zareagovali na potreby svojich moldavských spoluveriacich a poslali im múku. Svedkovia zo západnej časti Ukrajiny pozvali viacerých svedkov z Moldavska k sebe, aby bývali v ich domoch.

Jeden brat, ktorý v tom čase žil v Moldavsku, spomína: „Ako sirota som mal dostávať od vlády dvesto gramov chleba denne. Ale keďže som nebol v Pionierskej organizácii, nedostával som nič. Boli sme veľmi šťastní, keď nám bratia zo západnej Ukrajiny zaslali toľko múky, že každý zvestovateľ mohol dostať 4 kilogramy.“

Pokus o zákonnú registráciu v ZSSR

V roku 1949 traja starší z územia Volynska (Mykola Piatocha, Ilľa Babijčuk a Mychajlo Čumak) požiadali o zákonnú registráciu nášho diela. Krátko nato bol brat Čumak zatknutý. Jeden zo zostávajúcich dvoch bratov, Mykola Piatocha, si spomína, že keď bola žiadosť prvý raz odoslaná, neprišla žiadna odpoveď. Preto Moskve predložili druhú žiadosť. Doklady boli presunuté do Kyjeva. Tamojší úradníci umožnili bratom prísť na audienciu a povedali im, že registrácia by bola možná len v tom prípade, že by Jehovovi svedkovia s nimi spolupracovali. Bratia, samozrejme, nesúhlasili s tým, aby urobili kompromis vo svojom neutrálnom postoji. Zanedlho boli aj títo dvaja bratia zatknutí a obaja boli odsúdení na 25 rokov, ktoré si mali odpykať vo väzenských táboroch.

Vo zvláštnej správe zaslanej z Moskvy miestnym úradom vo Volynsku sa uvádzalo, že náboženský „kult“ Jehovových svedkov je „výslovne protisovietskym hnutím a nie je možné ho zaregistrovať“. Vedúci miestneho úradu pre náboženské záležitosti dostal príkaz sledovať Jehovových svedkov a podávať správy štátnej bezpečnostnej službe.

Náboženskí vodcovia spolupracujú s úradmi

V roku 1949 sa baptistický vodca zo Zakarpatskej Ukrajiny obrátil na úrady so sťažnosťou, že svedkovia obracajú jeho ľudí na svoju vieru. Následkom toho bol Mychajlo Tilňak, starší miestneho zboru, zatknutý a odsúdený na desať rokov väzenia. Jeho manželka zostala doma s dvomi malými deťmi.

Takéto konanie náboženských vodcov pomáhalo úprimným ľuďom porozumieť dielu Jehovových svedkov a oceniť si ho. V roku 1950 sa mladé baptistické dievča, Vasylyna Bibenová zo Zakarpatskej Ukrajiny, dozvedelo, že duchovný jej cirkvi informoval úrady o činnosti dvoch svedkov v ich komunite. Svedkovia boli zatknutí a odsúdení na šesť rokov väzenia. Po prepustení sa vrátili domov, no neprejavovali voči tomuto duchovnému žiadne nepriateľstvo. Vasylyna pochopila, že títo svedkovia skutočne milujú svojich blížnych. Zapôsobilo to na ňu, začala študovať Bibliu so svedkami a bola pokrstená. Hovorí: „Som vďačná Jehovovi, že som našla cestu, ktorá vedie k večnému životu.“

Vyhnanstvo v Rusku

Biblická pravda, ktorú hlásali Jehovovi svedkovia, bola nezlučiteľná s ateistickou ideológiou komunistickej vlády. Keďže svedkovia boli dobre organizovaní, tajne tlačili a rozširovali literatúru, ktorá sa zastávala Božieho Kráľovstva. Okrem toho šírili biblické učenie medzi svojimi susedmi a príbuznými. Od roku 1947 do roku 1950 úrady zatkli viac ako 1000 svedkov. Napriek tomu počet bratov stále narastal. Preto v roku 1951 úrady tajne pripravili plán, o ktorom si mysleli, že ním Boží ľud rozdrvia. Poslali zostávajúcich svedkov 5000 kilometrov na východ na odľahlú ruskú Sibír.

Dňa 8. apríla 1951 bolo zo západnej časti Ukrajiny poslaných do vyhnanstva na Sibír vyše 6100 svedkov. Skoro ráno prišli k domom všetkých svedkov nákladné autá s vojakmi a rodiny mali len dve hodiny na to, aby si zbalili veci na cestu. Mohli si vziať so sebou iba cennosti a osobné veci. Každý, kto bol nájdený doma, bol poslaný do vyhnanstva — muži, ženy i deti. Nikomu nebola udelená výnimka pre pokročilý vek či chabé telesné zdravie. V jediný deň boli rýchlo nahnaní do vozňov a poslaní na cestu.

Tí, ktorí neboli v tom čase doma, neboli odvezení a úrady už po nich nepátrali. Niektorí z nich oficiálne požiadali úrady, či by sa mohli pripojiť k svojim rodinám vo vyhnanstve. Úrady však na takéto žiadosti neodpovedali, ani ich neinformovali, kam boli ich príbuzní poslaní.

Okrem svedkov z Ukrajiny boli do vyhnanstva poslaní aj svedkovia z Moldavska, zo západnej časti Bieloruska, z Litvy, Lotyšska a Estónska. Celkovo bolo z týchto šiestich republík do vyhnanstva poslaných asi 9500 svedkov. Boli odvážaní pod dohľadom vojenskej eskorty vo vozňoch, ktoré ľudia nazývali teľatníky, pretože tieto vozne sa obyčajne používali len na prepravu dobytka.

Žiaden svedok nevedel, kam ich vezú. Počas dlhej cesty sa modlili, spievali piesne a vzájomne si pomáhali. Niektorí vyvesili zvonka na vozne látku s nápisom: „Sme Jehovovi svedkovia z oblasti Volynska“ alebo „Sme Jehovovi svedkovia z oblasti Ľvova“. Pri zastavení na železničných staniciach svedkovia mohli vidieť rovnaké vlaky s podobnými nápismi z iných oblastí západnej Ukrajiny. To bratom pomohlo pochopiť, že aj svedkovia z iných oblastí boli poslaní do vyhnanstva. Takéto „telegramy“ posilňovali bratov počas ich dvoj- až trojtýždňovej cesty vlakom na Sibír.

Tento presun bol považovaný za trvalé vyhnanstvo. Podľa plánu nemalo byť Jehovovým svedkom už nikdy dovolené opustiť Sibír. Hoci neboli vo väzení, museli sa pravidelne hlásiť na miestnych registračných úradoch. Ak to niekto neurobil, bol odsúdený na niekoľko rokov väzenia.

Niektorých po príchode jednoducho vysadili v lese a dali im sekery na stínanie stromov, aby si mohli pre seba zhotoviť obydlie a zaobstarať si prostriedky na živobytie. Aby prežili, často si prvých niekoľko zím museli vykopať do zeme primitívne úkryty, ktoré pokryli mačinou.

Hryhorij Meľnyk, ktorý teraz slúži ako starší na Kryme, si spomína: „Po zatknutí mojej sestry v roku 1947 ma často predvolávali na výsluch. Bili ma drevenými palicami. Niekoľkokrát ma nechali stáť pri stene 16 hodín. To všetko robili preto, aby ma prinútili falošne svedčiť proti mojej staršej sestre, ktorá bola svedkyňou. Mal som 16 rokov. Keďže som odmietol proti nej svedčiť, miestni úradníci ma nemali radi a chceli sa ma zbaviť.

Preto keď prišiel rok 1951, boli sme poslaní do vyhnanstva na Sibír, hoci sme boli spolu s mojimi dvoma mladšími bratmi a mladšou sestrou siroty. Naši rodičia už zomreli a starší brat a sestra si odpykávali desaťročný trest vo väzení. Keď som mal 20 rokov, prevzal som zodpovednosť za starostlivosť o svojich dvoch mladších bratov a sestru.

Často si spomínam na prvé dva roky na Sibíri, keď sme žili na zemiakoch a čaji. Čaj sme pili z hlbokých tanierov, lebo šálky boli v tom čase luxus. No po duchovnej stránke som sa cítil veľmi dobre. Hneď v prvých dňoch po príchode som začal viesť verejné zhromaždenia. Neskôr sme zaviedli aj teokratickú školu. Pre vysiľujúcu fyzickú prácu, ktorú som musel vykonávať, aby som sa postaral o svojich mladších bratov a sestru, nebolo pre mňa ľahké spĺňať si túto zodpovednosť.“ Rodina Meľnykovcov zostala napriek takýmto ťažkostiam verná Jehovovi i jeho organizácii.

Sibírske úrady chceli svedkom, ktorí mali čoskoro prísť, zabrániť v komunikácii s miestnymi ľuďmi, a tak rozšírili chýr, že na Sibír prichádzajú kanibali. Jedna skupina svedkov musela po príchode čakať niekoľko dní, kým dostala v miestnych dedinách ubytovanie. Preto si svedkovia posadali pod holým nebom na breh zamrznutej rieky Čulym. Hoci bola polovica apríla, na zemi bolo ešte stále hodne snehu. Bratia rozložili veľkú vatru, aby sa zohriali, spievali piesne, modlili sa a rozprávali si zážitky z cesty. Na ich prekvapenie k nim neprišiel žiaden z miestnych dedinčanov. Naopak, dedinčania pozatvárali na svojich domoch všetky dvere i okná a nepozvali svedkov dnu. Na tretí deň najsmelší z dedinčanov vyzbrojení sekerami prišli za svedkami a začali sa s nimi rozprávať. Spočiatku si dedinčania naozaj mysleli, že prišli kanibali! No zakrátko spoznali, že to nie je pravda.

V roku 1951 úrady plánovali poslať do vyhnanstva aj svedkov zo Zakarpatskej Ukrajiny. Priviezli už aj prázdne vozne. No rozhodnutie poslať týchto bratov do vyhnanstva bolo z nejakého neznámeho dôvodu zrušené. Zakarpatská Ukrajina sa stala jednou z hlavných oblastí, kde sa počas zákazu vyrábala literatúra pre celý Sovietsky zväz.

Jednota je zachovaná

Keďže väčšina bratov bola poslaná do vyhnanstva na Sibír, mnohí z tých, ktorí boli zanechaní doma, stratili kontakt s organizáciou. Napríklad Marija Hrečynová z Černovíc nemala kontakt s organizáciou ani so spoluveriacimi viac ako šesť rokov. Napriek tomu sa naďalej spoliehala na Jehovu a zostávala verná. V období od roku 1951 do polovice 60. rokov 20. storočia, keď bola väčšina bratov vo väzení alebo vo vyhnanstve, bolo nevyhnutné, aby sa v mnohých zboroch ujímali vedenia sestry.

Mychajlo Dasevič, očitý svedok týchto udalostí, si spomína: „Vyhnanstvo na Sibíri sa ma priamo nedotklo, lebo keď boli pripravované zoznamy tých, ktorí mali byť poslaní do vyhnanstva, bol som ešte v Rusku, kde som si odpykával trest vo väzení. Krátko po mojom návrate na Ukrajinu bola väčšina svedkov z môjho okolia poslaná na Sibír. Preto som musel pátrať po jednotlivých svedkoch, ktorí stratili kontakt s organizáciou, a zorganizovať ich do skupín štúdia knihy a do zborov. Zaumienil som si, že začnem vykonávať úlohu krajského dozorcu, hoci ma takouto prácou nikto nepoveril. Každý mesiac som navštívil všetky zbory, zozbieral správy a z jedného zboru do druhého som prenášal literatúru, ktorú sme ešte mali. Keďže neboli k dispozícii bratia, prácu služobníkov zboru často vykonávali naše sestry a v niektorých oblastiach spĺňali aj úlohy krajských služobníkov. Kvôli bezpečnosti sme všetky stretnutia zborových služobníkov v našom kraji konali v noci na cintorínoch. Vedeli sme, že ľudia vo všeobecnosti majú strach z mŕtvych, a tak sme si boli istí, že nás tam nikto nepríde vyrušovať. Obyčajne sme sa na takýchto stretnutiach rozprávali pošepky. Raz sme šepkali príliš nahlas a dvaja muži, ktorí prechádzali okolo cintorína, odtiaľ čo najrýchlejšie utiekli. Určite si mysleli, že sa tam zhovárajú mŕtvi!“

Keď boli bratia v roku 1951 poslaní do vyhnanstva, Mykola Cyba, vtedajší služobník krajiny, naďalej tajne pracoval v jednom úkryte na tlačení biblickej literatúry. V roku 1952 bezpečnostná služba zistila, kde je, zatkla ho a strávil mnoho rokov vo väzení. Brat Cyba zostal verný až do svojej smrti v roku 1978. Okrem brata Cybu bolo zatknutých aj viacero ďalších bratov, ktorí mu pomáhali.

V tom období bratia nemali žiaden kontakt so zahraničím. A tak nebolo možné získavať načas aktuálnu literatúru. Raz sa niekoľkým bratom podarilo získať dodávku časopisov Strážna veža v rumunčine z rokov 1945 až 1949. Miestni bratia ich preložili do ukrajinčiny aj do ruštiny.

Svedkovia na Ukrajine, ktorí neboli vo vyhnanstve ani vo väzení, prejavovali hlboký záujem o svojich spoluveriacich. Vynaložili veľké úsilie, aby zostavili zoznam tých, ktorí boli vo väzení, aby im mohli poslať teplé oblečenie, jedlo a literatúru. Napríklad Jehovovi svedkovia na Zakarpatskej Ukrajine udržiavali kontakt s bratmi v 54 väzenských táboroch po celom Sovietskom zväze. Mnohé zbory mali navyše schránku na príspevky, ktorá bola označená „Na dobré nádeje“. Peniaze vyzbierané v tejto schránke boli používané na pomoc tým, ktorí boli vo väzení. Keď prišli z väzníc alebo z táborov vrúcne listy ocenenia spolu so správami zo zvestovateľskej služby, pre verných a obetavých bratov, ktorí boli na slobode, to bolo veľkým povzbudením.

Situácia sa zlepšuje

Po smrti sovietskeho generálneho tajomníka Josifa Stalina sa postoj k Jehovovým svedkom zlepšil. Po roku 1953 bola v ZSSR vyhlásená amnestia, a tak boli niektorí bratia prepustení. Neskôr bola zostavená štátna komisia, aby posudzovala vynesené rozsudky. Vďaka tomu boli mnohí bratia prepustení, zatiaľ čo iným bol aspoň skrátený čas, na ktorý boli odsúdení do väzenia.

Tak bola počas nasledujúcich niekoľkých rokov väčšina uväznených svedkov prepustená. Ale na tých, ktorí boli poslaní do vyhnanstva v roku 1951, sa amnestia nevzťahovala. V niektorých väzniciach a táboroch počet tých, ktorí sa v nich stali Jehovovými svedkami, prevýšil počet svedkov, ktorí tam boli pôvodne poslaní. Takýto vzrast povzbudzoval bratov a presviedčal ich, že Jehova im naozaj žehná za ich pevný postoj v tom období.

Mnohí bratia sa po prepustení mohli vrátiť domov. Vynakladalo sa veľké úsilie, aby boli nájdení svedkovia, ktorí stratili kontakt s organizáciou. Volodymyr Volobujev, ktorý žil v oblasti mesta Doneck, si spomína: „Do môjho ďalšieho zatknutia v roku 1958 som našiel približne 160 svedkov, ktorí boli oddelení od organizácie, a pomohol som im.“

Vyhlásenie amnestie neznamenalo, že bratia dostali viac slobody kázať. Aj keď boli mnohí bratia a sestry prepustení, zanedlho boli opäť odsúdení na dlhý čas do väzenia. Napríklad Marija Tomilková z Dnepropetrovska si vďaka amnestii vyhlásenej v marci 1955 odpykala z 25 rokov väzenia len 8 rokov. Ale po troch rokoch bola opäť odsúdená na desať rokov väzenia a päť rokov vyhnanstva. Prečo? V jej rozsudku sa uvádzalo: „Prechovávala a čítala literatúru a ručne písané rukopisy jehovistického materiálu“ a „aktívne sa zúčastňovala na diele šírením jehovistických náuk medzi svojimi susedmi“. O sedem rokov bola prepustená ako telesne postihnutá osoba. Sestra Tomilková zniesla všemožné skúšky a zostáva verná až do tohto dňa.

Láska nikdy nezlyháva

Úrady vynakladali mimoriadne úsilie, aby členov rodín Jehovových svedkov od seba odlúčili. Bezpečnostná služba často stavala svedkov pred rozhodnutie: Boh, alebo rodina. Vo väčšine prípadov však Jehovov ľud aj napriek najťažším skúškam dokázal svoju lojálnosť Jehovovi.

Hanna Bokočová zo Zakarpatskej Ukrajiny, ktorej manžel Nucu bol zatknutý za horlivé kázanie, si spomína: „Keď bol môj manžel vo väzení, zniesol mnoho zlomyseľného ponižovania. Šesť mesiacov strávil v samoväzbe, kde nemal žiadnu posteľ, iba jednu stoličku. Surovo ho bili a nedávali mu jedlo. Za niekoľko mesiacov tak schudol, že vážil len 36 kilogramov, čo bola polovica jeho normálnej hmotnosti.“

Jeho verná manželka zostala sama s malou dcérkou. Úrady vyvíjali na brata Bokoča nátlak, aby sa dopustil kompromisu vo svojej viere a spolupracoval s nimi. Žiadali ho, aby si zvolil medzi svojou rodinou a smrťou. Brat Bokoč nezradil svoje presvedčenie a zostal verný Jehovovi i jeho organizácii. Vo väzení strávil 11 rokov a po prepustení pokračoval v kresťanskej činnosti ako starší a neskôr ako krajský dozorca až do svojej smrti v roku 1988. Často čerpal silu zo slov Žalmu 91:2: „Ja poviem Jehovovi: ‚Ty si moje útočište a moja pevnosť, môj Boh, v ktorého chcem dôverovať.‘“

Zamyslite sa nad iným príkladom veľkej vytrvalosti. Jurij Popša bol cestujúcim dozorcom na Zakarpatskej Ukrajine. Desať dní po svadbe bol zatknutý. Namiesto medových týždňov strávil desať rokov vo väzení v Mordviansku v Rusku. Jeho verná manželka Marija ho tam 14-krát navštívila, hoci vždy musela precestovať približne 1500 kilometrov tam a 1500 kilometrov späť. V súčasnosti brat Popša slúži ako starší v jednom z miestnych zborov na Zakarpatskej Ukrajine a jeho milovaná Marija ho verne a s láskou podporuje.

Ďalším príkladom vytrvalosti v ťažkostiach je manželská dvojica Olexij a Lidija Kurdasovci, ktorí žili v meste Záporožie. V marci 1958, 17 dní po tom, čo sa im narodila dcérka Halyna, ich zatkli. Zatknutí boli aj ďalší štrnásti svedkovia z tej oblasti. Brat Kurdas bol odsúdený na 25 rokov do väzenských táborov a jeho manželka na 10 rokov. Boli však oddelení — Olexij bol poslaný do mordvianskych táborov a Lidija s ich malou dcérkou na Sibír.

Sestra Kurdasová opisuje trojtýždňovú cestu z Ukrajiny na Sibír takto: „Bolo to hrozné. Bola som tam ja s dcérkou, Nadija Vyšňaková so svojím dieťatkom, ktoré sa jej narodilo niekoľko dní predtým vo vyšetrovacej väzbe, a ďalšie dve sestry. Všetkých šesť nás dali do vozňovej cely určenej na prepravu len dvoch väzňov. Položili sme deti na dolné lôžko a my sme celú cestu sedeli skrčené na hornom lôžku. Žili sme o chlebe, nasolených sleďoch a vode. Dostávali sme jedlo len pre štyri dospelé väzenkyne. Pre naše deti sme nedostávali na jedenie nič.

Keď sme prišli do cieľa cesty, mňa s dieťatkom dali do väzenskej nemocnice. Stretla som tam viaceré sestry a povedala som im, ako sa mi vyšetrovateľ vyhrážal, že mi dcéru vezmú a pošlú ju do sirotinca. Sestry nejako zariadili, aby boli miestni bratia na Sibíri informovaní o mojej nepríjemnej situácii. Neskôr prišla do táborovej nemocnice Tamara Buriaková (teraz Ravľuková), ktorá mala len 18 rokov, aby vzala moju dcérku Halynu k sebe. Vtedy som videla Tamaru prvý raz. Bolo veľmi bolestné dať svoje milované dievčatko niekomu, koho som nikdy predtým nevidela, hoci to bola moja duchovná sestra. No keď mi sestry v tábore povedali o lojálnosti rodiny Buriakovcov, veľmi sa mi uľavilo. Moja dcérka mala päť mesiacov a 18 dní, keď som ju zverila do opatery Tamare. So svojou dcérkou som sa opäť stretla až po siedmich rokoch!

V roku 1959 bola v ZSSR vyhlásená nová amnestia. Týkala sa žien, ktoré mali deti vo veku do sedem rokov. No členovia správy väznice mi povedali, že najprv sa musím zriecť svojej viery. Nesúhlasila som s tým, a tak som musela zostať vo väzenskom tábore.“

Brat Kurdas bol prepustený v roku 1968 vo veku 43 rokov. Za pravdu bol vo väzení celkovo 15 rokov vrátane 8 rokov v prísne stráženej väznici. Nakoniec sa vrátil na Ukrajinu k svojej manželke a dcérke. Ich rodina bola konečne zjednotená. Keď sa Halyna stretla so svojím otcom, sadla si mu na kolená a povedala: „Ocko! Nemohla som ti sedieť na kolenách toľko rokov, a tak si ten stratený čas teraz vynahradím.“

Potom sa rodina Kurdasovcov sťahovala z jedného miesta na druhé, lebo úrady ich stále vyháňali z miesta ich bydliska. Najprv žili na východe Ukrajiny, potom v západnej časti Gruzínska a v Predkaukazsku. Napokon sa presťahovali do Charkova, kde šťastne žijú dodnes. Halyna je teraz už vydatá. Všetci naďalej verne slúžia svojmu Bohu, Jehovovi.

Vznešený príklad viery

Ťažké skúšky viery trvali niekedy celé mesiace, roky, ba dokonca aj desaťročia. Zamysli sa nad jedným príkladom. Jurij Kopos sa narodil a vyrastal neďaleko krásneho zakarpatského mesta Chust. V roku 1938 vo veku 25 rokov sa stal jedným z Jehovových svedkov. Počas druhej svetovej vojny bol v roku 1940 odsúdený na osem mesiacov väzenia, lebo sa odmietol pripojiť k maďarskej armáde, ktorá podporovala nacistický režim. Na Zakarpatskej Ukrajine v tom čase miestne zákony neumožňovali popraviť väzňov odsúdených za vieru. Preto boli bratia poslaní na frontovú líniu, kde nacistické zákony takéto popravy dovoľovali. V roku 1942 bol brat Kopos spolu s inými väzňami vrátane 21 svedkov poslaný pod dohľadom vojenskej eskorty na frontové línie neďaleko Stalingradu v Rusku. Boli tam poslaní na popravu. Krátko po ich príchode však začala útočiť sovietska armáda a zajala nemecké vojenské oddiely, ako aj bratov. Svedkovia boli poslaní do sovietskeho väzenského tábora, kde zostali až do roku 1946, keď boli prepustení.

Brat Kopos sa vrátil domov a aktívne sa chopil kazateľského diela na svojom domovskom území. Pre jeho aktivitu ho sovietske úrady v roku 1950 odsúdili na 25 rokov do väzenského tábora. Na amnestiu bol však prepustený už po šiestich rokoch.

Po prepustení sa brat Kopos vo veku 44 rokov plánoval oženiť s Hannou Šyškovou. Aj ona bola svedkyňa a bola nedávno prepustená po desiatich rokoch väzenia. Podali si žiadosť o uzavretie manželstva. Ale v noci pred svadbou boli opäť zatknutí a odsúdení na desať rokov väzenia v tábore. Všetky tieto ťažkosti však prežili a aj ich láska všetko zniesla vrátane desaťročného odkladu ich sobáša. (1. Kor. 13:7) Po prepustení v roku 1967 sa konečne vzali.

To však nie je koniec ich príbehu. V roku 1973 bol brat Kopos, v tom čase už vo veku 60 rokov, znovu zatknutý a odsúdený na päť rokov väzenia v tábore a päť rokov vo vyhnanstve. Roky vo vyhnanstve strávil so svojou manželkou Hannou na Sibíri, 5000 kilometrov od ich domovského mesta Chust. Do tejto oblasti sa nedalo dostať autom ani vlakom, len lietadlom. V roku 1983 sa brat Kopos s manželkou vrátili domov do Chustu. Hanna zomrela v roku 1989 a brat ďalej verne slúžil Jehovovi až do svojej smrti v roku 1997. Brat Kopos strávil v rôznych väzniciach spolu 27 rokov a 5 rokov vo vyhnanstve — celkovo 32 rokov.

Tento skromný a mierny muž tak strávil v sovietskych väzniciach a pracovných táboroch takmer tretinu storočia. Taký mimoriadny príklad viery jasne ukazuje, že nepriatelia nemôžu zlomiť rýdzosť Božích lojálnych služobníkov.

Dočasné rozdelenie

Nepriateľ ľudstva, Satan Diabol, používa v boji proti tým, ktorí preukazujú Bohu čisté uctievanie, mnohé metódy. Okrem zlého fyzického zaobchádzania sa pokúša vyvolať pochybnosti a spôsobiť rozdelenie medzi bratmi. To je zvlášť zrejmé z histórie Jehovových svedkov na Ukrajine.

V 50. rokoch 20. storočia boli Jehovovým svedkom neprestajne spôsobované ťažkosti. Úrady neustále hľadali miesta, kde sa tlačí literatúra. Zodpovední bratia boli stále zatýkaní. Preto boli bratia, ktorí sa ujímali vedenia a dohliadali na dielo, znovu a znovu nahrádzaní, niekedy dokonca už po niekoľkých mesiacoch.

Keď bezpečnostná služba videla, že vyhnanstvom, väznením, fyzickým násilím ani mučením nemôže Jehovových svedkov umlčať, použila novú taktiku. Pokúsila sa rozdeliť organizáciu zvnútra zasiatím semien nedôvery medzi bratmi.

V polovici 50. rokov 20. storočia bezpečnostná služba prestala s okamžitým zatýkaním všetkých činných a zodpovedných bratov a začala ich sledovať. Pravidelne si týchto bratov predvolávala. Hovorila im, že ak budú spolupracovať, dostanú peniaze a budú sa môcť tešiť z úspešnej kariéry. Odmietnutie spolupracovať viedlo k uväzneniu a pokorujúcemu zaobchádzaniu. Niekoľko bratov, ktorí nemali dostatočnú vieru v Boha, sa dopustilo kompromisu buď zo strachu, alebo z chamtivosti. Zostali v organizácii a informovali bezpečnostnú službu o činnosti Jehovových svedkov. Poslušne tiež vykonávali nariadenia úradov a snažili sa, aby nevinní bratia vyzerali v očiach ostatných verných bratov ako zradcovia. To všetko vyvolalo medzi mnohými bratmi ducha nedôvery.

Pavlo Ziatek si pre takúto nedôveru a bezdôvodné podozrievanie veľa vytrpel. Tento pokorný a horlivý brat strávil mnoho rokov vo väzenských táboroch a celý svoj život oddal službe Jehovovi.

V polovici 40. rokov 20. storočia slúžil brat Ziatek ako služobník krajiny. Po zatknutí strávil desať rokov vo väzení na západe Ukrajiny. V roku 1956 bol prepustený a od roku 1957 pokračoval v práci služobníka krajiny. Do výboru krajiny patrili okrem brata Ziateka ďalší ôsmi bratia: štyria zo Sibíri a štyria z Ukrajiny. Títo bratia dohliadali na dielo kázania o Kráľovstve v celom ZSSR.

Pre veľké vzdialenosti a neustále prenasledovanie si títo bratia nemohli udržať medzi sebou dobrú komunikáciu ani sa nemohli pravidelne stretávať. Časom sa o bratovi Ziatekovi aj o iných členoch výboru rozšírili reči a klebety. Hovorilo sa, že brat Ziatek spolupracuje s bezpečnostnou službou, že si pre seba postavil veľký dom z prostriedkov, ktoré mali byť použité na podporu svedeckého diela, a že ho videli vo vojenskej uniforme. Takéto správy boli zozbierané do zošita a poslané oblastným a krajským dozorcom na Sibíri. Žiadne z týchto obvinení nebolo pravdivé.

Nakoniec v marci 1959 niektorí krajskí dozorcovia zo Sibíri prestali posielať výboru krajiny správy zo služby. Niektorí sa oddelili bez toho, že by sa poradili s ústredím. Nedržali sa ani pokynov miestnych bratov, ktorým bol zverený dozor. To spôsobilo medzi Jehovovými svedkami v ZSSR na niekoľko rokov rozdelenie.

Oddelení bratia presvedčili ďalších krajských dozorcov, aby zaujali podobný postoj. Následkom toho boli mesačné správy zo zvestovateľskej služby z niektorých krajov zasielané bratom, ktorí sa oddelili, a nie vymenovanému výboru krajiny. Väčšina bratov v zboroch nevedela, že ich správy zo služby sa nedostávajú výboru krajiny, a tak to neovplyvnilo činnosť zborov. Brat Ziatek podnikol niekoľko ciest na Sibír, po ktorých viaceré kraje začali znovu zasielať správy zo zvestovateľskej služby výboru krajiny.

Návrat k teokratickej organizácii

Dňa 1. januára 1961 bol brat Ziatek pri návrate zo služobnej cesty na Sibír vo vlaku zatknutý. Opäť bol odsúdený na desať rokov väzenia, tentoraz vo „zvláštnom“ väzenskom tábore v Mordviansku v Rusku. Čím bol tento tábor taký „zvláštny“?

Keď si bratia odpykávali trest v rôznych väzenských táboroch, mali príležitosť kázať iným väzňom, a tak sa mnohí stali svedkami. To úrady znepokojovalo. Napokon sa rozhodli zhromaždiť svedkov, ktorí sa ujímali vedenia, do jedného tábora, aby nemohli kázať druhým. Koncom 50. rokov 20. storočia bolo vyše 400 bratov a asi 100 sestier z rôznych väzenských táborov v ZSSR zhromaždených do dvoch väzenských táborov v Mordviansku. Medzi väzňami boli bratia z výboru krajiny spolu s krajskými a oblastnými dozorcami, ktorí sa oddelili od Jehovovho komunikačného prostriedku. Keď títo bratia videli, že aj brat Ziatek bol uväznený, pochopili, že nie je dôvod myslieť si, že spolupracoval s bezpečnostnou službou.

Medzitým bolo vzhľadom na zatknutie brata Ziateka zariadené, aby sa práce služobníka krajiny ujal Ivan Paškovskyj. V polovici roku 1961 sa brat Paškovskyj stretol so zodpovednými bratmi z Poľska a vysvetlil im, že medzi bratmi v ZSSR nastalo rozdelenie. Požiadal, či by mohol Nathan H. Knorr z ústredia v Brooklyne napísať list, v ktorom by vyjadril podporu bratovi Ziatekovi. Neskôr v roku 1962 brat Paškovskyj dostal kópiu tohto listu z 18. mája 1962, ktorý bol určený Jehovovým svedkom v ZSSR. Uvádzalo sa v ňom: „Správy, ktoré sa ku mne z času na čas dostávajú, naznačujú, že Vy, bratia v ZSSR, naďalej prejavujete silnú túžbu byť vernými služobníkmi Jehovu Boha. No niektorí z Vás majú problémy zostať zjednotení so svojimi bratmi. Verím, že je to pre nedostatočné možnosti komunikácie a preto, že niektorí odporujú Jehovovi Bohu a úmyselne rozširujú falošné správy. Z toho dôvodu Vám píšem, aby ste vedeli, že Spoločnosť uznáva brata Pavla Ziateka i bratov, ktorí s ním pracujú, ako zodpovedných kresťanských dozorcov v ZSSR. Kompromisy i extrémne názory je potrebné odmietať. Musíme byť zdravej mysle, rozumní, prispôsobiví, ale aj pevní, pokiaľ ide o Božie zásady.“

Tento list spolu so skutočnosťou, že brat Ziatek bol odsúdený na desať rokov väzenia, pomohol zjednotiť Jehovov ľud v ZSSR. Mnohí oddelení bratia vo väzniciach a väzenských táboroch sa znovu pripojili k organizácii. Pochopili, že brat Ziatek nezradil organizáciu a že ústredie ho plne podporuje. Keď títo uväznení bratia písali svojim rodinám a priateľom, povzbudzovali starších v ich miestnych zboroch, aby sa skontaktovali s bratmi, ktorí zostali verní, a začali podávať správy zo zvestovateľskej služby. V priebehu nasledujúcich desiatich rokov väčšina oddelených bratov poslúchla túto radu, hoci ako uvidíme, dosiahnuť zjednotenie bolo naďalej náročnou úlohou.

Zachovávanie lojálnosti vo väzenských táboroch

Život vo väzenských táboroch bol ťažký. No uväznení svedkovia ho vďaka svojej duchovnosti často znášali lepšie než ostatní väzni. Mali literatúru a mohli sa rozprávať so zrelými spoluveriacimi. To všetko prispievalo k dobrému duchu a k duchovnému rastu. V jednom väzenskom tábore sestry zakopali nejakú literatúru tak šikovne, že ju nikto nemohol nájsť. Raz dozorca väznice povedal, že budú musieť okolo väznice kopať do hĺbky dvoch metrov a preosievať zem, aby odstránili z toho územia všetku „protisovietsku literatúru“! Uväznené sestry študovali časopisy tak dôkladne, že aj teraz, po 50 rokoch, niektoré z nich stále vedia odcitovať pasáže z týchto Strážnych veží.

Bratia a sestry zostávali lojálni Jehovovi a ani v ťažkých časoch neurobili kompromis v biblických zásadách. Marija Hrečynová, ktorá pre svoju kazateľskú činnosť strávila vo väzenských táboroch päť rokov, rozpráva: „Keď sme dostali Strážnu vežu s článkom ‚Zostať nevinní rešpektovaním posvätnosti krvi‘, rozhodli sme sa neobedovať v jedálni väzenského tábora, keď bolo podávané mäso. Mäso podávané v týchto táboroch často nebolo správne vykrvácané. Keď dozorcovia našej väznice zistili, prečo svedkovia nejedia určité obedy, rozhodli sa, že nás prinútia porušiť naše zásady. Prikázali podávať mäso každý deň na raňajky, na obed i na večeru. Dva týždne sme nejedli nič okrem chleba. Plne sme sa spoliehali na Jehovu s vedomím, že všetko vidí a vie, ako dlho to môžeme vydržať. Koncom druhého týždňa takéhoto ‚stravovania‘ dozorcovia zmenili názor a začali nám podávať zeleninu, mlieko a dokonca aj nejaké maslo. Videli sme, že Jehova sa o nás naozaj stará.“

Čo pomáhalo vytrvať

Bratia sa v porovnaní s inými väzňami pozerali na život veľmi pozitívne a s dôverou. To im umožňovalo zniesť útrapy sovietskych väzníc.

Brat Olexij Kurdas, ktorý strávil vo väzení mnoho rokov, rozpráva: „Vytrvať mi pomáhala hlboká viera v Jehovu a v jeho Kráľovstvo, účasť na teokratickej činnosti vo väzení a pravidelná modlitba. Ďalšou vecou, ktorá mi pomáhala, bolo presvedčenie, že konám tak, ako sa to páči Jehovovi. Okrem toho vždy som sa niečím zamestnával. Nuda je postrachom všetkých väzňov. Môže zničiť osobnosť a spôsobiť duševnú chorobu. Preto som sa snažil zostať stále zamestnaný teokratickými vecami. Objednával som si tiež z väzenskej knižnice akékoľvek dostupné knihy o svetovej histórii, geografii a biológii. Hľadal som pasáže, ktoré podporovali môj názor na život. Takýmto spôsobom som mohol posilňovať svoju vieru.“

Serhij Ravľuk strávil v roku 1962 tri mesiace v samoväzbe. Nemohol sa s nikým rozprávať, dokonca ani s väzenskými dozorcami. Aby si udržal zdravý rozum, začal si spomínať na všetky biblické texty, ktoré poznal. Spomenul si na vyše tisíc biblických veršov a napísal si ich na kúsky papiera tuhou z ceruzky. Túto tuhu mal ukrytú v drážke podlahy. Rozpamätal sa aj na viac ako 100 nadpisov článkov z časopisu Strážna veža, ktoré predtým študoval. Vypočítal si dátumy Pamätnej slávnosti na najbližších 20 rokov. To všetko mu pomohlo vydržať nielen duševne, ale aj duchovne. Tak zostala jeho viera v Jehovu živá a silná.

„Služby“ väzenských dozorcov

Napriek odporu bezpečnostnej služby naša literatúra zdolávala všetky prekážky a dostávala sa až k bratom vo väzení. Uvedomovali si to aj väzenskí dozorcovia a z času na čas vykonávali vo všetkých celách dôkladné prehliadky — prezerali doslova všetky škáry. V snahe nájsť literatúru dozorcovia tiež pravidelne premiestňovali väzňov z jednej cely do druhej. Pri takýchto presunoch boli väzni dôkladne prehľadávaní a akákoľvek nájdená literatúra bola skonfiškovaná. Ako bratia dokázali ukryť literatúru tak, aby im ju neobjavili?

Bratia skrývali literatúru obyčajne do podušiek, matracov, topánok a oblečenia. V niektorých táboroch ručne odpisovali časopisy Strážna veža drobným písmom. Keď boli väzni premiestňovaní z jednej cely do druhej, bratia niekedy zabalili miniatúrny časopis do igelitového obalu a skryli si ho pod jazyk. Tak si mohli ochrániť svoj skromný duchovný pokrm a ďalej sa duchovne sýtiť.

Vasyľ Bunha strávil pre pravdu vo väzení mnoho rokov. Spolu s Petrom Tokarom, s ktorým bol v jednej cele, vyrobili falošné dno na debničke s tesárskym náradím. Tam skryli originály niektorých publikácií, ktoré boli vpašované do väznice. Títo bratia boli väzenskými tesármi, a tak keď vykonávali vo väzení nejakú tesársku prácu, bola im táto debnička s náradím daná k dispozícii. Keď si vypožičali debničku, vybrali originál časopisu a odpisovali ho. Po celodennej práci vložili časopis späť do debničky. Hlavný väzenský dozorca zamykal debničku troma zámkami a držal ju za dvojimi zamknutými dverami, keďže pílky, dláta a iné tesárske náradie mohli väzni použiť ako zbrane. Preto strážcov pri hľadaní biblickej literatúry ani len nenapadlo skontrolovať zamknutú debničku s náradím, ktorá bola uložená medzi vecami väzenských dozorcov.

Brat Bunha prišiel na iné miesto na ukrytie originálnych výtlačkov literatúry. Keďže mal slabý zrak, mal viacero okuliarov. Každému väzňovi bolo dovolené mať len jedny okuliare. Ostatné okuliare museli byť uložené na zvláštnom mieste, a keď ich väzni potrebovali, mohli o ne požiadať. Brat Bunha si vyrobil na svoje okuliare zvláštne puzdrá a vložil do nich pôvodné miniatúrne výtlačky publikácií. Keď bratia potrebovali odpísať časopisy, brat Bunha len požiadal väzenských dozorcov, aby mu priniesli iné okuliare.

Boli situácie, keď sa zdalo, že len anjeli mohli ochrániť literatúru, aby sa nedostala do rúk väzenských dozorcov. Brat Bunha si spomína na čas, keď Česlav Kazlauskas priniesol do väznice 20 mydiel. Do polovice z nich boli vložené naše publikácie. Väzenskí dozorcovia skusmo prepichli desať mydiel, no neprepichli žiadne mydlo obsahujúce literatúru.

Vytrvalé dielo zjednocovania

Od roku 1963 sa bratom z výboru krajiny darilo pravidelne zasielať správy zo zvestovateľskej služby do Brooklynu. Bolo tiež zabezpečené, aby bratia dostávali publikácie na mikrofilme. V tom čase bolo v celom ZSSR 14 krajov a štyri z nich boli na Ukrajine. Ako Boží ľud rástol v počte, na Ukrajine bolo vytvorených sedem oblastí. Z bezpečnostných dôvodov sa každá oblasť nazývala ženským menom. Oblasť na východe Ukrajiny mala meno Alla, vo Volynsku Ustyna, v Haliči Ľuba a na Zakarpatskej Ukrajine boli oblasti nazvané Kaťa, Chrystyna a Maša.

Medzitým KGB (Výbor štátnej bezpečnosti) pokračovala v pokusoch zlomiť jednotu svedkov. Náčelník jednej kancelárie KGB svojmu nadriadenému napísal: „S cieľom prehĺbiť rozdelenie v tejto sekte pracujeme na tom, aby sme potlačili nepriateľskú činnosť jehovistických vodcov, aby sme ich zdiskreditovali v očiach ich spoluveriacich a aby sme medzi nimi vytvorili ovzdušie nedôvery. Kancelárie KGB urobili opatrenia, ktoré pomáhajú rozštiepiť túto sektu na dve opozičné skupiny. Jednu skupinu tvoria nasledovníci jehovistického vodcu Ziateka, ktorý je v súčasnosti vo väzení, a druhá skupina pozostáva z prívržencov takzvanej opozície. Tieto okolnosti vytvorili priaznivé podmienky a predpoklad na ideologickú nejednotu medzi radovými členmi a na ďalší rozklad organizačných jednotiek.“ List potom pripúšťal, že snahy KGB narážajú na ťažkosti. Pokračoval: „Najväčší reakcionári spomedzi jehovistických vodcov podnikajú kroky, aby zmarili naše snahy, a všetkými možnými spôsobmi sa usilujú upevniť organizačné jednotky.“ Áno, bratia ďalej pracovali na diele zjednocovania a Jehova žehnal ich úsilie.

KGB predložila oddeleným bratom falošný list, údajne od brata Knorra, ktorý podporoval myšlienku vytvorenia oddelenej, nezávislej organizácie Jehovových svedkov. Ako príklad, že oddelenie sa od komunikačného prostriedku organizácie je prípustné, bol uvedený prípad, keď sa od seba oddelili Abrahám a Lót. Tento list bol rozposlaný po celom ZSSR.

Verní bratia poslali kópiu listu do Brooklynu a v roku 1971 dostali odpoveď, ktorá odhalila, že list bol jednoznačný podvrh. V liste adresovanom bratom, ktorí boli stále oddelení od ostatnej časti Božieho ľudu, brat Knorr uviedol: „Jediným prostriedkom komunikácie, ktorý Spoločnosť používa, sú vymenovaní dozorcovia vo Vašej krajine. Žiadni jednotlivci vo Vašej krajine okrem týchto vymenovaných dozorcov nie sú oprávnení ujímať sa vedenia medzi Vami... Jehovovi praví služobníci sú zjednotenou skupinou. Preto dúfam — a modlím sa o to —, že sa všetci vrátite k jednote kresťanského zboru pod vedením vymenovaných dozorcov, aby sme sa tak mohli jednotne zúčastňovať na vydávaní svedectva.“

Tento list veľmi pomohol bratom zjednotiť sa. Napriek tomu sa niektorí ďalej snažili nadviazať nezávislý kontakt s ústredím, pretože stále nedôverovali existujúcemu komunikačnému prostriedku. Oddelení bratia sa rozhodli urobiť skúšku. Poslali do Brooklynu desaťrubľovú bankovku a požiadali bratov, aby ju rozstrihli na polovicu a obe časti poslali späť na Ukrajinu: jednu časť bankovky poštou oddeleným bratom a druhú polovicu komunikačnému prostriedku, ktorý chcelo ústredie používať.

Tak bola jedna polovica poslaná poštou. Druhú polovicu vzal kuriér a dal ju členom výboru krajiny. Tí ju vzápätí dali miestnym zodpovedným bratom na Zakarpatskej Ukrajine, ktorí sa potom stretli s oddelenými bratmi. No niektorí z oddelených bratov ďalej nedôverovali členom výboru krajiny, lebo si mysleli, že spolupracujú s bezpečnostnou službou.

Väčšina oddelených bratov sa však vrátila k organizácii. Snahy Satana a KGB zničiť organizáciu Jehovových svedkov v ZSSR pomocou rozdelenia boli neúspešné. Jehovov ľud rástol v počte i v sile a usilovne pracoval na diele zjednocovania a na zasievaní semien pravdy na nových územiach.

Vasilij Kalin povedal: „Použili mnoho metód v snahe potlačiť našu túžbu viesť kresťanský život. No my sme naďalej kázali spoluvyhnancom, ktorí boli neveriaci. Boli vo vyhnanstve z rôznych dôvodov a za rôzne zločiny. Mnohí z nich prejavili záujem o naše posolstvo. Vo viacerých prípadoch sa títo ľudia napokon stali Jehovovými svedkami. Urobili to napriek vedomiu, že štátna bezpečnosť i miestne úrady nás prenasledovali.“

Kresťanský život počas zákazu

Zamyslime sa teraz krátko nad tým, ako prebiehala kresťanská činnosť v prvých desaťročiach zákazu. Dielo Jehovových svedkov bolo na celej Ukrajine zakázané od roku 1939. Napriek tomu kazateľská a zborová činnosť napredovala, aj keď bratia museli byť pri vydávaní svedectva druhým veľmi opatrní. Záujemcom nikdy nebolo na začiatku povedané, že tí, ktorí ich navštevujú, sú Jehovovi svedkovia. Domáce biblické štúdiá boli často vedené len pomocou Biblie. Mnohí ľudia spoznali pravdu takýmto spôsobom.

Zborové zhromaždenia sa konali za podobných okolností. Na mnohých miestach sa bratia schádzali viackrát do týždňa neskoro večer alebo v noci. Aby ich neodhalili, zastreli okná závesmi z hrubej látky a študovali pri petrolejovej lampe. Každý zbor dostal obyčajne len jeden výtlačok Strážnej veže, ktorý bol napísaný ručne. Neskôr bratia začali dostávať časopisy vytlačené na rozmnožovacích strojoch. Väčšinou sa bratia stretávali na štúdiu Strážnej veže dvakrát do týždňa v súkromných bytoch. KGB bola neúnavná v rozhodnutí nájsť miesta zhromaždení Jehovových svedkov, aby mohla zodpovedných bratov potrestať.

Bratia využívali aj svadby a pohreby ako príležitosti na to, aby sa mohli zhromaždiť a vzájomne sa povzbudiť dobre pripravenými biblickými prednáškami. Na svadbách mnohí mladí bratia a sestry čítali básne na biblické námety a predvádzali biblické drámy v kostýmoch. To všetko bolo dobrým svedectvom pre mnohých prítomných, ktorí neboli svedkami.

V 40. a 50. rokoch 20. storočia boli mnohí bratia zatknutí a uväznení len preto, že boli prítomní na takýchto zhromaždeniach. No v 60. rokoch 20. storočia sa situácia zmenila. Keď bolo zhromaždenie odhalené, bezpečnostná služba si obyčajne urobila zoznam všetkých prítomných na zhromaždení a majiteľ domu dostal pokutu vo výške polovice mesačného platu. Niekedy v tom úrady zachádzali až do absurdností. Raz išiel Mykola Kosťuk s manželkou navštíviť syna. Okamžite prišla polícia a urobila zoznam „všetkých prítomných“. Neskôr bol syn brata Kosťuka predvolaný, aby zaplatil pokutu za „nezákonné zhromaždenie jehovistov“. Rodina Kosťukovcov podala sťažnosť, pretože žiadne zhromaždenie sa tam nekonalo. Úrady pokutu zrušili.

Slávenie Pamätnej slávnosti

Znášať neustále ťažkosti nebolo ľahké. Napriek tomu bratia nestrácali odvahu a ďalej sa pravidelne zhromažďovali. Najnáročnejšie bolo usporadúvanie Pamätnej slávnosti. KGB bola v čase Pamätnej slávnosti zvlášť ostražitá, keďže vždy vedela jej približný dátum. Dúfala, že ak nespustí zo svedkov oči, odhalí miesta konania Pamätnej slávnosti. Potom bezpečnostná služba bude môcť „spoznať“ nových svedkov.

Bratia poznali túto taktiku, a tak boli v deň Pamätnej slávnosti mimoriadne opatrní. Slávili ju na miestach, ktoré bolo ťažké nájsť. Záujemcovia sa nedozvedeli vopred dátum ani miesto Pamätnej slávnosti. V deň Pamätnej slávnosti svedkovia obyčajne prišli za záujemcami domov a zobrali ich rovno na miesto zhromaždenia.

Bratia na Zakarpatskej Ukrajine raz konali Pamätnú slávnosť v suteréne domu jednej sestry. Keďže tento suterén bol zaplavený vodou do výšky kolien, nikto neočakával, že sa tam zhromaždia ľudia. Bratia vybudovali plošinu vyčnievajúcu nad vodou, a tak bol suterén vhodný na Pamätnú slávnosť. Hoci museli na plošine pod nízkym stropom sedieť skrčení, nikto ich pri tejto radostnej udalosti nevyrušil.

Pri inej príležitosti v 80. rokoch 20. storočia členovia jednej kresťanskej rodiny odišli z domu už skoro ráno, aby sa mohli zúčastniť na Pamätnej slávnosti. Predvečerom sa stretli s ostatnými bratmi v lese, kde slávili Pamätnú slávnosť. Husto pršalo a všetci bratia a sestry sa museli zhromaždiť do kruhu pod dáždniky a držať pritom sviečky, aby mali svetlo. Po záverečnej modlitbe sa všetci rozišli. Pri príchode domov táto rodina našla bránu do dvora otvorenú. Bolo jasné, že ich hľadala polícia alebo bezpečnostná služba. Hoci boli unavení a mokrí, všetci z rodiny boli šťastní, že odišli z domu už ráno a zúčastnili sa na Pamätnej slávnosti, a tak sa vyhli konfrontácii s úradmi.

V Kyjeve bolo pre bratov mimoriadne ťažké nájsť bezpečné miesto na Pamätnú slávnosť. V jeden rok sa rozhodli konať Pamätnú slávnosť na kolesách. Istý brat pracoval ako šofér autobusu pre dopravnú spoločnosť, a tak si bratia prenajali autobus. Do autobusu nastúpili len Jehovovi svedkovia a potom autobus zašiel na lesnú čistinku za mestom. V autobuse bratia a sestry pripravili malý stolík so symbolmi Pamätnej slávnosti. Priniesli si so sebou aj nejaké jedlo. Náhle sa objavila polícia. No nemala dôvod vyrušiť bratov, lebo sa zdalo, že v autobuse večerajú po celodennej práci.

V iných oblastiach Ukrajiny boli v deň Pamätnej slávnosti vykonávané v domoch bratov prehliadky. Len čo zapadlo slnko, prišli k domom, v ktorých bývali svedkovia, autá s troma či štyrmi policajtmi. Polícia skontrolovala, či sú bratia doma a či sa nepripravujú na náboženskú slávnosť. Svedkovia boli vždy pripravení na takéto prehliadky. Na spoločenské šaty si navliekli staré pracovné odevy a začali konať bežné domáce práce. Tak vytvorili dojem, že zostávajú doma a neplánujú ísť na žiadnu náboženskú slávnosť. Len čo sa prehliadka skončila, vyzliekli si staré odevy a boli pripravení odísť na Pamätnú slávnosť. Miestni úradníci boli spokojní, že si vykonali svoju prácu, a bratia mohli sláviť Pamätnú slávnosť v pokoji.

Skrývanie literatúry

Spomeňte si, že koncom 40. rokov 20. storočia boli viacerí Jehovovi svedkovia odsúdení na 25 rokov väzenia len preto, že mali vo svojom dome literatúru. Po smrti Stalina v roku 1953 boli rozsudky za vlastnenie literatúry zmiernené na desať rokov. Neskôr bolo vlastnenie literatúry svedkov trestané len pokutou a literatúra bola zhabaná a zničená. Preto počas celého obdobia zákazu bratia starostlivo zvažovali, ako bezpečne uskladniť literatúru.

Niektorí mali literatúru odloženú v domoch svojich príbuzných alebo susedov, ktorí neboli svedkami; iní ju zakopali v kovových nádržiach a igelitových taškách vo svojej záhrade. Vasyľ Guzo, starší zo Zakarpatskej Ukrajiny, si spomína, že v 60. rokoch 20. storočia mal „teokratickú knižnicu“ v lese v Karpatoch. Vložil literatúru do kanví od mlieka, ktoré vzal do lesa a zakopal tak, že veká boli zarovno s povrchom.

Jeden brat, ktorý strávil za svoju kresťanskú činnosť 16 rokov vo väzení, hovorí: „Skrývali sme literatúru všade, kde to bolo možné: v bunkroch, v zemi, v stenách budov, v debnách s dvojitým dnom i v búdach, ktoré mali dvojitú podlahu. Skrývali sme literatúru aj v metlách a dutých valčekoch na cesto (kam sme obyčajne ukladali správy zo zvestovateľskej služby). Mali sme aj iné úkryty — studne, toalety, dvere, strechy a hromady narúbaného palivového dreva.“

Podzemné tlačiarne

Napriek pozornému oku komunistických špiónov i úradov bol ľuďom, ktorí boli hladní a smädní po spravodlivosti, naďalej poskytovaný duchovný pokrm. Nepriatelia pravdy museli sami uznať, že ich snaha zamedziť tomu, aby sa literatúra dostávala do ZSSR, nebola úspešná. Koncom roku 1959 noviny sovietskych železničiarov s názvom Gudok dokonca tvrdili, že Jehovovi svedkovia používajú na dovážanie biblickej literatúry do Sovietskeho zväzu balóny!

Samozrejme, naša literatúra sa nedostávala na Ukrajinu balónom. Bola rozmnožovaná miestne v súkromných domoch. Časom bratia zistili, že najpraktickejším a najbezpečnejším miestom na tlač literatúry sú dobre zamaskované bunkre. Stavali ich v podzemí i v horách.

V 60. rokoch 20. storočia bol jeden takýto bunker vybudovaný vo východnej časti Ukrajiny. Bol vybavený ventiláciou aj elektrickým prúdom. Vchod do bunkra bol tak dobre ukrytý, že policajti raz strávili celý deň priamo nad bunkrom, pichajúc do zeme kovovými tyčami. Nič nenašli.

Raz bezpečnostná služba prísne sledovala jednu tajnú tlačiareň. Mala podozrenie, že v dome sa tlačí literatúra, a chcela chytiť tých, ktorí boli do tejto práce zapojení. Bratia stáli pred problémom. Ako vniesť do domu papier a ako odtiaľ vyniesť literatúru? Nakoniec našli riešenie. Brat zabalil papier do detskej deky a vniesol ho do domu ako dieťa. Keď už bol vnútri, nechal papier tam, zabalil do deky novovytlačené čísla časopisov a vyniesol svoje „dieťa“ z domu. Pracovníci KGB pozorovali brata, ako prichádza i ako odchádza, ale nepostrehli nič podozrivé.

Bratia v oblasti mesta Doneck, na Kryme, v Moskve i v Leningrade (teraz Petrohrad) dostávali literatúru tlačenú v tomto bunkri. Niekoľko mladých bratov vybudovalo podobný bunker v meste Novovolynsk na území Volynska. Títo bratia boli natoľko odhodlaní udržať miesto bunkra utajené, že až deväť rokov po legalizácii nášho diela na Ukrajine dovolili iným bratom, aby si ho prezreli!

Podobná tlačiareň fungovala hlboko v karpatských horách. Bratia priviedli do bunkra potrubím vodu z malého potôčika a táto voda poháňala malý generátor, ktorý vyrábal elektrický prúd na osvetlenie. Tlačový stroj bol obsluhovaný ručne. V tomto bunkri sa vytlačilo značné množstvo literatúry. Keď si KGB všimla, že v danej oblasti sa objavuje viac literatúry, začala pátrať po tlačiarni. Polícia na mnohých miestach prekopala zem, aby našla bunker. Policajti sa dokonca preobliekli za geológov a prechádzali po horách.

Keď bratia začali mať podozrenie, že úrady čoskoro nájdu bunker, dozor nad tlačiarňou dobrovoľne prevzal Ivan Dziabko, ktorý nebol ženatý, aby v prípade zatknutia žiadne deti neprišli o otca. Koncom leta roku 1963 bol bunker odhalený a brat Dziabko bol neďaleko odtiaľ ihneď popravený. Miestne úrady sa tešili a konali pre dospelých aj pre deti bezplatné prehliadky „miesta, kde Jehovovi svedkovia komunikovali s Amerikou prostredníctvom rozhlasového vysielača“. Hoci toto tvrdenie bolo lžou, touto smutnou udalosťou bolo vydané svedectvo všetkým ľuďom v tej oblasti. Mnohí sa začali viac zaujímať o naše posolstvo. V súčasnosti je v tejto časti Karpát vyše 20 zborov.

Hodnota rodičovskej výchovy

Okrem prípadov zhabania literatúry, pokút, väznenia, mučenia a popráv niektorí svedkovia zažili tiež bolestnú skúsenosť v tom ohľade, že im vzali deti. Lidija Perepolkinová, ktorá žila na východe Ukrajiny, mala štyri deti. Jej manžel, ktorý bol príslušníkom jednotiek ministerstva vnútra, podal v roku 1964 žiadosť o rozvod, pretože Lidija bola svedkyňou. Súd rozhodol, že deti nebudú zverené do opatery sestre Perepolkinovej. Jej sedemročné dvojčatá — chlapca a dievča — dal do opatery manželovi, ktorý sa s nimi odsťahoval 1000 kilometrov ďaleko na západ Ukrajiny. Súd tiež rozhodol, že ďalšie dve deti budú poslané do sirotinca. Keď bolo Lidiji dovolené vyjadriť sa, povedala súdu: „Verím, že Jehova má moc vrátiť mi moje deti.“

Po pojednávaní Lidija pocítila Jehovovo vedenie a starostlivosť. Z neznámych dôvodov úrady neposlali zostávajúce dve deti do sirotinca, ale dovolili im zostať s ňou. Sedem nasledujúcich rokov Lidija vždy počas svojej dovolenky cestovala za svojimi ďalšími dvoma deťmi, dvojčatami, aby ich navštívila. Hoci bývalý manžel jej nechcel dovoliť, aby ich videla, nevzdala sa. Po príchode do mesta, kde jej deti žili, strávila noc na železničnej stanici a potom sa stretla s deťmi, keď išli do školy. Tieto cenné chvíle využívala na to, aby im hovorila o Jehovovi.

Roky plynuli a Lidija lojálne ‚zasievala semená so slzami‘ do sŕdc svojich detí. Neskôr mohla „žať s radostným volaním“. (Žalm 126:5) Keď mali dvojčatá 14 rokov, rozhodli sa, že budú so svojou matkou. Lidija sa usilovne snažila vyučovať svoje deti o pravde. Hoci dve z nich sa rozhodli ísť iným smerom, Lidija a jej dvojčatá lojálne slúžia Jehovovi.

Zmena k lepšiemu

V júni 1965 Najvyšší súd Ukrajiny rozhodol, že literatúra Jehovových svedkov je náboženskej povahy a nie je protisovietska. Hoci toto rozhodnutie sa týkalo len jedného súdneho prípadu, ovplyvnilo aj ďalšie súdne rozhodnutia po celej Ukrajine. Úrady prestali zatýkať ľudí za to, že čítajú biblickú literatúru, hoci ďalej zatvárali svedkov do väzenia za ich kazateľskú činnosť.

Ďalšia významná zmena nastala koncom roku 1965. Vláda ZSSR vydala nariadenie prepustiť všetkých svedkov, ktorí boli v roku 1951 poslaní do vyhnanstva na Sibír. Teraz im bolo umožnené voľne cestovať po celom Sovietskom zväze, hoci nemohli žiadať, aby im boli vrátené ich skonfiškované domy, dobytok a ďalší majetok. Pre komplikácie s prihlasovaním pobytu sa len niektorí mohli vrátiť tam, kde bývali predtým.

Mnohí bratia, ktorí boli v roku 1951 poslaní na Sibír, sa teraz začali usádzať v rôznych častiach ZSSR, ako napríklad v Kazachstane, Kirgizsku, Gruzínsku a Predkaukazsku. Ďalší sa usadili vo východnej a južnej časti Ukrajiny, a tak zaniesli semená pravdy aj do týchto oblastí.

Pevní napriek nátlaku

Hoci to boli zmeny k lepšiemu, KGB nezmenila svoj postoj k Jehovovým svedkom. Využívala rôzne metódy v snahe tyranizovať svedkov, a tak ich prinútiť, aby sa zriekli svojej viery. Napríklad ich zvyčajnou metódou bolo odviesť brata z jeho pracoviska a držať ho niekoľko dní v kancelárii KGB alebo v nejakom hoteli. Počas tohto zadržania tím troch či štyroch príslušníkov KGB bratovi prednášal, vypočúval ho, prehováral ho lichotením a vyhrážal sa mu. Robili to na zmeny, takže nedovolili bratovi vyspať sa. Potom bol brat prepustený, no o jeden alebo dva dni bol opäť zadržaný a opakovalo sa to isté. KGB tak zaobchádzala aj so sestrami, hoci nie tak často.

Bratia boli opakovane predvolávaní do kancelárie KGB. Bezpečnostná služba vyvíjala na nich nátlak, aby sa zriekli svojej viery, a dúfala, že získa vnútri organizácie nových kolaborantov. Okrem toho, keď bratia odmietli dopustiť sa kompromisu vo svojej viere, vyvíjala na nich morálny a citový nátlak. Napríklad Mychajlo Tilňak, ktorý mnoho rokov slúžil ako krajský dozorca na Zakarpatskej Ukrajine, si spomína: „Počas jedného rozhovoru príslušníci bezpečnostnej služby oblečení do vojenských uniforiem boli veľmi benevolentní a pozitívni. Pozvali ma, aby som sa s nimi najedol v neďalekej reštaurácii. Ale ja som sa na nich len usmial, položil som na stôl 50 rubľov (približne polovicu mesačného platu) a povedal som, že sa môžu ísť najesť bezo mňa.“ Brat Tilňak si dobre uvedomoval, že by ho určite odfotografovali, ako je a pije s ľuďmi vo vojenských uniformách. Takéto fotografie by mohli byť neskôr použité ako „dôkaz“, že sa dopustil kompromisu vo svojej viere. To by zasialo medzi bratmi semená nedôvery.

Pre mnohých to boli desaťročia nátlaku, aby sa vzdali svojej viery. Jedným z príkladov bol Bela Mejsar zo Zakarpatskej Ukrajiny. Keď bol tento neskúsený mladý brat v roku 1956 prvý raz zatknutý, nechtiac podpísal určité vyhlásenia o našom diele, na základe ktorých si bezpečnostná služba predvolala niektorých bratov. Neskôr si brat Mejsar uvedomil svoju chybu a úpenlivo prosil Jehovu, aby nebol žiaden z tých bratov odsúdený. Napokon bratia neboli zatknutí, ale brat Mejsar bol odsúdený na osem rokov väzenia.

Keď sa vrátil domov, dva roky mal zakázané opustiť svoju dedinu. Každý pondelok sa musel hlásiť na policajnej stanici. Keď v roku 1968 odmietol ísť na vojenské cvičenie, znovu ho odsúdili na rok do väzenia. Po prepustení z väzenia sa vrátil domov a horlivo pokračoval v službe Jehovovi. V roku 1975 bol vo veku 47 rokov opäť odsúdený.

Po piatich rokoch väzenia bol brat Mejsar poslaný na ďalších päť rokov do vyhnanstva do oblasti Jakutska v Rusku. Bol tam dopravený lietadlom, pretože v tej oblasti neexistovali žiadne cesty. Počas letu sa ho mladí vojaci, ktorí mali za úlohu sprevádzať ho, spýtali: „Starec, prečo si takým nebezpečným zločincom?“ Brat Mejsar im v odpovedi vysvetlil svoj spôsob života a vydal im dobré svedectvo o Božom predsavzatí so zemou.

Po jeho príchode sa ho miestne úrady spočiatku obávali ako „mimoriadne nebezpečného zločinca“, pretože tak bol opísaný v dokladoch. Neskôr sa vďaka jeho znamenitému kresťanskému správaniu o ňom miestni úradníci jednému príslušníkovi bezpečnostnej služby vyjadrili: „Ak máte ešte nejakých takýchto zločincov, prosíme, pošlite nám ich.“

Brat Mejsar sa vrátil domov v roku 1985 vo veku 57 rokov. Počas 21 rokov, ktoré strávil vo väzení, jeho verná manželka Regina žila doma na Zakarpatskej Ukrajine. Napriek veľkej vzdialenosti a značným výdavkom často chodievala navštíviť svojho manžela do väzenia, pričom precestovala spolu vyše 140 000 kilometrov.

Aj po prepustení policajti a príslušníci bezpečnostnej služby mnohokrát navštevovali brata Mejsara v jeho dome v dedine Rakošyno. Tieto návštevy raz viedli k humornej situácii. Začiatkom 90. rokov 20. storočia navštívil zakarpatské mesto Užhorod Theodore Jaracz z vedúceho zboru spolu s bratmi z výboru krajiny. Na ceste späť do Ľvova sa rozhodli krátko navštíviť brata Mejsara. Sestra, ktorá bývala neďaleko, videla, že pri skromnom dome brata Mejsara zastavili tri autá, z ktorých vystúpilo deväť ľudí. Tak sa zľakla, že utekala k inému bratovi a lapajúc po dychu, mu oznámila, že KGB znovu prišla zatknúť brata Mejsara! Aká bola šťastná, keď sa dozvedela, že sa mýli!

Organizačné zlepšenia a zmeny

V roku 1971 bol vymenovaný za služobníka krajiny Mychajlo Dasevič. Výbor krajiny sa v tom čase skladal z troch bratov zo západnej Ukrajiny, dvoch z Ruska a jedného z Kazachstanu. Všetci slúžili aj ako cestujúci dozorcovia. Okrem toho všetci mali aj svetské zamestnanie, aby uživili svoju rodinu. Územia, na ktoré dohliadali bratia zo západnej Ukrajiny, boli od ich bydliska dosť vzdialené. Stepan Kožemba podnikal cesty na Zakarpatskú Ukrajinu a Olexij Davyďuk navštevoval zostávajúcu časť západnej Ukrajiny, ako aj Estónsko, Lotyšsko a Litvu. Brat Dasevič cestoval do východnej časti Ukrajiny, západného a stredného Ruska, Predkaukazska a Moldavska. Bratia z výboru krajiny pravidelne navštevovali uvedené územia, usporadúvali stretnutia s krajskými a oblastnými dozorcami, povzbudzovali miestnych svedkov a zhromažďovali správy zo služby.

Títo bratia tiež udržiavali kontakt s kuriérmi, ktorí prichádzali zo zahraničia ako turisti a prinášali literatúru a poštu. Od druhej polovice 60. rokov 20. storočia až do uznania slobody náboženstva v roku 1991 naši odporcovia neboli nikdy schopní zabrániť doručovaniu a odosielaniu pošty.

V roku 1972 dal vedúci zbor pokyn, aby sa v súvislosti s vymenúvaním bratov za starších robili písomné odporúčania. Niektorí bratia to váhali robiť, lebo sa báli, že zoznamy s odporúčaniami sa môžu dostať do rúk polície. Predtým v žiadnom zbore neexistovali nijaké také zoznamy. Bratia často nepoznali ani len priezviská ostatných bratov vo svojom zbore. Spočiatku boli odporučení za starších len niekoľkí, pretože mnohí nechceli, aby boli ich mená na zozname. Ale keď bolo toto opatrenie zavedené a nemalo to žiadne negatívne následky, aj ďalší zmenili svoj postoj, boli odporučení a verne sa ujali zodpovednosti ako starší zboru.

Jehovova ochrana počas prehliadok

V jedno ráno prišli policajti prehľadať dom Vasyľa a Nadije Bunhovcov. Sestra Bunhová bola doma so štvorročným synom, ktorý spal, keď náhle niekto silno zabúchal na dvere. Sestra si uvedomila, že prišla polícia, a rýchlo hodila správy zo zvestovateľskej služby a iné papiere súvisiace so svedeckou činnosťou do kachieľ. Potom otvorila polícii dvere. Policajti bežali ku kachliam, opatrne vybrali obhorené správy a porozkladali ich na stôl na noviny. Na obhorených papieroch ešte bolo možné rozlíšiť písmo. Po skončení prehliadky v dome všetci policajti aj so sestrou Bunhovou išli do chlieva a hľadali aj tam. Medzitým sa malý syn zobudil, uvidel na stole obhorené papiere a rozhodol sa, že ich odprace. Vzal všetky obhorené správy a hodil ich do kontajnera na odpadky. Potom sa vrátil do svojej postieľky. Keď sa policajti vrátili, boli šokovaní a zdesení, keď zistili, že ich krehké „hmatateľné dôkazy“ sú úplne zničené!

V roku 1969 bol dom Bunhovcov opäť prehľadaný. Tentoraz bol brat Bunha doma a policajti u neho našli zborovú správu zo zvestovateľskej služby. No z neopatrnosti ju nechali na stole, čím poskytli bratovi Bunhovi príležitosť, aby ju zničil. Pretože to urobil, bol odsúdený na 15 dní väzenia. Potom bezpečnostná služba prinútila brata Bunhu, aby sa presťahoval, a tak nejaký čas žil a kázal v Gruzínsku a Dagestane. Neskôr sa vrátil na Ukrajinu. Zostal verný až do svojej smrti v roku 1999.

„Misionárske cesty“ organizované bezpečnostnou službou

V 60. a 70. rokoch 20. storočia bezpečnostná služba prinútila mnohých činných bratov sťahovať sa z jedného miesta na druhé. Prečo to robila? Miestne úrady nechceli posielať do Kyjeva negatívne správy o výsledkoch protináboženskej činnosti vo svojej oblasti. Z pozorovania miestne úrady zistili, že počet Jehovových svedkov každým rokom narastá. Vo svojich správach do Kyjeva však chceli ukázať, že počet svedkov nenarastá. Preto prinútili bratov odísť z ich územia, aby mohli podať správu, že počet svedkov v ich oblasti sa nezvýšil.

Toto sťahovanie svedkov z jedného územia na druhé viedlo k rozširovaniu semien pravdy. Obyčajne sa museli sťahovať svedkovia, ktorí sa ujímali vedenia v diele. Títo horliví bratia a sestry boli v skutočnosti úradmi „povzbudení“, aby sa presťahovali tam, kde bola, ako to teraz nazývame, „väčšia potreba“. Slúžili na týchto územiach a časom tam boli založené nové zbory.

Napríklad Ivanovi Malickému z oblasti Ternopiľa bolo nariadené, aby opustil svoj domov. Presťahoval sa na Krym na juh Ukrajiny, kde žilo len niekoľko bratov. V roku 1969 bol na Kryme len jeden zbor, ale teraz je ich tam vyše 60! Ivan Malickyj naďalej slúži ako starší v jednom z týchto zborov.

Posledné roky zákazu

V roku 1982, po zmene politického vedenia v ZSSR, sa Ukrajinou prehnala ďalšia vlna prenasledovania, ktorá trvala dva roky. Zdá sa, že vodcovia ZSSR toto prenasledovanie neschvaľovali. Noví sovietski vodcovia skôr žiadali v republikách zmeny a reformy. Aby miestne úrady v niektorých častiach Ukrajiny ukázali svoju horlivosť a ochotu uskutočniť reformy, uväznili niekoľkých svedkov, ktorí stáli na čele diela. Hoci väčšiny bratov sa táto vlna prenasledovania nedotkla, niektorí svedkovia trpeli citovo i fyzicky.

V roku 1983 bol Ivan Migali zo Zakarpatskej Ukrajiny odsúdený na štyri roky väzenia. Sovietske úrady skonfiškovali všetok majetok tohto 58-ročného zborového staršieho. Počas prehliadky v dome brata Migaliho bezpečnostná služba našla 70 našich časopisov. Tento pokorný a pokojný muž bol vo svojej komunite dobre známy ako zvestovateľ Biblie. Tieto dve skutočnosti — vlastnenie literatúry a kázanie — boli použité ako podklad na jeho zatknutie.

Vo východnej časti Ukrajiny sa v rokoch 1983 a 1984 uskutočnila séria skupinových procesov. Mnohí svedkovia boli uväznení na štyri až päť rokov. Väčšina bratov si mala odpykať trest nie na chladnej Sibíri či v Kazachstane, ale na Ukrajine. Niektorí boli prenasledovaní aj vo väzení, keď boli proti nim vznášané falošné obvinenia z porušovania väzenských predpisov. Cieľom bolo nájsť dôvod na predĺženie ich trestu vo väzení.

Viacerí väzenskí dozorcovia poslali bratov aj do sovietskych psychiatrických liečební v nádeji, že svedkovia tam duševne ochorejú a prestanú uctievať Boha. No Jehovov duch bratov podporoval a bratia zostali lojálni Jehovovi i jeho organizácii.

Víťazstvo teokracie

V druhej polovici 80. rokov 20. storočia sa odpor proti čistému uctievaniu trochu zmiernil. V miestnych zboroch vzrástol počet zvestovateľov a bratia mali k dispozícii viac literatúry. Niektorí svedkovia si po návšteve príbuzných v zahraničí priniesli časopisy a knihy. Bratia, zvlášť tí, ktorí boli v sovietskych väzenských táboroch, prvý raz držali v rukách originál biblickej publikácie. Dovtedy niektorí ani neverili, že uvidia deň, keď sa originál Strážnej veže dostane cez železnú oponu.

Po mnohých rokoch boja proti Jehovovým svedkom úrady konečne začali zmierňovať tlak. Bratia boli teraz pozvaní na stretnutie so štátnymi zástupcami miestnych úradov pre náboženské záležitosti. Predstavitelia niektorých týchto úradov boli ochotní stretnúť sa aj s Jehovovými svedkami zo svetového ústredia v Brooklyne. Pochopiteľne, najprv mali bratia podozrenie, či to nie je pasca. No časy sa pre Jehovov ľud naozaj menili. V roku 1987 úrady začali prepúšťať uväznených svedkov. Neskôr sa v roku 1988 viacero bratov pokúsilo navštíviť oblastný zjazd v susednom Poľsku. Podľa dokladov išli navštíviť priateľov a príbuzných. Na ich veľké prekvapenie im úrady povolili vycestovať do zahraničia! Poľskí bratia sa s návštevníkmi z Ukrajiny štedro podelili o literatúru. Na ceste domov boli bratia z Ukrajiny na hraniciach prehľadávaní, ale vo väčšine prípadov im colníci biblickú literatúru nezhabali. Tak si mohli bratia priniesť do svojej krajiny Bibliu a iné publikácie.

Nasledujúci rok pohostinní poľskí bratia pozvali z Ukrajiny aj mnohých ďalších, aby ich prišli navštíviť. Tak sa v roku 1989 tisíce bratov opatrne zúčastnilo troch medzinárodných zjazdov v Poľsku a prinieslo si späť na Ukrajinu ďalšiu literatúru. V ten istý rok bolo Jehovovým svedkom so súhlasom Úradu pre náboženské záležitosti povolené dostávať náboženskú literatúru zo zahraničia poštou, no v jednej zásielke mohli byť z každej publikácie len dva výtlačky. Bratia z Nemecka začali na Ukrajinu pravidelne zasielať balíky kníh a časopisov. Namiesto tajného rozmnožovania časopisov v bunkroch alebo po nociach v pivniciach domov bratia teraz dostávali publikácie oficiálne prostredníctvom miestnych poštových úradov. Bolo to ako sen! Mnohí dlhoroční služobníci mali podobné pocity ako Židia, keď sa vrátili zo zajatia do Jeruzalema: „Stali sme sa podobní snívajúcim.“ ​(Žalm 126:1) Ale to bol len začiatok krásneho „sna“.

Zjazd vo Varšave

V roku 1989 bratia z Brooklynu odporučili výboru krajiny, aby začal rokovať s úradmi o zaregistrovaní našej verejnej služby. Navyše bratov na Ukrajine navštívili Milton Henschel a Theodore Jaracz z brooklynského Bételu. Nasledujúci rok úrady oficiálne povolili tisícom Jehovových svedkov navštíviť zjazd v Poľsku. Bratia pri vybavovaní svojich cestovných dokladov vyhlasovali — hrdo a s rozžiarenými očami —, že nejdú do Poľska navštíviť priateľov či príbuzných, ale že idú na zjazd Jehovových svedkov!

Zjazd vo Varšave bol pre návštevníkov z Ukrajiny naozaj mimoriadny. Po lícach im stekali slzy radosti: radosti z toho, že sa stretli so svojimi spolukresťanmi, radosti, že dostali vlastné štvorfarebné výtlačky publikácií vo svojom materskom jazyku, a radosti z toho, že majú slobodu a môžu sa spoločne zhromažďovať. Poľskí bratia im prejavili láskyplnú pohostinnosť a poskytli im všetko, čo potrebovali.

Mnohí bývalí väzni, odsúdení za vieru, sa stretli na tomto zjazde vo Varšave po prvý raz. Stretlo sa tu tiež vyše sto bratov zo „zvláštneho“ mordvianskeho tábora, kde boli uväznené stovky svedkov. Mnohí z nich len stáli, pozerali sa jeden na druhého a plakali od radosti. Jeden svedok z Moldavska, ktorý strávil päť rokov vo väzenskej cele s bratom Belom Mejsarom, tohto brata nespoznal. Prečo? „Pamätám si ťa v pásikovanom odeve a teraz si v obleku a kravate!“ zvolal.

Konečne náboženská sloboda!

Koncom roku 1990 súdne inštitúcie začali niektorých Jehovových svedkov zbavovať viny a vracať im ich práva a výsady. Výbor krajiny v tom čase vytvoril skupinu, ktorá zastupovala Jehovových svedkov na stretnutiach s vládnymi úradníkmi. Dohľad nad touto skupinou mal Willi Pohl z odbočky v Nemecku.

Zdĺhavé stretnutia so štátnymi úradníkmi v Moskve a Kyjeve priniesli dlho očakávanú slobodu. Náboženská organizácia Jehovových svedkov na Ukrajine bola úradne zaregistrovaná 28. februára 1991, čo bola prvá takáto registrácia na území ZSSR. O mesiac, 27. marca 1991, bola organizácia Jehovových svedkov zaregistrovaná aj v Ruskej federácii. Tak po vyše 50 rokoch zákazu a prenasledovania Jehovovi svedkovia konečne získali náboženskú slobodu. Krátko nato, koncom roku 1991, Sovietsky zväz prestal existovať a Ukrajina vyhlásila nezávislosť.

Dobrá pôda prináša hojnú úrodu

V roku 1939 bolo na území dnešnej Ukrajiny približne 1000 zvestovateľov Božieho Kráľovstva, ktorí zasievali semená pravdy do úrodnej pôdy — do sŕdc ľudí. Počas 52-ročného zákazu bratia zažili hrôzy druhej svetovej vojny, vyhnanstva na Sibíri, krutého bitia, mučenia i popráv. Napriek tomu „znamenitá pôda“ priniesla za toto obdobie viac než 25-násobnú úrodu. (Mat. 13:23) V roku 1991 bolo v 258 zboroch na Ukrajine 25 448 zvestovateľov a v ostatných republikách bývalého Sovietskeho zväzu bolo ďalších približne 20 000 zvestovateľov, ktorí spoznali pravdu zväčša od ukrajinských bratov.

Takáto pôda potrebovala „živiny“ v podobe biblických publikácií. Preto po zákonnej registrácii nášho diela boli urobené prípravy, aby bratia mohli dostávať zásielky literatúry zo Seltersu v Nemecku. Prvá zásielka literatúry prišla 17. apríla 1991.

Bratia zriadili malý sklad v Ľvove, odkiaľ ďalej rozosielali literatúru nákladným autom, vlakom či dokonca lietadlom do zborov po celej Ukrajine, Rusku, Kazachstane i do iných krajín bývalého Sovietskeho zväzu. To dalo podnet na ďalší duchovný vzrast. Začiatkom roku 1991 bol v Charkove, meste s dvoma miliónmi obyvateľov, len jeden zbor. Neskôr v tom roku sa z tohto jedného zboru so 670 zvestovateľmi stalo osem samostatných zborov. V súčasnosti je v tomto meste vyše 40 zborov!

Hoci ZSSR prestal v roku 1991 existovať, výbor krajiny sa ďalej staral o všetkých 15 republík bývalého Sovietskeho zväzu až do roku 1993. V tom roku bolo na stretnutí s bratmi z vedúceho zboru rozhodnuté vytvoriť dva výbory — jeden pre Ukrajinu a jeden pre Rusko a zvyšných 13 republík bývalého Sovietskeho zväzu. K výboru krajiny na Ukrajine boli k Mychajlovi Dasevičovi, Olexijovi Davyďukovi, Stepanovi Kožembovi a Ananijovi Hrohuľovi pripojení ďalší traja bratia: Stepan Hlinskyj, Stepan Mykevyč a Roman Jurkevyč.

Ďalej bolo vzhľadom na narastajúcu potrebu literatúry v ukrajinskom jazyku nevyhnutné vytvoriť prekladateľský tím. Ako sme už uviedli, na tejto práci sa podieľali kanadskí bratia Emiľ Zaryckyj a Maurice Sarančuk spolu s manželkami. Tento malý tím oddaných pracovníkov preložil mnohé publikácie. V roku 1991 však začal v Nemecku pracovať rozšírený ukrajinský prekladateľský tím. V roku 1998 bol presťahovaný do Poľska, kde pokračoval vo svojej práci, až kým sa napokon nepresunul na Ukrajinu.

Oblastné zjazdy

Brat Jaracz si po stretnutí s miestnymi bratmi v Ľvove v roku 1990 prezrel mestský štadión a povedal: „Mohli by sme ho budúci rok použiť na oblastný zjazd.“ Bratia sa naňho usmiali a pritom uvažovali, ako by to bolo možné, keďže naša organizácia tu ešte nebola zaregistrovaná a bratia nikdy predtým neorganizovali zjazd. No už nasledujúci rok bola organizácia zaregistrovaná. V auguste 1991 sa na tomto štadióne zúčastnilo oblastného zjazdu 17 531 ľudí a 1316 bratov a sestier bolo pokrstených! Na pomoc s organizovaním zjazdu boli na Ukrajinu pozvaní poľskí bratia.

V auguste toho roku bol plánovaný ďalší zjazd v Odese. Ale pre politické nepokoje, ktoré v Rusku nastali začiatkom zjazdového týždňa, miestni úradníci informovali bratov, že nemôžu v Odese usporiadať zjazd. Bratia stále žiadali mestských úradníkov o povolenie zjazdu a s plnou dôverou v Jehovu pokračovali v záverečných prípravách. Napokon úradníci zodpovedným bratom povedali, že si majú vo štvrtok prísť po konečné rozhodnutie. V ten deň popoludní bratia získali povolenie uskutočniť zjazd.

Aké bolo úžasné a krásne vidieť v ten víkend zhromaždených 12 115 svedkov a 1943 pokrstených! Dva dni po zjazde bratia znovu navštívili mestských úradníkov a poďakovali sa im za to, že nám povolili uskutočniť ten zjazd. Primátorovi mesta dali výtlačok knihy Najväčší človek, ktorý kedy žil. Primátor sa vyjadril: „Nebol som na zjazde, ale viem o všetkom, čo sa tam dialo. Nikdy som nevidel nič lepšie. Sľubujem vám, že kedykoľvek budete potrebovať povolenie na konanie vašich zhromaždení, vždy budem ochotný vydať vám ho.“ Odvtedy bratia pravidelne konajú v tomto krásnom meste Odese oblastné zjazdy.

Mimoriadny medzinárodný zjazd

Ďalšou významnou udalosťou bol medzinárodný zjazd „Božské vyučovanie“ v auguste 1993 v Kyjeve. Vzhľadom na účasť 64 714 prítomných to bol najväčší zo všetkých zjazdov, ktoré sa kedy na Ukrajine konali. Boli na ňom tisíce delegátov z vyše 30 rôznych krajín. Anglické časti programu boli simultánne tlmočené do 16 jazykov.

Aké bolo vzrušujúce byť svedkom toho, ako sa bratia a sestry na piatich plných sektoroch štadióna postavili a odpovedali áno na dve otázky ku krstu! Potom v priebehu dve a pol hodiny bolo v šiestich bazénoch pokrstených 7402 ľudí, čo je najväčší počet pokrstených na jednom zjazde v novodobej histórii Božieho ľudu! Túto mimoriadnu udalosť si budú Jehovovi svedkovia navždy pamätať a ceniť.

Ako bolo možné zorganizovať takýto obrovský zjazd, keď bolo v tomto meste len 11 zborov? Tak ako po minulé roky, aj teraz prišli bratia z Poľska, aby pomohli v ubytovacom oddelení. V spolupráci s miestnymi bratmi uzavreli zmluvy s toľkými hotelmi a nocľahárňami, s koľkými to len bolo možné, a prenajali aj nejaké riečne lode.

Najzložitejšou úlohou bolo získať povolenie na prenájom štadióna. Štadión slúžil nielen na športové podujatia, ale cez víkendy aj ako veľké trhovisko a nikto nikdy nedostal povolenie tento trh zatvoriť. No povolenie bolo vydané.

Mestské úrady dokonca zostavili zvláštny výbor na pomoc bratom v prípravných prácach. Tento výbor pozostával z vedúcich predstaviteľov rôznych mestských služieb, ako je polícia, doprava a cestovný ruch. Na prepravu delegátov zjazdu v rámci mesta bolo urobené jedinečné opatrenie. Bratia vopred zaplatili za verejnú dopravu, aby tí, ktorí mali zjazdové menovky, nemuseli platiť pri nastupovaní do dopravného prostriedku, ale mohli prispieť na zjazde. Tak mohli bratia rýchlo nastúpiť do metra, do električiek i do mestských autobusov a cestovať na Štadión republiky (teraz Olympijský štadión) i späť. Tento štadión je jedným z najväčších vo východnej Európe. Pre zjazdových delegátov boli v blízkosti štadióna otvorené nové pekárne, aby si bratia mohli rýchlo zaobstarať jedlo na ďalší deň.

Náčelník polície bol taký prekvapený poriadkom na zjazde, že poznamenal: „Všetko, čo ste vykonali, spolu s vaším dobrým správaním na mňa zapôsobilo viac než vaše kázanie. Ľudia môžu zabudnúť na to, čo počuli, ale nikdy nezabudnú na to, čo videli.“

Viacero žien pracujúcich na neďalekej stanici metra prišlo do administratívnej kancelárie zjazdu, aby poďakovalo delegátom za ich dobré správanie. Ženy poznamenali: „Pracovali sme tu už počas mnohých športových i politických podujatí, ale toto bolo po prvý raz, čo sme videli takých zdvorilých a šťastných návštevníkov, ktorí sa o nás zaujímali. Všetci nás zdravili. Pri iných podujatiach sa nestáva, že nás ľudia zdravia.“

Zbory v Kyjeve mali po zjazde mnoho práce, lebo dostali približne 2500 adries od tých, ktorí chceli viac informácií. Teraz je v Kyjeve viac než 50 zborov horlivých svedkov!

Jednej skupine bratov cestujúcich na zjazd ukradli všetky veci, ktoré mali. Napriek tomu bratia boli odhodlaní duchovne sa obohatiť, a tak sa rozhodli pokračovať v ceste do Kyjeva, hoci prišli na zjazd len v šatách, ktoré mali na sebe. No skupina bratov z bývalého Československa priniesla oblečenie navyše pre kohokoľvek, kto by ho potreboval. Keď sa to dozvedela správa zjazdu, bratom, ktorých okradli, rýchlo dodala všetko potrebné oblečenie.

Pomoc, aby mohli bratia napredovať

Takéto príklady nesebeckej lásky neboli ojedinelé. V roku 1991 vedúci zbor vyzval viaceré odbočky v západnej Európe, aby poskytli bratom vo východnej Európe jedlo a oblečenie. Svedkovia si cenili túto príležitosť pomôcť a ich ochota deliť sa prevýšila všetky očakávania. Mnohí darovali jedlo a použité oblečenie, zatiaľ čo iní kúpili nové veci. Kancelárie odbočiek v západnej Európe zozbierali celé kartóny, kufre a tašky takýchto vecí. Z Dánska, Holandska, Nemecka, Rakúska, Švajčiarska, Švédska a Talianska boli do Ľvova zaslané konvojmi nákladných áut tony jedla a oblečenia. Bratia často darovali aj nákladné autá, ktoré potom slúžili pre dielo Kráľovstva vo východnej Európe. Úradníci na hraniciach boli veľmi ústretoví pri vydávaní potrebných dokladov, aby mohli byť všetky zásielky doručené s čo najmenšími problémami.

Bratia, ktorí doručili tieto veci, boli dojatí tým, ako ich privítali. Skupina, ktorá prišla do Ľvova z Holandska, podala o svojej ceste správu: „Bolo tam 140 bratov pripravených vyložiť nákladné autá. Skôr ako títo pokorní bratia začali s prácou, dali najavo, že sa spoliehajú na Jehovu, a spoločne sa pomodlili. Keď bola úloha dokončená, opäť sa zhromaždili, aby v modlitbe poďakovali Jehovovi. Tešili sme sa z pohostinnosti miestnych bratov, ktorí nám štedro dávali z toho malého množstva prostriedkov, ktoré mali, a potom nás odprevadili k hlavnej ceste, kde na krajnici pred naším odchodom opäť vyslovili modlitbu.

Počas dlhej cesty domov sme mali na čo spomínať — na pohostinnosť bratov v Nemecku a Poľsku, na pohostinnosť bratov v Ľvove, na ich silnú vieru a postoj k modlitbe, na ich pohostinnosť pri zabezpečovaní ubytovania a stravy, hoci boli sami v núdzi, na ich prejavy jednoty a súdržnosti a na ich vďačnosť. Uvažovali sme aj o našich bratoch a sestrách doma, ktorí tak štedro prispeli.“

Vodič z Dánska povedal: „Zistili sme, že sme si priviezli viac, ako sme viezli tam. Láska a duch obetavosti našich ukrajinských bratov veľmi posilnili našu vieru.“

Mnohé darované veci boli poslané ďalej do Moldavska, pobaltských krajín, Kazachstanu, Ruska a na iné miesta, kde bola tiež veľká núdza. Niektoré zásielky boli poslané v kontajneri vyše 7000 kilometrov na východ na Sibír a do mesta Chabarovsk. Listy vrúcneho ocenenia od tých, ktorí dostali túto pomoc, boli dojímavé, povzbudzujúce a prispievali k jednote. A tak všetci, ktorí boli do pomoci zapojení, z vlastnej skúsenosti spoznali pravdivosť Ježišových slov: „Viac šťastia je v dávaní ako v prijímaní.“ — Sk. 20:35.

Koncom roku 1998 bola Zakarpatská Ukrajina postihnutá katastrofou. Podľa oficiálnych zdrojov bolo 6754 domov zaplavených vodou a 895 domov bolo úplne zničených prívalmi bahna. Medzi zničenými domami bolo aj 37 domov patriacich svedkom. Odbočka v Ľvove ihneď poslala do tejto oblasti nákladné auto s potravinami, vodou, mydlami, lôžkami a dekami. Neskôr bratia z Kanady a Nemecka zaslali oblečenie a potreby pre domácnosť. Svedkovia z Českej republiky, Maďarska, Poľska a Slovenska poskytli jedlo a poslali aj stavebný materiál na znovuvýstavbu zničených domov. Pri obnove pomohli aj mnohí miestni bratia. Svedkovia poskytli jedlo, oblečenie a palivové drevo nielen spolusvedkom, ale aj ostatným. Nesvedkom tiež vyčistili dvory a polia a pomohli im s opravou ich domov.

Poskytovanie duchovnej pomoci

Nebola však poskytnutá len materiálna pomoc. Ukrajinskí svedkovia po vyše 50-ročnom zákaze nevedeli, ako sa organizuje dielo v slobodných podmienkach. Preto v roku 1992 odbočka v Nemecku poslala bratov, aby pomohli s organizovaním diela na Ukrajine. Tak bol položený základ pre prácu budúceho Bételu. Neskôr boli z Kanady, Nemecka a Spojených štátov poslaní ďalší bratia, aby pomáhali dohliadať na dielo robenia učeníkov.

Skúsení bratia boli veľmi potrební aj v poli. Najprv sem prišli mnohí absolventi školy služobného vzdelávania z Poľska, ktorí sa starali o zbory a neskôr aj o kraje a oblasti po celej krajine. Okrem nich prišlo niekoľko manželských dvojíc z Kanady a zo Spojených štátov, ktoré v súčasnosti slúžia v krajskej službe. Aj niekoľkí bratia z Českej republiky, Maďarska, Slovenska a Talianska slúžia ako krajskí dozorcovia. Tieto opatrenia pomohli mnohým miestnym zborom, aby sa prispôsobili biblickým normám a začali ich uplatňovať v mnohých odvetviach služby.

Ocenenie pre biblickú literatúru

Druhá polovica 90. rokov 20. storočia sa vyznačovala mimoriadnymi kampaňami s literatúrou. Po rozširovaní Posolstva o Kráľovstve č. 35 v roku 1997 prišlo takmer 10 000 kupónov so žiadosťou o brožúru Čo od nás Boh vyžaduje? alebo so žiadosťou o osobný kontakt.

Ľudia si vo všeobecnosti cenia našu literatúru. Keď bratia navštívili jednu z pôrodníc, boli požiadaní, aby nemocnici každý týždeň dodali 12 výtlačkov knihy Rodinné šťastie — aké je jeho tajomstvo? Prečo? Personál chcel dať každej dvojici, ktorej sa tam narodilo dieťa, spolu s rodným listom aj knihu!

Za posledných niekoľko rokov sa mnohí oboznámili s našimi časopismi a začali si ich ceniť. Napríklad pri kázaní v parku svedkovia ponúkli výtlačok časopisu Prebuďte sa! jednému pánovi. Muž im poďakoval a spýtal sa: „Koľko to stojí?“

„Naše dielo je podporované dobrovoľnými darmi,“ vysvetlili bratia. Muž prispel jednohrivnovou bankovkou — čo sa v tom čase rovnalo asi 20 korunám —, sadol si v parku na lavičku a ihneď začal časopis čítať. Medzitým bratia vydávali svedectvo iným ľuďom v parku. O 15 minút pán pristúpil k bratom a daroval ďalšiu hrivnu za časopis, ktorý dostal. Potom sa vrátil na lavičku a ďalej čítal, zatiaľ čo bratia pokračovali v kázaní. Po nejakom čase muž pristúpil k bratom opäť a dal im ešte jednu hrivnu. Povedal im, že časopis považuje za mimoriadne zaujímavý a chcel by ho čítať pravidelne.

Dobré školenie urýchľuje vzrast

Keď bolo naše dielo zákonne uznané, začal sa pokrok zrýchľovať. Prinieslo to však so sebou niekoľko náročných úloh. Spočiatku bolo pre niektorých ťažké prispôsobiť sa službe z domu do domu, lebo viac ako polstoročie sa svedectvo vydávalo len neformálne. No s pomocou Jehovovho ducha sa bratia a sestry úspešne prispôsobili tejto forme vydávania svedectva, ktorá bola pre nich nová.

Bolo tiež možné organizovať v každom zbore všetkých päť týždenných zhromaždení. To malo veľmi dôležitú úlohu v zjednocovaní zvestovateľov a v ich podnecovaní, aby boli pripravení na zvýšenú aktivitu. Bratia sa učili rýchlo a v mnohých odvetviach služby robili pokroky. Nové školy poskytli svedkom na Ukrajine dobré školenie. Napríklad v roku 1991 bola vo všetkých zboroch zavedená teokratická škola na školenie svedkov v kazateľskom diele. Od roku 1992 škola služby Kráľovstva pre starších a služobných pomocníkov veľmi pomáha bratom ujímať sa vedenia vo zvestovateľskej službe, vo vyučovaní v zbore i v pasení stáda.

V roku 1996 bola na Ukrajine zriadená škola priekopníckej služby. Počas prvých piatich rokov navštívilo tento dvojtýždňový kurz vyše 7400 pravidelných priekopníkov. Aký mali z toho úžitok? Jedna priekopníčka napísala: „Bola som šťastná, že prostredníctvom tejto školy som mohla byť formovaná ako hlina v Jehovových rukách.“ Iná priekopníčka povedala: „Po priekopníckej škole som začala ‚žiariť‘.“ Jedna trieda školy priekopníkov napísala: „Táto škola sa ukázala ako skutočné požehnanie pre všetkých, ktorí sa jej zúčastnili. Podnietila nás rozvíjať si živý záujem o ľudí.“ Škola hrala dôležitú úlohu v tom, že v 57 po sebe idúcich mesiacoch boli dosiahnuté vrcholné počty pravidelných priekopníkov.

Pre ťažkú ekonomickú situáciu si mnohí kladú otázku, ako sa priekopníci dokážu postarať o svoje potreby. Jeden priekopník, ktorý slúži aj ako služobný pomocník, má tri deti, o ktoré sa musí starať. Hovorí: „Spoločne s manželkou starostlivo zostavujeme plán toho, čo potrebujeme, a obstarávame len najnutnejšie veci, ktoré na život potrebujeme. Žijeme skromne a spoliehame sa na Jehovu. Tým, že máme správny postoj, sami niekedy žasneme nad tým, ako málo potrebujeme, aby sme mali na živobytie.“

V roku 1999 bola zavedená škola služobného vzdelávania. V prvom roku sa jej zúčastnilo takmer sto bratov. Pre mnohých bolo náročné zúčastniť sa tohto dvojmesačného kurzu uprostred prevládajúcich ekonomických ťažkostí. Je však zjavné, že Jehova poskytol bratom podporu.

Jeden brat, ktorý dostal pozvanie do školy služobného vzdelávania, slúžil ako pravidelný priekopník na odľahlom území. Spolu so svojím spoločníkom v priekopníckej službe si našetrili dostatok peňazí na nákup jedla a uhlia na prichádzajúcu zimu. Keď brat dostal pozvanie do školy, museli sa rozhodnúť, či kúpia uhlie, alebo cestovný lístok na vlak, aby sa brat mohol školy zúčastniť. Zvážili túto otázku a rozhodli sa, že brat by mal do tejto školy ísť. Krátko po tom, ako sa takto rozhodli, dostal brat nejaké peniaze darom od svojej telesnej sestry, ktorá žije v zahraničí. Bolo ich dosť na cestu do školy. Po skončení školy bol brat pridelený, aby slúžil ako zvláštny priekopník.

Takéto školiace programy vyzbrojili Jehovov ľud, aby sa mohol podieľať na zvestovateľskej službe i na zborových činnostiach ešte účinnejšie. Zvestovatelia sa naučili, ako účinnejšie kázať; starší a služobní pomocníci boli poučení, ako môžu byť zdrojom veľkého povzbudenia vo svojom zbore. Vďaka tomu ‚sa zbory upevňujú vo viere a vzrastajú počtom‘. — Sk. 16:5.

Rýchly vzrast prináša zmeny

Počas rokov od zákonného uznania Jehovových svedkov na Ukrajine vzrástol ich počet viac ako štvornásobne. V mnohých oblastiach krajiny nastal mimoriadny vzrast. Preto sú veľmi potrební spôsobilí starší. Často len čo je k dispozícii druhý starší, zbor je rozdelený. V niektorých zboroch je až 500 zvestovateľov. Takýto prudký vzrast si vyžadoval zmeny v administratíve.

Až do 60. rokov 20 storočia vypomáhala s dohľadom nad dielom na Ukrajine poľská odbočka a potom dohľad a pomoc zabezpečovala odbočka v Nemecku. V septembri 1998 sa Ukrajina sama stala odbočkou pod dohľadom svetového ústredia v Brooklyne. V tom čase bol vytvorený výbor odbočky, aby sa staral o organizačné záležitosti.

Vzhľadom na rýchly vzrast bolo potrebné rozšíriť priestory odbočky. Od roku 1991 bolo ako stredisko rozvozu literatúry do 15 republík bývalého ZSSR využívané mesto Ľvov. Nasledujúci rok sem prišli dve manželské dvojice z kancelárie odbočky v Nemecku. Zakrátko začala v Ľvove pracovať malá kancelária. O rok bol kúpený dom, do ktorého sa nasťahovali administratívni pracovníci, ktorí tu slúžili celým časom. Začiatkom roku 1995 počet dobrovoľníkov pracujúcich v ukrajinskej kancelárii prudko vzrástol a opäť bolo nevyhnutné presťahovať sa, tentoraz do komplexu šiestich sál Kráľovstva, ktoré využívalo 17 zborov. Celý ten čas si bratia kládli otázku: „Kedy a kde postavíme svoj vlastný Bétel?“

Výstavba odbočky a sál Kráľovstva

Už v roku 1992 bratia začali hľadať pozemok na výstavbu budov odbočky. Uplynulo niekoľko rokov, kým boli preskúmané miesta, ktoré by mohli byť vhodné. Bratia stále predkladali túto záležitosť Jehovovi vo svojich modlitbách s dôverou, že v patričnom čase sa nájde vhodné miesto.

Začiatkom roku 1998 bol nájdený pozemok v malebnom borovicovom lese, päť kilometrov severne od Ľvova v mestečku Briuchovyči. Práve neďaleko tohto miesta mávali dva zbory v lese počas zákazu svoje zhromaždenia. Jeden brat poznamenal: „Nikdy ma ani len nenapadlo, že desať rokov po našom poslednom zhromaždení v lese budem mať opäť príležitosť stretnúť sa s bratmi v tom istom lese, ale za úplne iných okolností — na pozemku pre našu novú odbočku!“

Koncom roku 1998 prišli prví medzinárodní služobníci. Bratia z regionálnej projektovej kancelárie v Selterse v Nemecku začali horlivo pracovať na príprave výkresov. Začiatkom januára 1999 po schválení vládou sa začali práce na stavenisku. Pracovalo tu vyše 250 dobrovoľníkov dvadsiatich dvoch rôznych národností. Cez víkendy pracovalo na tomto projekte aj vyše 250 miestnych dobrovoľníkov.

Mnohí si veľmi cenili výsadu pracovať na tomto projekte. Celé zbory si prenajímali autobusy, aby mohli prísť do Briuchovyči a pracovať cez víkend ako dobrovoľníci. Často cestovali celú noc, aby boli na stavenisku včas a mohli pomáhať pri výstavbe. Po dni tvrdej práce strávili ďalšiu noc cestovaním domov; boli unavení, no spokojní a šťastní a túžili prísť opäť. Jedna skupina 20 bratov cestovala vlakom 34 hodín z oblasti Luhanska na východe Ukrajiny, aby mohli osem hodín pracovať na výstavbe Bételu! Kvôli týmto ôsmim hodinám práce si každý brat vzal dva dni voľna zo svetského zamestnania a vyše polovice mesačného platu minul na cestovný lístok. Takýto obetavý duch povzbudil celú stavebnú skupinu i rodinu Bétel. Výstavba napredovala rýchlo, vďaka čomu mohla byť odbočka 19. mája 2001 zasvätená. Pri tejto príležitosti tu bolo zastúpených tridsaťpäť krajín. Na mimoriadnych zhromaždeniach nasledujúci deň Theodore Jaracz prehovoril k zástupu 30 881 prítomných v Ľvove a Gerrit Lösch k 41 142 v Kyjeve — celková účasť bola teda 72 023 prítomných.

A čo sály Kráľovstva? Od roku 1939, keď bolo viacero sál na Zakarpatskej Ukrajine zničených, neboli do roku 1993 na Ukrajine žiadne oficiálne sály Kráľovstva. V tomto roku bol v zakarpatskej dedine Dibrova len za osem mesiacov postavený krásny komplex štyroch sál Kráľovstva. Krátko nato bolo dokončených ďalších šesť sál v iných oblastiach Ukrajiny.

Vzhľadom na veľký vzrast v počte zvestovateľov boli sály Kráľovstva veľmi potrebné. No zložité právne postupy, inflácia a zvyšujúce sa ceny stavebného materiálu spôsobili, že v 90. rokoch 20. storočia bolo postavených len 110 sál Kráľovstva. Naďalej boli potrebné stovky ďalších! Preto bol v roku 2000 zavedený nový program výstavby sál Kráľovstva, ktorý teraz pomáha v uspokojovaní týchto potrieb.

Vpred v diele žatvy!

V septembri 2001 slúžilo 120 028 Jehovovým svedkom v 1183 zboroch na Ukrajine 39 krajských dozorcov! Semená pravdy zasievané dlhý čas priniesli dobré a hojné ovocie. V niektorých rodinách je už päť generácií Jehovových svedkov. To ukazuje, že „pôda“ je naozaj znamenitá. Mnohí po tom, čo „počuli slovo znamenitým a dobrým srdcom“, si ho ďalej „uchovávajú“. Počas rokov bratia ‚sadili‘ semená, hoci často so slzami; ďalší ‚polievali‘ úrodnú pôdu. Jehova dáva vzrast a jeho verní svedkovia na Ukrajine ďalej „vytrvalo prinášajú úrodu“. — Luk. 8:15; 1. Kor. 3:6.

Na niektorých územiach je pomer svedkov k počtu obyvateľov naozaj vynikajúci. Napríklad v ôsmich dedinách na Zakarpatskej Ukrajine, v ktorých sa hovorí po rumunsky, je 59 zborov rozčlenených do troch krajov.

Snahy náboženských i svetských odporcov vykoreniť Jehovových svedkov z Ukrajiny prostredníctvom vyhnanstva a krutého prenasledovania neboli úspešné. Srdcia ľudí v tejto krajine sa ukázali ako úrodná pôda pre semená biblickej pravdy. Dnes tu Jehovovi svedkovia žnú bohatú úrodu.

Prorok Ámos predpovedal čas žatvy, keď „oráč dobehne ženca“. (Ámos 9:13) Vďaka Jehovovmu požehnaniu je pôda taká úrodná, že žatva ešte pokračuje aj v čase, keď by sa mala začať orba na ďalšie obdobie. Jehovovi svedkovia na Ukrajine zažívajú pravdivosť tohto proroctva. Keď sa pozerajú do budúcnosti, sú presvedčení, že vzhľadom na vyše štvrť milióna prítomných na Pamätnej slávnosti v roku 2001 sú vyhliadky na ďalší vzrast veľmi povzbudzujúce.

Ako je zaznamenané v Ámosovi 9:15, Jehova sľubuje: „A určite ich vsadím do ich zeme a už nebudú vykorenení zo svojej zeme, ktorú som im dal.“ Boží ľud ďalej zasieva semená pravdy, žne hojnú úrodu a s veľkým záujmom očakáva čas, keď Jehova úplne splní tento sľub. Zatiaľ keď pozdvihujeme oči a pozeráme sa na polia, vidíme, že sa belejú k žatve. — Ján 4:35.

[Zvýraznený text na strane 140]

„Danyjil mal byť obesený, ale keďže nebol ešte plnoletý, bol odsúdený len na štyri mesiace do väzenia“

[Zvýraznený text na strane 145]

„Svedkovia sa odlišovali od ostatných v koncentračnom tábore. Svojím správaním ukazovali, že majú niečo veľmi dôležité, čo chcú povedať aj ostatným väzňom“

[Zvýraznený text na strane 166]

Dňa 8. apríla 1951 bolo vyše 6100 svedkov zo západnej časti Ukrajiny poslaných do vyhnanstva na Sibír

[Zvýraznený text na strane 174]

„Prácu služobníkov zboru často vykonávali naše sestry a v niektorých oblastiach spĺňali aj úlohy krajských služobníkov“

[Zvýraznený text na strane 183]

Namiesto medových týždňov strávil desať rokov vo väzení

[Zvýraznený text na strane 184]

„Bolo veľmi bolestné dať svoje milované dievčatko niekomu, koho som nikdy predtým nevidela“

[Zvýraznený text na strane 193]

Keď bezpečnostná služba videla, že vyhnanstvom, väznením, fyzickým násilím ani mučením nemôže Jehovových svedkov umlčať, použila novú taktiku

[Zvýraznený text na strane 207]

KGB predložila oddeleným bratom falošný list, údajne od brata Knorra

[Zvýraznený text na strane 212]

KGB bola zvlášť ostražitá v čase Pamätnej slávnosti, keďže vždy vedela jej približný dátum

[Zvýraznený text na strane 231]

Prvý raz držali v rukách originál biblickej publikácie

[Zvýraznený text na strane 238]

„Všetko, čo ste vykonali, spolu s vaším dobrým správaním na mňa zapôsobilo viac než vaše kázanie. Ľudia... nikdy nezabudnú na to, čo videli“

[Zvýraznený text na strane 241]

„Láska a duch obetavosti našich ukrajinských bratov veľmi posilnili našu vieru“

[Zvýraznený text na strane 249]

Kvôli týmto ôsmim hodinám práce si každý brat vzal dva dni voľna zo svetského zamestnania a vyše polovice mesačného platu minul na cestovný lístok

[Rámček/obrázky na strane 124]

Preklady Biblie počas stáročí

Ľudia na Ukrajine nejaký čas používali Bibliu v starej cirkevnej slovančine, ktorá bola preložená v deviatom storočí. Ako sa jazyk menil, tento preklad bol viackrát revidovaný. Koncom 15. storočia bola pod dohľadom arcibiskupa Gennadia urobená úplná revízia tejto slovanskej Biblie. Po opätovnej revízii vznikla prvá tlačená slovanská Biblia. Tento preklad je známy ako Ostrogská Biblia a na Ukrajine bol vytlačený v roku 1581. Ešte dnes ho odborníci považujú za vynikajúci príklad tlačiarskeho umenia. Slúžil ako podklad pre neskoršie preklady Biblie do ukrajinčiny i do ruštiny.

[Obrázky]

Ivan Fedorov vytlačil v roku 1581 na Ukrajine Ostrogskú Bibliu

[Rámček/obrázok na strane 141]

Rozhovor s Vasilijom Kalinom

Narodený: 1947

Pokrstený: 1965

Stručná charakteristika: V rokoch 1951–1965 vo vyhnanstve. Od roku 1974 do roku 1991 tlačil literatúru metódou fotografovania. Od roku 1993 slúži v kancelárii odbočky v Rusku.

Môj otec žil pod mnohými odlišnými formami vlády a pod rôznymi vládnymi vrchnosťami. Napríklad keď západnú Ukrajinu okupovali Nemci, môjho otca bili, lebo si mysleli, že je komunista. Prečo? Kňaz nemeckým dôstojníkom povedal, že Jehovovi svedkovia sú komunisti, lebo nechodia do kostola. Potom prišla sovietska vláda. Opäť bol na môjho otca, ako aj na mnohých iných vyvíjaný nátlak. Označovali ho za amerického špióna. Prečo? Lebo učenie Jehovových svedkov sa odlišovalo od učenia náboženstva, ktoré v tom čase prevládalo. Preto bol môj otec poslaný spolu s rodinou do vyhnanstva na Sibír, kde žil až do svojej smrti.

[Rámček/obrázok na stranách 147 – 151]

Rozhovor s Ivanom Lytvakom

Narodený: 1922

Pokrstený: 1942

Stručná charakteristika: V rokoch 1944–1946 uväznený. Od roku 1947 do roku 1953 si odpykával trest v pracovných táboroch ďaleko na severe Ruska.

V roku 1947 som bol zatknutý, lebo som sa nezapájal do politiky. Dali ma do najprísnejšie stráženej väznice v Lucku na Ukrajine, kde som musel sedieť vzpriamene s rukami v lone — nemohol som si ani len vystrieť nohy. Takto som sedel celé tri mesiace. Muž v čiernom kabáte ma vypočúval. Chcel, aby som mu povedal o bratoch, ktorí sa ujímajú vedenia v diele. Vedel, že ich poznám, ale odmietol som mu čokoľvek povedať.

Dňa 5. mája 1947 ma vojenský tribunál odsúdil na 10 rokov väzenia v odľahlých najprísnejšie strážených táboroch. Keďže som bol v tom čase mladý, bol som zaradený do takzvanej prvej kategórie. Všetci v prvej kategórii boli mladí chlapci — svedkovia aj nesvedkovia. Previezli nás v dobytčích vagónoch do Vorkuty ďaleko na severe Ruska. Tam nás nalodili na parník a štyri dni sme sa plavili až ku Karským vrátam.

Nebol tam takmer žiaden život, bola tam len tundra a rástla tam iba breza trpasličia. Odtiaľ sme boli nútení kráčať pešo štyri dni a štyri noci. Veď sme boli mladí. Dali nám suché kôrky chleba a údené sobie mäso. Tento prídel nám dali spolu s miskou a teplou dekou. Prudko lialo. Deky, ktoré sme si niesli, nasiakli vodou, takže sme ich nevládali niesť. Dvaja z nás vzali vždy jednu deku a vyžmýkali ju, aby bola opäť ľahšia.

Nakoniec sme dorazili do cieľa. Hovoril som si: ‚Ešte chvíľu a budem mať strechu nad hlavou!‘ No prišli sme na otvorené priestranstvo pokryté hrubou vrstvou machu. Dozorcovia povedali: „Usaďte sa. Ste na mieste.“

Niektorí väzni sa rozplakali, iní preklínali vládu. Ja som tam nikdy nikoho nepreklínal. Ticho som sa modlil: „Jehova, môj Bože, ty si moje útočisko a moja bašta. Buď mojím útočiskom aj tu.“

Keďže dozorcovia nemali žiaden drôt, natiahli okolo určeného miesta povraz. Boli postavené hliadky. Hliadky obvykle stále niečo čítali a povedali, že ak sa priblížime k nim na dva metre, budú strieľať. Noc sme strávili na machu. Spustil sa na nás lejak. V noci som sa prebudil, pozrel na ostatných 1500 ľudí a videl som, ako z nich vystupuje opar. Keď som sa ráno zobudil, polovicu tela som mal vo vode. Bol tam síce mach, ale bol nasiaknutý vodou. Nebolo čo jesť. Povedali nám, že musíme vybudovať pristávaciu dráhu, aby tam mohlo pristáť lietadlo a priniesť nám potraviny. Naši strážcovia mali špeciálny traktor, ktorý mal obrovské pneumatiky, aby nezapadol. Prinášal im zásoby, ale my sme nedostali nič.

Na stavbe pristávacej dráhy sme pracovali tri dni a tri noci. Museli sme odstrániť mach, aby mohlo lietadlo pristáť. Ľahké lietadlo priviezlo múku. Zmiešali ju s vriacou vodou a to sme jedli.

Práca bola vyčerpávajúca. Stavali sme cestu a kládli sme železničné koľajnice. Boli sme ako ľudský bežiaci pás prenášajúci ťažké kamene. Počas zimy bola po celý čas tma a bolo veľmi chladno.

Museli sme spať pod holým nebom. Pršalo na nás, boli sme mokrí, hladní a uzimení; ale boli sme mladí, a tak sme mali ešte trochu energie. Strážcovia povedali, že sa nemáme obávať, lebo onedlho budeme mať strechu nad hlavou. Napokon vojenský traktor priviezol dostatok plachiet na to, aby sa pod ne ukrylo 400 ľudí. Natiahli sme nad sebou plachty, ale stále sme museli spať na machu. Všetci sme si do provizórnych stanov, v ktorých sme bývali, poznášali trávu, ktorá keď sa začala rozkladať, vytvorila kompost. Na tom sme potom spali.

Nato sa tam objavili vši. Tie nás doštípali takmer na smrť. Nemali sme ich len na tele, ale v celom našom oblečení — veľké i malé. Bolo to hrozné. Vrátili ste sa z práce, ľahli ste si a začali vás hrýzť, takže ste sa škrabali a škrabali. Spali ste, a ony vás zatiaľ hrýzli. Povedali sme nášmu vedúcemu: „Vši nás zaživa zožerú.“ On však povedal: „Čoskoro tie vaše vši upečieme.“

Väzenskí dozorcovia museli čakať na teplejšie počasie, lebo v tom čase bola teplota bežne mínus 30 stupňov Celzia. Zima sa trochu zmiernila, a tak priviezli prenosnú dezinfekčnú stanicu. Bolo však 20 stupňov pod nulou a stan bol celý dotrhaný. „Vyzlečte sa,“ povedali nám, „pôjdete sa umyť. Vyzlečte sa. Vydezinfikujeme vám oblečenie.“

Tak sme boli v mínus 20-stupňovej zime vyzlečení donaha v úplne dotrhanom stane. Priniesli nám dosky, ktoré sme použili na podlahu. Ako som sedel na doskách, pozrel som sa na svoje telo. Bol to hrozný pohľad! Potom som sa pozrel na muža vedľa mňa. To isté. Vôbec žiadne svaly. Všetko ochabnuté. Boli sme len kosť a koža. Nedokázal som ani len vyliezť na nákladné auto. Bol som vyčerpaný. Napriek tomu som bol začlenený do prvej kategórie — zdravý, mladý pracovník.

Myslel som si, že čoskoro zomriem. Mnohí zomreli — mladí muži. Teraz som sa úpenlivo modlil k Jehovovi, aby mi pomohol, lebo sa zdalo, že odtiaľ nevedie žiadna cesta. Niektorí väzni, ktorí neboli svedkami, si zámerne nechali omrznúť ruku alebo nohu a potom si ju odsekli, aby nemuseli konať túto prácu. Bolo to hrôzostrašné, desivé.

Raz som stál blízko jedného hliadkového stanovišťa a videl som, že tam stojí lekár. Bol to lekár, s ktorým som cestoval po mojom zatknutí a ktorému som vydal svedectvo o Božom Kráľovstve. Bol väzňom, ale bola mu udelená amnestia. Pristúpil som k nemu, pozrel sa naňho a zdalo sa mi, že je slobodný. Zakričal som jeho meno; myslím, že sa volal Saša. Pozrel sa na mňa a povedal: „Ivan, si to ty?“ Ako mi to povedal, začal som plakať ako malý chlapec. „Ihneď poď do zdravotného zariadenia,“ povedal.

Išiel som do zdravotného zariadenia a bol som vyčlenený z prvej kategórie pracovníkov. No naďalej som bol v tábore. Keďže som bol teraz v tretej kategórii, poslali ma na miesto pre tých, ktorí potrebovali odpočinok. Veliteľ povedal: „Ja som vás sem nepozval. Vy ste sem prišli. Buďte dobrí a robte to, čo máte.“ Tak som si postupne začal zvykať na tamojší život. Už som viac nemusel konať vyčerpávajúcu prácu.

Dňa 16. augusta 1953 som bol prepustený. Povedali mi: „Si slobodný, môžeš odísť.“ Povedali, že môžem ísť, kamkoľvek chcem. Najprv som išiel do lesa poďakovať sa Jehovovi, že ma zachoval nažive. Vošiel som do malého lesíka, padol na kolená a ďakoval Jehovovi, že ma zachoval nažive, aby som v budúcnosti mohol prispievať k oslave jeho svätého mena.

[Zvýraznený text na strane 148]

‚Ešte chvíľu a budem mať strechu nad hlavou!‘

[Zvýraznený text na strane 151]

Vošiel som do malého lesíka, padol na kolená a ďakoval Jehovovi, že ma zachoval nažive

[Rámček/obrázok na stranách 155, 156]

Rozhovor s Volodymyrom Levčukom

Narodený: 1930

Pokrstený: 1954

Stručná charakteristika: V rokoch 1946–1954 uväznený za politickú činnosť. V jednom z mordvianskych pracovných táborov sa stretol s Jehovovými svedkami.

Bol som ukrajinským nacionalistom. Preto ma komunisti v roku 1946 odsúdili na 15 rokov, ktoré som mal stráviť vo väzenskom tábore. Boli tam aj Jehovovi svedkovia. Kázali mi a ja som ihneď rozpoznal, že je to pravda. Nemali sme Bibliu, lebo sme boli v najprísnejšie stráženom tábore. A tak som hľadal malé kúsky papiera a odkladal som si ich. Keď som ich už nazbieral niekoľko, urobil som si malý poznámkový blok. Požiadal som bratov, aby mi povedali všetky biblické texty, ktoré si pamätali, i to, kde sa dané verše v Biblii nachádzajú. Potom som si ich zapísal do svojho bloku. To isté som sa pýtal aj tých, ktorí prišli neskôr. Ak si niekto zhruba pamätal nejaké biblické proroctvo, zapísal som si aj to. Zozbieral som viacero biblických textov a začal som ich používať pri svojej kazateľskej činnosti.

Keď som začal zvestovať, bolo tam dosť mladých chlapcov, ako som bol aj ja. Ja som bol z nich najmladší — mal som len 16 rokov. Rozprával som sa s týmito chlapcami a hovoril som im: „Trpíme pre nič. Spolu s ostatnými sme riskovali život pre nič. Politické ideológie nevedú k ničomu dobrému. Musíte sa postaviť na stranu Božieho Kráľovstva.“ Citoval som verše, ktoré som sa naučil naspamäť z môjho zápisníka. Mal som veľmi dobrú pamäť. Rýchlo som presvedčil svojich vrstovníkov, a tak začali prichádzať medzi nás, Jehovových svedkov. Stali sa tiež bratmi.

[Rámček/obrázok na strane 157]

Tresty vymeriavané Jehovovým svedkom

Vyhnanstvo v rámci štátu: Vyhnanci boli posielaní do odľahlých oblastí, obyčajne na Sibír, kde mali pracovať i bývať. Toto svoje nové miesto bývania nemohli opustiť. Raz týždenne alebo raz mesačne sa museli hlásiť na miestnej polícii.

Väznice: Traja až desiati väzni boli držaní v zamknutej cele. Jedlo dostávali dva až tri razy denne. Raz denne alebo raz týždenne im bolo dovolené poprechádzať sa po väzenskom dvore. Nepracovali.

Väzenské tábory: Väčšina táborov bola umiestnená na Sibíri. Stovky väzňov žili spoločne v barakoch (v jednej budove bolo ubytovaných obyčajne 20–100 väzňov). Pracovali najmenej osem hodín denne na území tábora alebo na iných miestach. Práca bola ťažká a zahŕňala výstavbu fabrík, kladenie koľajníc alebo stínanie stromov. Väzňov do práce i z práce sprevádzali väzenskí dozorcovia. Po pracovnom čase sa mohli väzni v rámci tábora voľne pohybovať.

[Obrázok]

Sibír (Rusko): Deti ukrajinských svedkov vo vyhnanstve rúbu drevo na kúrenie, 1953

[Rámček/obrázok na stranách 161, 162]

Rozhovor s Fedirom Kalinom

Narodený: 1931

Pokrstený: 1950

Stručná charakteristika: V rokoch 1951–1965 vo vyhnanstve. V rokoch 1962–1965 uväznený.

Keď som bol vo väzení vypočúvaný, Jehova raz urobil niečo, čo sa mi javilo ako zázrak. Náčelník KGB (Výboru štátnej bezpečnosti) prišiel s nejakým papierom. Vyšetrovateľ sedel a prokurátor si sadol vedľa neho. Náčelník KGB vyšetrovateľovi povedal: „Daj mu to! Nech si prečíta, že jeho bratia v Amerike nemajú dobré úmysly!“

Dali mi ten papier. Bola to zjazdová rezolúcia. Prečítal som si ju raz a potom som si ju pozorne čítal ešte druhý raz. Prokurátor začal byť netrpezlivý. Povedal: „Pán Kalin! Učíte sa to naspamäť?“

Povedal som: „Nuž prvý raz som to len narýchlo preletel. Chcem pochopiť význam toho.“ Vo vnútri som priam plakal od radosti. Keď som rezolúciu dočítal, podal som mu ju späť a povedal som: „Som vám naozaj vďačný, no ďakujem hlavne Jehovovi Bohu, že vás k takému niečomu podnietil. Dnes moja viera čítaním tejto rezolúcie značne zosilnela! Pripájam sa k týmto svedkom a budem bez zábran chváliť Božie meno. Budem o ňom hovoriť ľuďom v tábore i vo väzení, všade, kde budem. To je moje poslanie!

Bez ohľadu na to, ako ma budete mučiť, nezatvoríte mi ústa. V tejto rezolúcii svedkovia nevyhlasujú, že sú pripravení vyvolať nejakú vzburu, ale sa rozhodli, že bez ohľadu na to, čo sa im stane, aj napriek najtvrdšiemu prenasledovaniu, budú slúžiť Jehovovi s vedomím, že on im pomôže zostať vernými! Modlím sa k Jehovovi Bohu, aby ma posilnil v tomto ťažkom čase, aby som mohol stáť pevný vo viere.

Nikdy však nezakolíšem! Táto rezolúcia ma veľmi posilnila. Ak ma teraz postavíte k múru, aby ste ma zastrelili, nestratím odvahu. Jehova zachraňuje aj prostredníctvom vzkriesenia!“

Videl som, akí boli vyšetrovatelia sklamaní. Vedeli, že urobili veľkú chybu. Rezolúcia mala oslabiť moju vieru, ale ona ma posilnila.

[Rámček/obrázok na stranách 167 – 169]

Rozhovor s Marijou Popovyčovou

Narodená: 1932

Pokrstená: 1948

Stručná charakteristika: Šesť rokov strávila vo väzniciach a pracovných táboroch. Viac ako desiatim ľuďom pomohla spoznať pravdu.

Keď ma 27. apríla 1950 zatkli, bola som v piatom mesiaci tehotenstva. Dňa 18. júla ma odsúdili na desať rokov. Bola som odsúdená za kázanie, teda za to, že som hovorila ľuďom o pravde. Odsúdili nás siedmich, štyroch bratov a tri sestry. Každému z nás dali desať rokov. Môj synček sa narodil 13. augusta.

Keď som bola vo väzení, nebola som skľúčená. Z Božieho Slova, Biblie, som vedela, že máme byť šťastní, ak trpíme za to, že sme kresťania, a nie za to, že sme vrahovia či zlodeji. A ja som naozaj bola šťastná. V srdci som pociťovala radosť. Dali ma do samoväzby a ja som sa prechádzala sem a tam po cele a spievala som.

Vojak otvoril malé okienko a povedal: „Si v takejto situácii a spievaš?“

Odpovedala som: „Som šťastná, lebo som neurobila nikomu nič zlé.“ Nato len zatvoril okno. Nezbil ma.

Hovorili mi: „Vzdaj sa svojej viery. Pozri, v akej si situácii.“ Mali na mysli to, že porodím dieťa vo väzení. No ja som bola šťastná, lebo ma odsúdili za to, že som mala vieru v Božie Slovo. To vo mne vyvolávalo dobrý pocit. Vedela som, že nie som zločinec. Vedela som, že to znášam pre svoju vieru v Jehovu. To mi po celý čas dodávalo pocit šťastia. Tak to bolo.

Neskôr mi pri práci v tábore omrzli ruky. Poslali ma do nemocnice. Lekárka si ma obľúbila. Povedala: „Váš zdravotný stav nie je dobrý. Prečo neprídete pracovať ku mne?“

Samozrejme, riaditeľovi tábora sa táto myšlienka nepáčila. Povedal: „Prečo chcete, aby u vás pracovala táto žena? Vyberte si niekoho z inej skupiny.“

Povedala však: „Nepotrebujem nikoho iného — potrebujem mať vo svojej nemocnici dobrých a poctivých ľudí. A preto chcem, aby pracovala v tejto nemocnici. Viem, že nič neukradne a že nezačne užívať drogy.“

Dôverovali nám. Mimoriadne si vážili ľudí, ktorí mali vieru. Videli, akými sme ľuďmi. To bolo pre nás dobré.

Napokon lekárka presvedčila riaditeľa. Chcel si ma nechať, lebo som dobre stínala stromy. Kdekoľvek členovia Jehovovho ľudu pracovali, boli vždy poctivými, svedomitými pracovníkmi.

Poznámka: Marijin syn sa narodil vo väznici vo Vinnycji na Ukrajine. Nasledujúce dva roky bol vo väzenskom sirotinci. Potom príbuzní poslali dieťa k jeho otcovi, ktorý bol vo vyhnanstve na Sibíri. Keď bola sestra Popovyčová prepustená z väzenia, jej syn mal už šesť rokov.

[Zvýraznený text na strane 168]

„Som šťastná, lebo som neurobila nikomu nič zlé“

[Rámček/obrázok na strane 175]

Rozhovor s Marijou Feduňovou

Narodená: 1939

Pokrstená: 1958

Stručná charakteristika: V rokoch 1951–1965 vo vyhnanstve.

Keď už sme boli vo vlaku, všetci sme sa utíšili a vydali sa na cestu — čo iné sme mohli urobiť? Poznali sme nejaké piesne a začali sme spievať. Spievali sme všetky piesne, ktoré sme poznali, piesne zo spevníka.

Najprv sme počuli spev len v našom vozni, ale neskôr, keď vlak zastavil, aby dal prednosť iným vlakom, uvedomili sme si, že sú tam aj ďalšie vlaky s našimi bratmi. Spev z týchto ďalších vlakov doliehal až k nám. Boli tam bratia z Moldavska; potom prechádzali okolo Rumuni z Bukoviny. Bolo tam mnoho vlakov. Tieto vlaky sa na rôznych miestach stretávali. Spoznali sme, že to všetko sú naši bratia.

Pamätali sme si mnoho piesní. A mnohé piesne boli skomponované v týchto vozňoch. Povzbudili nás a pomohli nám nadobudnúť správne rozpoloženie mysle. Takéto piesne skutočne upriamovali našu pozornosť na Jehovu.

[Rámček/obrázok na strane 177]

Rozhovor s Lidijou Staščyšynovou

Narodená: 1960

Pokrstená: 1979

Stručná charakteristika: Dcéra Marije Pylypivovej, rozhovor s ktorou je uvedený na stranách 208–209.

Keď som bola ešte dieťa, starý otec bol starším a viedol zbor. Pamätám si, čo obvykle robil: ráno vstal, umyl sa a potom sa pomodlil. Potom otvoril Bibliu a všetci sme si spolu sadli a prečítali denný text i s celou kapitolou. Starý otec ma pravidelne žiadal, aby som odniesla dôležité dokumenty — v balíku alebo v taške — inému staršiemu, ktorý žil na okraji mesta. Aby som sa dostala k jeho domu, musela som vyjsť na kopec. Nemala som ten kopec rada. Bol strmý a vyjsť naň si vyžadovalo veľkú námahu. Hovorievala som: „Starý otec, ja nepôjdem! Prosím, však nemusím ísť?“

Starý otec odpovedal: „Nie, musíš ísť. Zober dokumenty.“

Hovorila som si: ‚Nepôjdem! Nepôjdem!‘ Potom som si povedala: ‚Nie, musím ísť, lebo možno od toho závisí niečo dôležité.‘ Vždy som tak uvažovala. Naozaj sa mi nechcelo ísť, ale aj tak som išla. Vedela som, že to nemá kto iný urobiť. Tak to bolo veľmi často. Bola to moja práca, moja zodpovednosť.

[Rámček/obrázok na stranách 178, 179]

Rozhovor s Pavlom Rurakom

Narodený: 1928

Pokrstený: 1945

Stručná charakteristika: Pätnásť rokov strávil vo väzniciach a väzenských táboroch. V súčasnosti slúži ako predsedajúci dozorca v Artemivsku vo východnej časti Ukrajiny.

V roku 1952 som bol v prísne organizovanom tábore v Karagande v ZSSR. V tomto tábore nás bolo desať. Bolo to pre nás ťažké, lebo čas tam plynul veľmi pomaly. Hoci sme mali radosť a nádej, nemali sme žiaden duchovný pokrm. Po práci sme sa stretávali a rozprávali. Pripomínali sme si všetko, čo sme sa predtým naučili prostredníctvom „verného a rozvážneho otroka“. — Mat. 24:45–47.

Rozhodol som sa napísať svojej sestre, opísať jej našu situáciu v tábore a vysvetliť, že sme bez akéhokoľvek duchovného pokrmu. Keďže väzni nemali dovolené posielať takéto listy, bolo ťažké tento list odoslať. Napokon však moja sestra list dostala. Pripravila balík, vložila doň nejaké sucháre spolu s Novým zákonom a poslala mi ho.

Postupy boli veľmi prísne. Nadriadení nie vždy odovzdávali balíky väzňom. Často ich obsah zničili. Všetko starostlivo prehľadávali. Napríklad kontrolovali aj plechovky, či v nich nie je niečo ukryté pod falošným dnom alebo vnútri. Kontrolovali aj suché žemle.

Prišiel deň, keď som v zozname tých, ktorí majú dostať balík, uvidel aj svoje meno. Bol som mimoriadne potešený, hoci som ani len nesníval o tom, že mi moja sestra poslala v balíku Nový zákon. Službu mal najprísnejší inšpektor; väzni ho volali Horúca hlava. Keď som si prišiel prevziať balík, opýtal sa ma: „Odkiaľ čakáš balík?“ Povedal som mu adresu mojej sestry. Vzal krátke páčidlo a otvoril škatuľu.

Keď ju otvoril, zbadal som medzi stenou škatule a jedlom Nový zákon! Mal som čas len potichu povedať: „Jehova, daj ho mne.“

Na moje prekvapenie inšpektor povedal: „Rýchlo, odnes si tú škatuľu!“ Nemohol som uveriť tomu, čo sa stalo, ale prikryl som škatuľu a odniesol som si ju do baraku. Vybral som z nej Nový zákon a vložil som si ho do matraca.

Keď som bratom povedal, že som dostal Nový zákon, nikto mi neveril. Bol to zázrak od Jehovu! Duchovne nás podporil, pretože v našej situácii bolo nemožné čokoľvek získať. Ďakovali sme nášmu nebeskému Otcovi, Jehovovi, za jeho milosrdenstvo a starostlivosť. Začali sme si Nový zákon čítať a duchovne sa posilňovať. Akí vďační sme za to boli Jehovovi!

[Rámček/obrázok na stranách 180, 181]

Rozhovor s Lidijou Bzoviovou

Narodená: 1937

Pokrstená: 1955

Stručná charakteristika: V rokoch 1949–1965 vo vyhnanstve.

V čase dospievania bolo pre mňa veľmi bolestné, že otec nie je s nami. Milovali sme svojho otca tak ako väčšina detí. Nemala som možnosť ani sa s ním rozlúčiť. Ivan ani ja sme ho nevideli odchádzať. Boli sme na poli a žali sme proso.

Keď sme sa vrátili z poľa, matka povedala, že otca zatkli. Cítila som prázdnotu a bolesť. Nie však paniku ani nenávisť. Dalo sa to čakať. Stále nám boli pripomínané Ježišove slová: „Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás.“ ​(Ján 15:20) Tento verš sme sa naučili už v ranom veku. Poznali sme ho rovnako dobre ako vzorovú modlitbu. Vedeli sme tiež, že nie sme časťou tohto sveta, a tak svet nás nebude mať rád. To, čo robili úrady, bolo z nevedomosti.

Keďže Moldavsko bolo pod rumunskou nadvládou, otec vedel, že sa bude môcť hájiť pred súdom. Povolili nám prísť na súd. Bol to pre nás naozaj šťastný deň.

Otec vydal úžasné svedectvo. Nikto nemal záujem počúvať obvinenia žalobcu, ale každý s otvorenými ústami počúval otcovo svedectvo. Na obhajobu pravdy hovoril hodinu aj 40 minút. Vydal veľmi jasné a zrozumiteľné svedectvo. Zamestnanci súdu mali slzy v očiach.

Boli sme pyšní, že otec mohol svedčiť na súde, a tak verejne hájiť pravdu. Nepociťovali sme žiadne zúfalstvo.

Poznámka: Rodičov sestry Bzoviovej v roku 1943 zatkli nemecké úrady a odsúdili ich na 25 rokov väzenia za údajnú spoluprácu so Sovietmi. Do roka však prišli sovietske vojská a prepustili ich. Potom samotné sovietske úrady zatkli jej otca. Celkovo strávil vo väzení 20 rokov.

[Zvýraznený text na strane 180]

Milovali sme svojho otca tak ako väčšina detí. Nemala som možnosť ani sa s ním rozlúčiť

[Rámček/obrázky na stranách 186 – 189]

Rozhovor s Tamarou Ravľukovou

Narodená: 1940

Pokrstená: 1958

Stručná charakteristika: V roku 1951 poslaná do vyhnanstva. Pomohla približne 100 ľuďom spoznať pravdu.

Toto je príbeh Halyny. V roku 1958, keď mala len 17 dní, boli jej rodičia zatknutí. Spolu s matkou bola poslaná do väzenského tábora na Sibíri. Do piateho mesiaca, kým mala jej matka mlieko, mohla Halyna zostať s ňou. Potom musela ísť matka pracovať a dieťa vzali do opatrovateľského domova pre malé deti. Naša rodina žila v neďalekej provincii Tomsk. Bratia napísali do nášho zboru list so žiadosťou, či by niekto nemohol vziať toto dievčatko z detského domova a vychovávať ho, kým nebudú jeho rodičia prepustení. Samozrejme, keď list prečítali v zbore, všetci si povzdychli. Bolo smutné a tragické, že malé dieťa je v takej situácii.

Dali nám nejaký čas na rozmyslenie. Uplynul týždeň. Nikto sa neprihlásil, že si dievčatko vezme. Všetci sme žili v ťažkých podmienkach. Na druhý týždeň môj starší brat povedal mame: „Vezmime si to dievčatko.“

Mama však povedala: „Ako to myslíš, Vasia? Som už stará a chorá. Vieš, je to veľká zodpovednosť, vziať si niečie dieťa. To nie je zviera. Nie je to krava ani jalovica. Je to dieťa. A navyše dieťa niekoho iného.“

Brat povedal: „Práve preto by sme si ho mali vziať, mama. Nie je to zviera. Len si predstav dieťa v takých podmienkach, aké sú v tábore! Je ešte také malé a také bezmocné.“ Potom dodal: „Nemali by sme myslieť na to, že môže prísť čas, keď nám povie: ‚Bola som chorá, bola som vo väzení, bola som hladná, ale vy ste mi nepomohli‘?“

Mama odpovedala: „Áno, to sa môže stať, ale je to veľká zodpovednosť, vziať si dieťa niekoho iného. Čo ak sa mu niečo stane, keď bude s nami?“

Môj brat však povedal: „A čo ak sa mu niečo stane tam?“ Potom ukázal na mňa a povedal: „Máme Tamaru. Môže voľne cestovať a priniesť to dieťa. Všetci budeme pracovať, aby sme sa o to dieťa postarali.“

Premysleli sme si to teda, porozprávali sme sa a napokon sme sa rozhodli, že by som tam mala zájsť. Tak som šla do mariinských táborov. Šla som po to dievčatko. Bratia mi dali literatúru, ktorú som tam mala odniesť. Dali mi tiež fotoaparát, aby som odfotografovala matku, aby sme sa s ňou tak zoznámili, pretože sme ju nepoznali. Nedovolili mi vziať do tábora fotoaparát, ale literatúru som vzala. Kúpila som hrniec, vložila som doň literatúru a navrch som dala masť. Keď som prechádzala cez vchod, dozorca neskontroloval, či je niečo pod masťou. Tak som dostala literatúru do tábora.

Mohla som sa zoznámiť s matkou, Lidijou Kurdasovou. Dokonca som strávila noc v tábore, lebo bolo potrebné pripraviť doklady na prepustenie dieťaťa. A tak som vzala Halynu so sebou domov. Keď som prišla, mala päť mesiacov a niekoľko dní. Hoci sme sa všetci o ňu dobre starali, veľmi ochorela. Prišli lekári, ale nedokázali zistiť, čo jej je.

Lekári si mysleli, že je to moje dieťa, a začali na mňa vyvíjať nátlak. „Čo ste to za matku?“ povedali. „Prečo ju nekojíte?“ Báli sme sa povedať, že je to dieťa z väzenia, a nevedeli sme, čo máme robiť. Len som plakala a nič som nehovorila. Lekári ma hrešili; kričali na mamu, že som bola príliš mladá na to, aby ma vydali, že ja sama ešte potrebujem mlieko. Mala som 18 rokov.

Halyna bola veľmi chorá a ťažko dýchala. Zašla som pod schody a modlila som sa: „Bože Jehova, Bože Jehova, ak má toto dieťatko zomrieť, vezmi radšej môj život namiesto jeho!“

Dieťa sa začalo priamo pred lekármi dusiť. Lekári povedali: „Je to beznádejné — neprežije. Neprežije to.“ Povedali to predo mnou — a aj matke to hovorili. Mama plakala. Ja som sa modlila. Ale dieťa prežilo. Zostalo u nás, až kým nebola jeho matka prepustená. Sedem rokov bola Halyna s nami a už viac neochorela — ani raz.

Halyna teraz žije v Charkove na Ukrajine. Je našou sestrou a pravidelnou priekopníčkou.

[Zvýraznený text na strane 188]

„Bože Jehova, Bože Jehova, ak má toto dieťatko zomrieť, vezmi radšej môj život namiesto jeho!“

[Obrázok na strane 187]

Zľava doprava: Tamara Ravľuková (predtým Buriaková), Serhij Ravľuk, Halyna Kurdasová, Mychajlo Buriak a Marija Buriaková

[Obrázok na strane 189]

Zľava doprava: Serhij a Tamara Ravľukovci, Mykola Kujbida a Halyna Kujbidová (predtým Kurdasová), Olexij a Lidija Kurdasovci

[Rámček na strane 192]

Správa krajského dozorcu z roku 1958

„Aké to majú bratia ťažké, možno do istej miery pochopiť z toho, že prakticky každého brata sleduje približne desať členov komunistickej organizácie mládeže. Pripočítajme k tomu zradných susedov, falošných bratov, množstvo policajtov, rozsudky až na 25 rokov väzenia v táboroch alebo vo väzniciach, vyhnanstvo na Sibíri, celoživotnú nútenú prácu a držanie vo väzbe, niekedy na dlhý čas v temných väzenských celách — to všetko sa môže stať človeku, ktorý vysloví niekoľko slov o Božom Kráľovstve.

No zvestovatelia sú nebojácni. Ich láska k Jehovovi Bohu je bezmedzná, ich postoj sa podobá postoju anjelov a neuvažujú o tom, že by sa v tomto boji vzdali. Vedia, že dielo je Jehovovo a že musí pokračovať až do víťazného konca. Bratia vedia, komu zachovávajú rýdzosť. Trpieť pre Jehovu im prináša radosť.“

[Rámček/obrázok na stranách 199 – 201]

Rozhovor so Serhijom Ravľukom

Narodený: 1936

Pokrstený: 1952

Stručná charakteristika: Strávil 16 rokov vo väzniciach a väzenských táboroch. Sedem ráz bol nútený presťahovať sa. Pomohol približne 150 ľuďom spoznať pravdu. Rozhovor s jeho manželkou Tamarou je uvedený na stranách 186–189. Serhij teraz slúži ako starší v zbore v Rohani neďaleko mesta Charkov.

Sedem rokov som strávil v Mordviansku. Hoci to bol najprísnejšie strážený tábor, v čase, keď som tam bol ja, tam bolo mnoho publikácií. Niektorí dozorcovia si brali literatúru domov, sami si ju prečítali a potom ju dali svojej rodine a príbuzným.

Občas za mnou prišiel počas druhej pracovnej zmeny dozorca a povedal: „Máš niečo, Serhij?“

„Čo by ste chceli?“ odpovedal som.

„Len niečo na čítanie.“

„Bude zajtra prehliadka?“

„Áno. Bude jedna v piatom oddelení.“

„Dobre, v jednej posteli bude pod uterákom Strážna veža. Môžete si ju vziať.“

Prehliadka prebehla a on si tú Strážnu vežu vzal. No strážcovia nenašli žiadnu inú literatúru, pretože sme o prehliadke vopred vedeli. Takýmto spôsobom nám niektorí dozorcovia pomáhali. Priťahovala ich pravda, ale báli sa, že zostanú bez práce. Počas tých mnohých rokov, keď tam boli bratia, dozorcovia videli, ako žijeme. Uvažujúci ľudia mohli vidieť, že sme sa neprevinili žiadnym zločinom. Len o tom nemohli nič povedať, inak by ich považovali za podporovateľov Jehovových svedkov a prišli by o svoju prácu. A tak podporovali naše dielo len do určitej miery. Brávali si literatúru a čítali si ju. To pomáhalo zmierňovať oheň prenasledovania.

V roku 1966 nás bolo v Mordviansku približne 300. Správcovia vedeli, v ktorý deň sa bude konať Pamätná slávnosť. A v ten rok sa rozhodli, že nám v tom zabránia. Povedali: „Svoju Strážnu vežu si tu už študujete, no v tejto Pamätnej slávnosti vám zabránime. Nebudete môcť nič urobiť.“

Členovia rôznych strážnych jednotiek mali zostať v práci až do signálu, že je koniec pohotovosti. Všetci boli na svojich miestach: dozorcovia, administratívni pracovníci i veliteľ tábora.

Tak sme všetci vyšli na cestu na miesto, kde sme sa každé ráno a každý večer zhromažďovali pri prezentácii. Potom sme sa zhromaždení podľa zborov alebo podľa skupín prechádzali dookola. V každej skupine brat predniesol za chôdze prednášku a ostatní počúvali.

Nemali sme žiadne symboly, a tak sme mali len prednášku. V tom čase nebol v tábore nikto z pomazaných. O pol desiatej večer sa všetko skončilo, všetky skupiny ukončili slávnosť, zatiaľ čo sa prechádzali po ceste.

Pieseň sme chceli zaspievať spoločne — všetci bratia. Preto sme sa stretli pri umyvárni, ktorá bola na najvzdialenejšom konci tábora od kontrolnej brány. Predstavte si 300 mužov, z ktorých 80 až 100 spieva v noci v tajge! Len si predstavte, ako sa tá pieseň ozývala! Pamätám si, že sme spievali zo starého spevníka pieseň číslo 25 s názvom „Zomrel som pre Teba“. Každý túto pieseň poznal. Niekedy na nás aj vojaci z veže kričali: „Prosíme, zaspievajte pieseň číslo 25!“

Keď sme začali v tú noc spievať, všetci pracovníci väznice vybehli zo svojich kancelárií a bežali k umyvárni, aby nás zastavili. Ale keď prišli, nemohli nás v speve zastaviť, lebo všetci bratia, ktorí nespievali, pevne obkolesili tých, ktorí spievali. A tak dozorcovia len nahnevane behali okolo, kým sme pieseň nedospievali. Po dospievaní sme sa všetci rozišli. Dozorcovia nevedeli, kto spieval a kto nie. Nemohli dať do samoväzby každého.

[Rámček/obrázok na stranách 203, 204]

Rozhovor s Viktorom Popovyčom

Narodený: 1950

Pokrstený: 1967

Stručná charakteristika: Narodil sa vo väznici Mariji Popovyčovej, rozhovor s ktorou je uvedený na stranách 167–169. V roku 1970 bol zatknutý a za kazateľskú činnosť strávil vo väzení štyri roky. Počas troch dní súdneho vypočúvania 35 ľudí dosvedčilo, že im brat Popovyč kázal.

Situácia, v ktorej boli Jehovovi svedkovia, by sa nemala hodnotiť len v kontexte ľudských záležitostí. Prenasledovanie Božieho ľudu nemôže byť plne vysvetlené tým, že obviníme vládu. Väčšina úradníkov konala len svoju prácu. Keď sa vláda zmenila, úradníci sa prispôsobili, ale my sme zostali takí istí. Vedeli sme, že skutočný zdroj našich ťažkostí je odhalený v Biblii.

Nepovažovali sme sa len za nevinné obete utláčateľov. Vytrvávali sme vďaka jasnému porozumeniu spornej otázky, ktorá bola nastolená v záhrade Eden — spornej otázky Božieho práva vládnuť. Išlo tu teda o spornú otázku, ktorá sa riešila. Vedeli sme, že máme príležitosť zaujať postoj na strane Jehovovej vlády. Zaujali sme postoj v spornej otázke, ktorá súvisí nielen s osobnými záujmami ľudí, ale aj so záujmami Zvrchovaného Panovníka vesmíru. Veľmi dobre sme rozumeli skutočným sporným otázkam, ktorých sa to dotýkalo. To nás posilňovalo a umožňovalo nám to zachovávať si rýdzosť aj v najkrajnejších situáciách. Pozerali sme sa za ľudské záležitosti.

[Zvýraznený text na strane 203]

Prenasledovanie Božieho ľudu nemôže byť plne vysvetlené tým, že obviníme vládu

[Rámček/obrázok na stranách 208, 209]

Rozhovor s Marijou Pylypivovou

Narodená: 1934

Pokrstená: 1952

Stručná charakteristika: V roku 1951 odišla na Sibír navštíviť svoju sestru, ktorá tam bola deportovaná. Marija na Sibíri spoznala pravdu a neskôr sa vydala za brata, ktorý tam bol vo vyhnanstve.

Keď nám zomrel otec, prišla do nášho domu polícia. Prišlo mnoho policajtov. Prišli z miestneho i z okresného zastupiteľstva. Upozornili nás, že nechcú počuť žiadne piesne ani modlitby. Odpovedali sme, že neexistuje zákon zakazujúci modlitbu. Opýtali sa nás, kedy sa bude konať pohreb. Povedali sme im to a oni odišli.

Bratia prišli zavčasu. Bolo zakázané zhromažďovať sa, ale na pohreb ľudia mohli prísť. Začali sme skoro, lebo sme vedeli, že príde polícia. Len čo sa jeden brat začal modliť, prišlo nákladné auto plné policajtov. Brat dokončil modlitbu a potom sme išli na cintorín.

Išli za nami a dovolili nám vojsť do cintorína. Keď brat vyslovil ďalšiu modlitbu, polícia ho chcela zatknúť. Ale my sestry sme sa rozhodli, že ho nedáme. Bolo tam mnoho policajtov, a tak sme vytvorili okolo brata kruh. V zmätku, ktorý nastal, jedna zo sestier odviedla brata z cintorína pomedzi domy do dediny. Zrazu prišiel jeden známy na osobnom aute, a tak brat nastúpil do auta a odišiel. Polícia ho všade hľadala, no nemohla ho nájsť. Potom odišla.

Sestry často chránili bratov. Obyčajne to býva opačne, ale v tom čase to bolo nutné. Sestry museli chrániť bratov. A takých situácií bolo mnoho.

[Zvýraznený text na strane 203]

V tom čase to bolo nutné. Sestry museli chrániť bratov

[Rámček/obrázok na stranách 220, 221]

Rozhovor s Petrom Vlasiukom

Narodený: 1924

Pokrstený: 1945

Stručná charakteristika: V rokoch 1951–1965 vo vyhnanstve. Krátko po tom, čo bol brat Vlasiuk poslaný do vyhnanstva, ochorel mu syn a zomrel. Nasledujúci rok nastali u jeho manželky po pôrode ďalšieho syna komplikácie, pre ktoré napokon zomrela. Brat Vlasiuk zostal sám s malým dieťaťom. V roku 1953 sa znovu oženil a jeho nová manželka mu pomohla starať sa o dieťa.

Bol som medzi tými, ktorí boli v roku 1951 poslaní z Ukrajiny do vyhnanstva na Sibír. Ale nemali sme strach. Jehova dal bratom takého ducha, že mali vieru — vieru, ktorá bola zjavná z toho, ako sa vyjadrovali. Nikto by sa nikdy nerozhodol cestovať na takéto miesto kázať. Jehova Boh zjavne dovolil vláde, aby nás tam odviezla. Neskôr úradníci povedali: „Urobili sme veľkú chybu.“

Bratia povedali: „V čom?“

„V tom, že sme vás sem priviezli, a teraz obraciate na svoju vieru ľudí aj tu!“

Bratia povedali: „Urobíte aj ďalšiu chybu.“

Druhou veľkou chybou bolo, že keď nás prepustili a udelili nám amnestiu, nedovolili nám vrátiť sa domov. „Choďte kamkoľvek, len nie domov,“ povedali. Neskôr si uvedomili, že aj to bol zlý ťah. Vďaka tejto politike sa dobré posolstvo rozšírilo po celom Rusku.

[Rámček/obrázok na strane 227]

Rozhovor s Annou Vovčukovou

Narodená: 1940

Pokrstená: 1959

Stručná charakteristika: V rokoch 1951–1965 vo vyhnanstve. Keď bola poslaná na Sibír, mala desať rokov. Od roku 1957 do roku 1980 pracovala v podzemí pri tlačení biblickej literatúry.

KGB sa často pokúšala prinútiť nás, aby sme identifikovali bratov. Ukazovali nám fotografie. Ja som hovorievala: „Pred vami neviem nič. Pred vami nikoho nepoznám.“ Tak sme im vždy odpovedali. Neskôr, krátko nato, ako som sa vydala, išla som do mesta a stretla som miestneho náčelníka KGB v Angarsku. Často ma predvolával na výsluch, a tak ma dobre poznal.

Povedal mi: „Pokiaľ ide o Stepana Vovčuka, povedali ste mi, že toho muža nepoznáte. Ako to, že ste sa za neho vydali?“

Odpovedala som mu: „Neboli ste to vy, kto ma s ním zoznámil prostredníctvom fotografie?“

Zalomil rukami: „Pozrime sa! Opäť sme na vine my!“

A obaja sme sa zasmiali. Bol to šťastný, radostný okamih v mojom živote.

[Rámček/obrázok na stranách 229, 230]

Rozhovor so Sofijou Vovčukovou

Narodená: 1944

Pokrstená: 1964

Stručná charakteristika: V rokoch 1951–1965 vo vyhnanstve. Bola poslaná na Sibír so svojou matkou, sestrou a bratom, keď mala sedem rokov.

Keď nás odviezli na Sibír, povedali nám, že tam zostaneme navždy. Nikdy sme si nepredstavovali, že tu bude sloboda. Keď sme čítali v Strážnej veži o zjazdoch, ktoré sa konali v iných krajinách, modlili sme sa k Jehovovi, aby sme aspoň raz v živote mali príležitosť navštíviť taký zjazd, aký mávajú v iných krajinách. Jehova nás určite požehnal. V roku 1989 sme sa mohli zúčastniť na medzinárodnom zjazde Jehovových svedkov v Poľsku. Nemožno ani len opísať nesmierne potešenie a radosť z toho, že sme tam mohli byť.

Bratia v Poľsku nás srdečne privítali. Boli sme tam štyri dni. Zúčastnili sme sa na zjazde! Nesmierne sme sa tešili, že sme sa mohli viac naučiť o Jehovovi a získať poučenie z Božieho Slova. Boli sme takí šťastní. S každým sme sa delili o svoje zážitky. Hoci tam boli ľudia toľkých národností, boli to naši bratia! Keď sme sa prechádzali po štadióne, mali sme úžasný pocit pokoja. Po tom všetkom — čo sme boli tak dlho zakázaní — sa nám zdalo, že už sme v novom svete. Nepočuli sme žiadne nadávky a všetko bolo čisté a krásne. Po programe sme trávili čas spoločne. Neodišli sme hneď; pestovali sme spoločenstvo s bratmi a rozprávali sme sa. Keď sme niekomu nerozumeli, boli tam aj tlmočníci. A aj keď sme si nerozumeli, aspoň sme sa pobozkali. Boli sme šťastní.

[Rámček/obrázok na stranách 243, 244]

Rozhovor s Romanom Jurkevyčom

Narodený: 1956

Pokrstený: 1973

Stručná charakteristika: Šesť rokov strávil vo väzenských táboroch za neutralitu. Od roku 1993 slúži vo výbore odbočky na Ukrajine.

Pravda človeka motivuje, aby druhým pomáhal a podporoval ich. Zvlášť sme to pocítili v roku 1998, keď boli na Zakarpatskej Ukrajine obrovské záplavy a stovky, áno, stovky ľudí prišli v tú noc o svoj domov i o všetko, čo mali.

Do dvoch dní prišla skupina bratov a vytvorila výbory núdzovej pomoci. Rozhodli, aká pomoc bude poskytnutá každej rodine a každej dedine. Dve dediny boli záplavami zvlášť postihnuté — Vary a Vyškove. Už za dva či tri dni boli zostavené plány, ktorá rodina dostane akú pomoc a kto tú pomoc poskytne. Potom prišli naši bratia na nákladných autách a začali odpratávať nánosy blata.

Priniesli suché drevo, čo každého v tej oblasti ohromilo. Nesvedkovia boli naplnení úžasom. Jedna sestra z dediny Vyškove stála pri skupine bratov, ktorá odpratávala blato. Pristúpil k nej dopisovateľ novín a opýtal sa jej: „Poznáte týchto ľudí?“

Odpovedala: „Nepoznám ich dobre, lebo každý hovoríme iným jazykom — rumunsky, maďarsky, ukrajinsky a rusky. Ale jedno viem: Sú to moji bratia a sestry a pomáhajú mi.“

Bratia poslali pomoc do dvoch alebo troch dní a postarali sa o rodiny, ktoré boli premiestnené do iných oblastí. Po pol roku boli prakticky všetky domy svedkov znovu postavené a svedkovia boli prví z tejto oblasti, ktorí sa sem vrátili a opäť tu začali bývať vo svojich nových domoch.

[Graf na strane 254]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Pravidelní priekopníci na Ukrajine (1990–2001)

10 000

8 000

6 000

4 000

2 000

0

1990 1992 1993 1994 1995 1996 1997 1998 1999 2001

[Graf na strane 254]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Jehovovi svedkovia na Ukrajinea (1939–2001)

120 000

100 000

80 000

60 000

40 000

20 000

0

1939 1946 1974 1986 1990 1992 1994 1996 1998 2001

[Poznámka pod čiarou]

[Mapy na strane 123]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

RUSKO

BIELORUSKO

POĽSKO

VOLYNSKO

HALIČ

Ľvov

ZAKARPATSKÁ UKRAJINA

BUKOVINA

UKRAJINA

KYJEV

Charkov

Dnepropetrovsk

Luhansk

Záporožie

Doneck

Odesa

KRYM

MOLDAVSKO

RUMUNSKO

BULHARSKO

TURECKO

ČIERNE MORE

[Celostránkový obrázok na strane 118]

[Obrázok na strane 127]

Vojtech Čehy

[Obrázok na strane 129]

Prvý zjazd v meste Borislav v Haliči, august 1932

[Obrázok na strane 130]

Zjazd v Solotvyne na Zakarpatskej Ukrajine, 1932

[Obrázok na strane 132]

Marija a Emiľ Zaryckovci si 40 rokov verne spĺňali úlohu prekladateľov

[Obrázok na strane 133]

V tomto dome v Užhorode bol v rokoch 1927–1931 umiestnený prvý ukrajinský sklad literatúry

[Obrázok na strane 134]

Skupina pripravená vyjsť autobusom do služby do okolia Rachivu v Karpatoch, 1935: (1) Vojtech Čehy

[Obrázok na strane 135]

Jedna z prvých gramofónových platní s názvom „Náboženstvo a kresťanstvo“ v ukrajinčine

[Obrázok na strane 136]

Kosmačský zbor v roku 1938: (1) Mykola Voločij predal jedného zo svojich dvoch koní, aby si mohol kúpiť gramofón

[Obrázok na strane 137]

Ludwik Kinicki, na ktorého si mnohí s láskou spomínajú ako na horlivého služobníka, zomrel verný Jehovovi v nacistickom koncentračnom tábore

[Obrázky na strane 142]

Ilľu Hovučaka — hore vľavo na ceste kázať do hôr s Onufrijom Ryľčukom a vpravo s manželkou Paraskou — popravilo gestapo, ktorému ho vydal katolícky kňaz

[Obrázok na strane 146]

Anastasija Kazaková (1) s inými svedkami z koncentračného tábora Stutthof

[Obrázky na strane 153]

Ivan Maxymiuk (hore s manželkou Jevdokijou) a jeho syn Mychajlo (vpravo) odmietli urobiť kompromis vo svojej rýdzosti

[Obrázok na strane 158]

Biblické publikácie v ukrajinčine v raných rokoch

[Obrázok na strane 170]

Hryhorij Meľnyk vo veku 20 rokov prevzal zodpovednosť za starostlivosť o svojich dvoch mladších bratov a sestru

[Obrázok na strane 176]

Marija Tomilková strávila 15 rokov vo väzení, no zostala verná

[Obrázok na strane 182]

Nucu Bokoč vo väznici pri krátkom stretnutí s dcérou, 1960

[Obrázky na strane 185]

Lidija a Olexij Kurdasovci (hore) boli zatknutí a uväznení v oddelených táboroch, keď mala ich dcérka Halyna len 17 dní; Halyna Kurdasová vo veku troch rokov (vpravo): Táto fotografia bola urobená v roku 1961, keď boli jej rodičia ešte stále vo väzení

[Obrázok na strane 191]

Hanna Šyšková a Jurij Kopos boli v noci pred sobášom zatknutí a odsúdení na desať rokov väzenia v tábore. Zosobášili sa o desať rokov

[Obrázok na strane 191]

Jurij Kopos strávil v sovietskych väzniciach a pracovných táboroch takmer tretinu storočia

[Obrázok na strane 194]

Pavlo Ziatek oddal celý svoj život službe Jehovovi

[Obrázok na strane 196]

List z 18. mája 1962 od Nathana H. Knorra bratom v ZSSR

[Obrázok na strane 214]

Literatúra pre Ukrajinu a iné časti Sovietskeho zväzu sa tlačila v bunkroch, ako bol tento vo východnej časti Ukrajiny

[Obrázok na strane 216]

Úplne hore: Zalesnený kopec hlboko v Karpatoch, kde Ivan Dziabko pracoval v tajnom bunkri

[Obrázok na strane 216]

Hore: Mychajlo Ďoloh sedí vedľa vchodu do bývalého bunkra, do ktorého donášal Ivanovi Dziabkovi papier

[Obrázok na strane 216]

Vpravo: Ivan Dziabko

[Obrázok na strane 223]

Bela Mejsar strávil vo väzení 21 rokov, počas ktorých ho jeho verná manželka Regina často navštevovala, pričom precestovala celkovo vyše 140 000 kilometrov

[Obrázok na strane 224]

Mychajlo Dasevič bol v roku 1971 vymenovaný za služobníka krajiny

[Obrázok na strane 233]

Registrácia Jehovových svedkov na Ukrajine z 28. februára 1991 bola prvou takouto registráciou na území ZSSR

[Obrázky na strane 237]

Na medzinárodnom zjazde v Kyjeve v roku 1993 bolo 7402 pokrstených, čo je najväčší počet pokrstených na jednom zjazde v novodobej histórii Božieho ľudu

[Obrázok na strane 246]

Graduácia prvej triedy školy služobného vzdelávania v Ľvove začiatkom roku 1999

[Obrázok na strane 251]

Hore: Komplex sál Kráľovstva, kde v rokoch 1995–2001 slúžila rodina Bétel

[Obrázok na strane 251]

V strede: Dom, ktorý používala rodina Bétel v rokoch 1994–1995

[Obrázok na strane 251]

Dole: Sála Kráľovstva v Nadvirne — prvá postavená novým programom výstavby sál Kráľovstva na Ukrajine

[Obrázky na stranách 252, 253]

(1–3) Novozasvätená odbočka na Ukrajine

[Obrázok na strane 252]

(4) Výbor odbočky zľava doprava: (sediaci) Stepan Hlinskyj, Stepan Mykevyč; (stojaci) Andrij Semkovyč, Roman Jurkevyč, John Didur a Jürgen Keck

[Obrázok na strane 253]

(5) Theodore Jaracz pri prejave na zasvätení odbočky na Ukrajine dňa 19. mája 2001