Pred deväťdesiatimi rokmi som začal ‚pamätať na svojho Vznešeného Stvoriteľa‘
Rozpráva Edwin Ridgwell
V DEŇ prímeria, 11. novembra 1918, boli deti z našej školy nečakane zvolané na oslavy konca Veľkej vojny, ktorá sa neskôr začala nazývať prvá svetová vojna. Mal som len päť rokov a nerozumel som celkom, o čo ide. Ale na základe toho, čo ma rodičia naučili o Bohu, som sa do týchto osláv rozhodol nezapojiť. Modlil som sa k Bohu, lenže potom ma premohli city a rozplakal som sa. Napriek tomu som sa do osláv nezapojil. Tak som začal ‚pamätať na svojho Vznešeného Stvoriteľa‘. (Kaz. 12:1)
Niekoľko mesiacov pred touto školskou príhodou sa naša rodina presťahovala do blízkosti škótskeho mesta Glasgow. Asi v tom čase sa otec zúčastnil na verejnej prednáške s názvom „Milióny dnes žijúcich nikdy nezomrú“. To zmenilo jeho život. Otec s matkou začali študovať Bibliu a často sa spolu rozprávali o Božom Kráľovstve i o budúcich požehnaniach. Ďakujem Bohu, že odvtedy ma viedli k láske k Bohu a k tomu, aby som mu dôveroval. (Prísl. 22:6)
Začínam so službou celým časom
V 15. rokoch mi bola daná možnosť pokračovať v štúdiu, ale ja som túžil slúžiť ako služobník celým časom. Otec si myslel, že som na to primladý, a tak som nejaký čas pracoval v úrade. Ale túžba slúžiť Jehovovi celým časom bola taká silná, že jedného dňa som napísal list J. F. Rutherfordovi, ktorý v tom čase dozeral na celosvetové zvestovateľské dielo. V liste som sa ho opýtal, čo si myslí o mojich plánoch. Brat Rutherford mi odpísal: „Ak máš dosť rokov na to, aby si pracoval, máš ich dosť aj na to, aby si sa venoval Pánovej službe... Som presvedčený, že Pán ti požehná, keď sa budeš usilovať verne mu slúžiť.“ Tento list s dátumom 10. marca 1928 mal na našu rodinu obrovský vplyv. Onedlho sme otec, matka, staršia sestra i ja začali slúžiť ako služobníci celým časom.
V roku 1931 na zjazde v Londýne vyzval brat Rutherford dobrovoľníkov, ktorí by chceli šíriť dobré posolstvo v zahraničí, aby sa prihlásili. Prihlásil som sa aj ja a spolu s Andrewom Jackom sme boli poslaní do Kaunasu, hlavného mesta Litvy. Mal som vtedy 18 rokov.
Zvestovanie posolstva o Kráľovstve v zahraničí
V tom čase bola Litva zbedačenou poľnohospodárskou krajinou a zvestovať na vidieku nebolo jednoduché. Ťažké bolo nájsť nocľah a na niektoré nocľahy sme dlho spomínali. Napríklad raz sme sa s Andrewom prebudili na niečo nepríjemné. Keď sme zapálili petrolejku, uvideli sme na posteli stovky ploštíc. Doštípaní sme boli od hlavy až po päty! Týždeň som musel ráno čo ráno stáť v neďalekej rieke po krk v studenej vode, aby som trochu utíšil bolesť. No aj tak sme boli odhodlaní pokračovať v službe. Problém s bývaním sa nám zakrátko vyriešil, lebo sme stretli mladých manželov, ktorí prijali biblickú pravdu a vzali nás do svojho domu. Bol síce maličký, ale bolo v ňom čisto. Aká lahoda to bola spať v čistom, hoci aj na zemi!
V Litve malo vtedy veľkú moc rímskokatolícke a ruské pravoslávne duchovenstvo. Bibliu si mohli dovoliť iba bohatí. Náš hlavný cieľ bol prepracovať čo najväčšie územie a ľuďom, ktorí o pravdu prejavia záujem, rozšíriť toľko literatúry, koľko sa bude dať. Obyčajne sme si v niektorom meste najskôr našli ubytovanie. Potom sme obozretne prepracúvali okolité oblasti a nato sme rýchlo prepracovali samotné mesto. Takto sa nám zvyčajne podarilo prepracovať všetko skôr, ako nám miestni kňazi začali robiť problémy.
Nastáva rozruch a dostáva sa nám publicity
V roku 1934 bol Andrew pridelený do odbočky v Kaunase a mojím spolupracovníkom sa stal John Sempey. Spolu sme mali niekoľko nezabudnuteľných skúseností. Jedného dňa som v istom malom meste navštívil kanceláriu právneho poradcu. Poradca sa rozhneval, vytiahol zo zásuvky pištoľ a rozkázal mi odísť. V duchu som sa pomodlil a spomenul som si na biblickú radu: „Odpoveď, keď je mierna, odvracia zúrivý hnev.“ (Prísl. 15:1) A tak som mu povedal: „Prišiel som za vami s priateľskými úmyslami s dobrým posolstvom a ďakujem vám, že prejavujete sebaovládanie.“ Muž uvoľnil prst na spúšti a ja som z jeho kancelárie opatrne vycúval.
Keď som sa opäť stretol s Johnom, povedal mi, že aj on mal vzrušujúcu skúsenosť. Zobrali ho na policajnú stanicu, lebo bol falošne obvinený, že žene, s ktorou sa rozprával, ukradol bankovku vysokej hodnoty. Na stanici ho úplne vyzliekli a prehľadali. Bankovku uňho, samozrejme, nenašli. Skutočného zlodeja chytili neskôr.
Obe udalosti spôsobili v tomto inak tichom mestečku rozruch a nášmu dielu urobili bezplatne veľkú reklamu!
Tajné operácie
V susednom Lotyšsku bolo zakázané zvestovať a my sme tam nosili biblickú literatúru, čo bolo dosť riskantné. Asi raz do mesiaca sme tam cestovali nočným vlakom. Občas sme to robili tak, že sme tam literatúru vyložili a išli sme ďalej do Estónska. Tam sme vzali ďalšiu, ktorú sme potom na spiatočnej ceste nechali v Lotyšsku.
Raz nás udali colníkovi a ten nás vyzval, aby sme vystúpili z vlaku a priniesli literatúru jeho nadriadenému. John i ja sme sa modlili k Jehovovi, aby nám pomohol. Napodiv, colník nepovedal nadriadenému, čo nesieme, povedal len: „Títo muži majú niečo na preclenie.“ Ja som povedal, že mám na „preclenie“ publikácie, ktoré som opísal ako literatúru, ktorá má ľuďom v školách a na univerzitách pomôcť pochopiť, čo sa v tomto utrápenom svete deje. Nadriadený mávol rukou, čím nám dal pokyn, aby sme išli, a my sme neskôr mohli zásielku v poriadku odovzdať.
Ako sa politická situácia v pobaltských krajinách zhoršovala, silnelo tiež nepriateľské naladenie proti svedkom a naše dielo bolo napokon zakázané aj v Litve. Andrew a John boli deportovaní, a keďže sa schyľovalo k druhej svetovej vojne, všetci britskí občania boli vyzvaní opustiť krajinu. Tak som odišiel aj ja, i keď mi to bolo veľmi ľúto.
Výsady a požehnania v Severnom Írsku
Medzitým sa rodičia presťahovali do Severného Írska a ja som išiel za nimi; bolo to v roku 1937. Predvojnová hystéria zapríčinila, že aj tu bola naša literatúra zakázaná, ale vo zvestovaní sme pokračovali po celú vojnu. Po vojne už bolo možné pokračovať v diele bez právnych obmedzení. Skúsený priekopník Harold King, ktorý neskôr slúžil ako misionár v Číne, si vzal na starosť verejné prednášky pod holým nebom. Raz povedal: „Túto sobotu prednesiem prvú prednášku pod holým nebom ja.“ Potom sa pozrel na mňa a pokračoval: „A budúcu sobotu si na rade ty.“ Ostal som ako obarený.
Na svoju prvú prednášku si živo spomínam. Bolo na nej stovky ľudí. Stál som na škatuli a prednášal bez akejkoľvek zvukovej aparatúry. Po skončení prednášky prišiel za mnou istý človek, podal mi ruku a predstavil sa ako Bill Smith. Povedal, že si všimol dav ľudí a zastavil sa, že sa pozrie, čo sa deje. Ukázalo sa, že Bill sa predtým stretával s mojím otcom, ale keď sa otec s mojou nevlastnou matkou presťahovali do Dublinu, kde išli slúžiť ako priekopníci, stratil s ním kontakt. Zaviedol som s ním štúdium. Časom začalo z Billovej rodiny slúžiť Jehovovi deväť ľudí.
Neskôr som navštevoval veľké vily na okraji Belfastu a stretol som tam Rusku, ktorá predtým žila v Litve. Keď som jej ponúkal literatúru, ukázala na jednu knihu a povedala: „Túto mám. Dal mi ju strýko, ktorý je profesorom na univerzite v Kaunase.“ A ukázala mi knihu Stvorenie v poľštine. Na okrajoch bolo v knihe plno poznámok. Žena bola veľmi prekvapená, keď sa dozvedela, že tú knihu som dal jej strýkovi ja, keď som sa s ním stretol v Kaunase! (Kaz. 11:1)
Keď sa John Sempey dopočul, že idem do Severného Írska, poprosil ma, aby som tam navštívil jeho mladšiu sestru, lebo prejavila určitý záujem o biblickú pravdu. Študoval som s ňou spolu s mojou sestrou Connie. Nellie rýchlo napredovala a zakrátko oddala svoj život Jehovovi. Časom sme spolu začali chodiť a zobrali sme sa.
V službe Jehovovi sme spoločne s Nellie strávili 56 rokov a vyše sto ľuďom sme mali výsadu pomôcť spoznať biblickú pravdu. Dúfali sme, že spolu prežijeme Armagedon a vojdeme do Jehovovho nového sveta, ale v roku 1998 ma o ňu obral krutý nepriateľ, smrť. Bola to veľká rana. Bola to jedna z najťažších skúšok, akú som v živote zažil.
Návrat do pobaltských krajín
Asi rok po Nellinej smrti som zažil krásne požehnanie. Dostal som pozvanie navštíviť odbočku v Tallinne v Estónsku. V liste od tamojších bratov sa písalo: „Z desiatich bratov, ktorí boli do pobaltských krajín poslaní koncom 20. a začiatkom 30. rokov, si nažive už len ty.“ Okrem toho písali, že odbočka spracúva dejiny diela v Estónsku, Litve a Lotyšsku. Potom nasledovala otázka: „Môžeš prísť?“
Aká výsada to bola môcť rozprávať skúsenosti, ktoré som tam i so spolupracovníkmi zažil v tých časoch! V Lotyšsku som bratom ukázal byt, kde bola odbočka, a v streche skrýšu, do ktorej sme ukrývali literatúru a ktorú polícia nikdy neobjavila. V Litve ma zobrali do mestečka Šiauliai, kde som priekopníčil. Na jednom spoločenskom stretnutí mi tam istý brat povedal: „Pred mnohými rokmi sme tu kúpili s mamou dom. Keď sme vynášali odpadky z podkrovia, našiel som knihy Božský plán vekov a Harfa Božia. Prečítal som si ich a uvedomil som si, že som našiel pravdu. To si musel byť ty, kto tam tie knihy pred mnohými rokmi nechal!“
V jednom meste, v ktorom som slúžil ako priekopník, som sa zúčastnil aj na krajskom zjazde. Na zjazde som tam bol aj 65 rokov predtým. Vtedy bolo prítomných 35 ľudí. Aké príjemné bolo vidieť v hľadisku vyše 1 500 prítomných! Jehova naozaj veľmi požehnal toto dielo!
‚Jehova ma neopustil‘
Nedávno som zažil celkom neočakávané požehnanie, keď milá kresťanská sestra Bee prijala moju ponuku na sobáš. Vzali sme sa v novembri 2006.
Každého mladého človeka, ktorý premýšľa, čo so životom, môžem uistiť, že je veľmi múdre poslúchnuť inšpirované slová: „Pamätaj na svojho Vznešeného Stvoriteľa v dňoch svojho mladého veku.“ Teraz sa teším, ako biblický žalmista, ktorý spieval: „Ó, Bože, vyučoval si ma od mladosti, a ja až dosiaľ rozprávam o tvojich obdivuhodných dielach. Ba až do staroby a do šedín ma, ó, Bože, neopúšťaj, kým neporozprávam o tvojom ramene tomu pokoleniu, všetkým, ktorí majú prísť, o tvojej moci.“ (Žalm 71:17, 18)
[Mapa na strane 25]
(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)
Dopravovať literatúru do Lotyšska bolo riskantné
ESTÓNSKO
TALLINN
Rižský záliv
LOTYŠSKO
RIGA
LITVA
VILNIUS
Kaunas
[Obrázok na strane 26]
Keď som mal 15 rokov, začal som v Škótsku slúžiť ako kolportér (priekopník)
[Obrázok na strane 26]
S Nellie na svadobnej fotografii, 1942