Moja celoživotná nádej — nikdy nezomrieť

ROZPRÁVA HECTOR R. PRIEST

„Rakovina je nevyliečiteľná,“ povedal lekár. „Už nemôžeme pre vás nič urobiť.“ Túto diagnózu mi stanovili pred viac ako desiatimi rokmi. Ale ja si stále uchovávam biblickú nádej na večný život na zemi bez toho, že by som niekedy musel zomrieť. — Ján 11:26.

MOJI rodičia boli úprimní metodisti, ktorí pravidelne chodili do kostola vo vidieckom mestečku neďaleko našej rodinnej farmy. Narodil som sa v prekrásnom údolí fariem Wairarapy, asi 130 kilometrov severovýchodne od Wellingtonu na Novom Zélande. Tam sme sa tešili z pohľadu na zasnežené vrcholky hôr, čisté horské rieky, zvlnené pahorky a úrodné nížiny.

V metodistickej cirkvi nás učili, že všetci dobrí ľudia idú do neba, ale všetci zlí do pekla, na miesto ohnivých múk. Nemohol som pochopiť, prečo Boh, ak chcel, aby ľudia žili v nebi, ich tam neumiestnil hneď na začiatku. Vždy som mal strach zo smrti a často som sa zamýšľal nad tým, prečo musíme zomierať. V roku 1927, keď som mal 16 rokov, postihla našu rodinu tragédia. Práve to ma viedlo k tomu, že som hľadal odpovede na svoje otázky.

Prečo Reg zomrel?

Keď mal môj brat Reg 11 rokov, vážne ochorel. Lekár nevedel určiť, čo mu vlastne je, a nebol schopný mu pomôcť. Matka zavolala metodistického kňaza. Ten sa nad Regom modlil, ale nepodarilo sa mu tým matku upokojiť. Napokon mu povedala, že jeho modlitby sú márne.

Keď Reg zomrel, matka sa rozprávala s každým v snahe uspokojiť svoju túžbu po pravdivých odpovediach na otázky, prečo musel jej mladý syn zomrieť. Keď sa rozprávala s jedným obchodníkom v meste, spýtala sa ho, či nevie niečo o stave mŕtvych. Nemal ani potuchy, ale povedal: „Niekto tu nechal nejakú knihu a budem rád, keď si ju vezmete.“

Matka zobrala knihu domov a začala ju čítať. Nemohla sa od nej odtrhnúť. Postupne sa celé jej zmýšľanie zmenilo. Povedala nám: „Toto je ono, toto je pravda.“ Bola to kniha Božský plán vekov, prvý zväzok Štúdií Písiem. Najprv som bol skeptický a snažil som sa oponovať tomu, ako táto kniha podávala Stvoriteľovo predsavzatie. Nakoniec som svoje argumenty vyčerpal.

Prijímanie biblickej pravdy

Uvažoval som: ‚Predstav si žiť večne, nikdy nemusieť zomrieť!‘ To bola nádej, ktorú by sme očakávali od milujúceho Boha. Rajská zem! Áno, to bolo pre mňa.

Po zistení týchto úžasných právd matka a tri kresťanské sestry z Wellingtonu — sestra Thompsonová, Bartonová a Jonesová — bývali vždy niekoľko dní preč a rozsievali semeno Kráľovstva široko-ďaleko po krajine. Hoci otec nemal misionárskeho ducha ako matka, podporoval ju v tejto činnosti.

Bol som o pravde presvedčený, ale v istom období som príliš nedával najavo svoje názory. V roku 1935 som sa oženil s Rowenou Corlettovou a po čase sme boli požehnaní dcérou Enid a synom Barrym. Bol som nákupcom dobytka a kupoval som tisíce kusov od okolitých farmárov. Keď rozoberali politiku, bol som rád, keď som im mohol povedať: „Žiadna z týchto ľudských snáh nebude mať úspech. Božie Kráľovstvo je jediná vláda, ktorá bude fungovať.“

Žiaľ, stal som sa závislým od tabaku, stále som mal v ústach cigaru. Po čase sa mi zhoršilo zdravie, a pretože som mal bolesti v bruchu, bol som hospitalizovaný. Povedali mi, že mám akútnu gastroenteritídu, čo zavinilo fajčenie. Hoci som sa návyku zbavil, bežne sa mi snívalo, že fajčím cigaru alebo cigaretu, ktorá nemá koniec. Akú hroznú závislosť môže vyvolať tabak!

Keď som prestal fajčiť, urobil som ďalšie dôležité úpravy. V roku 1939, keď som mal 28 rokov, som bol pokrstený v rieke Mangatai neďaleko nášho domu na vidieku. Robert Lazenby, ktorý neskôr dozeral na kazateľské dielo na Novom Zélande, pricestoval až z Wellingtonu, aby mohol mať u nás doma prednášku a aby ma mohol pokrstiť. Odvtedy som bol smelým svedkom Jehovu.

Organizovanie kazateľského diela

Po krste som bol vymenovaný za dozorcu v zbore Eketahuna. Moja manželka Rowena zatiaľ neprijala biblickú pravdu. Napriek tomu som jej oznámil, že sa chystám pozvať Alfa Bryanta z Pahiatuy, aby mi ukázal, ako správne zvestovať z domu do domu. Chcel som zorganizovať kazateľské dielo a systematicky prepracovať naše územie.

Rowena povedala: „Hector, ak pôjdeš zvestovať z domu do domu, keď sa vrátiš, ja tu nebudem. Odchádzam. Tvojou povinnosťou je byť tu — doma s rodinou.“

Nevedel som, čo mám robiť. Nerozhodne som sa obliekol. ‚Musím to urobiť,‘ opakoval som si pre seba. ‚Závisí od toho môj život, a takisto aj život ostatných členov rodiny.‘ Uistil som teda Rowenu, že ju nijako nechcem zraňovať. Povedal som jej, že ju vrúcne milujem, keďže však ide o Jehovovo meno a jeho zvrchovanosť, a takisto aj o naše životy, jednoducho musím kázať týmto spôsobom.

Spolu s Alfom sme prišli k prvým dverám a on sa ujal slova. Ale potom som ho v rozhovore vystriedal a majiteľovi bytu som povedal, že to, čo sa stalo v Noachových dňoch, sa zhoduje s tým, čo sa deje v našich dňoch, a že musíme urobiť niečo pre to, aby sme si zaistili záchranu. (Matúš 24:37–39) Nechal som mu nejaké brožúrky.

Keď sme odišli, Alf povedal: „Kde si sa to všetko naučil? Ty ma nepotrebuješ. Môžeš ísť sám a prejdeme dvakrát také územie.“ Tak sme aj urobili.

Keď sme sa vracali domov, nevedel som, čo nás čaká. Na moje prekvapenie a potešenie nám Rowena pripravila šálku čaju. O štrnásť dní sa moja manželka ku mne pripojila vo verejnej službe a stala sa pekným príkladom kresťanskej horlivosti.

Medzi prvými, ktorí sa stali Jehovovými svedkami v našom údolí fariem, bola Maud Manserová, jej syn William a dcéra Ruby. Maudin manžel bol hrubý muž drsného zovňajšku. Raz sme s Rowenou prišli k nim na farmu, aby sme Maud vzali do služby. S mladým Williamom sme sa dohodli, že nám požičia svoje auto, ale jeho otec mal iný názor.

Situácia bola napätá. Poprosil som Rowenu, aby podržala našu dcérku Enid. Nasadol som do Williamovho auta a rýchlo som vyrazil z garáže, zatiaľ čo sa pán Manser ponáhľal zavrieť na nej dvere, aby sme sa nemohli dostať von. Ale nepodarilo sa mu to. Po prejdení krátkeho úseku sme zastavili, vystúpil som z auta a išiel som za rozzúreným pánom Manserom. Povedal som mu: „Ideme do zvestovateľskej služby a pani Manserová ide s nami.“ Dobre to naňho zapôsobilo a hnev ho trochu prešiel. Pri pohľade späť si myslím, že som mal konať inak, ale neskôr bol pán Manser priaznivejšie naklonený voči Jehovovým svedkom, hoci sa nikdy nestal svedkom.

V tých rokoch bolo iba málo tých, ktorí patrili k Jehovovmu ľudu, a my sme sa naozaj tešili a mali sme úžitok z návštev služobníkov celým časom, ktorí bývali u nás na farme. Medzi nimi bol aj Adrian Thompson a jeho sestra Molly, ktorí boli účastníkmi prvých ročníkov Gileádu, biblickej školy Watchtower pre misionárov, a slúžili v zahraničí, v Japonsku a v Pakistane.

Skúsenosti v čase vojny

V septembri roku 1939 sa začala 2. svetová vojna a v októbri 1940 vláda na Novom Zélande zakázala činnosť Jehovových svedkov. Mnohí kresťanskí bratia boli vláčení pred súdy krajiny. Niektorých dali do pracovných táborov a odlúčili ich od manželiek a detí. Hoci sme mali mliekárenskú farmu, keď vojna zúrila ďalej, kládol som si otázku, či ma nepovolajú na vojenskú službu. Potom bolo vydané vyhlásenie, že farmárov už nebudú povolávať.

Spolu s Rowenou sme pokračovali v kresťanskej službe a obaja sme venovali viac ako 60 hodín mesačne kazateľskému dielu. V tomto období som mal výsadu pomáhať mladým svedkom, ktorí si zachovali kresťanskú neutralitu. Zastupoval som ich na súdoch vo Wellingtone a v mestách Palmerston North, Pahiatua a Masterton. Obyčajne sa odvodovej komisie zúčastnil aj člen duchovenstva a bolo potešujúce odhaliť ich nekresťanskú podporu vojnového snaženia. — 1. Jána 3:10–12.

V jeden večer sme si s Rowenou študovali Strážnu vežu, keď do nášho domu vnikla kriminálna polícia. Pri prehliadke objavili biblickú literatúru. „Za toto vás môžeme uväzniť,“ povedali nám. Keď policajti nasadli do auta a chceli odísť, zistili, že sa im zasekla brzda a že sa nepohnú. William Manser im pomohol auto opraviť a my sme nikdy viac o týchto mužoch nepočuli.

Počas zákazu sme biblickú literatúru skrývali v budove na odľahlom mieste našej farmy. Uprostred noci som chodieval do kancelárie odbočky na Novom Zélande a naložil som auto literatúrou. Potom som ju priviezol domov a uložil na tom osamotenom mieste. V jednu noc, keď som prišiel do odbočky, aby som vyzdvihol tajnú zásielku, celé priestranstvo náhle zalialo svetlo! Policajti kričali: „Dostali sme vás!“ Na moje prekvapenie ma však nechali odísť bez veľkého kriku.

V roku 1949 sme s Rowenou predali farmu a rozhodli sme sa slúžiť ako priekopníci, až kým sa nám neminú peniaze. Presťahovali sme sa do jedného domu v Mastertone a slúžili sme so zborom v tomto meste. O dva roky bol založený zbor s 24 činnými zvestovateľmi vo Featherstone a ja som slúžil ako predsedajúci dozorca. Potom v roku 1953 som sa tešil z výsady cestovať do Spojených štátov na osemdňový medzinárodný zjazd Jehovových svedkov na Yankee štadióne v New Yorku. Rowena nemohla ísť so mnou, pretože sa musela starať o dcéru Enid, ktorá bola postihnutá mozgovou obrnou.

Keď som sa vrátil na Nový Zéland, musel som nastúpiť do svetského zamestnania. Presťahovali sme sa späť do zboru v Mastertone, kde som bol vymenovaný za predsedajúceho dozorcu. Asi v tom čase kúpil William Manser Malé divadlo v Mastertone a to sa stalo prvou sálou Kráľovstva vo Wairarape. V päťdesiatych rokoch sa náš zbor tešil z pekného duchovného i početného rastu. Preto keď nás navštívil krajský dozorca, často povzbudzoval zrelých kresťanov, aby sa presťahovali do inej časti krajiny, aby tam pomohli s kazateľským dielom, a mnohí tak urobili.

Naša rodina zostala v Mastertone a počas nasledujúcich desaťročí som mal nielenže mnoho výsad v zbore, ale mal som aj radosť z úloh na celonárodných a medzinárodných zjazdoch. Rowena sa horlivo podieľala na zvestovateľskej službe a stále podporovala druhých, aby to robili tiež.

Vytrvávame v skúškach viery

Ako bolo spomenuté v úvode, v roku 1985 sa zistilo, že mám nevyliečiteľnú rakovinu. Ako veľmi sme spolu s mojou vernou manželkou Rowenou a deťmi chceli byť medzi miliónmi dnes žijúcich, ktorí nikdy nezomrú! Ale mňa lekári poslali domov zomrieť. Najskôr sa ma však opýtali, aký je môj názor na túto diagnózu.

„Zachovám si pokojné srdce a budem optimista,“ odpovedal som. Áno, toto biblické príslovie mi pomohlo nájsť vyrovnanosť: „Pokojné srdce je životom celému telu.“ — Príslovia 14:30.

Odborníci na rakovinu chválili biblickú radu. „Takýto duševný postoj predstavuje 90 percent úspechu u pacientov s rakovinou,“ povedali. Odporučili mi tiež sedem týždňov liečby ožarovaním. Našťastie som bol v boji s rakovinou nakoniec úspešný.

V tomto veľmi náročnom období ma zasiahol hrozný úder. Moja vynikajúca, verná manželka bola postihnutá krvácaním do mozgu a zomrela. Útechou mi boli príklady verných svedkov zaznamenané v Písmach a tiež to, ako im Jehova pomohol vyriešiť problémy, keď si zachovali rýdzosť. Tak moja nádej na nový svet zostala jasná. — Rimanom 15:4.

Napriek tomu som podľahol depresii a chcel som prestať slúžiť ako starší. Miestni bratia ma povzbudzovali, až kým som opäť nemal silu pokračovať. Výsledkom bolo, že som mohol slúžiť ako kresťanský starší a dozorca nepretržite počas uplynulých 57 rokov.

Pozerám sa do budúcnosti s dôverou

Slúžiť Jehovovi celé tie roky bolo pre mňa neoceniteľnou výsadou. Ako veľa požehnaní sa mi dostalo! Vôbec sa mi to nezdá dávno, keď som ako 16-ročný počul matku zvolať: „Toto je ono, toto je pravda!“ Moja matka zostala vernou, horlivou svedkyňou až do smrti v roku 1979, keď mala vyše 100 rokov. Jej dcéra a šiesti synovia sa tiež stali vernými svedkami.

Mojou vrúcnou túžbou je žiť a vidieť Jehovovo meno očistené od všetkej pohany. Uskutoční sa moja celoživotná nádej nikdy nezomrieť? To sa, samozrejme, ešte uvidí. Verím však, že mnohí, áno, milióny nakoniec zažijú toto požehnanie. Teda tak dlho, ako budem žiť, budem si ako poklad uchovávať vyhliadku, že budem medzi tými, ktorí nikdy nezomrú. — Ján 11:26.

[Obrázok na strane 28]

Moja matka

[Obrázok na strane 28]

S manželkou a deťmi