Hlboko si vážiť výsady svätej služby
PRIDELENIE svätej služby by sa nemalo brať na ľahkú váhu. Keď kňazi v starovekom Judsku prejavili k svojim výsadám súvisiacim s Jehovovým chrámom ľahostajný postoj, Jehova ich prísne pokarhal. (Malachiáš 1:6–14) A keď niektorí z Izraela nabádali Nazarejov, aby brali zodpovednosti, ktoré prijali v spojitosti so svojou svätou službou, na ľahkú váhu, Jehova týchto hriešnych Izraelitov prísne napomenul. (Ámos 2:11–16) Aj praví kresťania sa podieľajú na svätej službe a berú ju vážne. (Rimanom 12:1) Táto svätá služba má mnoho odvetví a všetky sú dôležité.
Keď bol Ježiš ešte so svojimi nasledovníkmi na zemi, školil ich, aby boli hlásateľmi Božieho Kráľovstva. Po čase sa malo ich posolstvo dostať do končín zeme. (Matúš 28:19, 20; Skutky 1:8) V týchto posledných dňoch súčasného systému vecí je toto kázanie ešte naliehavejšie.
Na tomto diele majú účasť všetci Jehovovi svedkovia. Státisíce z nich sa tešia, že sa na ňom môžu podieľať ako priekopníci. Aby sa vykonalo to, čo je pre toto celosvetové dielo dôležité a potrebné, tisíce svedkov sa dalo k dispozícii pre zvláštnu službu celým časom v Bételi, ako cestujúci krajskí a oblastní dozorcovia alebo ako misionári. Ale čo si to azda vyžaduje od tých, ktorí chcú pokračovať v takejto zvláštnej službe?
Keď rodina naliehavo potrebuje pomoc
Skôr ako sa niekto ujme zvláštnej služby celým časom, obyčajne si musí nejako upraviť svoje okolnosti. Nie každý to môže urobiť. Niekomu to azda neumožňujú biblické povinnosti, ktoré má. Čo však v takom prípade, keď niekto už pracuje vo zvláštnej službe a jeho rodina, možno zostarnutí rodičia, naliehavo potrebuje pomoc? Potrebné usmernenie môžu poskytnúť napríklad nasledujúce biblické zásady a rady.
Celý náš život by sa mal sústreďovať na náš vzťah s Jehovom. (Kazateľ 12:13; Marek 12:28–30) Sväté veci, ktoré sú nám zverené do starostlivosti, by sme si mali hlboko vážiť. (Lukáš 1:74, 75; Hebrejom 12:16) Istému mužovi, ktorý potreboval zmeniť svoje poradie hodnôt, Ježiš pri jednej príležitosti povedal, že by sa mal plne venovať hlásaniu o Božom Kráľovstve. Ten muž chcel zjavne odkladať túto činnosť až do času, keď jeho otec zomrie. (Lukáš 9:59, 60) Na druhej strane Ježiš odhaľoval chybné zmýšľanie tých, ktorí tvrdili, že všetko zasvätili Bohu, a nerobili ‚vôbec nič pre svojho otca alebo matku‘. (Marek 7:9–13) Aj apoštol Pavol poukázal na vážnu zodpovednosť starať sa ‚o tých, ktorí sú naši vlastní‘, vrátane rodičov a starých rodičov. — 1. Timotejovi 5:3–8.
Znamená to, že ak niekto z rodiny naliehavo potrebuje opateru, mali by tí, čo pracujú vo zvláštnej službe, zanechať svoje pridelenie a stať sa opatrovateľmi? Odpoveď závisí od mnohých faktorov. Je to osobné rozhodnutie. (Galaťanom 6:5) Viacerí cítili, že hoci veľmi milujú svoje pridelenie, je múdre, aby boli so svojimi rodičmi a poskytovali im potrebnú pomoc. Prečo? Zrejme to bolo naliehavo potrebné, nemohol pomôcť iný člen rodiny a ani miestny zbor nedokázal urobiť to, čo bolo potrebné. Niektorí dokázali byť popri poskytovaní takejto pomoci priekopníkmi. Iní vyriešili situáciu v rodine a potom sa opäť ujali zvláštnej služby celým časom. No v mnohých prípadoch bolo možné zvládnuť túto situáciu ešte inak.
Niesť svoje zodpovednosti
Niektorí, čo sú vo zvláštnej službe celým časom, dokázali v prípade naliehavej situácie venovať pozornosť týmto potrebám bez toho, že by zanechali svoje pridelenie. Z mnohých príkladov pouvažuj aspoň o niekoľkých.
Jedna dvojica, ktorá slúži vo svetovom ústredí Jehovových svedkov, začala slúžiť v Bételi v roku 1978 a ešte predtým slúžil manžel ako krajský a oblastný dozorca. Brat mal vo svojom pridelení veľký náklad zodpovednosti v teokratickej organizácii. Ale aj jeho rodičia potrebovali pomoc. Táto dvojica pracujúca v Bételi navštevovala rodičov každý rok tri- či štyrikrát, aby sa o nich postarala, pričom cesta tam a späť je dlhá asi 3500 kilometrov. Osobne postavili dom, ktorý rodičia potrebovali. V prípade vážnych zdravotných ťažkostí pricestovali a starali sa o nich. Asi 20 rokov celú svoju dovolenku využívali v podstate na to, aby si spĺňali túto svoju zodpovednosť. Milujú a vážia si svojich rodičov, ale cenia si aj výsady svätej služby.
Iný brat, ktorý slúžil 36 rokov v krajskej službe, sa podľa vlastného vyjadrenia ocitol v jednej z najnáročnejších situácií vo svojom živote. Jeho 85-ročná svokra, verná služobníčka Jehovu, potrebovala bývať s niekým, kto by jej pomáhal. V tom čase väčšina jej detí cítila, že by nebolo výhodné, keby bývala s nimi. Jeden z príbuzných tomuto cestujúcemu dozorcovi povedal, že by mali s manželkou zanechať svoju službu a v záujme svojej rodiny sa starať o matku. Ale táto dvojica sa nevzdala svojej cennej služby, no ani nepodceňovala to, čo matka potrebovala. Nasledujúcich deväť rokov bola matka väčšinu času s nimi. Najprv bývali v mobilnom dome a potom v rôznych bytoch, ktoré im kraje poskytovali. Brat, ktorý bol vtedy oblastným dozorcom, vždy na nejaký čas odcestoval, aby si spĺňal svoje úlohy, zatiaľ čo jeho manželka zostávala so svojou matkou a celý čas sa o ňu láskyplne starala. Každý týždeň v nedeľu po zhromaždení manžel cestoval dlhú cestu späť, aby im pomohol. Mnohí, ktorí vedeli o tejto situácii, vyjadrovali hlboké ocenenie pre to, čo táto dvojica robí. Časom sa aj iní členovia rodiny cítili podnietení poskytnúť nejakú pomoc. Tisíce členov Jehovovho ľudu má ďalej úžitok zo služby tejto obetavej dvojice, pretože sa držala svojej výsady zvláštnej služby celým časom.
So spoluprácou rodiny
Keď si jednotliví členovia rodiny vážia hodnotu zvláštnej služby celým časom, môžu spolupracovať tak, aby sa na nej mohol podieľať aspoň niektorý z nich.
Takýto duch rodinnej spolupráce pomohol istým kanadským manželom, ktorí slúžili ako misionári v západnej Afrike. Nečakali, kým nastane naliehavá situácia, jednoducho dúfajúc, že sa nič nestane. Skôr ako išli do Gileádu, biblickej školy Watchtower, pripravili sa na službu v zahraničí tak, že sa manžel porozprával so svojím mladším bratom o tom, kto sa postará o matku v prípade, že ochorie alebo bude nevládna. Mladší brat ukázal, že má lásku k matke i ocenenie pre hodnotu misionárskej služby, keď povedal: „Mám už rodinu a deti. Nemôžem odísť veľmi ďaleko a robiť to, čo môžeš robiť ty. A tak ak sa mame niečo stane, ja sa o ňu postarám.“
S jednou dvojicou slúžiacou v Južnej Amerike vo veľkej miere spolupracovala v starostlivosti o starnúcu matku manželky jej rodina. O matku sa starala jedna z jej sestier s manželom, a to až kým táto sestra nedostala smrteľnú chorobu. Čo bolo potom? Aby ich švagor upokojil, napísal: „Pokiaľ ja a moje deti žijeme, nikdy nebudete musieť zanechať misionársku službu.“ Ďalšia pomoc zo strany rodiny prišla, keď sa druhá sestra a jej manžel vzdali svojho domova a presťahovali sa tam, kde žila matka, aby sa o ňu až do jej smrti starali. Aký znamenitý duch spolupráce! Všetci pomáhali, aby podporili misionársku službu.
Rodičia, ktorí ochotne dávajú Jehovovi to, čo majú
Vynikajúce ocenenie pre svätú službu často prejavujú aj rodičia. K ich najhodnotnejšiemu vlastníctvu, ktorým môžu prejavovať česť Jehovovi, patria ich vlastné deti. (Príslovia 3:9) Mnohí kresťanskí rodičia povzbudzujú svoje deti, aby sa ujali služby celým časom. A niektorí z nich sa cítia ako Anna, ktorá dala svojho syna Samuela Jehovovi do služby „na neurčitý čas“, teda na „všetky dni, čo bude“. — 1. Samuelova 1:22, 28.
Jedna takáto matka svojej dcére v Afrike napísala: „Ďakujeme Jehovovi za úžasnú výsadu, ktorú máš. Nič lepšie sme si nemohli ani priať.“ A pri inej príležitosti povedala: „Je pravda, že musíme prinášať obete, lebo sme od seba oddelení, ale akou radosťou je vidieť, ako sa Jehova o teba stará!“
Jeden misionár v Ekvádore pri spätnom pohľade na rôzne situácie, ktoré vznikli v súvislosti s poskytovaním potrebnej pomoci zostarnutým rodičom, napísal: „Myslím si, že najväčšou pomocou, akú sme s manželkou kedy dostali, boli modlitby môjho otca. Po jeho smrti nám matka povedala: ‚Nikdy neprešiel deň bez toho, že by sa váš otec nemodlil k Jehovovi, aby vám obom umožnil zostať vo svojom pridelení.‘“
Jedna staršia dvojica v Kalifornii v USA sa radovala, že jeden jej syn je v službe celým časom. Tento syn a jeho manželka boli v Španielsku, keď matka zomrela. Ostatní členovia rodiny cítili, že je potrebné postarať sa o otca. Keďže boli zaneprázdnení svetskou prácou a výchovou detí, mysleli si, že túto zodpovednosť nemôžu prevziať. A tak silne naliehali na dvojicu, ktorá pracovala vo zvláštnej službe celým časom, aby sa vrátila domov a starala sa o otca. No otec, hoci mal 79 rokov, sa ešte tešil dobrému zdraviu a mal aj jasný duchovný zrak. Keď sa na stretnutí rodiny už viacerí vyjadrili, otec sa postavil a pevne povedal: „Chcem, aby sa vrátili do Španielska a pokračovali v práci.“ Urobili to, ale pomohli aj jemu v konkrétnych veciach. Ich súčasným pridelením je krajská služba v Španielsku. Po tomto rodinnom stretnutí začali aj ostatní členovia rodiny prejavovať ocenenie pre to, čo táto dvojica v službe v zahraničí robí. Po niekoľkých rokoch si jeden zo synov zobral otca k sebe domov, aby sa oňho až do jeho smrti staral.
Jeden pomazaný brat v Pennsylvánii v USA, ktorý bol 40 rokov priekopníkom, mal vyše 90 rokov, keď mu manželka vážne ochorela a zomrela. Okrem mnohých duchovných detí mal syna a tri dcéry. Jedna z jeho dcér bola vyše 40 rokov v službe celým časom; najprv slúžila s manželom ako misionárka, potom bol manžel cestujúcim dozorcom a nakoniec slúžili v Bételi. Táto dcéra pomohla zariadiť, aby bolo o otca primerane postarané. Aj miestni bratia pomohli a brávali ho na zhromaždenia v sále Kráľovstva. Neskôr, keď jej manžel zomrel, opýtala sa otca, či chce, aby odišla z Bételu a starala sa oňho. Hlboko si vážil sväté veci a cítil, že by mohlo byť o jeho potreby postarané inak. A tak odpovedal: „To by bola najhoršia vec, ktorú by si mohla urobiť, a ešte horšie by bolo, keby som ti to dovolil.“
Zbory, ktoré poskytujú podporu
V starostlivosti o starnúcich rodičov tých, ktorí sú vo zvláštnej službe celým časom, veľmi pomáhajú aj niektoré zbory. Zvlášť si vážia tých, ktorí sa venujú takejto službe mnoho rokov. Hoci ich zbory nemôžu zbaviť biblických zodpovedností, veľmi sa snažia uľahčiť im tento náklad, aby tieto deti nemuseli zanechať svoje zvláštne pridelenie.
Jedna dvojica z Nemecka bola asi 17 rokov v službe v zahraničí, kde bol manžel väčšinu času cestujúcim dozorcom. No jeho zostarnutá matka potrebovala čoraz väčšiu pomoc. Títo manželia každý rok využívali svoju dovolenku na to, aby jej pomohli. Aj svedkovia, ktorí bývali v susedstve, jej poskytovali láskyplnú pomoc. Keď bola potom táto dvojica slúžiaca celým časom v jednom kritickom období u matky, starší miestneho zboru si s nimi dohodli stretnutie. Dobre si uvedomovali, čo táto dvojica pravidelne pre matku robí. Chápali aj hodnotu zvláštnej služby, na ktorej sa táto dvojica podieľala. A tak starší načrtli plán, ako sa o matku postarajú, a potom povedali: „Nemôžete sa o ňu starať viac, než sa staráte; pomôžeme vám, aby ste mohli zostať vo svojom pridelení v Španielsku.“ Títo starší sa o ňu stále starajú už sedem rokov.
Podobne brat, ktorý slúžil od roku 1967 v Senegale, dostal veľkú láskyplnú podporu od zboru, do ktorého patril jeho otec. Keď to bolo kritické, tento brat s ochotnou spoluprácou svojej milujúcej manželky cestoval sám do Spojených štátov, aby svojim rodičom pomohol. Zistil, že je nevyhnutné zostať tam niekoľko mesiacov. Situácia bola ťažká, ale keď urobil, čo mohol, zapojil sa do toho aj zbor a pomohol mu, aby mohol pokračovať v misionárskej službe. Zbor asi 18 rokov poskytoval nespočetnými spôsobmi láskyplnú pomoc najprv otcovi (napriek tomu, že mnohých už nepoznával) a potom matke. Bol tým tento syn oslobodený od zodpovednosti? Nie; často cestoval zo Senegalu a využíval svoju dovolenku na to, aby im pomáhal, ako len mohol. No mnohí v zbore mali radosť z vedomia, že sa podieľajú na tom, aby táto usilovná dvojica mohla zostať vo zvláštnej službe celým časom v Senegale.
Ježiš povedal, že tí, ktorí všetko opustili pre dobré posolstvo, získajú stonásobne viac bratov, sestier, matiek a detí. (Marek 10:29, 30) Medzi Jehovovými služobníkmi to tak určite je. Istí manželia slúžiaci v Benine v západnej Afrike to zvlášť pocítili, keď im dvaja svedkovia v zbore ich rodičov povedali, aby si o svojich rodičov nerobili starosti. Dodali: „Vaši rodičia sú aj našimi rodičmi.“
Áno, je mnoho spôsobov, ako môžeme dokázať, že si hlboko vážime výsady svätej služby. Sú nejaké spôsoby, ako by si to mohol robiť ešte plnšie?
[Obrázky na strane 26]
Dali sa k dispozícii pre zvláštnu službu celým časom