Naše bohaté duchovné dedičstvo
ROZPRÁVA PHILLIP F. SMITH
„Bola zapálená pochodeň, ktorá ožiari najtemnejšiu Afriku.“ Ako veľmi nás to potešilo, keď sme čítali vyššie uvedené slová na 75. strane Ročenky Jehovových svedkov 1992. Tieto slová napísal náš starý otec Frank W. Smith v jednom liste bratovi Josephovi F. Rutherfordovi, vtedajšiemu prezidentovi spoločnosti Watch Tower. Starý otec mu písal, aby podal správu o kazateľskej ceste, ktorú podnikol spolu so svojím bratom.
V ROČENKE 1992 sa hovorilo: „Dvaja odvážni priekopníci z Kapského Mesta [Južná Afrika], Gray Smith a jeho starší brat Frank, sa vydali do Britskej východnej Afriky skúmať možnosti šírenia dobrého posolstva. Použili auto De Soto, ktoré prerobili na karavan (obytné auto), naložili ho aj so štyridsiatimi kartónmi kníh na loď a vyplávali smerom do kenského námorného prístavu Mombasa.“
V liste bratovi Rutherfordovi starý otec opisoval cestu do kenského hlavného mesta Nairobi: „Začali sme najpríšernejšiu cestu autom, akú sme kedy podnikli. Tých 580 kilometrov z Mombasy do Nairobi znamenalo celé štyri dni jazdy... Kilometer po kilometri som musel vystupovať a lopatou urovnávať hrbole, zasypávať diery a tiež kosiť sloniu trávu a stínať stromy, ktoré som hádzal do bahnísk, aby kolesá zabrali.“
Po príchode do Nairobi Frank a Gray pracovali nepretržite 21 dní na rozširovaní biblickej literatúry. „Súdiac podľa toho, čo počujeme,“ napísal starý otec, „dielo obrátilo náboženské Nairobi hore nohami.“ Neskôr sa starý otec dychtivo túžil vrátiť domov k svojmu dvojročnému synovi Donovanovi a k svojej manželke Phyllis, ktorá v tom čase čakala ich druhé dieťa, nášho otca Franka. Starý otec nastúpil na najbližšiu loď, no následkom malárie zomrel skôr, ako stihol prísť domov.
Keď sme spolu so sestrou a bratom uvažovali nad správou v Ročenke 1992, spomenuli sme si na nášho drahého otecka. V roku 1991, iba pár mesiacov predtým, ako sme dostali Ročenku 1992, zomrel na následky komplikácií po srdcovej operácii. Hoci sa so svojím otcom nikdy nestretol, obaja mali spoločné to, že mali hlbokú lásku k Jehovovi. Ako by sa starý otec radoval, keby sa dozvedel, že jeho syn o 28 rokov neskôr, v roku 1959, nasledoval jeho šľapaje ako kresťanský služobník vo východnej Afrike!
Otcove rané roky
Náš otec sa narodil 20. júla 1931 v Kapskom Meste, dva mesiace po smrti svojho otca, po ktorom dostal meno. Otec od svojho raného veku prejavoval lásku k Jehovovi. Mal iba deväť rokov, keď stál so svedeckým plagátom na hlavnej železničnej stanici v Kapskom Meste a jeho spolužiaci sa mu vysmievali. Ako jedenásťročný symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode. Niekedy otecko dostal za úlohu, aby v službe prepracoval celú ulicu sám. Keď mal asi osemnásť rokov, viedol štúdium Strážnej veže v skupinke starších kresťanských sestier na predmestí Kapského Mesta.
V roku 1954 spoločnosť Watch Tower oznámila, že medzinárodný zjazd sa v nasledujúcom roku uskutoční v Európe. Otec veľmi túžil navštíviť tento zjazd, no nemal dosť peňazí na to, aby naň z Kapského Mesta mohol cestovať. Preto sa zamestnal na tri mesiace ako chemik v medenej bani v severnej Rodézii (dnešná Zambia). Zariadenie, kde skúmali kvalitu rudy, sa nachádzalo hlboko v africkom buši.
Otec vedel, že v severnej Rodézii je veľa afrických svedkov, a preto ich po svojom príchode vyhľadal a zistil si, kde mávajú zhromaždenia. I napriek tomu, že nevedel hovoriť miestnym jazykom, pravidelne sa s nimi schádzal a navštevoval zhromaždenia Jehovových svedkov zboru Baňa. Európania, ktorí pracovali v bani, mali rasové predsudky a často ich dávali najavo tým, že Afričanom nadávali. No otec bol vždy láskavý.
Na konci tých troch mesiacov prišiel za otcom jeden africký robotník, ktorý nebol svedkom, pristúpil k nemu a spýtal sa ho: „Vieš, ako ťa prezývame?“ Muž sa pousmial a povedal: „Prezývame ťa Bwana [pán] Strážna veža.“
V roku 1955 mal otec možnosť navštíviť v Európe zjazd „Triumfujúce Kráľovstvo“. Stretol sa tam s Mary Zahariou, ktorá sa v nasledujúcom roku stala jeho manželkou. Po sobáši sa usídlili v Parme (Ohio, USA).
Do východnej Afriky
Na jednom oblastnom zjazde v Spojených štátoch boli účastníci vyzvaní, aby slúžili tam, kde je väčšia potreba služobníkov. Naši rodičia sa rozhodli ísť do východnej Afriky. Urobili presne podľa návrhu spoločnosti Watch Tower. Našetrili si dostatok peňazí na to, aby si mohli kúpiť spiatočný lístok pre prípad, že by sa otcovi nepodarilo získať zamestnanie, pretože na tomto území mohli zostať len s pracovným povolením.
Po tom, čo otec s mamou dostali pasy a víza a boli zaočkovaní, v júli 1959 vycestovali na obchodnej lodi z New York City do Mombasy so zastávkou v Kapskom Meste. Cesta im trvala štyri týždne. V Mombase ich v prístave vrelo privítali kresťanskí bratia, ktorí sem prišli už predtým, aby slúžili tam, kde je väčšia potreba. Po príchode do Nairobi na otca už čakal list. Bola to odpoveď na jeho žiadosť o prácu chemika v Ústave geologického výskumu v Entebbe v Ugande. Otec s mamou nasadli na vlak do Kampaly v Ugande, kde mal otec pohovor a kde bol potom zamestnaný. V tom čase bol v oblasti Entebbe-Kampala okrem nich iba jeden svedok — George Kadu.
Koloniálna vláda zaplatila otcovi kurz miestneho jazyka luganda. To ho potešilo, pretože to mal i tak v úmysle, aby mohol byť účinnejší v službe. Neskôr otec pomáhal dokonca pri preklade brožúry „Toto dobré posolstvo o kráľovstve“ do jazyka luganda.
Otec bol pri vydávaní svedectva nebojácny. Hovoril so všetkými Európanmi v svojom ústave a pravidelne sa podieľal na kázaní obyvateľom Ugandy. Mal dokonca možnosť vydávať svedectvo africkému generálnemu prokurátorovi Ugandy. Muž si nielen vypočul posolstvo o Kráľovstve, ale pozval otca a mamu aj na obed.
Moja sestra Anthe sa narodila v roku 1960 a ja v roku 1965. Naša rodina bola silne spätá s malým, ale stále rastúcim zborom v hlavnom meste Kampala. Ako jediní belošskí svedkovia v blízkom Entebbe sme zažili niekoľko zábavných skúseností. Pri jednej príležitosti sa otcov priateľ neočakávane zastavil v Entebbe a pokúšal sa nájsť otca. Nedarilo sa mu to, až kým sa neopýtal: „Poznáte manželov Európanov, ktorí sú Jehovovými svedkami?“ Dotyčný ich okamžite priviezol priamo k domu otca a mamy.
No prežívali sme aj ťažké chvíle vrátane dvoch ozbrojených povstaní. Raz vládne jednotky strieľali na každého, kto bol príslušníkom istej etnickej skupiny. Strieľalo sa nepretržite dňom i nocou. Keďže medzi osemnástou a šiestou hodinou platil zákaz vychádzania, zhromaždenia sa konali poobede doma u mojich rodičov v Entebbe.
Keď bol potom neskôr zákaz vychádzania zrušený, otec nás vozieval na zhromaždenia Strážnej veže do Kampaly. Raz istý vojak na nás namieril pušku, zastavil naše auto a žiadal od nás vysvetlenie, kam ideme. Bol som vtedy iba bábätko a Anthe mala päť rokov. Keď mu to otec s miernosťou vysvetlil a ukázal mu naše Biblie a literatúru, nechal nás odísť.
V roku 1967 sa moji rodičia skoro po ôsmich rokoch v Ugande rozhodli, že sa pre zdravotné ťažkosti a rodinné povinnosti vrátia späť do Spojených štátov. Pripojili sme sa k zboru Canfield v Ohiu, kde otec slúžil ako starší. Moji rodičia si miestnych bratov postupne zamilovali tak vrúcne ako ten malý zbor v Kampale.
Láskyplná kresťanská výchova
V roku 1971 sa narodil môj brat Dávid. Ako sme postupne rástli, boli sme vychovávaní v atmosfére domova naplnenej láskou a vrúcnosťou. Nepochybne vyvierala z milujúceho vzťahu, ktorý mali naši rodičia k sebe navzájom.
Keď sme boli malí, otec nám vždy pred spaním čítaval biblické príbehy, modlil sa s nami a potom nám dával, tak, aby o tom mama nevedela, čokoládu zabalenú v lesklom zlatistom papieri. Strážnu vežu sme vždy študovali spolu ako rodina, a to bez ohľadu na to, kde sme práve boli. Keď sme boli ako rodina na dovolenke, študovali sme ju raz na úpätí vrchu a potom pri inej príležitosti s výhľadom na oceán. Otec často hovorieval, že to sú jedny z jeho najšťastnejších spomienok. Povedal, že ľutuje všetkých, ktorí sa nechali pripraviť o veľkú radosť, ktorú môže priniesť rodinné štúdium.
Pokiaľ išlo o prejavovanie lásky k Jehovovi, otec nás vyučoval svojím príkladom. Hneď ako sme dostali nový časopis Strážna veža alebo Prebuďte sa! alebo niektorú inú publikáciu spoločnosti Watchtower, otec si ich okamžite s dychtivosťou celé prečítal. Naučili sme sa od neho, že biblická pravda by sa nikdy nemala brať na ľahkú váhu, ale mali by sme si ju vážiť ako poklad. Jednou z našich najcennejších vecí je otcova Biblia s odkazmi. Skoro na každej strane sú poznámky, ktoré sa postupne nazbierali v priebehu jeho štúdia. A tak keď si dnes čítame jeho poznámky na okrajoch, ešte stále ho počujeme, ako nás učí a dáva nám rady.
Verný až do konca
Dňa 16. mája 1991 dostal otec počas zvestovateľskej služby infarkt. Po niekoľkých týždňoch podstúpil operáciu srdca, ktorá zdanlivo prebehla úspešne. No v noci po operácii nám zavolali z nemocnice. Otec krvácal a lekári boli vážne znepokojení. Podrobil sa ďalším dvom chirurgickým zákrokom s cieľom zastaviť krvácanie, no bezúspešne. Otcovi sa nezrážala krv.
Keď sa nasledujúci deň otcov stav vážne zhoršil, lekári sa osobitne porozprávali najprv s mamou a potom s mojím mladším bratom a vyvinuli na nich tlak privoliť na to, aby bola otcovi podaná transfúzia. Otec však už predtým lekárom povedal, že za žiadnych okolností neprijme transfúziu. Vysvetlil im biblické dôvody, pre ktoré odmieta krv, a povedal im, že je ochotný prijať alternatívnu bezkrvnú liečbu. — 3. Mojžišova 17:13, 14; Skutky 15:28, 29.
Skrývané nepriateľstvo niektorých členov lekárskeho tímu vytváralo na jednotke intenzívnej starostlivosti veľmi napäté ovzdušie. Spolu s otcovým zhoršujúcim sa zdravotným stavom sa nám niekedy zdalo, že je to viac, ako sme schopní zniesť. Vrúcne sme prosili Jehovu o pomoc a snažili sme sa tiež uplatňovať praktické rady, ktoré sme dostali. Keď sme navštevovali otca na jednotke intenzívnej starostlivosti, vždy sme sa pekne obliekli a k lekárskemu personálu sme sa správali stále úctivo. Živo sme sa zaujímali o otcov zdravotný stav tým, že sme im kládli rozumné otázky, a poďakovali sme sa každému z oddelenia, kto sa o otca staral.
Naše úsilie nezostalo u personálu nemocnice bez povšimnutia. Po niekoľkých dňoch sa napätá atmosféra zmenila na atmosféru láskavosti. Dokonca aj zdravotné sestry, ktoré otca už nemali na starosti, sa stále zaujímali o to, ako sa otcovi darí. Ba aj jeden lekár, ktorý bol spočiatku veľmi drsný, zjemnel do tej miery, že sa mamy opýtal, ako sa jej darí. Náš zbor a príbuzní nás takisto láskyplne podporovali. Posielali nám jedlo a mnoho pohľadníc, v ktorých vyjadrovali svoju účasť, a modlili sa za nás.
Žiaľ, liečba otcovi nepomohla. Zomrel desať dní po prvej operácii. Veľmi za ním žialime. Niekedy nás pocity straty priam premáhajú. Našťastie Boh sľubuje, že bude ‚denne za nás nosiť náklad‘ a my sme sa naučili naňho spoliehať tak ako nikdy predtým. — Žalm 68:19.
Každý z nás je pevne rozhodnutý pokračovať v službe Jehovovi rovnako verne ako otecko, aby sme mohli zažiť radosť z toho, že ho budeme môcť vidieť v novom svete. — Marek 5:41, 42; Ján 5:28; Skutky 24:15.
[Obrázok na strane 21]
Frank Smith so svojou matkou Phyllis v Kapskom Meste
[Obrázok na strane 22]
Otec a mama v čase ich svadby
[Obrázok na strane 23]
Na prvý krst v Entebbe bratia prenajali bazén od afrického náčelníka
[Obrázok na strane 23]
Obvyklý spôsob pozdravu
[Obrázok na strane 24]
Otecko a mamička krátko pred oteckovou smrťou