Vďačný Bohu napriek tragédiám — ako mi Biblia pomohla to všetko zniesť

Rozpráva Enrique Caravaca Acosta

Bol 15. apríl 1971. Cestoval som na našu rodinnú farmu navštíviť rodinu. Už dlhší čas som nebol doma, a tak som sa veľmi tešil, že zas všetkých uvidím. Uvažoval som, či budú všetci doma a koho asi stretnem ako prvého. Je ťažké opísať, akú hrôzu som zažil, keď som doma našiel štyroch ľudí — medzi nimi aj moju matku — zavraždených.

SLOVAMI nedokážem opísať svoje zdesenie. Čo sa vlastne stalo? Čo mám urobiť? Nablízku nebolo nikoho. Bol som zmätený a cítil som sa bezmocný. Skôr než vám to celé vyrozprávam, dovoľte mi povedať niečo o mojej minulosti. Potom lepšie pochopíte, ako som sa cítil, keď ma postihla táto tragédia, ktorá, žiaľ, nebola posledná.

Spoznávame pravdu

Narodil som sa v Quirimáne blízko mesta Nicoya v Kostarike. Žil som s rodičmi na našej rodinnej farme. Hoci sme boli katolíci, nestotožňovali sme sa s niektorými náukami a mali sme množstvo nezodpovedaných otázok.

V roku 1953, keď som mal 37 rokov, prišiel v jedno dopoludnie k našim dverám Anatolio Alfaro. Povzbudil nás, aby sme začali študovať Bibliu. Ukázal nám mnohé biblické verše a vysvetlil nám určité biblické náuky. Otec, matka, jeden z mojich bratov, moja sestra, jej priateľka, ktorá u nás práve bola, a ja sme si sadli a počúvali ho. Rozprávali sme sa celý deň, a keďže sme mali veľa otázok, v rozhovore sme pokračovali až do noci.

Anatolio zostal u nás na noc a strávil s nami aj nasledujúci deň. Boli sme nadšení tým, čo sme počuli, a ešte väčšie nadšenie sme cítili, keď nám na naše otázky odpovedal priamo z Biblie. Tento rozhovor mal na nás hlboký vplyv. Premýšľali sme o tom, čo sme sa dozvedeli, a dospeli sme k záveru, že sme našli pravdu. Anatolio nám nechal niekoľko časopisov a kníh založených na Biblii. Po večeroch sme si z nich čítali a študovali spoločne ako rodina. Bolo to pomerne náročné, keďže sme nemali elektrinu. Skôr než sme si sadli k štúdiu, každý z nás si musel vziať veľké vrece od zemiakov a natiahnuť si ho na nohy, aby sa chránil pred moskytmi.

O šesť mesiacov sa päť členov našej rodiny vrátane mojich rodičov a mňa dalo pokrstiť. S nadšením sme začali chodiť do služby z domu do domu a delili sme sa s ďalšími o to, čo sme sa dozvedeli. Na zhromaždenia sme chodili do mesta Carrillo, kde bola skupina Jehovových svedkov. Niekedy sme išli na koni, ale väčšinou pešo, čo nám trvalo asi dve hodiny. Anatolio nás ďalej navštevoval a pokračoval s nami v štúdiu Biblie. Potom sa začali v našom dome konať zhromaždenia, na ktorých sa zúčastňovalo asi osem ľudí. Všetci sa časom dali pokrstiť. Táto skupina sa zakrátko rozrástla na zbor s asi 20 členmi.

Naplno sa zapájam do Božieho diela

Časom odbočka Jehovových svedkov v Kostarike povzbudila zvestovateľov, aby sa tí, ktorí môžu, vo zvýšenej miere zapojili do zvestovateľskej služby. V roku 1957 som zareagoval na túto výzvu a začal som slúžiť celým časom. Musím povedať, že služba bola veľmi vzrušujúca. Keď som sa chcel dostať k ľuďom vo vidieckych oblastiach, často som musel sám ísť pešo celé hodiny. Nie vždy ma ľudia vítali s otvorenou náručou. Najmenej trikrát sa mi stalo, že ma ohrozovali mačetou a žiadali odo mňa, aby som povedal, kto vlastne som a čo chcem.

V 50. rokoch 20. storočia bolo náročné dostať sa k ľuďom, keďže väčšinu ciest tvorili iba vychodené chodníky. Do určitých oblastí sa dalo dostať iba na koni. Museli sme sa brodiť cez rieky a občas spať pod holým nebom. Život nám znepríjemňovali húfy moskytov. Museli sme si tiež dávať pozor na hady a krokodíly. Napriek tomu som sa veľmi tešil z toho, že môžem pomáhať ľuďom spoznať Jehovu Boha. Domov som vždy prichádzal šťastný a cítil som uspokojenie, že som sa mohol s ďalšími podeliť o biblické pravdy. Vďaka zvestovateľskej službe a každodennému štúdiu Biblie moja láska k Jehovovi stále rástla a cítil som sa k nemu stále bližšie.

Po čase som dostal ďalšie výsady. Viac než desať rokov som slúžil ako cestujúci dozorca, čo znamená, že som v určitej oblasti každý týždeň navštívil iný zbor, aby som ho duchovne posilnil. Hoci zdravotné ťažkosti ma prinútili vzdať sa tejto výsady, ďalej sa teším zo služby celým časom.

Našu rodinu postihuje tragédia

Keď som bol v roku 1971 v meste Nicoya, išiel som navštíviť svoju rodinu. Keď som prišiel domov, našiel som svoju 80-ročnú matku ležať na podlahe. Bola postrelená a dobodaná. Sklonil som sa k nej, aby som ju zdvihol. Ešte dýchala, no po chvíli mi zomrela v náručí. Obzrel som sa dookola a v kuchyni na zemi ležala kuchárka, tiež mŕtva. Bola v ôsmom mesiaci tehotenstva. To ešte nebolo všetko. Na chodbe som našiel zavraždenú sestru z miestneho zboru a v kúpeľni mŕtveho chlapca, kuchárkinho syna. Všetci boli brutálne dobodaní a zastrelení. Kto mohol urobiť niečo také hrozné a prečo?

Vonku som našiel otca. Bol postrelený do hlavy, ale žil. Ponáhľal som sa do domu svojho brata, ktorý bol vzdialený asi na 15 minút chôdze. Tam som sa dozvedel, že bola zabitá aj ďalšia žena a jej syn. Bol som šokovaný, keď som sa dozvedel, že vrahom bol môj 17-ročný synovec, ktorý nebol Jehovovým svedkom a bol duševne chorý. Po tomto hroznom čine utiekol. Začalo sa najväčšie pátranie v histórii Kostariky.

O tom, čo sa stalo, sa písalo v novinách v celej krajine. Po siedmich dňoch policajti našli vraha, ktorý bol ozbrojený veľkým nožom a pištoľou kalibru .22, ktorú mu niekto predal napriek tomu, že vedel, že je duševne chorý a citovo rozrušený. Môj synovec bol zastrelený, keď sa ho snažili zatknúť.

Počas pátrania mi mnohí radili, aby som odišiel z tej oblasti, lebo sa báli, že by sa môj synovec mohol vrátiť a ublížiť mi. Modlil som sa v tejto veci, lebo som cítil, že je potrebné, aby som bol s prežijúcimi členmi svojej rodiny a tiež s bratmi a sestrami v zbore. A tak som zostal.

Zažívam jednu tragédiu za druhou

Žiaľ, otec žil už iba rok. Nasledujúci rok sme zažili ďalšiu tragédiu — bola zavraždená moja sestra, ktorá bola vernou služobníčkou Jehovu Boha. Všetci moji príbuzní boli šokovaní zo straty ďalšieho člena rodiny. Slovami sa nedá opísať, aký zármutok sme prežívali my i naši priatelia. Počas celého toho ťažkého obdobia som sa plne spoliehal na Jehovu a neustále som ho prosil o silu.

V roku 1985 som sa zúčastnil na trojdňovom školení pre kresťanských starších v hlavnom meste San José. Toto školenie ma duchovne povzbudilo. Domov som sa chcel vrátiť v pondelok skoro ráno autobusom. Ako som sa približoval k autobusovému nástupišťu, zaútočili na mňa lupiči. Začali ma škrtiť a okradli ma. Zbehlo sa to tak rýchlo, že som ani nezahliadol ich tváre. Následkom zranenia, ktoré som pri tom utrpel, už nedokážem kričať, čo je bežný spôsob komunikácie v Kostarike. Keď sa tu v provincii Guanacaste ľudia stretnú a zdravia alebo už len keď chcú upútať pozornosť, kričia na seba. Predtým som mal silný hlas a vedel som dobre kričať, ale po tomto útoku už kričať nedokážem.

V roku 1979 som sa oženil so Celiou, spolukresťankou z vedľajšieho zboru. Celia milovala Bibliu. Každý deň sme si ju spolu čítali a študovali. Žiaľ, v júli 2001 Celia zomrela na rakovinu. Niekedy sa cítim osamelý, ale nádej na vzkriesenie mi dáva silu. (Ján 5:28, 29)

Napriek všetkému som nestratil radosť

Hoci som zrejme zažil viac tragédií ako iní ľudia, pozeral som sa na ne ako na príležitosť dokázať svoju vieru a vernosť Jehovovi. (Jakub 1:13) Aby som si udržal vyrovnaný pohľad na to, čo sa stalo, stále som si pripomínal, že „čas a nepredvídaná udalosť postihujú“ nás všetkých. (Kazateľ 9:11) Pripomínal som si aj to, že žijeme v ‚kritických časoch, s ktorými sa dá ťažko vyrovnať‘, a že ľudia sú divokí, násilnícki a bez sebaovládania. (2. Timotejovi 3:1–5) Snažím sa pamätať aj na príklad Jóba. Napriek všetkému utrpeniu, ktoré zažil — strate majetku, zdravia i rodiny —, rozhodne povedal: „Nech je naďalej požehnané Jehovovo meno.“ A Jehova Jóba za jeho rýdzosť bohato odmenil. (Jób 1:13–22; 42:12–15) Všetky tieto myšlienky z Biblie mi pomáhajú nestrácať radosť napriek tým mnohým skúškam.

Jehova mi vždy pomáhal, aby som ho neustále dával na prvé miesto vo svojom živote. Každodenné čítanie Biblie je pre mňa zdrojom veľkej útechy a dáva mi silu vytrvávať. Keď sa obraciam k Jehovovi v modlitbách, pociťujem „Boží pokoj, ktorý prevyšuje každé myslenie“. (Filipanom 4:6, 7) Vďaka tomu mám pokoj mysle. Moju vieru posilňuje aj pravidelná a aktívna účasť na kresťanských zhromaždeniach. (Hebrejom 10:24, 25)

Hoci už mám veľa rokov, som vďačný Jehovovi, že mám stále ešte dosť sily na to, aby som sa mohol zapájať do zvestovateľskej služby, spolupracovať so spolukresťanmi a pomáhať ďalším študovať Bibliu. To, že môžem takto slúžiť iným, mi dáva silu bojovať so skľúčenosťou. Napriek všetkým tragédiám, ktoré ma v živote postihli, cítim k Jehovovi hlbokú vďačnosť.a

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 20]

Každodenné čítanie Biblie je pre mňa zdrojom veľkej útechy a dáva mi silu vytrvávať

[Obrázok na strane 19]

Pri jednej z mojich prvých biblických prednášok

[Obrázok na strane 20]

Vo zvestovateľskej službe