Sama, ale nikdy nie opustená

ROZPRÁVA ADA LEWISOVÁ

Vždy som mala sklony k individualizmu. Okrem toho som veľmi rozhodná vo všetkom, čo robím — čo druhí niekedy nazývajú tvrdohlavosťou. Viem tiež, aké ľahké je byť otvorenou, a táto črta mi celé roky spôsobovala problémy.

SOM však vďačná Jehovovi Bohu, že ma nezavrhol pre chyby mojej osobnosti. Pomocou štúdia jeho Slova som mohla urobiť zmeny na svojej osobnosti, a tak môžem už asi 60 rokov slúžiť záujmom jeho Kráľovstva. Od detstva som mala rada kone a Božia pomoc pri ovládaní mojich trochu tvrdohlavých sklonov mi často pripomenula, ako sa na ovládanie koňa môže použiť uzda.

Narodila som sa pri krásnom modrom jazere v Mount Gambier v Južnej Austrálii v roku 1908. Moji rodičia mali mliekársku farmu a ja som bola najstaršia dcéra z ôsmich detí. Náš otec zomrel, keď sme všetci boli ešte veľmi mladí. Vtedy mi pripadla veľká časť zodpovednosti za vedenie farmy, pretože moji dvaja starší bratia museli pracovať mimo domu, aby finančne zabezpečovali našu rodinu. Život na farme bol náročný; vyžadoval si tvrdú prácu.

Prvý kontakt s biblickou pravdou

Naša rodina pravidelne chodievala do presbyteriánskeho kostola; boli sme aktívnymi členmi cirkvi. Stala som sa učiteľkou v nedeľnej škole a brala som vážne svoju zodpovednosť učiť deti tomu, o čom som bola presvedčená, že je to duchovne a morálne správne.

V roku 1931 mi zomrel starý otec a medzi jeho vecami bolo niekoľko kníh, ktoré napísal vtedajší prezident spoločnosti Watch Tower, J. F. Rutherford. Začala som čítať Harfu Božiu a Stvorenie, a ako som čítala ďalej a ďalej, stále viac som žasla, keď som sa dozvedala, že mnohé veci, ktorým som verila a ktoré som učila deti, Biblia nepodporuje.

Bolo pre mňa šokom, keď som sa dozvedela, že ľudská duša nie je nesmrteľná, že väčšina ľudí nepôjde do neba, keď zomrú, a že neexistuje večné trápenie zlých v pekelnom ohni. A bola som rozrušená aj vtedy, keď som zistila, že zachovávanie každotýždenného nedeľného dňa odpočinku nie je kresťanskou požiadavkou. A tak som stála pred vážnym rozhodnutím: držať sa tradičného učenia takzvaného kresťanstva, alebo začať vyučovať biblickú pravdu. Netrvalo dlho, a rozhodla som sa prerušiť všetky styky s presbyteriánskou cirkvou.

Teraz naozaj sama

Moju rodinu, priateľov a niekdajších známych z cirkvi vôbec nepotešilo, keď som im oznámila svoj úmysel odísť z cirkvi a prestať vyučovať v nedeľnej škole. A keď zistili, že sa pripájam k ľuďom od sudcu Rutherforda, ako ich nazývali, to len prilialo olej na oheň klebiet. Hoci sa mi nevyhýbali úplne, väčšina z mojej rodiny a z mojich bývalých priateľov sa ku mne správala, mierne povedané, chladne.

Čím viac som študovala a overovala si biblické texty uvedené v knihách, ktoré som čítala, tým viac som začínala chápať, že je potrebné verejne kázať. Zistila som, že Jehovovi svedkovia chodievajú z domu do domu v rámci svojej verejnej služby. V tom čase však v našej oblasti žiadni svedkovia neboli. Preto ma nikto nepovzbudil ku kázaniu dobrého posolstva o Božom Kráľovstve ani mi nikto neukázal, ako to robiť. (Matúš 24:14) Cítila som sa veľmi osamelá.

Napriek tomu mi biblický príkaz kázať druhým stále znel v ušiach a rozhodla som sa, že nejako musím začať kázať. Po mnohých modlitbách som sa rozhodla začať s navštevovaním domácností blížnych, aby som im jednoducho povedala, čo som sa pri svojom štúdiu naučila, snažiac sa ukázať im to v ich vlastných Bibliách. Prvý dom, do ktorého som išla, bol dom môjho bývalého riaditeľa nedeľnej školy. Jeho ľadová reakcia a negatívne poznámky o tom, že som opustila cirkev, rozhodne neboli povzbudivým začiatkom. Keď som však odišla z jeho domu a pokračovala v navštevovaní ďalších domácností, mala som príjemný pocit a cítila som zvláštnu vnútornú silu.

V skutočnosti som sa nestretla so žiadnym otvoreným odporom, ale udivovalo ma, akí boli moji bývalí spoločníci z cirkvi vo všeobecnosti ľahostajní, keď som ich navštívila. Na moje prekvapenie a sklamanie som najtvrdší odpor zakúsila zo strany svojho najstaršieho brata, čo mi pripomenulo Ježišove slová: „Vydajú vás dokonca rodičia, bratia, príbuzní a priatelia... a budete predmetom nenávisti všetkých ľudí pre moje meno.“ — Lukáš 21:16, 17.

Už od detstva som bola skúsenou jazdkyňou, a tak som prišla k záveru, že najrýchlejší spôsob, ako sa dostanem do domácností ľudí, bude na koni. To mi umožnilo chodiť ďalej do poľa, do neďalekej vidieckej oblasti. V jedno popoludnie sa však môj kôň na klzkej ceste potkol a spadol a ja som utrpela ťažkú fraktúru lebky. Nejaký čas boli obavy, že to neprežijem. Po tom páde som v čase, keď boli cesty mokré alebo klzké, jazdila radšej na sulke ťahanej koňom než priamo na koni.a

Kontakt s organizáciou

Istý čas po mojej nehode navštívila oblasť Mount Gambier skupina kazateľov celým časom, ktorých dnes nazývame priekopníkmi. Mohla som sa teda prvýkrát tvárou v tvár porozprávať so spoluveriacimi. Skôr než odišli, povzbudili ma, aby som napísala do kancelárie odbočky spoločnosti Watch Tower a opýtala sa, ako by som sa mohla zúčastňovať na verejnom kazateľskom diele organizovanejším spôsobom.

Keď som napísala Spoločnosti, dostala som knihy, brožúrky a tlačenú svedeckú kartu, ktorá sa používala pri predstavovaní sa pri dverách. Vďaka poštovému kontaktu s kanceláriou odbočky som cítila, že som trochu bližšie k svojim duchovným bratom a sestrám. Ale keď skupina priekopníkov odišla do iného mestečka, cítila som sa osamelejšia než kedykoľvek predtým.

Keďže som pravidelne každý deň robila svedecké ‚obchôdzky‘ — väčšinou na sulke ťahanej koňom, stala som sa v tej oblasti veľmi známou. Popritom som si dokázala urobiť i prácu na farme. Dovtedy sa už moja rodina zmierila s touto mojou činnosťou a nesnažila sa mi prekážať. Takto som slúžila štyri roky ako osamotený, nepokrstený hlásateľ dobrého posolstva.

Zjazd a konečne krst

V apríli 1938 navštívil Austráliu brat Rutherford. Pre silný odpor duchovenstva bola zrušená zmluva na prenájom mestskej haly v Sydney. Na poslednú minútu však bolo získané povolenie použiť športový areál. Táto vynútená zmena plánov sa v skutočnosti ukázala ako užitočná, pretože väčšie priestory športového areálu mohli pojať o mnoho tisíc ľudí viac. Prišlo asi 12 000 ľudí, pričom záujem mnohých bol zjavne podnietený odporom proti nášmu zhromaždeniu, ktorý vyvolalo duchovenstvo.

V spojitosti s návštevou brata Rutherforda sa na neďalekom predmestí Sydney konal aj niekoľkodňový zjazd. Práve tam som napokon symbolizovala svoju oddanosť Jehovovi Bohu krstom vo vode. Viete si predstaviť tú radosť, ktorú som nakoniec prežívala, keď som bola na zhromaždení medzi stovkami bratov a sestier zo všetkých končín rozľahlého austrálskeho kontinentu?

Návrat do Mount Gambier

Keď som sa vrátila domov, cítila som sa hrozne osamelá, ale bola som viac než kedykoľvek predtým odhodlaná robiť v diele Kráľovstva všetko, čo len môžem. Krátko nato som sa zoznámila s rodinou Agnewovcov — s Hughom, s jeho manželkou a s ich štyrmi deťmi. Bývali v mestečku Millicent, len 50 kilometrov od Mount Gambier a ja som cestovávala 50 kilometrov tam a 50 kilometrov naspäť na sulke ťahanej koňom, aby som s nimi mohla viesť pravidelné biblické štúdium. Keď prijali pravdu, prinieslo mi to úľavu v mojej samote.

Zakrátko sme vytvorili skupinku na organizované vydávanie svedectva. Bolo radostné, že potom začala prejavovať záujem moja matka a vydala sa so mnou na 100-kilometrovú okružnú cestu na štúdium s novovytvorenou skupinou. Odvtedy ma matka vždy povzbudzovala a pomáhala mi, hoci to bolo ešte niekoľko rokov predtým, než sa dala pokrstiť. Už som nebola osamelá!

Z našej malej skupinky vzišli štyria priekopníci — tri dievčatá od Agnewovcov — Crystal, Estelle a Betty — a ja. Neskôr, začiatkom päťdesiatych rokov, absolvovali všetky tri dievčatá Gileád, biblickú školu Watchtower. Boli pridelené ako misionárky do Indie a na Srí Lanku, kde ešte stále verne slúžia.

V januári 1941 bola činnosť Jehovových svedkov v Austrálii zakázaná, a preto sme podnikli rýchlu akciu. Všetko, čo sme používali v službe — literatúru, prenosné gramofóny, nahrávky s biblickými prednáškami a ostatné veci — sme uložili do veľkého plechového kufra. Potom sme dali kufor do šopy a priviezli sme tam niekoľko fúr sena, aby tam bol ukrytý.

Napriek zákazu sme pokračovali v kázaní z domu do domu, ale robili sme to opatrne; pri rozhovoroch s majiteľmi domov sme používali iba Bibliu. Časopisy a brožúrky som mávala schované pod konským sedlom a vyberala som ich odtiaľ, len keď bol zistený úprimný záujem o posolstvo o Kráľovstve. V júni 1943 bol zákaz napokon zrušený a mohli sme opäť otvorene ponúkať literatúru.

Nové pridelenia

V roku 1943 som sa dala k dispozícii ako priekopníčka a v nasledujúcom roku som z Mount Gambier odišla, pretože som dostala iné pridelenie. Najprv som bola pozvaná slúžiť krátky čas v kancelárii odbočky Spoločnosti v Strathfielde. Potom som dostala pridelenia do malých miest na juhu Nového Južného Walesu a na západe Viktórie. Avšak jedným z mojich duchovne najuspokojujúcejších pridelení bolo pridelenie do veľkého zboru v meste Melbourne. Prišla som z malého vidieckeho mesta, a tak som sa tam v službe veľa naučila.

Keď som bola pridelená do oblasti dolného Gippslandu vo Viktórii, viedli sme spolu s mojou spoločníčkou, priekopníčkou Helen Crawfordovou, mnoho biblických štúdií a za krátky čas sme boli svedkami vytvorenia zboru. V tej oblasti bolo veľké vidiecke územie a my sme mali ako dopravný prostriedok staré, nespoľahlivé motorové vozidlo. Niekedy sme sa v ňom viezli, ale mnohokrát sme ho tlačili. Ako som len túžila po koňovi! Niekedy som mohla naozaj povedať: „Dala by som čokoľvek (okrem Kráľovstva) za koňa!“ Dnes sú vo väčšine mestečiek v tej oblasti silné zbory a pekné sály Kráľovstva.

V roku 1969 som bola pridelená do Canberry, hlavného mesta Austrálie. Vydávanie svedectva tam bolo náročné, ale príležitosti boli veľmi rozmanité, pretože sme často prichádzali do styku s personálom mnohých zahraničných veľvyslanectiev. Ešte stále tu slúžim, ale v posledných rokoch zameriavam svoju svedeckú činnosť na priemyselnú časť mesta.

V roku 1973 bolo pre mňa výsadou, že som mohla navštíviť veľké zjazdy v Spojených štátoch. Ďalším vrcholom môjho života bola možnosť byť v roku 1979 zjazdovou delegátkou a navštíviť Izrael a Jordánsko. Návšteva miest, ktoré sú spomínané v Biblii, a uvažovanie o udalostiach, ktoré sa tam odohrali, boli naozaj dojímavým zážitkom. Mohla som zakúsiť, aký je to pocit plaviť sa po Mŕtvom mori, ktoré má nesmierne slanú vodu, a počas našej návštevy Petry v Jordánsku som mala príležitosť znovu si zajazdiť na koni. To vo mne vyvolalo spomienky na tie skoršie dni, keď mi kone umožňovali dostať sa s posolstvom o Kráľovstve na roztratené vidiecke územia.

Pokračovanie v službe celým časom

Moju túžbu pokračovať v službe celým časom i napriek pokročilému veku udržiavajú pri živote také špeciálne opatrenia, ako je škola priekopníckej služby a stretnutia priekopníkov, ktoré sa konajú pri príležitosti s krajskými zjazdmi, ako aj neustále povzbudzovanie, ktorého sa mi dostáva od cestujúcich dozorcov. Skutočne môžem povedať, že Jehova sa láskavo postaral o to, aby dni mojej osamelosti boli minulosťou.

Teraz mám 87 rokov a po asi 60 rokoch služby Jehovovi mám slovo povzbudenia pre druhých, ktorí sú možno tiež otvorení a veľmi nezávislí: Vždy sa podriaďujte Jehovovmu vedeniu. Kiež nám Jehova pomáha ovládať našu otvorenosť a kiež nám neustále pripomína, že hoci sa azda často cítime osamelí, on nás nikdy neopustí.

[Poznámka pod čiarou]